znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 241/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť T. V., H., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na obhajobu podľa čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky konaním   a   rozhodnutím   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 5 Tpo 19/2009 zo 16. marca 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2009 doručená sťažnosť T. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Tpo 19/2009 zo 16. marca 2009 (ďalej len „krajský súd“ a „uznesenie krajského súdu“).

2. Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol: „Sťažovateľ   je   vo   väzbe,   do   ktorej   bol   vzatý uznesením Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 2. 2. 2009 č. k. Tp 1612/09 z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Tpo 19/2009 dňa 16. 3. 2009 bola sťažovateľovi zamietnutá sťažnosť proti vyššie uvedenému rozhodnutiu o vzatí do väzby... Pri rozhodovaní o väzbe bolo zásadným spôsobom porušené sťažovateľovo právo na obhajobu tým, že jeho obhajca nebol žiadnym spôsobom vyrozumený o termíne výsluchu sťažovateľa pred sudcom pre prípravné konanie, ktorý rozhodoval o väzbe.

Krajský   súd   v   Bratislave   sa   s   námietkou   v   tomto   smere   vysporiadal   tvrdením, že z obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   napriek   snahe   súdu   sa   nepodarilo   skontaktovať   pred výsluchom s obhajcom sťažovateľa.

Toto tvrdenie nie je ničím podložené a sťažovateľ ho považuje za nepravdivé. Napríklad aj vyšetrovateľovi sa podarilo skontaktovať s obhajcom sťažovateľa vždy, dokonca aj mimo pracovných dní a súdu sa to údajne nepodarilo v pracovnom dni. Z prvostupňového súdu obhajca sťažovateľa nebol kontaktovaný ani telefonicky a ani faxom. Z formálnej správy prvostupňového súdu nevyplýva z akého čísla sa súd pokúsil nakontaktovať   na   obhajcu   a   na   aké   jeho   telefónne   číslo.   Z   čoho   odvolací   súd   usúdil, že správa prvostupňového súdu je pravdivá, nie je možné zistiť...

Sudca pre prípravné konanie neskúmal zákonnosť dôkazov, na základe ktorých bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie, čo je z pohľadu proporcionality väzby vo vzťahu k právu na osobnú slobodu dôležité.

Obvinenie   v   danej   veci   bolo   sťažovateľovi   vznesené   na   základe   nezákonne zaobstaraných   dôkazov   z   čoho   následne   logicky   vyplýva   aj   nezákonnosť   samotného vzneseného obvinenia a z toho vyplývajúceho nezákonného trestného stíhania a väzby... Z   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   so   súhlasom   prokurátora podrobený   osobnej   prehliadke   (zrejme   podľa   §   99   ods.   3   Tr.   por.   s   poukazom na ustanovenie § 102 ods. 1 Tr. por.).

Podľa   ustanovenia   §   99   ods.   3   Tr.   por.   možno osobnú   prehliadku   vykonať, ak je dôvodné podozrenie, že niekto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie.

Takéto podozrenie zo strany policajtov tu nebolo, išlo o bežnú kontrolu vozidla, ktorá nevyvoláva   automaticky   vznik dôvodného podozrenia,   že   kontrolovaný   má   u   seba   vec dôležitú pre trestné konanie, naviac, keď policajti nevedeli ani o akú vec ide a čo majú hľadať a nemohli ma preto ani na dobrovoľné vydanie takejto veci podľa § 104 ods. 1 Tr. por. vyzvať.

V danej veci sa v uznesení o vznesení obvinenia uvádza, že policajti mali na výkon osobnej prehliadky súhlas prokurátora.

