znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 241/07-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2008 v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka   a zo   sudcov   Milana   Ľalíka   a Marianny Mochnáčovej   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   N.,   a. s.,   G.,   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu   v Trnave   č.   k.   14   S   103/2004-87   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 SžoKS 70/2006, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti N., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 SžoKS 70/2006 z 27. apríla 2007 b o l o   p o r u š e n é.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   SžoKS   70/2006 z 27. apríla 2007 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Sťažnosti spoločnosti N., a. s., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. septembra   2007   doručená   sťažnosť   spoločnosti   N.,   a.   s.   (ďalej   aj   „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), konkrétne práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ku ktorému malo dôjsť rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len,,krajský súd“) č. k. 14 S 103/2004-87 zo 6. apríla 2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) sp. zn. 5 SžoKS 70/2006 z 27. apríla 2007 vydanými v právnej veci žalobcu N., a. s. (pred ústavným súdom ako sťažovateľka, pozn.) proti žalovanému Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, pracovisko T. (ďalej len „daňové riaditeľstvo“), v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu.

Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 241/07-17 z 22. novembra 2007 bola sťažnosť sťažovateľky prijatá na ďalšie konanie.

2.   Sťažovateľka   sa   žalobou   na krajskom   súde   domáhala preskúmania   zákonnosti rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   č.   IV/256/18506/2004/ŠI   z   12.   októbra   2004 a rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   č.   IV/256/18507/2004/ŠI   zo   dňa   12.   októbra   2004, ktoré   žiadala   v konaní   pred   krajským   súdom   zrušiť   a vec   vrátiť   daňovému   riaditeľstvu na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom žalobu zamietol a na odvolanie sťažovateľky bol jeho   rozsudok   potvrdený   rozsudkom   najvyššieho   súdu.   Sťažovateľka   poukazovala v žalobách   na   nezákonnosť   napádaných   rozhodnutí   daňového   riaditeľstva,   ako   aj prvostupňových   rozhodnutí   správcu   dane,   ktorými   správca   dane   dorubil   sťažovateľovi rozdiel   na   dani   z   príjmov   právnických   osôb   za   roky   1997   a   1998   v   celkovej   výške 83 470 400 Sk. Podstatu nezákonnosti týchto rozhodnutí sťažovateľka videla predovšetkým v tom, že správca dane nesprávne posúdil otázku platnosti lízingových zmlúv (konštatoval ich neplatnosť) a v dôsledku toho neuznal lízingové splátky platené sťažovateľom v roku 1997   a   v   roku   1998   na   základe   lízingových   zmlúv č.   1/1996   až č.   4/1996   uzavretých so spoločnosťou N., a. s., za náklady vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov. Krajský súd v odôvodnení svojho zamietavého rozsudku uviedol, že v danom prípade je rozhodujúcou skutočnosťou posúdenie, či nájomné hradené žalobcom spoločnosti N., a. s. na základe lízingových zmlúv č. 1/1996 až č. 4/1996 z 23. júla 1996 je výdavkom (nákladom) podľa § 24 ods. 1 zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o daniach z príjmov“). Krajský súd dospel po preskúmavaní   žalobou   napadnutých   právoplatných   rozhodnutí   daňového   riaditeľstva k záveru, že účastník právneho vzťahu nemôže v čase uzavretia právneho vzťahu prevádzať viac práv ako má sám v čase uzavretia právneho vzťahu. Z uvedeného dôvodu sú podľa názoru krajského súdu zhodne s názorom daňového riaditeľstva lízingové zmluvy č. 1/1996 až č. 4/1996 uzavreté 23. júla 1996 neplatné od samého začiatku, a to práve z dôvodu, že v čase   ich   uzavretia   spoločnosť   N.,   a.   s.,   nebola   vzhľadom   na   odkladaciu   podmienku prechodu   vlastníctva   vlastníkom   predmetných   vecí   obsiahnutých   v kúpnych   zmluvách č. 1/1996 až č. 4/1996. Pre daný prípad je rozhodujúce, že lízingové zmluvy z 23. júla1996 sú neplatné od samého začiatku, a preto nájomné hradené žalobcom (sťažovateľkou pred ústavným súdom, pozn.) na základe týchto neplatných zmlúv nemožno v zmysle § 24 ods. 1 a 4 zákona o daniach z príjmov uznať za náklady vynaložené na dosiahnutie zabezpečenie a udržanie   príjmov.   Ďalej   krajský   súd   uviedol,   že   sťažovateľka   síce   mohla   vstúpiť   do nájomného vzťahu so spoločnosťou N., a. s., bez toho, aby predmet prenájmu prenajímateľ vlastnil,   nemohla   však   platne   uzavrieť   lízingovú   zmluvu   v takom   znení,   v akom   bola uzavretá. Obdobne najvyšší súd dospel k záveru, že lízingové zmluvy uzavreté 23. júla 1996 sú neplatné od samého začiatku, pretože z obsahu predmetných kúpnych zmlúv nevyplýva, že   by   na   kupujúceho   prešlo   po   podpise   aspoň   niektoré   z oprávnení,   ktoré   možno nadobudnúť vlastníctvom k veci – vec držať, užívať, požívať jej plody a úžitky a nakladať s ním. Na   rozdiel   od krajského   súdu   dospel   najvyšší   súd k záveru,   že nešlo   v kúpnych zmluvách o odkladaciu podmienku, ale o výhradu vlastníctva.

