znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 241/06-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka   prerokoval prijatú   sťažnosť M. H.,   R.,   zastúpenej advokátom Mgr.   I. R.,   R., vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Rimavská Sobota (pôvodne postupom Okresného súdu Revúca) v konaní vedenom pod sp. zn. RA 2 C 433/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA 2 C 433/01 p o r u š i l   základné právo M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   M.   H. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   jej   Okresný   súd   Rimavská   Sobota p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. H. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún), ktorú je Okresný súd Rimavská Sobota p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta Mgr. I. R., R., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 16. augusta 2006 č. k. I. ÚS 241/06-18 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. H., R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. RA   2   C   433/01   (pôvodne   vedenom   Okresným   súdom   Revúca   pod sp. zn. 2 C 433/01).

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp.   zn.   RA   2   C   433/01   (pôvodne   vedenom   Okresným   súdom   Revúca pod sp. zn. 2 C 433/01) sa sťažovateľka žalobou podanou 16. augusta 2001 domáha od svojho bývalého zamestnávateľa S., a. s., L. (ďalej len „žalovaná“), úhrady rozdielu na mzde po skončení práceneschopnosti z dôvodu choroby z povolania, kvôli ktorej bola sťažovateľka preradená na finančne menej ohodnotené pracovné miesto. Podľa sťažovateľky Okresný súd Revúca   a následne   aj   okresný   súd,   ktorému   bola   vec   pridelená   v dôsledku   zrušenia Okresného súdu Revúca, konali v jej veci so zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi, čím sa neustále predlžuje stav jej právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu. Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   uviedla,   že: „Od   podania   žaloby   súd   vo   veci vôbec nekonal,   ba   dokonca   žalobkyni   neoznámil   ani   číslo   konania   pod   ktorým   je   vec na OS v   Revúcej   vedená.   (...)   Po   uplynutí   viac   ako   30 mesiacov   od   podania   žaloby žalobkyňa   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   dňa   5.   2.   2004   súd   požiadala o urýchlenie súdneho konania. K urgencii konania až po takej dlhej dobe sa rozhodla preto, lebo jej bolo známe nedostatočné kádrové obsadenie OS v Revúcej. (...) OS v Revúcej zaslal dňa 24. 2. 2004 právnemu zástupcovi žalobkyne vyjadrenie žalovaného (na súd podané 29. 11. 2002) a súčasne mu oznámil, že rovnopis žaloby zaslal na vedomie SP a. s. Po   tomto   oznámení   súd   vo   veci   opätovne   nekonal.   (...)   Na   jej   sťažnosť   zo   dňa 7. 4. 2004 predseda OS v Revúcej písomne listom zo dňa 20. 5. 2004 právnemu zástupcovi sťažovateľky oznámil, že sťažnosť na prieťahy je opodstatnená ale že jediným dôvodom prieťahov   súdu   v   konaní   je   nedostatočné   obsadenie   súdu   sudcami.   Súčasne   oznámil, že príslušnej sudkyni dal príkaz vo veci urýchlenie konať.

Pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   dňa   28.   9.   2004   s   tým   výsledkom,   že   bolo odročené na neurčito. Od tej doby, čiže od 28. 9. 2004 súd opätovne vo veci nekonal. Celkove súd od podania žaloby potreboval 34 mesiacov na to, aby vo veci vytýčil jedno pojednávanie a nestačilo mu ani viac ako štyridsať mesiacov na to, aby vo veci rozhodol. Pritom podľa názoru žalobkyne a aj jej právneho zástupcu prieťahy trvajúce takú dlhú dobu nie   je   možné   ospravedlniť   ani   nedostatkom   sudcov   na   OS   v   Revúcej.   Nakoniec za nedostatočné obsadenie súdu sťažovateľka nezodpovedá a z tohto dôvodu ani nemôže byť ukrátená na svojich ústavných právach.

Po   reorganizácii   súdov   bol   spor   prevedený   na   Okresný   súd   v   Rim.   Sobote   kde je vedený pod sp. zn. RA 2 C 433/01. Napriek tomu, že dôvodom na reorganizáciu malo byť urýchlenie súdneho konania, v rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. RA 2 C 433/01 k žiadnemu urýchleniu nedošlo.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. RA 2 C 433/01 (sťažovateľka pravdepodobne omylom v sťažnosti uvádza sp. zn. 2 C 415/01) porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   aby   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 5 302 Sk.