Podľa § 102 ods. 1 Tr. por. osobnú prehliadku je oprávnený nariadiť pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní prokurátor alebo s jeho súhlasom policajt. Vo veci sťažovateľa nikto nariadenie na vykonanie osobnej prehliadky sťažovateľovi neukázal, čo je v rozpore so všeobecným princípom, že štátne orgány vykonávajú svoju vôľu zásadne písomne a v priamom rozpore s ustanovením § 181 ods. 1 Tr. por. Taktiež počas zásahu proti sťažovateľovi nikto nežiadal o súhlas prokurátora. Nie   je   ani   jasné,   aký   súhlas   prokurátor   mohol   udeliť,   keď   policajti   nevedeli, čo hľadajú,   akú   vec   dôležitú   pre   trestné   konanie   a   nemali   o   čom   podať   odôvodnenú informáciu prokurátorovi.

Taktiež výkonom osobnej prehliadky policajti ponížili ľudskú dôstojnosť sťažovateľa, keď ho vyzliekli prakticky donaha na ulici a v prítomnosti osoby ženského pohlavia. Takto sa osobná prehliadka nemôže vykonať. Policajt, ktorý prehliadku vykonal do dnešného dňa nevydal sťažovateľovi písomné potvrdenie   o   výsledku   úkonu   alebo   rovnopisu   zápisnice   o   prehliadke,   čím   tiež   porušil zákon...

Podľa názoru sťažovateľa porušil Krajský súd v Bratislave pri rozhodovaní o väzbe článok 50 ods. 3 a článok 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.“

3. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil:„Konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Tpo 19/2009 zo dňa 16. 3. 2009 o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 2. 2. 2009 č. k.   Tp 1612/09 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa   na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Tpo 19/2009 zo dňa 16. 3. 2009 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia, aby ju znovu prerokoval a rozhodol.“

Zároveň   sťažovateľ   uplatnil   požiadavku   na   náhradu   trov   konania   pred   ústavným súdom.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

5. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   na   neverejnom   zasadnutí   senátu,   a keďže pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   táto   je zjavne neopodstatnená,   rozhodol o jej odmietnutí.

6. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi verejnej   moci,   ale   aj   právnickými   osobami   a fyzickými   osobami.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov,   vrátane   Trestného poriadku.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako   „pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

7. Podstata námietok sťažovateľa, ktoré majú preukázať porušenie jeho práv, spočíva teda v tom, že:

• sudca   pre   prípravné   konanie   pred   výsluchom   sťažovateľa   v súvislosti s rozhodovaním   o jeho   vzatí   do   väzby   nekontaktoval   jeho   obhajcu   ani   ho   žiadnym spôsobom nevyrozumel o termíne výsluchu, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a

• sudca pre prípravné konanie neskúmal zákonnosť dôkazov, na základe ktorých bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie, pričom poukazuje najmä na nezákonnosť vykonania jeho osobnej prehliadky, z čoho následne vyvodzuje nezákonnosť jeho väzby.

8. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) odôvodnil uznesenie o vzatí sťažovateľa do väzby sp. zn. Tp 1612/09 z 2. februára 2009 takto: „Citovaným uznesením vyšetrovateľa   OR   PZ   Bratislava   II,   ÚJKP   pod   čís.:   ORP-180/OVK-B2-2009   zo   dňa 31. 1. 2009   bolo   začaté   trestné   stíhanie   obvineného   pre   zločin   nedovolenej   výroby omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania   alebo obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) Tr. zák., pretože dňa 31. 01. 2009 v čase o 04.45 hod. v B. na križovatke ulíc..., po tom čo bol kontrolovaný príslušníkmi PMJ KR PZ B. bol so súhlasom prokurátora Okresnej prokuratúry B. podrobený osobnej prehliadke, pri ktorej mu bol odobratý spod teplákov plastový obal - tuba od vitamínov... v ktorom sa nachádzalo plastové vrecko s obsahom neznámeho hnedastého prášku, 1 ks zatavená injekčná   striekačka   s obsahom   neznámeho   bieleho   prášku,   1   ks   skladačka   s   obsahom neznámeho bieleho prášku a skladačka s neznámym hnedým práškom, pričom predbežným výsledkom skúmania KEU PZ odvetvia kriminalistickej toxikológie zo dňa 31. 01. 2009 bolo zistené,   že v predloženom   plastovom   vrecku   sa   nachádza   heroín   s   prímesou   kofeínu a paracetamolu s hmotnosťou 25,675 g a s priemernou koncetrácou účinnej látky 13,6 % hmotnostných heroínu, obsahujúcej 3 492 mg absolútneho heroínu čo zodpovedá 175-349 obvykle jednorazovým dávkam drogy, v predloženej 1 ks papierovej skladačke sa nachádzal heroín   s prímesou   kofeínu   a   paracetamolu   s   hmotnosťou   395   mg   a   s   priemernou koncetráciou účinnej látky 10,7 % hmotnostných heroínu obsahujúce 42 mg absolútneho heroínu čo zodpovedá 2-4 obvykle jednorazovým dávkam drogy, ďalej na digitálnej váhe a kalkulačke zaistenej u T. V. bola zistená prítomnosť stôp heroínu a metamfetamínu a ďalej na predloženom stere z rúk T. V. bola zistená prítomnosť stôp heroínu, pričom heroín (diacetylmorfin) je zaradený v zmysle zákona NR SR č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných   látkach   a   prípravkoch   v   znení   neskorších   predpisov   do   I.   skupiny omamných látok a metanfetamín je zaradený v zmysle zákona NR SR č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II. skupiny omamných látok.

