znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 241/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B. B., zastúpeného advokátkou Mgr. A. C., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé, verejné prerokovanie veci v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 181/2007 a jeho rozsudkom z 28. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2008 doručená sťažnosť P. K., B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. A. C., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a   na spravodlivý   proces   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“), práva na spravodlivé, verejné prerokovanie veci v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn. 4 Cdo 181/2007 a jeho rozsudkom z 28.   februára 2008 (ďalej len „rozsudok z 28. februára 2008“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 10. septembra 2003 Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sa žalobkyňa domáhala voči sťažovateľovi (ako žalovanému) zaplatenia sumy 53 995 Sk s príslušenstvom. Žalobkyňa svoje   nároky   odôvodňovala   zmluvným   záväzkom,   ktorý   prevzali   sťažovateľ   spolu so svojou   vtedajšou   manželkou   (ako   kupujúci)   v zmluve   o prevode   vlastníctva   bytu z 5. augusta   1996   uzavretej   so   žalobkyňou   (ako   predávajúcou).   Konanie   bolo   vedené okresným súdom pod sp. zn. 15 C 61/04.

Okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 61/04-66 z 18. januára 2005 (ďalej len „rozsudok z 18. januára 2005“) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 53 995 Sk s príslušenstvom a nahradiť trovy konania.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   základe   odvolania sťažovateľa   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   14   Co   229/06   z 27.   februára   2007   (ďalej   len „rozsudok   z 27. februára   2007“)   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   z 18.   januára 2005. Krajský súd v rozsudku zároveň samostatným výrokom pripustil dovolanie proti svojmu rozsudku   z 27. februára   2007,   čo   po právnej   stránke   odôvodnil   otázkou   zásadného významu.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   dovolania   najvyšší   súd   v dovolacom   konaní preskúmal rozsudok krajského súdu z 27. februára 2007 a rozsudkom z 28. februára 2008 dovolanie sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označených   základných   a iných   práv   v postupe a rozsudku najvyššieho súdu z 28. februára 2008.

Sťažovateľ   namietal   nezákonnosť   a neústavnosť   konania   pred   okresným   súdom, ktorú   najvyšší   súd   pri   svojom   rozhodovaní   o dovolaní   nezohľadnil.   Podľa   sťažovateľa okresný súd vydal vo veci dva platobného rozkazy (prvý bol podľa sťažovateľa zrušený, pretože   mu   ho   nebolo   možné   doručiť,   a druhý   bol   zrušený   na   základe   sťažovateľom podaného odporu).

Ďalšia námietka sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu z 28. februára 2008 spočíva   v tom,   že najvyšší   súd   si neosvojil   právny   názor   sťažovateľa,   podľa   ktorého zmluvný záväzok, o ktorý žalobkyňa opierala svoje nároky voči sťažovateľovi, zaväzoval sťažovateľa   spolu   s jeho   bývalou   manželkou,   a preto „... títo   manželia   majú   byť   obaja účastníkmi predmetného konaní (pozn. správne konania). Akákoľvek zmena v majetkových pomeroch manželov, aj keď ide o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nemá... právny dosah na práva a povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o prevode vlastníctva k bytu...   v prejednávanej   veci   len   taký   žalobný   návrh,   ktorým   sa   navrhovateľ   domáha plnenia   voči   kupujúcim,   t.   j.   obom   manželom,   môže   byť   úspešne   uplatnený   na   súde. Vynechanie jedného účastníka zmluvného vzťahu z konania na súde dáva dôvod považovať súdne konanie od počiatku za zmätočné.“.

