znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 241/2010-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. L. Š., Advokátska kancelária, Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na verejné prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 56/2006 a jeho uznesením z 27. novembra 2008, ako aj postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 121/2009 a jeho uznesením z 29. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. mája 2010 doručená a 7. júna 2010 doplnená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na verejné prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 56/2006 a jeho uznesením z 27. novembra 2008, ako aj postupom Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Co 121/2009 a jeho uznesením z 29. apríla 2009.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že k porušovaniu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov dochádza postupom okresného súdu v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 56/2006 o zaplatenie pohľadávky začatom 3.   apríla   2006   a   postupom   odvolacieho   krajského   súdu   v   konaní   vednom   pod   sp.   zn. 6 Co 121/2009 na tomto skutkovom základe:

„... ako navrhovateľ podal dňa 3. 4. 2006 na Okresný súd... návrh o zaplatenie istiny vo výške 341.100,- Sk (11.319,12 €) s prísl...

Okresný súd... uznesením č. 6 C 56/2006-150 zo dňa 27. 11. 2008 predmetné konanie prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. do právoplatného skončenia sporu vedeného na Okresnom súde... č. 8C/107/2008 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti žalobcu F. K., ktorý v predmetnom konaní (6 C/56/2006) vystupuje na strane odporcu...

Dňa   24.   3.   2009   som   podal   odvolanie   proti   uzneseniu...   zo   dňa   27. 11.   2008 na Krajský súd...

Krajský súd... uznesením č. 6 Co/121/2009-159 zo dňa 29. 4. 2009 potvrdil uznesenie Okresného súdu... zo dňa 27. 11. 2008..., nakoľko moja námietka ako navrhovateľa ohľadne účinkov   rozhodnutia   o   určení   vlastníckeho   práva   je   nedôvodná...   Proti...   uvedenému uzneseniu Krajského súdu... som... podal dovolanie...

Najvyšší súd Slovenskej republiky... uznesením č. 4 Cdo 316/2009 zo dňa 27. 1. 2010... dovolanie odmietol z dôvodu, že dovolanie nie je prípustné...

V predmetnej veci došlo evidentne k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nakoľko   konanie   vo   veci   bolo   prerušené,   pričom   do   dnešného   dňa   nebolo   rozhodnuté, t. j. vo veci sa nekoná.“

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   tiež   prieťahy   v konaní   označených súdov (okresného a krajského), keďže v dôsledku prerušenia konania sa v jeho veci nekoná.

3. Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné právo J. M.... na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy..., prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a práva na verejné prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu... vo veci vedenej pod č. k. 6 C/56/2006 a Krajského súdu... vo veci vedenej pod č. k. 6 Co 121/2009 porušené bolo.

Ústavný   súd...   priznáva   J.   M....   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3.319,39   €   / 100.000-   Sk   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   ktoré   sú   povinní   spoločne   a nerozdielne zaplatiť porušovateľ v rade 1/ a 2/ do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu. Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu...   č.   6   C   56/2006-150   zo   dňa 27. 11. 2008, uznesenie Krajského súdu... č. 6 Co/121/2009 zo dňa 29. 4. 2009 a vec vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ďalej navrhujem, aby mi súd uznesením priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 382,32 €... priamo na účet právneho zástupcu JUDr. L. Š.... do 3 dní od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.“

4. Na vyžiadanie sťažovateľ doručil ústavnému súdu namietané uznesenia okresného súdu a krajského súdu, sťažnosť na prieťahy v konaní z 1. júna 2010 adresovanú predsedovi okresného   súdu   (bez   dokladu   o jej   doručení,   pozn.)   a sťažnosť   na   prieťahy   v konaní z 1. marca 2010 adresovanú predsedovi krajského súdu (bez dokladu o jej doručení, pozn.). Ústavný   súd   dopytom   na   okresnom   súde   zistil,   že   uznesenie   okresného   súdu č. k. 6 C 56/2006-150 z 27. novembra 2008 v spojení s potvrdzujúcim uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 121/2009 z 29. apríla 2009 nadobudli právoplatnosť 29. júna 2009.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo veci   konal. Podľa   čl.   127 ods.   3   ústavy   ústavný   súd môže   svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, a podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru aby bola jeho vec spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   toho   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 56/2006 a jeho uznesením z 27. novembra 2008, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 121/2009 a jeho uznesením z 29. apríla 2009 boli porušené ním označené základné práva garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.A

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami okresného súdu a krajského súdu

9.   V súlade   s už   citovaným   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   právomoc   ústavného   súdu na konanie o sťažnosti daná len vtedy, ak o ochrane tých práv a slobôd, ktorých ochrany sa sťažovateľ   domáha   pred   ústavným   súdom,   nekoná   iný   súd.   Spomínané   ustanovenia ústavy   určujú   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a zakotvujú   podstatnú   časť   princípu subsidiarity,   podľa   ktorého   sa   možno   ochrany   práva   pred   ústavným   súdom   domáhať až vtedy, keď v Slovenskej republike neexistuje iný orgán verejnej moci, na ktorý sa môže sťažovateľ   priamo   obrátiť   a tento   má   právomoc   mu   aj   účinnú   ochranu   poskytnúť. Ak sťažovateľ   má   alebo   v minulosti   mal   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv, ktorých porušenie namieta pred všeobecným súdom, tak to vylučuje právomoc ústavného súdu   konať   o jeho   sťažnosti.   Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   vyplýva   priamo z ústavy (čl. 127 ods. 1) a ústavný súd ho nemôže prekonať postupom podľa § 53 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   ktorý   sa   vzťahuje   len   na   neprípustnosť   sťažnosti   spočívajúcu v nevyužití iných ako súdnych prostriedkov ochrany označených práv sťažovateľa.