Obvinený V. bol políciou zadržaný 31. 1. 2009 o 04.45 hod. Po vypočutí obvineného Okresný prokurátor B. dňa 1. 2. 2009 o 20,35 hod. podal sudcovi pre prípravné konanie OS Bratislava II návrh na vzatie obvineného do väzby z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Zo spisového materiálu vyplýva, že obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania skutku kedy mal u seba veľké množstvo drogy a to 177 až 353 dávok drogy. Pred sudcom obvinený uviedol, že využíva svoje právo odmietnuť vypovedať.

Zo spisu vyplýva, že obvinený V. bol v minulosti viackrát odsúdený a to i za trestnú činnosť v súvislosti s prechovávaním drog. Bolo mu uložené aj protitoxikomanické liečenie ústavnou formou. V roku 2003 proti jeho osobe bolo začaté trestné stíhanie u OR PZ P. pre trestný čin podlá § 187 ods. 1 Tr. zák. Napokon zaistené veľké množstvo drogy a veci ktoré sa u neho našli, teda digitálna váha a kalkulačka, ktoré niesli známky po drogách odôvodňujú predpoklad, že tieto drogy nemal iba pre svoju potrebu, ale tuto chcel ďalej predávať a pokračovať tak v páchaní trestnej činnosti. Sudca pre prípravné konanie zistil, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody pre podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti.“

9. Proti   uzneseniu   okresného   súdu   o vzatí   do   väzby   podal   sťažovateľ   sťažnosť (odôvodnenú v podstate rovnako ako sťažnosť podanú na ústavnom súde), o ktorej rozhodol krajský súd tak, že ju zamietol. V odôvodnení uznesenia krajský súd poukázal na dôvody sťažnosti, uznesenie o vznesení obvinenia, priebeh konania o vzatí do väzby pred sudcom pre prípravné konanie, citoval zákonné ustanovenia o väzbe a ďalej uviedol: „Krajský súd z obsahu   predloženého   spisového   materiálu   zistil,   že   formálne   podmienky   (existencia uznesenia   o   vznesení   obvinenia)   väzby,   ktoré   sú   predpokladom   rozhodnutia   o   vzatí obvineného   do   väzby   sú   splnené.   Rovnako   sú   splnené   aj   podmienky   materiálne,   keďže v súčasnom   štádiu   trestného   konania   existujú   dôvody   na   podozrenie,   že   obvinený   mal spáchať   skutok,   pre   ktorý   bolo   obvinenie   vznesené.   Výsledky   dokazovania   nerozptýlili podozrenie o spáchaní zločinu.