2.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja účastníci konania:   za   okresný   súd   jeho   predsedníčka   JUDr.   A.   D.   listom sp. zn. Spr. 941/2006 z 21. septembra 2006 a právny zástupca sťažovateľky listom z 9. júna 2006 a stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 3. októbra 2006.

2.1   Predsedníčka   okresného súdu   vo   svojom   vyjadrení okrem   popisu   procesných úkonov v predmetnej veci uviedla:

„(...)   v   tejto   právnej   veci   skutočne   došlo   k   prieťahom   v   konaní,   čo   bolo   inak konštatované aj v oznámení o vybavení sťažnosti zo dňa 20. 5. 2004 bývalého predsedu OS v Revúcej, ktorý sťažovateľke oznámil, že jej sťažnosť je opodstatnená.

Zároveň súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, pretože som toho názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   liste   z 9.   júna   2006   okrem   iného uviedol:

„Je nemysliteľné, aby jeden spor trval viac ako päť rokov bez toho, žeby bolo vydané aspoň rozhodnutie prvostupňového súdu tak, ako je to v tomto prípade. Veď od podania návrhu v auguste 2001 aj s odpočítaním doby kedy bolo konanie prerušené - mesiace marec

- začiatok mája prešlo 56 mesiacov, čiže viac ako štyri roky. Keby toto nemalo byť hrubé porušenie   ústavného   práva   každého   občana   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov,   tak si potom nevieme predstaviť koľko rokov by mohli súdy preťahovať trvanie súdnych sporov bez toho aby ÚS SR vyslovil, že došlo k prieťahom v súdnom konaní ktorými bolo porušené ústavné právo občana na konanie bez zbytočných prieťahov.“

K   citovanému   vyjadreniu   okresného   súdu   právny   zástupca   sťažovateľky   zaujal nasledovné stanovisko:

„Ako   vyplýva   z   pripojeného   vyjadrenia   OS   v   Rim.   Sobote,   tento   súd   prieťahy spôsobené OS v Revúcej a následne OS v Rimavskej Sobote priznáva. Keďže údaje uvedené v tomto vyjadrení sú pravdivé, nemáme k nemu čo viacej dodať.

Podľa nášho názoru v doterajšom konaní boli uvedené všetky relevantné dôkazy dokazujúce oprávnenosť sťažnosť sťažovateľky, takže v ústnom konaní nemožno očakávať ďalšie   objasnenie   veci.   Preto   navrhujeme   aby   Ústavný   súd   SR   upustil   od   ústneho pojednávania vo veci.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods.   2   ústavy. Jej prerokovanie   na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na   povahu   predmetu   posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j.   rozhodnutie o tom,   či   namietaným postupom   súdu   bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a stav   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. RA 2 C 433/01:

- 16.   august   2001   –   sťažovateľka   sa   žalobou   podanou   okresnému   súdu   domáhala od žalovanej vyplatenia rozdielu na mzde po skončení práceneschopnosti z dôvodu choroby z povolania,   v dôsledku   ktorej   bola   preradená   na   finančne   menej   ohodnotenú   pracovnú pozíciu;

- 26. júl 2002 – okresný súd zaslal žalobu žalovanej, aby sa k nej vyjadrila do 21 dní (žalovanej bola doručená 29. júla 2002, lehota jej uplynula 19. augusta 2002) s tým, aby predložila aj mzdové listy sťažovateľky za roky 1998 - 2002;

- 13. november 2002 – okresný súd vyzval žalovanú na vyjadrenie k žalobe;

- 29. november 2002 – žalovaná sa vyjadrila k žalobe a súčasne navrhovala, aby okresný súd pribral do konania ako vedľajšieho účastníka S. B. (ďalej len „poisťovňa“);

- 11.   február   2004   –   okresnému   súdu   bola   doručená   žiadosť   sťažovateľky   o urýchlenie súdneho konania;