Podľa sťažovateľa sa všeobecné súdy rozhodujúce v jeho veci, vrátane najvyššieho súdu, „nevysporiadali   s námietkami   sťažovateľa...   pričom   svoje   rozhodnutie   dostatočne právne a fakticky nezdôvodnili“. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, „že vo svojich opravných prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   všeobecných   súdov   namietal   aj   neplatnosť   Zmluvy o prevode vlastníctva bytu... pre rozpor so zákonom č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“ a že súdy nesprávne a nedostatočne ustálili dôvodnosť nárokov žalobkyne uplatnených voči sťažovateľovi, čo sa týka ich výšky.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   rozsudku najvyššieho súdu z 28. februára 2008 a vyslovil porušenie označených práv týmto rozsudkom, zrušil ho a vrátil mu vec na ďalšie konanie a tiež priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   so   svojou   vtedajšou   manželkou   uzavreli   5. augusta 1996 ako nadobúdatelia   (kupujúci)   s predávajúcou   zmluvu   o prevode   vlastníctva k bytu   podľa zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 182/1993   Z. z.   o vlastníctve bytov a nebytových   priestorov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 182/1993 Z. z.“),   na   základe   ktorej   nadobudli   byt   do   svojho   bezpodielového spoluvlastníctva. V zmluve o prevode vlastníctva bytu sa sťažovateľ so svojou vtedajšou manželkou zaviazali, že v prípade prevodu vlastníctva k bytu do desiatich rokov od podpisu zmluvy o prevode na inú osobu, ako sú manžel, deti, vnuci alebo rodičia, sú povinní vrátiť predávajúcej   rozdiel   medzi   cenou   bytu   vypočítanou   podľa   zákona   č.   182/1993   Z.   z. a dohodnutou cenou po odpočítaní „poskytnutej zrážky“.

Následne došlo medzi sťažovateľom a jeho manželkou k zrušeniu a vyporiadaniu ich bezpodielového spoluvlastníctva, podľa ktorého sa výlučným vlastníkom bytu, ktorý bol predmetom zmluvy o prevode bytu z 5. augusta 1996, stal sťažovateľ.

Sťažovateľ kúpnou zmluvou z 8. decembra 2000 previedol byt na iné osoby, ako sú manžel, deti, vnuci alebo rodičia.

Žalobkyňa si podľa zmluvy o prevode vlastníctva bytu z 5. augusta 1996 žalobou podanou   okresnému   súdu   10.   septembra   2003   uplatnila   voči   sťažovateľovi   (ako žalovanému, pozn.) nárok na zaplatenie sumy 53 995 Sk s príslušenstvom. Svoje nároky odôvodňovala zmluvným záväzkom, ktorý prevzali sťažovateľ spolu so svojou vtedajšou manželkou v zmluve o prevode vlastníctva bytu z 5. augusta 1996 uzavretej so žalobkyňou. Konanie bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 15 C 61/04.

Okresný súd rozsudkom z 18. januára 2005 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 53 995 Sk s príslušenstvom a nahradiť trovy konania.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa svojím rozsudkom z 27. februára 2007 potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   z 18.   januára 2005.   Krajský   súd v rozsudku   zároveň samostatným výrokom pripustil dovolanie proti svojmu rozsudku. Prípustnosť dovolania odôvodnil   otázkou   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   a to „... či   vyporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva medzi žalovaným (sťažovateľom, pozn.) a jeho manželkou ako   kupujúcimi   zo   zmluvy   o prevode   vlastníctva   bytu,   mohla   žalovanému   zaniknúť povinnosť   zaplatiť   rozdiel   medzi   vypočítanou   cenou   bytu   podľa   zákona   č.   182/1993 a dohodnutou cenou zníženou o poskytnutú zrážku. Sám túto otázku riešil tak, že aj po uzavretí dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol žalovaný ako výlučný   vlastník   bytu   stále   viazaný   právami   a povinnosťami   vyplývajúcimi   zo   zmluvy o prevode vlastníctva bytu.“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu z 27. februára 2007 dovolanie, ktoré odôvodnil „... vadou konania vyplývajúcou z ustanovenia § 237 písm. e) O. s. p., inou vadou konania   a neprávnym   právnym   posúdením   veci   odvolacím   súdom.   Vyčítal   odvolaciemu súdu, že nevenoval náležitú pozornosť okruhu pasívne legitimovaných účastníkov konania, keď podľa jeho názoru účastníčkou konania   mala   byť   aj   jeho   manželka.   Namietal   tiež neplatnosť zmluvy o prevode bytu v časti, v ktorej bola dohodnutá povinnosť zaplatiť rozdiel v cene bytu...“.