Pokiaľ ide o námietky vznesené k postupu vyšetrovateľa pri zabezpečovaní dôkazov, ktoré mali predchádzať vzneseniu obvinenia tak, ako sú namietané v sťažnosti, je potrebné uviesť, že v tomto štádiu konania sa odvolací súd môže zaoberať len dôvodnosťou vznesenia obvinenia, pričom vychádza z obsahu predloženého spisového materiálu. Námietky vedúce k vykonávaniu vyšetrovania môže obvinený a jeho obhajca adresovať prokuratúre, ktorá vyšetrovanie vo veci dozoruje v zmysle Trestného poriadku...

O   dôvodnosti   vzneseného   obvinenia   svedčí   výpoveď   svedka   R.   K.,   ako aj listinné dôkazy. Je teda nesporné, že z dôkazov, ktoré sa doposiaľ v spise nachádzajú vyplýva, že obvinený   je   dôvodne   podozrivý   z trestnej   činnosti.   Dôvodné podozrenie   predpokladá existenciu faktov alebo informácii, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mala spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého prípadu.

V   súvislosti   s   trestným   stíhaním   bol   obvinený   vzatý   do   väzby.   Podľa   názoru odvolacieho súdu, sudca pre prípravné konanie postupoval správne, keď za dôvody väzby ustálil existenciu tzv. preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.]. U obvineného hrozí dôvodná obava, že by po prepustení na slobodu pokračoval v trestnej činnosti. Obvinený má sklony k páchaniu trestnej činnosti, a už v minulosti sa dostal do rozporu so zákonom v súvislosti s prechovávaním drog.

Pokiaľ ide o námietku obvineného, že bolo porušené jeho právo na obhajobu, táto nie   je   dôvodná.   Z   obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   napriek   snahe   súdu   sa   nepodarilo   pred výsluchom skontaktovať s jeho obhajcom.

Keďže   krajský   súd   nezistil   žiadne   dôvody   pre   zmenu   prvostupňového   uznesenia, sťažnosť obvineného ako nedôvodnú v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.“

III.

10.   Ústavný   súd   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   zaslal   sťažnosť okresnému súdu a krajskému súdu a požiadal ich o vyjadrenie k podstatným sťažnostným námietkam,   ktorými   sťažovateľ   odôvodňuje   porušenie   svojich   práv.   Predsedníčka okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 23.   júla   2009   v relevantnej   časti   uviedla: „Sťažovateľ po vzatí do väzby namietal porušenie jeho práva na obhajobu s tým, že jeho obhajca nebol vyrozumený o termíne výsluchu a nemohol sa tohto zúčastniť, čo nie je pravdivé tvrdenie. Zo spisového materiálu vyplýva, že si túto povinnosť sudca pre prípravné konanie   splnil,   v spise   je   založený   úradný   záznam   zo   dňa   02.   02. 2009   o   vykonaní telefonického spojenia o 08.15. hod. s obhajcom obvineného JUDr. G. na tel. čís.:... (tel. číslo   z internetového   zoznamu   advokátov),   pričom   sa   nepodarilo   s   obhajcom   na   tomto telefónnom čísle spojiť. Odvolací súd mal k dispozícii spisový materiál a vedel tak posúdiť postup sudcu pre prípravné konanie, čo uviedol aj vo svojom rozhodnutí.

Sťažovateľ ďalej namieta, že sudca pre prípravné konanie sa nezaoberal dôkazmi a zákonnosťou dôkazov. Z podrobného rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   Tp   1612/09   ako   i   z   rozhodnutia   Krajského   súdu   Bratislava č. k. 5 Tpo 19/09 je zrejmé, aké zákonné dôvody viedli súd k rozhodnutiu o vzatí obvineného do väzby. Policajti vykonali osobnú prehliadku obvineného po súhlase prokurátora, pričom boli u sťažovateľa zaistené drogy – heroín v množstve 175 –   349 jednotlivých dávok. Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním o vine a treste, pričom podmienky a dôvody väzby sú v rozhodnutiach súdu presne uvedené a odôvodnené.

V   ďalšom   sťažovateľ   napokon   namieta,   že   policajti   vykonali   u   neho   osobnú prehliadku, pričom mu neukázali žiadne rozhodnutie o povolení prehliadky a realizovali osobnú   prehliadku   spôsobom,   ktorý   ponížil   jeho   ľudskú   dôstojnosť.   Toto   neprislúcha posudzovať súdu, pretože tieto úkony preveruje prokuratúra...