3. Zásah do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení   s   čl.   1   ods.   1,   čl.   2   ods.   2,   čl.   141   ods.   1   a   čl.   144   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu odôvodnila sťažovateľka v sťažnosti viacerými argumentmi. Podľa obsahu sťažnosti   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ako   aj ústavný   súd   už vo   viacerých   svojich rozhodnutiach judikovali, že súčasťou práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 prvá vety dohovoru) ako aj práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je aj právo účastníka konania   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia,   ktoré   musí   vychádzať   z   takého   výkladu a uplatňovania ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré je v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva síce nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie vo veci samej   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   na   tento   argument,   pričom   táto odpoveď   musí   vychádzať z takého výkladu   príslušnej   právnej   normy, ktorý   zodpovedá obsahu   takejto   právnej   normy.   V   opačnom   prípade   je   treba   považovať   odôvodnenie rozhodnutia za arbitrárne a takýto výklad súdu za postup, ktorý by bol v rozpore nielen s čl. 152 ods. 4 ústavy, ale aj s čl. 1 ods. 1 ústavy a teda s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, ktorého základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči ním bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný.

Nezávislosť   a   nestrannosť   súdu   sú   atribútmi,   ktoré   v   konkrétnej   súdnej   veci determinujú naplnenie princípu právneho štátu, v ktorom všetky orgány štátnej moci konajú iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods.   2   ústavy).   S   princípom   právneho   štátu   je   v   podmienkach   výkonu   súdnictva neodmysliteľne   a   neoddeliteľne   spojená   aj   požiadavka   na   právnu   istotu   dotknutých subjektov spočívajúca v tom, že pokiaľ rozhodnutie súdu nezodpovedá obsahu princípu právneho štátu (t. j. nie je výsledkom súdnictva vykonávaného nezávislým a nestranným súdom), dochádza tým podľa sťažovateľky k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ďalej sťažovateľka uviedla, že nezávislosť súdu nie je absolútna, ale je atribútom princípu právneho štátu, ktorý predpokladá, že súd bude konať len tak, ako mu to ukladá zákon,   a   že   individuálne   rozhodnutie   bude   judikovať   stav   zodpovedajúci   aplikovanej právnej   norme.   Inak   povedané,   len   také   rozhodnutie   je   výsledkom   nezávislého a nestranného súdnictva, ktoré plne vychádza a je založené na správnej aplikácii právnych noriem, čomu musí zodpovedať aj odôvodnenie takéhoto rozhodnutia. Akákoľvek odchýlka od   uvedeného   môže   mať podľa   sťažovateľky   za   následok,   že   rozhodnutím   súdu,   ktoré nezodpovedá aplikovanej právnej norme, t. j, keď rozhodnutie súdu vychádza z takého výkladu právnej normy aplikovanej na daný prípad, ktorý nezodpovedá jej obsahu, budú dotknuté základné práva a slobody podľa ústavy. Len absolútny súlad skutkového stavu s právnou   normou   je   výrazom   spravodlivosti,   nezávislosti   a   nestrannosti   súdnictva, čo v sebe implikuje požiadavku na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, aby z neho bola stránka jeho spravodlivosti, nezávislosti a nestrannosti už na pohľad zjavná. V prípade, ak sa   všeobecné   súdy   dostanú   do   rozporu   s   takýmto   ústavne   konformným   prístupom k výkladu právnej normy, potom nezostáva nič iné, než v konaní pred ústavným súdom konštatovať   takýto   rozpor   za   použitia   ústavne   ustanovených   prostriedkov   uvedených v čl. 127 ústavy a v § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde, avšak len za predpokladu, že takýto postup, rozhodovanie a rozhodnutie všeobecných súdov porušili aj základné práva a slobody.