- 24. február 2004 – okresný súd vyzval poisťovňu, aby oznámila, či vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovanej a súčasne zaslal sťažovateľke vyjadrenie žalovanej k žalobe;

- 11. marec 2004 – okresnému súdu bolo doručené stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu žalovanej   a tiež   oznámenie   poisťovne,   že   vstupuje   do   konania   ako   vedľajší   účastník na strane žalovanej;

- 20. máj 2004 – okresný súd listom oznámil sťažovateľke, že jej sťažnosť na prieťahy v konaní je opodstatnená;

- 6. júl 2004 – okresný súd nariadil pojednávanie na 7. september 2004;

- 2.   september   2004   –   pojednávanie   nariadené   na   7.   september   2004   bolo   z   dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne odročené na 28. september 2004;

- 20. september 2004 – poisťovňa ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní, ktoré bolo nariadené na 28. september 2004;

- 28. september 2004 – pojednávanie bolo za neúčasti sťažovateľky, právneho zástupcu žalovanej a poisťovne odročené na neurčito s tým, že právny zástupca sťažovateľky oznámi okresnému   súdu   jej   predpokladaný   návrat   zo   zahraničia   a po   konzultácii   s ňou   oznámi aj konkrétnu   výšku   náhrady   požadovanú   sťažovateľkou   za   jednotlivé   mesiace   a výšku úrokov z omeškania;

- 17. marec 2005 – okresný súd uznesením konanie zastavil z dôvodu nedostatku právomoci okresného súdu konať vo veci;

- 5.   apríl   2005   –   okresnému   súdu   bolo   doručené   odvolanie   sťažovateľky   proti   jeho uzneseniu o zastavení konania;

- 11. apríl 2005 – okresnému súdu bolo doručené odvolanie poisťovne ako vedľajšieho účastníka proti uzneseniu o zastavení konania;

- 13. apríl 2005 – spis bol doručený Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky;

- 14. apríl 2005 – krajskému súdu bolo doručené aj odvolanie poisťovne proti uzneseniu okresného súdu;

- 30. jún 2005 – krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 127/2005 zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie;

- 8. august 2005 – okresnému súdu bol vrátený spis z krajského súdu;

- 19. september 2005 – okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby v lehote do 21 dní „rozšpecifikoval“ sťažovateľkou uplatnený nárok na náhradu za stratu na zárobku za   jednotlivé   mesiace   s vyčíslením   požadovaných   úrokov   z omeškania   (výzva   mu   bola doručená 20. septembra 2005);

- 3.   november   2005   –   okresný   súd   vyzval   poisťovňu,   aby   oznámila,   či   sťažovateľka poberala v rozhodnom období čiastočný alebo plný invalidný dôchodok, žalovanú vyzval, aby oznámila v akej výške bola už sťažovateľke vyplatená náhrada za stratu na zárobku a príslušný úrad práce, aby oznámil, či bola sťažovateľka v rozhodnom období evidovaná ako nezamestnaná a či poberala podporu v nezamestnanosti alebo dávky v hmotnej núdzi;

- 18. november 2005 – právny zástupca sťažovateľky špecifikoval výšku sťažovateľkou uplatneného nároku s tým, že táto si nenárokuje úroky z omeškania;

- november 2005 – december 2005 – okresnému súdu boli doručené odpovede na jeho výzvy z 3. novembra 2005;

- 20. január 2006 – okresný súd nariadil pojednávanie na 14. marec 2006;

- 20.   február   2006   –   právny   zástupca   sťažovateľky   žiadal   odročenie   nariadeného pojednávania,   okresný   súd   jeho   žiadosti   vyhovel   a odročil   pojednávanie   nariadené na 14. marec 2006 na neurčito s tým, že nový termín pojednávania nariadi, až po oznámení právneho zástupcu sťažovateľky, či navrhuje prerušenie konania alebo nie;

- 15.   marec   2006   –   právny   zástupca   sťažovateľky   žiadal   o prerušenie   konania   do   doby rozhodnutia krajského súdu vo veciach obdobnej povahy;

- 30. marec 2006 – okresný súd uznesením prerušil konanie do „právoplatného skončenia súvisiacich právnych vecí“;