Napokon   dovolanie,   ktoré   podal   obhajca   v   predmetnej   veci   na   Najvyšší   súd Slovenskej republiky bolo v konaní pod č. k. 5 Tdo 22/2009 Najvyšším súdom Slovenskej republiky 04. 06. 2009 odmietnuté.“

11. Predsedníčka   krajského   súdu   vo   vyjadrení   z   24. júla 2009   v   relevantnej   časti uviedla: „Predmetná výzva a sťažnosť bola predložená dňa 10. 07. 2009 na vyjadrenie predsedníčke senátu, ktorá sa k veci vyjadrila listom, doručeným dňa 16. 07. 2009... Vo vyjadrení predsedníčka senátu uviedla, že z dôvodov uznesenia vyplýva, pokiaľ ide o námietku obvineného, že bolo porušené jeho právo na obhajobu, táto nie je dôvodná. Z   obsahu   trestného   spisu   je   zrejmé,   že   napriek   snahe   súdu,   sa   nepodarilo   pred výsluchom   skontaktovať   s   jeho   obhajcom.“ V ďalšom   predsedníčka   krajského   súdu v podstate prebrala dôvody uvádzané v sťažnosťou napadnutom uznesení krajského súdu.

IV.

12. K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50   ods.   3   ústavy   tým,   že   sudca   pre   prípravné   konanie   pred   výsluchom   sťažovateľa v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   vzatí   do   väzby   nekontaktoval   jeho   obhajcu   ani ho žiadnym spôsobom nevyrozumel o termíne výsluchu, ústavný súd uvádza.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý, pričom o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Zákon   teda   ukladá   sudcovi   pre   prípravné   konanie   povinnosť   upovedomiť   o čase a mieste   výsluchu   obvineného   pred   rozhodnutím   o jeho   väzbe   aj   jeho   obhajcu. Túto povinnosť   však   zákon   zároveň   viaže   na   skutočnosť,   že   obhajca   je   reálne dosiahnuteľný.   Ak   však   obhajca   nie   je   zastihnuteľný,   a teda   nemohol   byť   a ani   nebol upovedomený   o čase   a mieste   výsluchu   obvineného,   nie   je   to   zákonnou   prekážkou, aby sudca pre prípravné konanie obvineného vypočul a rozhodol o väzbe. Bezvýnimočnosť upovedomenia obhajcu   o výsluchu   obvineného pred   rozhodnutím   o jeho vzatí   do   väzby nemožno   objektívne   požadovať   už   aj   vzhľadom   na   krátke   lehoty,   ktoré   v súvislosti s rozhodovaním o vzatí zadržaného do väzby ustanovuje ústava (čl. 17 ods. 3) a Trestný poriadok   (§   87   ods.   2).   Obvyklým   spôsobom   upovedomovania   obhajcu   o výsluchu pred rozhodnutím   o väzbe   je   telefonický   kontakt,   ktorý   najlepšie   umožňuje   zachovať ústavné   a   zákonné   lehoty   na   rozhodnutie.   Písomný   kontakt   s poštovým   doručovaním je pre krátkosť   času   v podstate   nerealizovateľný.   Problém,   ktorý   v tejto   súvislosti   môže nastať,   je   preukázanie,   či   sudca   pre   prípravné   konanie   vykonal   úkon   smerujúci k upovedomeniu obhajcu o termíne výsluchu.