Najvyšší   súd   rozsudkom   z   28.   februára   2008   dovolanie   sťažovateľa   zamietol a v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na to, že rozsudok krajského súdu z 27. februára 2007 preskúmaval len vo vzťahu k otázke zásadného právneho významu, pre ktorú krajský súd pripustil dovolanie vo veci.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označených   základných   a iných   práv   v postupe a rozsudku najvyššieho súdu z 28. februára 2008.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľa   s právnymi závermi všeobecného súdu, ktoré sa podľa neho opierajú o nesprávny výklad zákonných ustanovení a sú v rozpore so skutkovým stavom veci, a to v časti rozhodovania o dôvodnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu z 27. februára 2007.

Podstatou námietok sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu z 28. februára 2008 nie je jeho nespokojnosť s jeho právnym názorom v otázke, ktorú krajský súd ustálil ako otázku   zásadného   právneho   významu   a pre   ktorú   krajský   súd   pripustil   dovolanie   voči svojmu rozsudku. Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu z 28. februára 2008 namietal, že okresný súd vydal vo veci dva platobného rozkazy, účastníčkou konania na strane žalovaného mala byť podľa sťažovateľa aj jeho vtedajšia manželka, a tiež namietal nevysporiadanie sa s otázkou čiastočnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k bytu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   rozsudku   najvyššieho   súdu z 28.   februára   2008 konštatuje,   že   v ňom   nie   je   možné   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali nesprávnosti   skutkových   a právnych   záverov   namietaných   sťažovateľom   alebo   ktoré   by spočívali v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, nesprávnych právnych záveroch či nedostatočnom odôvodnení záverov najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   preskúmal   rozsudok   krajského   súdu z 27. februára 2007 v rozsahu v akom bolo prípustné voči nemu dovolanie, t. j. v rozsahu krajským súdom vymedzenej otázky zásadného právneho významu, stotožnil sa s právnym názorom krajského súdu, a preto dovolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol. Pričom samotný sťažovateľ vo svojej sťažnosti nenamietal nesprávnosť záverov najvyššieho súdu v otázke, ktorá bola krajským súdom vymedzená ako otázka zásadného právneho významu.

Najvyšší   súd   v rozsudku   z 28.   februára   2008   k samotnému   dovolaciemu   dôvodu (otázke zásadného právneho významu, tak ako túto vymedzil krajský súd) uviedol:„Podstatou právnej otázky, pre ktorú odvolací súd pripustil dovolanie, bola vlastne otázka,   či   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   treba   považovať   za   prevod vlastníctva a či teda žalovaný nadobudol vlastníctvo k bytu ako manžel z právneho dôvodu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva a v dôsledku toho už nebol viazaný v ďalšom období (pri realizácii svojho dispozičného oprávnenia nakladať s bytom) ustanoveniami zmluvy uzavretej so žalobkyňou.

Dovolací súd považuje právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   nemá   charakter   typického   prevodu   vlastníctva   bytu a žalovaný aj po vyporiadaní tohto spoluvlastníctva bol stále viazaný ustanoveniami zmluvy uzavretej so žalobkyňou, za správny. Inštitút bezpodielového spoluvlastníctva je základnou úpravou   majetkových   vzťahov   medzi   manželmi.   Je   v   ňom   vyjadrené   rovnaké   právne postavenie manželov po stránke hospodárskej. Pojmovým znakom tohto spoluvlastníctva je bezpodielovosť,   teda   miera   účasti   manželov   na   právach   a   povinnostiach   vyplývajúcich z bezpodielového   spoluvlastníctva   nie   je   vyjadrená   podielmi.   Podstata   vyporiadania bezpodielového   spoluvlastníctva   je   v   jeho   likvidácii.   Vyporiadaním   bezpodielového spoluvlastníctva sa stanoví, ktoré veci zostanú v úplnom, oddelenom, výlučnom vlastníctve jedného   z   bezpodielových   spoluvlastníkov   (manželov,   bývalých   manželov),   a   ktoré vo vlastníctve   druhého,   čo   súčasne   znamená,   že   stráca   vlastníctvo   k   veciam   ten,   komu vlastníctvo nezostáva. Vyporiadaním sa teda vlastníctvo nezriaďuje, nenadobúda a nejde o žiaden   prevod   ani   prechod.   Na   tomto   závere   nič   nemení   ani   ustanovenie   §   149a Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pokiaľ sa dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva týkajú nehnuteľností, musia mať písomnú formu a nadobúdajú účinnosť až vkladom   do   katastra.   Vzhľadom   na   chápanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   ako dvojitého   úplného   vlastníctva   manželov,   vkladom   nenadobúda   vlastníctvo   ten,   komu nehnuteľnosť   zostala,   pretože   vlastníctvo   už   má.   Vkladom   sa   len   potvrdzuje   účinnosť dohody, že vlastníctvo sa mu ponecháva a druhý o neho prichádza.