Sťažovateľka v sťažnosti vytýka krajskému súdu, že záver o nemožnosti platného uzavretia nájomnej zmluvy odôvodnil iba tým, že účastník právneho vzťahu nemôže prevá-dzať viac práv, ako sám   má v čase uzavretia právneho vzťahu, a preto súd považoval predmetné lízingové zmluvy za absolútne neplatné právne úkony. Rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil s právnym názorom daňového riaditeľstva, ako aj krajského súdu v tom, že lízingové zmluvy sú neplatné od samého začiatku, sťažovateľka vytýka rovnako absentujúce   odôvodnenie   jeho   právneho   záveru.   Sťažovateľka   namieta,   že   imanentnou súčasťou   ústavného   práva   na   súdnu   ochranu   je   aj   právo   na   dostatočné   odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré musí vychádzať z ústavne konformnej aplikácie na daný prípad použitej právnej normy, čo v danom prípade nespĺňa ani rozhodnutie krajského súdu a ani rozhodnutie najvyššieho súdu. Odôvodnenie oboch rozhodnutí však už neobsahuje odkaz na príslušnú   právnu   normu,   ktorá   by   požadovala   pod   sankciou   neplatnosti   existenciu vlastníckeho   práva   alebo   iného   oprávnenia   k   predmetu   lízingu   už   v   čase   uzavretia predmetného zmluvného vzťahu a ani bližšie odôvodnenie, prečo podľa názoru súdu práve táto   skutočnosť   spôsobuje   neplatnosť   predmetných   lízingových   zmlúv.   Predmetná skutočnosť vyvoláva veľkú mieru právnej neistoty vo vzťahu k sťažovateľke, prečo súdy postupovali   práve   takýmto   spôsobom   aj   napriek   tej   skutočnosti,   že   podľa   názoru sťažovateľky neexistuje právna norma, ktorú by bolo možné aplikovať na danú situáciu a ktorej aplikácia by mala za následok neplatnosť lízingových zmlúv. Ak takáto norma existuje, bolo povinnosťou súdu odkázať na ňu v odôvodnení svojho rozsudku, a pokiaľ nie, tak aspoň dostatočne odôvodniť, prečo podľa názoru súdu neexistencia vlastníckeho resp. iného oprávnenia k predmetu lízingu má za následok neplatnosť lízingových zmlúv, a to aj vzhľadom na zaužívanú právnu prax, ako aj judikatúru najvyššieho súdu (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 142/2002).

Zásah do svojich ústavných a dohovorom zaručených práv sťažovateľka zhrnula tak, že predmetné rozsudky súdov sú nielen nesprávne, ale aj nedostatočne odôvodnené, pričom samotný   výklad   hmotno-právnych   predpisov   uskutočnený   všeobecnými   súdmi   vykazuje značný   stupeň   arbitrárnosti,   keďže   nemá   žiadnu   oporu   v   existujúcom   hmotnom   práve. Pritom predmetnými rozsudkami sa priznáva zjavne neprimeraná ochrana niekomu, komu v skutočnosti neprináleží, a pri správnej aplikácii noriem hmotného práva by mu nemohla byť nikdy priznaná, čo je v rozpore s ústavne zaručeným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj právom na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

4.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie a meritórnom prerokovaní veci vydal nález, v ktorom vysloví, že:

„krajský   súd   rozsudkom   č.   14S   103/2004-87   zo   dňa   6.   4.   2006   porušil   právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

najvyšší   súd   rozsudkom   č.   5SžoKS   70/2006   zo   dňa   27.   4.   2007   porušil   právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

ústavný súd zrušuje rozsudok krajského súdu č. 14S 103/2004-87 zo dňa 6. 4. 2006 a rozsudok   najvyššieho   súdu   č.   5SžoKS   70/2006   zo   dňa   27.   4.   2007   a   vec   vracia krajskému súdu na ďalšie konanie“.

5.   Krajský   súd   ako účastník   konania   na   výzvu   na   vyjadrenie   k prijatej   sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania uviedol, že zotrváva na právnom názore vyslovenom vo svojom rozsudku a trvá na tom, že v danom prípade nedošlo k porušeniu tých základných práv, na ktoré poukazuje sťažovateľka v sťažnosti. Zároveň krajský súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Najvyšší   súd   ako   účastník   konania   na   výzvu   na   vyjadrenie   k prijatej   sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania uviedol, že v zmysle právnej tradície kontinentálneho práva   nemôže   ďalej   dodatočne   objasňovať   skutkové   zistenia,   ich   logické   vyhodnotenie spolu   s   prijatými   právnymi   závermi   nad   rámec   vymedzený   v odôvodnení   napadnutého a právoplatného rozsudku. K námietkam sťažovateľky ústavného charakteru najvyšší súd uviedol,   že   z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva,   že   odôvodnenie rozsudku   nemusí   dať   odpoveď   na   každú   poznámku,   pripomienku   alebo   návrh za podmienky, že ide o takú otázku, ktorá vo svetle právnych záverov konajúceho súdu nie je   relevantná   a nevyhnutná   pre   rozhodovanie   vo   veci.   V súlade   s uvedeným   podľa najvyššieho   súdu   z odôvodnenia   rozsudku   dostatočne   jasne   vyplýva,   na   základe   akých právnych   skutočností   súd   posúdil   platnosti   lízingových   zmlúv,   t.   j.   hmotno-právnych ustanovení všeobecne platnej normy Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), týkajúcich sa vlastníctva k veci. Preto je názoru, že jeho rozsudok nemožno považovať za protiústavný alebo arbitrárny, a teda nedošlo k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky. Aj najvyšší súd vyhlásil, že netrvá na ústnom pojednávaní veci.