13. Krajský súd v uznesení zo 16. marca 2009 k tejto námietke sťažovateľa uviedol, že nie je dôvodná, pretože z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že napriek snahe súdu sa nepodarilo   pred   výsluchom   skontaktovať   s jeho   obhajcom.   Tento   záver   potvrdila aj predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti, kde uviedla, že v spise sa nachádza   úradný   záznam,   z ktorého   vyplýva,   že   sudca   pre   prípravné   konanie sa 2. februára   2009   o   8.15 h   pokúšal   telefonicky   spojiť   s obhajcom   sťažovateľa na telefónnom   čísle,   ktoré   je   pri   jeho   mene   vedené   na   internetovej   stránke...,   pričom sa nepodarilo   spojenie   nadviazať.   Vychádzajúc   z uznesenia   krajského   súdu   a vyjadrenia predsedníčky   okresného   súdu   ústavný   súd   nemal   dôvod   pochybovať   o pravdivosti   ich tvrdení,   že   sudca   pre   prípravné   konanie   sa   bezúspešne   pokúsil   upovedomiť   obhajcu sťažovateľa o jeho výsluchu.

Je zrejmé, že v stave, keď ide o tvrdenie krajského súdu a predsedníčky okresného súdu proti tvrdeniu sťažovateľa, tento rozpor možno odstrániť iba dokazovaním smerujúcim k zisteniu   prichádzajúcich   a odchádzajúcich   hovorov   z príslušných   telefónnych   liniek. Takéto   dokazovanie však sťažovateľ nenavrhol   (§   20   ods.   1   zákona o ústavnom   súde), a navyše pre rozhodnutie ústavného súdu ani nebolo potrebné. Ani prípadný záver, že sudca pre prípravné konanie neupovedomil obhajcu o čase a mieste výsluchu pred rozhodnutím o vzatí obvineného do väzby (čo nepovažoval ústavný súd za preukázané), totiž nemôže viesť sám osebe k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods.   3   ústavy. Obsah   práva   na   obhajobu   v rámci   parciálnej   časti   trestného   konania, a to v rámci   konania   o vzatí   väzby   v prípravnom   konaní,   je   daný   aj   predmetom   tohto konania a nemožno ho absolutizovať. Sťažovateľovi bolo poskytnuté právo na obhajobu tak, že bol vypočutý pred sudcom pre prípravné konanie, pričom využil svoje ústavné právo (čl. 50 ods. 4 ústavy) a vypovedať odmietol, čo tiež možno považovať za formu obhajoby. Následne   mohol   svoju   obhajobu   vo   vzťahu   k rozhodovaniu   o vzatí   do   väzby   účinne predniesť   v sťažnosti   proti   uzneseniu   o vzatí   do   väzby,   čo   aj   prostredníctvom   svojho obhajcu učinil. Skutočnosť, že jeho obhajoba (v podstate len procesná) nebola konajúcimi súdmi   v tomto   štádiu   trestného   konania   akceptovaná,   preto   nemôže   viesť   k záveru o porušení jeho práva na obhajobu v procese rozhodovania o vzatí do väzby.

14. K námietke sťažovateľa, že sudca pre prípravné konanie neskúmal zákonnosť dôkazov, na základe ktorých   bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie, pričom   poukazuje najmä na nezákonnosť vykonania jeho osobnej prehliadky, ústavný súd uvádza:

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Posudzovanie   zákonnosti   v   procese   získavania   a   zabezpečovania   dôkazov je predovšetkým úlohou všeobecného súdu v rámci konania o obžalobe, pričom nezákonne získaný dôkaz je smerom k preukázaniu viny obvineného procesne nepoužiteľný. Pokiaľ ide o rozhodovanie o vzatí do väzby, povinnosťou sudcu pre prípravné konanie je skúmať, či   boli   splnené formálne podmienky   väzby   (existencia   uznesenia   o   vznesení   obvinenia podľa   §   206   ods.   1   Trestného   poriadku),   ktoré   sú   predpokladom   rozhodnutia   o   vzatí obvineného do väzby. Rovnako skúma aj podmienky materiálne, teda či doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na   podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal   obvinený.   Tým   vlastne   skúma   aj   dôvodnosť samotného   obvinenia,   ktoré   možno   vzniesť   len,   ak   je   dostatočne   odôvodnený   záver, že trestný čin spáchala určitá osoba (§ 206 ods. 1 Trestného poriadku). Ďalšou materiálnou podmienkou pre vzatie do väzby je existencia konkrétneho väzobného dôvodu.