Vychádzajúc   z   týchto   záverov   v   preskúmavanej   veci   účinnosťou   dohody o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   nedošlo   k   prevodu   vlastníctva   bytu na žalovaného,   vlastníctvo   mu   zostalo   zachované,   zatiaľ   čo   jeho   manželka   vlastníctvo stratila.

V ďalšom období zostal v postavení kupujúceho so všetkými právami a povinnosťami vyplývajúcimi zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Ako výlučný vlastník už len on mohol disponovať s vlastníckym právom k bytu, čo aj urobil, keď skôr ako uplynula doba desiatich rokov od podpisu zmluvy, previedol vlastníctvo bytu na iné osoby ako je manželka, deti, vnuci alebo rodičia, čím mu zároveň vznikla povinnosť splniť dohodnutý záväzok.“

Najvyšší súd sa ďalšími dovolacími dôvodmi sťažovateľa (okrem otázky zásadného právneho   významu)   nezaoberal,   pretože   tieto   presahovali   rámec   jediného   prípustného dovolacieho dôvodu v danom prípade.

Rozsudkom   najvyššieho   súdu z 28.   februára   2008 nemohlo   dôjsť   k porušeniu označených   práv   sťažovateľa,   pokiaľ   ide   o   namietané   iné   skutkové   a právne   závery najvyššieho   súdu   než   tie,   aké   vyústili   do   záveru   najvyššieho   súdu   v otázke   zásadného právneho významu. Najvyšší súd nepreskúmal rozsudok krajského súdu z 27. februára 2007 v časti jeho iných skutkových a právnych záverov, a preto ani sám takéto závery neurobil, len   sa   okrajovo   vyjadril   aj   k ďalším   dovolacím   dôvodom,   pričom   uviedol: „V   danom prípade je dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 3 O. s. p., t. j. len preto, že jeho prípustnosť vyslovil   vo   svojom   potvrdzujúcom   rozsudku   odvolací   súd,   ktorý   zároveň   v dôvodoch rozsudku vymedzil otázku po právnej stránke zásadného významu. to znamená, že dovolateľ bol   oprávnený   napadnúť   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   len   z dôvodu,   že   spočíva   na nesprávnom právnom posúdení veci, a to iba v otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Dovolací súd preto skúmal v dovolacom konaní správnosť napadnutého rozsudku len vo vzťahu   k tejto   otázke   a nezaoberal   sa   aj   inými   námietkami   dovolateľa   (týkajúcimi   sa pasívnej legitimácie a čiastočnej neplatnosti zmluvy).“

Ústavný súd poznamenáva, že citované odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu z 28. februára 2008 obsahuje veľmi podrobné, dôsledné a vyčerpávajúce vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli jediným prípustným dovolacím dôvodom v tomto konaní. Sťažovateľ   neuviedol   vo   svojej   sťažnosti   žiadne   argumenty,   ktoré   by   boli   spôsobilé spochybniť   správnosť   a ústavnosť   záverov   najvyššieho   súdu   o nedôvodnosti   dovolania vo veci sťažovateľa a svedčili by o prípadnej arbitrárnosti právnych záverov najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom súdov a s ich právnymi závermi, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny   názor   všeobecných   súdov   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v napadnutom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu o takéto rozhodnutie nejde.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2008