6.   Sťažovateľka   prostredníctvom   novozvoleného   právneho   zástupcu   podaním z 24. júna   2008   doplnila   svoju   sťažnosť,   ktorým   podľa   vlastných   slov   len   spresnila   jej dôvody o tri skutočnosti, ktoré nie celkom rezonujú z jej obsahu, ale ktoré sú relevantné pre úplné posúdenie celej veci z hľadiska ústavnosti napadnutých rozhodnutí.

Prvou je argumentácia v prospech platnosti lízingových zmlúv založená na pohľade:

- iurisprudencie, ktorá o nemožnom plnení uvažuje len za kumulatívneho splnenia troch podmienok, a to počiatočná nemožnosť, objektívna nemožnosť a fyzická nemožnosť plnenia,

- súdnej praxe,

- na náš právny poriadok, ktorý podľa sťažovateľky upravuje viaceré situácie, keď v čase   uzavretia   zmluvy   jej   účastník,   ktorý   má   voči   druhému   niečo   plniť,   ešte   nie   je vlastníkom   a ani držiteľom   predmetu   svojho   plnenia bez toho,   aby   s tým   bola   spojená neplatnosť zmluvy (§ 595 OZ, § 151d ods. 4 OZ).

Druhou   doplňujúcou   skutočnosťou   sťažovateľka   poukazuje   na   neústavnosť napadnutých súdnych rozsudkov z dôvodu, že nespĺňajú ústavou garantované požiadavky na spravodlivé rozhodnutie, ktoré je výsledkom procesu, ktorý spĺňa zákonné a ústavné pravidlá spravodlivosti. Vychádza z toho, že sťažovateľka namietala nezákonnosť daňových rozhodnutí a na ne nadväzujúceho rozsudku krajského súdu z dôvodu, že platby za užívanie cudzieho   zariadenia   neboli   považované   za   daňové   výdavky,   hoci   nepochybne   boli poskytnuté v časovej, vecnej, a teda aj ekonomickej súvislosti s dosiahnutými príjmami. Za takého   stavu   bolo   podľa   sťažovateľky   povinnosťou   správneho   orgánu   a následne   súdu výdavky   zohľadniť   a uznať   za   daňové   výdavky,   a to   bez   ohľadu   na   to,   či   mali   byť kvalifikované   ako   výdavky   (i)   platnej   lízingovej   zmluvy,   (ii)   neplatnej   zmluvy   či   (iii) zmluvy inominátnej. K rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla, že mal preskúmať zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   zo   všetkých   zo   zákona   do   úvahy   prichádzajúcich dôvodov   k základnej   otázke,   či   sporné   výdavky   sú,   alebo   nie   sú   uznateľné   za   daňové výdavky v zmysle zákona o daniach z príjmov v čase, keď boli nepochybne vynaložené.

Treťou doplňujúcou skutočnosťou sťažovateľka poukazuje na to, že pre spor bola rozhodujúca   jediná   otázka,   a to   či   výdavok   vo   forme  ,,nájomného“   mal   byť   uznaný za daňový   výdavok,   a   to   bez   ohľadu   na   charakter   zmluvného   vzťahu,   alebo   jeho bezzmluvnosť,   ak   sa   mal   považovať   iba   za   faktický   výdavok.   Len   tak   by   podľa sťažovateľky všeobecný súd naplnil svoju úlohu v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

7. Ústavný súd si za účelom zistenia všetkých rozhodných skutočností pre svoje rozhodnutie vyžiadal od daňového riaditeľstva kópie listinných dokumentov, ktoré v čase jeho rozhodovania neboli súčasťou spisu vedeného na krajskom súde a najvyššom súde. Išlo o kúpne zmluvy č. 1/1996, 2/1996, 3/1996 a č. 4/1996 a lízingové zmluvy č. 1/1996, 2/1996, 3/1996 a č. 4/1996 uzavreté medzi sťažovateľkou a spoločnosťou N., a. s.

8. Po podrobnom posúdení obsahu spisu vedeného na krajskom súde a najvyššom súde, sťažnosti a vyjadrení k nej, doplnenia sťažnosti a vyžiadaných listinných dokumentov dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v podstatnej časti dôvodná.