Odôvodnenie uznesenia okresného súdu o vzatí do väzby, ako aj uznesenia krajského súdu o zamietnutí sťažnosti umožňujú ústavnému súdu urobiť záver, že všeobecné súdy sa náležite   vysporiadali   s   formálnymi   a   materiálnymi   dôvodmi   väzby   sťažovateľa, presvedčivým spôsobom ich preukázali a zdôvodnili, a preto spĺňajú zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia o vzatí do väzby, resp. o sťažnosti proti nemu (§ 176 ods. 1 a 2 v spojení   s   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku).   Ústavný   súd   z napadnutého   uznesenia krajského súdu a jeho postupu nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.

Krajský   súd   právne   uzavrel,   že   pokiaľ   ide   o   námietky   vznesené   k   postupu vyšetrovateľa   pri   zabezpečovaní   dôkazov,   ktoré   mali predchádzať   vzneseniu   obvinenia, tak je potrebné uviesť, že v tomto štádiu konania sa odvolací súd (správne sťažnostný súd, pozn.) môže zaoberať len dôvodnosťou vznesenia obvinenia, pričom vychádza z obsahu predloženého   spisového   materiálu.   Námietky   vedúce   k   vykonávaniu   vyšetrovania môže obvinený a jeho obhajca adresovať prokuratúre, ktorá vyšetrovanie vo veci dozoruje v zmysle   Trestného   poriadku   (§   230).   O   dôvodnosti   vzneseného   obvinenia   voči sťažovateľovi podľa krajského súdu svedčí aj výpoveď svedka R. K., ako aj listinné dôkazy. Podľa krajského súdu je teda nesporné, že z dôkazov, ktoré sa dosiaľ v spise nachádzajú, vyplýva, že obvinený je dôvodne podozrivý z trestnej činnosti a sú u neho dané aj dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (preventívna väzba).

Ústavný súd k námietke sťažovateľa o nezákonnosti v procese získavania dôkazov osobnou   prehliadkou   len   dodáva,   že   posudzovanie   jej   zákonnosti   bude   posudzované a hodnotené súdom rozhodujúcim o vine a treste (samozrejme len v prípade, ak prokurátor podá   obžalobu),   ktorého   právomoc   na   ochranu   práv   sťažovateľa   v zásade   predchádza právomoc ústavného súdu.

15. Právo na osobnú slobodu garantované ústavou zaujíma v hierarchii základných práv   a slobôd   popredné   miesto.   Pod   osobnou   slobodou   sa   rozumie   voľný,   ničím neobmedzený   pohyb   človeka,   ktorý   sa   môže   podľa   vlastného   rozhodnutia   zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej   slobody   musí   byť   „zákonné“,   t. j.   musí   byť   vykonané   „v   súlade   s   konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Väzba   je   najzávažnejším   zásahom   do   osobnej   slobody   a do   práv   obvineného.   Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (mutatis   mutandis   III.   ÚS   26/01).   Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého   obmedzenia   osobnej   slobody,   akým   je   väzba   obvineného   (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03,   IV. ÚS 171/03).   Rovnako   ústavný   súd   uviedol   (dokonca   v inej   veci   toho istého   sťažovateľa   –   I. ÚS 70/08),   že   pre posúdenie   zákonnosti   väzby   v jednotlivých štádiách trestného konania má zásadný význam aj charakter a závažnosť trestnej činnosti [v prípade   sťažovateľa   ide   o obvinenie   zo   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona].

Vychádzajúc   z týchto   základných   princípov   ústavný   súd   posúdil   sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práva na osobnú slobodu. Z už uvedených dôvodov   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   z dôvodov a spôsobom   ustanoveným   zákonom   a na   základe   rozhodnutia   súdu,   a preto   uzatvára, že právo sťažovateľa na osobnú slobodu uznesením krajského súdu porušené byť nemohlo.

16. O zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Z už uvedených dôvodov preto ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní na neverejnom zasadnutí senátu. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že by sťažnosti bolo vyhovené (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu, náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009