10.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   v ktorej namietal   porušenie   označených   práv   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 C 56/2006 a jeho uznesením z 27. novembra 2008 odmietol pre nedostatok svojej právomoci,   keďže   proti   uzneseniu   okresného   súdu   bolo   možné   podať   odvolanie, čo sťažovateľ aj využil.

11. Sťažnosť v rozsahu namietaných porušení práv sťažovateľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 121/2009 a jeho uznesením z 29. apríla 2009 bolo potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

12.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

13. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. l dohovoru tým spôsobom, že krajský súd uznesením sp.   zn. 6 Co 121/2009 z 29.   apríla 2009 potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 C 56/2006 z 27. novembra 2008, ktorým prerušil súdne konanie   až   do   právoplatného   skončenia   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 8 C 107/2008.

14. Ústavný súd posúdil sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 6   Co   121/2009   z 29.   apríla   2009,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 6 C 56/2006 z 27. novembra 2008. Z jeho odôvodnenia vyplýva:

„Okresný súd napadnutým uznesením prerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. konanie   do   právoplatného   skončenia   sporu   vedeného   o   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti navrhovateľa F. K. proti odporcovi Mgr. F. D., podanom na Okresnom súde... 8. 9. 2008.

Okresný súd vychádzal z toho, že navrhovateľ sa domáha zaplatenia žalovanej istiny proti odporcovi z dôvodu, že tento neoprávnene užíval nehnuteľnosť..., ktorej vlastníkom sa stal na základe notárskej zápisnice... V konaní, vedenom pod sp. zn. 8 C/107/2008, kde ako   navrhovateľ   vystupuje   F.   K.   a   odporca   Mgr.   F.   D.,   sa   rieši   otázka   vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti, ktorú mal F. D. nadobudnúť na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14. 2. 2008 od navrhovateľa J. M., F. K. sa v ňom domáha určenia vlastníckeho práva k tejto   nehnuteľnosti.   Vyriešenie   tejto   otázky   má   podľa   názoru   okresného   súdu   zásadný význam pre rozhodnutie v prerušenom konaní. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ... Poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde... pod sp.zn. 8 C/107/2008 sa nerieši prejudiciálna otázka, ktorá   môže   mať   význam   pre   rozhodnutie   súdu   v   tomto   konaní.   Vychádzal   z   toho, že v konaniach   nevystupujú   totožní   účastníci   a   nie   je   totožný   ani   ich   predmet.   Pokiaľ by súd   v konaní   o   určení   vlastníckeho   práva   rozhodol   v   prospech   odporcu,   toto rozhodnutie by malo účinky ex nunc, teda až od vydania takéhoto rozsudku. Ďalej uviedol, že okresný súd pri svojom rozhodovaní nezohľadnil okolnosť, či ním nedôjde k zbytočným prieťahom v konaní.

Krajský   súd...   prejednal   vec...   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania... a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil... Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. V prípade uvedenom v § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je daná súdu voľba, či konanie preruší alebo urobí iné vhodné opatrenia. Prerušiť konanie môže v prípade, že prebieha iné konanie, kde sa rieši predbežná otázka, ktorú je síce oprávnený pre účely sporu vyriešiť aj sám, môže však takisto konanie prerušiť. K prerušeniu konania vedie súd najmä záujem jednotnosti rozhodovania. Navrhovateľ sa žalobným návrhom domáhal zaplatenia žalovanej istiny poukázaním na to, že je výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti, ktorú bez právneho dôvodu užíva odporca.

Odporca   vo   svojom   vyjadrení   k   žalobnému   návrhu   zo   dňa   15.   6.   2006   tvrdenia navrhovateľa   týkajúce   sa   jeho   vlastníckeho   práva   rozporoval.   Uviedol,   že   navrhovateľ nikdy nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a žiadal poskytnutie lehoty na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva. Otázka vlastníckeho práva navrhovateľa k predmetnej nehnuteľnosti   sa   tak   stala   medzi   účastníkmi   spornou.   V   tomto   prípade   ide   teda   o   tzv. predbežnú   otázku,   ktorej   vyriešenie   má   vplyv   na   ďalší   postup   a   rozhodnutie   súdu v predmetnom konaní.