9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi verejnej   moci,   ale   aj   právnickými   osobami   a fyzickými   osobami.   Dodržiavanie   ústavy orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé   rešpektovanie   jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho   predpisu)   musí   byť   konformný   s ústavnou   ako   základným   zákonom   štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

10. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní   svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje v tom, že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú   odpoveď   na každý   argument,   pričom odvolací   súd   sa   pri   zamietnutí   odvolania   môže   obmedziť   na   prevzatie   odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

11. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne,   s priamym dopadom   na niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Príslušné ustanovenia ústavy a dohovoru,   ktoré   sa   týkajú   spravodlivého   procesu,   treba   interpretovať   tak,   že   kvalita procesu musí zodpovedať právam a povinnostiam, o ktorých sa koná. Z ústavnoprávneho hľadiska   a z požiadaviek,   ktoré   vyplývajú   z ochrany   ústavnosti,   je   zrejmé,   že   rozsahu a spôsobu súdnej kontroly správnych aktov treba venovať dostatočnú a výraznú pozornosť rovnako   ako   treba   v dostatočnej   miere   a   presvedčivým   spôsobom   odôvodniť   súdne rozhodnutia. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata nesúhlasu sťažovateľa s hodnotením vykonaného preskúmania rozhodnutí daňového riaditeľstva v daňovom konaní a právnym názorom krajského súdu a najvyššieho súdu spočíva v nesprávnej interpretácii a aplikácii príslušných zákonných ustanovení upravujúcich možnosť zahrnutia konkrétneho výdavku daňového subjektu do daňových výdavkov. Podľa § 157 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vyjadril žalovaný, stručne a jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá aj o to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nemá právomoc na preskúmanie rozhodnutí daňového riaditeľstva (čo   ani   sťažovateľka   nežiadala),   ale   ani   namietaného   rozsudku   krajského   súdu,   keďže preskúmanie týchto rozhodnutí patrilo do právomoci najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní v rámci správneho súdnictva. Na základe toho ústavný súd v súlade s ústavným obmedzením svojho zasahovania do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov posudzoval len rozsudok najvyššieho súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo. V právomoci ústavného súdu zostalo teda posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá zodpovedajúca ochrana. Ústavný súd zdôrazňuje, že pri súdnom   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutí   daňových   orgánov   musí   všeobecný   súd zohľadňovať, že týmito rozhodnutiami sa ukladá daňovému subjektu daňová povinnosť, ktorá priamo zasahuje do jeho majetkovej sféry a redukuje rozsah jeho majetku. Všetky daňové normy sú zo svojej podstaty založené na tom, že prioritne chránia záujem štátu, resp. iného verejného telesa (obce, vyššieho územného celku) na zabezpečení dostatočného objemu príjmov v prospech ich rozpočtov. Základným účelom daňového konania, v ktorom sa   rozhoduje   o právach   a povinnostiach   daňových   subjektov,   je   vybratie   dane   tak,   aby v globálnom   vyjadrení   výsledkov   všetkých   daňových   konaní   pred   všetkými   orgánmi daňovej   správy   nedošlo   k zníženiu   daňových   príjmov   verejných   rozpočtov.   Základnou zásadou   daňového   konania   je zásada   zákonnosti   (§   2   ods.   2   zákona   č.   511/1992   Z.   z. o správe   daní   a poplatkov   účinného   v rozhodnom   čase),   ktorú   možno   považovať za,,conditio sine qua non“, čiže bezpodmienečnú podmienku, ktorá je v daňovom konaní nevyhnutná a od ktorej sa nemožno odchýliť. Zásada zákonnosti je vyjadrením základného znaku právneho štátu formulovaného v ústave, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Zásada zákonnosti je v zákone o správe daní a poplatkov konštruovaná tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov   daňových   subjektov   a ostatných   osôb   zúčastnených   v daňovom   konaní. Priorizovanie záujmov oprávnených príjemcov daní teda nemôže ísť na úkor rešpektovania práv a právom chránených záujmov tých osôb, ktoré tieto dane platia.

14.   Vychádzajúc z uvedeného   možno   uzavrieť,   že   ani   záujem   štátu   na   realizácii príjmovej   stránky   štátneho   rozpočtu   nemôže   byť   a nie   je   nadradený   dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorý môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných   práv   a slobôd.   Inak   povedané,   v prípade   pochybností   sú   povinné   (orgány verejnej   moci)   postupovať miernejšie   -   in   dubio   mitius (Ústavný   súd   Českej   republiky rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 666/02). V daňovom konaní však platí aj ďalšia dôležitá zásada, a to posudzovanie právnych úkonov alebo iných rozhodujúcich skutočností pre určenie dane podľa ich obsahu (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Z. z. o správe daní a poplatkov účinného v rozhodnom čase). Každý právny úkon smeruje ku vzniku, zmene alebo zániku určitých práv a povinností, a teda v zmysle uvedenej zásady treba prihliadať na skutočný obsah týchto práv a povinností a ich skutočnú realizáciu.