- 8. august 2006 – okresný súd nariadil pojednávanie na 28. september 2006;

- 28.   september   2006   –   pojednávanie   bolo   z dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľky,   ktorá nemala   vykázané   doručenie   predvolania,   odročené   na   24.   október   2006   za   účelom jej opätovného predvolania; - 24.   október   2006   –   na   pojednávaní   bolo   uznesením   konanie   zastavené   z dôvodu späťvzatia návrhu sťažovateľkou.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. RA 2 C 433/01 o žalobe sťažovateľky na náhradu straty na   mzde   po   práceneschopnosti   spôsobenej   chorobou   z povolania,   došlo   k   porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého konania je nárok na náhradu straty na mzde z dôvodu preradenia na finančne menej ohodnotené pracovné miesto v dôsledku choroby z povolania, t. j. vec, ktorá má priamy dopad na existenčnú sféru sťažovateľky   (jej   príjem)   a ktorej   povaha   si   preto   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť všeobecného   súdu,   aby   bol   naplnený   účel   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená, že všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o uplatnenom nároku nenasvedčuje tomu, že by išlo o vec právne či fakticky zložitú, ktorej prerokovanie by si vyžadovalo doterajšiu dĺžku konania (viac ako 5 rokov), navyše bez jediného meritórneho rozhodnutia. Napokon ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietala zložitosť napadnutého konania.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný alebo nevykazoval relevantnú procesnú činnosť v období:

- od 16. augusta 2001 do 26. júla 2002, t. j. viac ako 11 mesiacov;

- od 29. novembra 2002 do 24. februára 2004, t. j. viac ako 1 rok a 2 mesiace;

- od 28. septembra 2004 do 17. marca 2005, t. j. viac ako 5 mesiacov.

Okresný súd teda počas najmenej dvoch rokov a šiestich mesiacov vo veci nevykonal úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   počas napadnutého   súdneho   konania   nachádzala,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovaných   článkoch   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom   pritom   nedošlo v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania   účastníkov,   ale   výlučne   v dôsledku   postupu okresného súdu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dobu,   počas   ktorej   sa   spis   z dôvodu   odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde a ktorej dĺžku, resp. trvanie nemohol okresný súd ovplyvniť,   nemožno z objektívnych   dôvodov   pripočítať na jeho ťarchu, rovnako ako   aj dobu,   počas   ktorej   bolo   konanie z iniciatívy   sťažovateľky   prerušené   (zákonná prekážka konania).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu tak, ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. Keďže   v posudzovanej   veci   bolo   24.   októbra   2006   konanie   zastavené, neprichádzalo   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   rozhodol   v zmysle   ustanovenia   §   56   ods.   3 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   t. j. aby prikázal, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   sa   domáhala   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške   40   000   Sk,   ktoré   odôvodnila   nasledovne: „Prieťahy   v   konaní   majú   značný negatívny dopad na psychický stav sťažovateľky ktorá už po horeuvedených skúsenostiach prestáva veriť, že sa dovolá svojho práva na náhradu škody a svojich ústavou zaručených občianskych práv a tiež je hlboko otrasená aj jej dôvera v prácu justičných orgánov.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti, vzhľadom na okolnosti daného prípadu považuje za primerané vo výške 20 000 Sk tak, ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich náhradu v sume 5 302 Sk za dva úkony právnej služby v sume 5 002 Sk a režijného paušálu v sume 300 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods.   3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Základná   sadzba   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2005 je 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu je 150 Sk. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2006 je 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu je 164 Sk.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na náhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2005 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) v sume 5 002 Sk, dvojnásobok režijného paušálu v sume 300 Sk a náhrada za dva úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2006   (vyjadrenie   z 9.   júna   2006,   vyjadrenie z 3. októbra   2006)   v   sume   5   460   Sk,   dvojnásobok   režijného   paušálu   v sume   328   Sk, čo predstavuje celkovo 11 090 Sk.

Vzhľadom na to, že právny zástupca si uplatnil náhradu trov vo výške 5 302 Sk, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov len vo výške uplatneného nároku tak, ako je to uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2006