Na Okresnom súde... je vedené konanie o určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti pod sp. zn. 8 C/107/2008 v ktorom sa rieši otázka, či F. K., ktorý vystupuje ako   navrhovateľ   je   alebo   nie   je   vlastníkom   predmetnej   nehnuteľnosti.   Bolo   by preto   v rozpore,   nielen   s   požiadavkou   jednotnosti   súdnych   rozhodnutí,   ale aj hospodárnosti konania, ak by okresný súd túto otázku duplicitne riešil aj v tomto konaní a opätovne vykonával dôkazy, ktoré už boli vykonané.

Námietka navrhovateľa, že nemôže dôjsť k prerušeniu konania, pretože v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/107/2008 sú odlišní účastníci a predmet konania ako v tomto konaní, nie je dôvodná. Totožnosť účastníkov a predmetu konania, v oboch veciach, by bola neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania v zmysle § 83 O. s. p., podľa ktorého začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie...

Rovnako je nedôvodná aj námietka navrhovateľa v súvislosti s účinkami rozhodnutia o   určení   vlastníckeho   práva.   Rozsudok,   ktorým   bude   rozhodnuté   o   tom,   že   či   odporca je vlastníkom   sporných   nehnuteľností,   je   rozsudkom,   ktorý   má   deklaratórnu,   nie konštitutívnu povahu. Jeho vyhlásením, resp. nadobudnutím právoplatnosti sa nekonštituuje vlastnícke právo, ale sa ním len konštatuje, že takéto právo tu existuje.

Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov preto krajský súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.“

15. Krajský (odvolací) súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 6 Co 121/2009 z 29. apríla 2009 teda vychádzal z toho, že výsledok sporu vedeného okresným súdom pod sp.   zn. 8   C   107/2008   relevantným   spôsobom   ovplyvní spor   v právnej   veci   sťažovateľa vedený   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   6   C   56/2006,   teda   toho,   v ktorom   bolo   konanie prerušené, a preto prvostupňové uznesenie potvrdil.

  16. Ústavný súd dospel k záveru, že z rekapitulovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu sú zrejmé dôvody, na základe ktorých ako odvolací súd dospel k záveru o splnení   podmienky   na   prerušenie   konania,   pričom   tieto   dôvody   nemožno   považovať za odporujúce pravidlám logiky alebo ich označiť v inom smere za excesívne.

17. V súvislosti s prerušením konania je potrebné dodať, že ide o uznesenie vydané v súlade s § 109 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktorým sa nerozhoduje o právach a povinnostiach   účastníkov   sporu   vo   veci   samej.   Ústavný   súd   sa   nenachádza   v sústave všeobecných súdov, neposudzuje výklad jednoduchého práva ani zákonnosť a optimálnosť postupu okresného súdu, a nie je ani nadriadeným súdom okresnému súdu ani krajskému súdu. Navyše, uvedené uznesenie o prerušení konania môže okresný súd v rámci konania kedykoľvek podľa § 111 ods. 2 OSP prehodnotiť, ak pominú dôvody prerušenia konania. Aj z uvedených   dôvodov   takéto   rozhodnutie   spravidla   ani   nie   je   spôsobilé   zasiahnuť do ústavou zaručených základných práv a slobôd.

18. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil, že by postup krajského súdu v okolnostiach   danej   veci   ani   jeho   uznesenie   sp.   zn.   6   Co   121/2009   z 29.   apríla   2009 signalizovali príčinnú súvislosť s možným porušením označených práv sťažovateľa. Preto pri predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   rozhodol   tak, že sťažnosť v uvedenej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu

19.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

20. Predmetom sťažnosti v tejto časti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   56/2006   a postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   Co   121/2009   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

22. V prípade namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru je týmto účinným   prostriedkom   nápravy   (bod   13)   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   adresovaná predsedovi súdu   podľa   § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní je poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa citovanej právnej normy, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona o ústavnom   súde);   takéto   dôvody   v   danej   veci   sťažovateľ   neuviedol   a ani   ústavný   súd ich nezistil.

23. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa zákona   o   súdoch   (bod   16)   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými   prieťahmi v súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie   zákona č. 385/2000 Z.   z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o sudcoch“),   ktorý   vo viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

24. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

25.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   „povinnosť   vyčerpania   dostupných   a   účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením   daného   prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto   spôsobom   alebo   chyba   pri vyžadovanom   postupe   má   za   následok   nesplnenie   sťažovateľovej   povinnosti   vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03). V kontexte uvedeného ústavný súd dodáva, že podania sťažovateľa [v ktorých namietal prieťahy v konaní okresného súdu a krajského súdu (pozri bod 4)] v krátkom čase po (predsedovi okresného súdu), resp. pred (predsedovi krajského súdu) podaním sťažnosti ústavnému súdu (11. mája 2010) sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu a predseda krajského súdu dostali primeranú (rozumnú) lehotu   na prijatie   opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   vo   veci   samej   (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05).

26. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (II.B) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

27. Vzhľadom na dôvody odmietnutia sťažnosti v tejto časti (bod 19 a 20) bolo bez významu zaoberať sa ďalšími prípadnými dôvodmi odmietnutia sťažnosti v tejto časti (napr. zjavná neopodstatnenosť či oneskorenosť).

III.

28. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010