15. Krajský súd v odôvodnení rozsudku zhodne z názorom daňového riaditeľstva dospel   k záveru,   že   ku   dňu   podpisu   lízingových   zmlúv   nebola   spoločnosť   N.,   a.   s., vlastníkom predmetu nájmu, a preto nemohla v rámci dispozičného oprávnenia rozhodovať o právnom osude predmetných vecí. Účastník právneho vzťahu nemôže v čase uzavretia právneho vzťahu prevádzať viac práv ako ma sám v čase uzavretia právneho vzťahu. Z uvedeného   dôvodu   sú   podľa   názoru   krajského   súdu   zhodne   s   názorom   daňového riaditeľstva lízingové zmluvy č. 1/1996 až č. 4/1996 uzavreté 23. júla 1996 neplatné od samého začiatku, a to práve z dôvodu, že v čase ich uzatvorenia spoločnosť N., a. s., nebola vzhľadom na odkladaciu podmienku prechodu vlastníctva vlastníkom vecí obsiahnutých v kúpnych zmluvách č. 1/1996 až č. 4/1996 z 23. júla 1996. Z uvedeného dôvodu je právne irelevantné,   že   zaplatením   kúpnej   ceny   do   konca   roku   1996   sa   v   neskoršom   období spoločnosť N., a. s., stala vlastníkom predmetných hnuteľných vecí. Pre daný prípad je rozhodujúce, že lízingové zmluvy z 23. júla 1996 sú neplatné od samého začiatku, a preto nájomné hradené žalobcom na základe týchto neplatných zmlúv nemožno v zmysle § 24 ods.   1   a   4   zákona   o   daniach   z   príjmov   uznať   za   náklady   vynaložené   na   dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov.

16. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že podľa názoru odvolacieho súdu možno súhlasiť s názorom správnych orgánov, ako aj prvostupňového súdu, že lízingové zmluvy   uzavreté   23.   júla   1996   sú   neplatné   od   samého   začiatku,   pretože   z   obsahu predmetných kúpnych zmlúv nevyplýva, že by na kupujúceho prešlo po podpise kúpnych zmlúv aspoň niektoré z oprávnení, ktoré možno nadobudnúť vlastníctvom k veci - vec držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ňou. Aj vzhľadom na to, že v konaní žalobca nepreukázal, kedy fyzicky dodal a odovzdal predmet kúpnych zmlúv kupujúcemu v súlade s čl. II kúpnych zmlúv, ale bolo preukázané, že v čase podpisu lízingových zmlúv nebola   spoločnosť   N.,   a.   s.,   vlastníkom   veci   a   nedisponovala   ani   právom   na uzavretie predmetných lízingových zmlúv z 23. júla 1996, odvolací súd je názoru, že splátky hradené na základe týchto neplatných zmlúv nemožno v zmysle § 24 ods. 1 a 4 zákona o daniach z príjmov uznať za náklady daňovníka spôsobilé na odpočítanie zo základu dane.

17. Takýto výklad hmotno-právnych noriem najvyšším súdom a odôvodnenie jeho rozsudku sú však ústavne neakceptovateľné. Ak najvyšší súd dospel k záveru o neplatnosti predmetných právnych úkonov, bolo jeho povinnosťou dať v odôvodnení rozsudku jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, prečo sú tieto zmluvy neplatné. Odpoveď súdu musí byť   zrejmá,   jasná   a zrozumiteľná   nielen   súdu,   ale   aj   účastníkovi   konania,   keďže   súd rozhoduje   o jeho   právnej   veci.   Konštatovanie   absolútnej   neplatnosti   zmluvy,   či   iného právneho úkonu musí byť spojené s odkazom na konkrétnu právnu normu, ktorá uvedený nedostatok právneho úkonu sankcionuje neplatnosťou. V posudzovanom prípade tomu tak nebolo, a preto možno uzavrieť, že rozsudok   najvyššieho súdu   vykazuje vysoký   stupeň arbitrárnosti.   V   odôvodnení   rozsudku   neuvádza   najvyšší   súd   ani   jedno   konkrétne ustanovenie   (§)   Obchodného   zákonníka   či   Občianskeho   zákonníka,   na   základe   ktorého dospel   k záveru   o neplatnosti   lízingových   zmlúv.   Ústavnému   súdu   neprislúcha   v konaní o sťažnosti   riešiť   otázku   platnosti   alebo   neplatnosti   lízingových   zmlúv.   To   prislúcha všeobecnému   súdu,   ktorý   však   musí   dať   v odôvodení   svojho   rozhodnutia   ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne posúdil (§ 157 ods. 1 OSP). Možno však   prisvedčiť   sťažovateľke,   že   právny   poriadok   pripúšťa   celý   rad   platných   právnych úkonov, keď v čase uzavretia zmluvy účastník zmluvy, ktorý má voči druhému účastníkovi niečo   plniť   ešte   nie   je   vlastníkom,   ba   ani   držiteľom   či   detentorom   k predmetu   svojho plnenia (§ 595 OZ, § 151d ods. 4 OZ, ale aj § 410 ods. 1 Obchodného zákonníka).

18. Z hľadiska ústavno-súdnej ochrany práva sťažovateľky na súdnu ochranu je však dôležitejšia sporná otázka, či najvyšší súd správne posúdil otázku možného uznania platieb realizovaných na základe lízingových zmlúv do daňových výdavkov. Ústavný súd v tejto súvislosti   uvádza,   že   podľa   hmotno-právnej   úpravy   dane   z príjmov   v posudzovanom zdaňovacom období roku 1997 a 1998, platnosť, resp. neplatnosť zmluvy (právneho úkonu) z pohľadu súkromnoprávneho nemala vplyv na skutočnosť, či výdavky realizované na jej základe   sú,   alebo   nie   sú   daňovým   výdavkom.   Pokiaľ   ide   o posudzovanie   konkrétneho výdavku   a jeho uznanie,   resp.   neuznanie za   daňový   výdavok,   rozhodujúce   je to,   či   ide o výdavok,   ktorý   je   vynaložený   na   dosiahnutie,   zabezpečenie   a udržanie   zdaniteľných príjmov   (§   24   ods.   1   zákona   o daniach   z   príjmov)   pri   rešpektovaní   časovej   a vecnej súvislosti   v danom   zdaňovacom   období.   Základným   zákonným   predpokladom   uznania daňového   výdavku   bolo,   aby   bol   vynaložený   za   účelom   dosiahnutia,   zabezpečenia alebo udržania   príjmov,   ktoré   budú   predmetom   zdanenia.   Sťažovateľka   v žalobe o preskúmanie rozhodnutia daňového riaditeľstva uviedla (popri argumentácii v prospech platnosti lízingových zmlúv), že ich uzavretím sledovala dosiahnutie zisku, keď zvážila ekonomickú výhodnosť tohto postupu (veci predať a následne si ich prenajať). Dôležitý je aj fakt, že lízingové splátky sa realizovali po celú dobu trvania lízingových zmlúv (48 mesiacov). Ďalej sťažovateľka v žalobe uviedla, že na uznanie týchto výdavkov musia byť splnené aj podmienky podľa § 24 ods. 4 zákona o daniach z príjmov, teda doba nájmu prenajímanej veci je najmenej 3 roky a zároveň kúpna cena najatej veci nie je vyššia ako zostatková   cena,   pričom   tieto   podmienky   zmluvy   spĺňali.   Na   uvedených   argumentoch zotrvala sťažovateľka aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu.

19.   Najvyšší   súd   v odôvodnení   rozsudku   na   strane   jednej   citované   ustanovenia zákona o daniach z príjmov (§ 24 ods. 1 a 4) uvádza, avšak bez toho, aby v súlade s ústavne formulovaným   princípom   ústavne   konformného   výkladu   správne   vyložil   ich   obsah a zmysel. Odôvodnením svojho rozsudku nedal náležite odôvodnenú odpoveď na otázku, či sťažovateľkou realizované výdavky boli, alebo neboli podľa ustanovení zákona o daniach z príjmov   daňovými   výdavkami.   Odôvodnenie   rozhodnutia   a   použitý   výklad   obsahu a zmyslu právnej normy súdom je takto v rozpore nielen s čl. 152 ods. 4 ústavy, ale aj s čl. 1 ods. 1 ústavy, a teda s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty   zahŕňajúci   prvok   predvídateľnosti   práva.   Podľa   §   24   ods.   1   zákona   o daniach z príjmov   výdavky   (náklady)   vynaložené   na   dosiahnutie,   zabezpečenie   a   udržanie zdaniteľných   príjmov   sa   pre   zistenie   základu   dane   odpočítajú   vo   výške   preukázanej daňovníkom a vo výške ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Bolo preto primárne povinnosťou najvyššieho súdu pri preskúmaní rozsudku krajského súdu zisťovať naplnenie týchto hmotno-právnych predpokladov na uznanie daňových výdavkov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v daňovom konaní, ktoré predchádzalo súdnemu konaniu o preskúmanie rozhodnutí daňového riaditeľstva, bol tieto skutočnosti povinný preukázať daňový subjekt (sťažovateľka). Sťažovateľka v žalobe na krajskom súde uviedla, že tieto podmienky splnené boli. Sťažovateľka bola povinná preukázať v daňovom konaní,   že   tieto   výdavky   boli   v ekonomickej   súvislosti   s príjmami,   ktoré   podliehali zdaneniu, zároveň bola povinná preukázať ich výšku a taktiež súlad ich výšky so zákonom a osobitnými predpismi. Ak sťažovateľka toto dôkazné bremeno v daňovom konaní uniesla, a napriek   tomu   jej   všeobecný   súd   neposkytol   ochranu   pred   účinkami   nezákonného rozhodnutia správneho orgánu, porušil jej ústavné práva.

20. Ako totiž vyplýva z rozhodnutí daňového riaditeľstva (na správnosti a zákonnosti ktorých postavili odôvodnenie svojich rozsudkov aj všeobecné súdy), splnenie podmienky vecnosti,   teda   že   predmetný   majetok   obstaraný   formou   finančného   lízingu   sa   v   danom období   využíval   na   dosiahnutie   zdaniteľných   príjmov,   nebolo   v konaní   spochybnené. Daňové orgány (a rovnako aj všeobecné súdy) však nesprávne vykladali ďalšiu zákonnú podmienku uznania daňových výdavkov, a to preukázanie ich výšky. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že zákon o daniach z príjmov účinný v rozhodnej dobe požadoval, aby daňovník preukázal výšku realizovaného výdavku. Ústavný súd rešpektuje, že každý výdavok má svoj právny dôvod, ktorý sa v daňovom konaní taktiež môže skúmať, avšak zákonnú podmienku preukázateľnosti treba spájať primárne s preukázaním výšky výdavku, a nie s preukazovaním právneho dôvodu jeho realizácie. Ani prípadná neplatnosť právneho úkonu   (ktorá   môže   nastať   len   zo   zákonných   dôvodov),   nemusí   mať   vždy   za   následok nemožnosť   uznania   výdavku   na   jeho   základe   realizovaného   do   daňových   výdavkov. Napokon   táto   skutočnosť   vyplýva   aj   zo   správania   orgánov   daňovej   správy   voči sťažovateľke,   keď   výdavky   na   základe   tých   istých   lézingových   zmlúv   podľa   tvrdení sťažovateľky v rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie roku 1999 uznali za daňové výdavky.

21.   Pri   preskúmaní   rozhodnutí   daňového   riaditeľstva   však   takto   všeobecný   súd nepostupoval,   príslušnú   právnu   normu   vykladal   ústavne   neprijateľným   spôsobom,   čím neposkytol sťažovateľke ústavou zaručené právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.   Všeobecné   súdy   pri   preskúmavaní   zákonností   rozhodnutí   daňového   riaditeľstva rozhodli celkom arbitrárne, svojvoľne a bez toho, aby mal ich záver o nemožnosti uznania sťažovateľkou realizovaných výdavkov oporu v spisovom materiáli.

22.   S ohľadom   na   to,   že   najvyšší   súd   svojím   rozsudkom   porušil   základné   práva sťažovateľky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ústavný súd napadnutý rozsudok podľa čl. 127 ods. 2 ústavy zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Z princípu subsidiarity ústavného súdu vyplýva, že nemal právomoc na zrušenie rozsudku krajského súdu.

23. K námietke sťažovateľky o porušení jej práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že dospel k záveru, že aplikovateľnosť citovaného článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná. Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý   proces   pri   rozhodovaní   súdu   o  ,,občianskych   právach   a záväzkoch“   alebo o oprávnenosti,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa znenia dohovoru má každý právo na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom, zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.   Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   pojem   občianske   práva a záväzky   treba   vykladať   autonómne,   pričom   sem   nepatria   len   občianske,   obchodné, rodinné či pracovné práva a záväzky. Pod tento pojem možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov   o niektorých   právach   vyplývajúcich   z verejného   práva.   Európsky   súd   pre   ľudské práva konštatoval, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru. Príkladmo uviedol záležitosti súvisiace s prevodom pozemkov, prevádzkovaním súkromných kliník a iné. Ako však ďalej Európsky súd pre ľudské práva uviedol, daňové záležitosti patria do tvrdého jadra   výsad   verejnej   moci   a verejný   charakter   vzťahu   medzi   daňovým   subjektom a správcom dane prevláda. Napokon súd dospel k záveru, že daňové spory sa vymykajú z oblasti   občianskych   práv   a záväzkov,   a teda   nespadajú   do   pôsobnosti   čl.   6   dohovoru, a to napriek   finančným   dôsledkom   na   situáciu   daňových   subjektov   (Ferrazzini   proti Taliansku, rozsudok z 12. júla 2001). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že daňové právo je jedným zo základných odvetví verejného práva a dane predstavujú prejav výsady štátu požadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu a plnenie   svojich   úloh   a funkcií.   Aj   preto   rozhodovanie   o daňových   právach   nemožno subsumovať   pod   rozhodovanie   o občianskych   právach   a záväzkoch.   Daňové   otázky v niektorých prípadoch možno vychádzajúc zo znenia dohovoru podradiť pod pojem trestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide o ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút, alebo v minulosti zvýšenia dane). Keďže všeobecné súdy   na   základe   žaloby   sťažovateľky   preskúmavali   zákonnosť   rozhodnutí   daňového riaditeľstva,   ktorými   boli   potvrdené   dodatočné   platobné   výmery,   ktorými   bol   dorubený sťažovateľke rozdiel na dani (a nie daňová sankcia), ústavný dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v tomto prípade aplikovateľný.

24. Pretože sťažovateľka si nárok na náhradu trov konania neuplatnila, ústavný súd o tomto nároku nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008