SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 240/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejJUDr. Darinou Solárovou, Škultétyho 1357/3, Košice, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.5 Co 557/2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 5 Co 557/2013.
2. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka „... napáda postup prvostupňového, odvolacieho súdu a súdu Najvyššieho, pretože sa domnieva, že svojím postupom jej odňali právo na spravodlivý súdny proces garantované čl. 47 - 48 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom tohto práva je aj relevantné konanie súdov....
... tvrdí, že postupom súdu prvého stupňa jej bolo odňaté právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a bola porušené povinnosť dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie. To vyplýva aj zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.“.
3. Ako ďalej sťažovateľka s poukazom na skutkové okolnosti prípadu uvádza,„... rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 17 C 324/2012 z 4. júna 2012 súd žalobu sťažovateľky o určenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam vedeným na - k bytu
so spoluvlastníckymi podielmi na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti 93/100000-in, zamietol....
Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 557/2013 18. marca 2014 rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal....
Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, sa nevysporiadal s nedostatočným odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v otázke prevodu nehnuteľností a kúpnej ceny za sporné nehnuteľnosti. Krajský súd v Košiciach sa nevysporiadal ani s návrhom sťažovateľky na vykonanie dôkazov - výsluchu svedkov, ktoré nemohla nie z vlastnej viny v konaní pre súdom prvého stupňa navrhnúť. A to aj napriek tomu, že význam ich výpovede pre vec samu odvolaciemu súdu dostatočným spôsobom odôvodnila. Odvolací súd porušil svoju povinnosť dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie. To vyplýva aj zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Účelom odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli v konaní riadne vypočuté.
Podľa názoru sťažovateľky jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Správnemu postupu odvolacieho súdu by totiž zodpovedalo, keby bol doplnil dokazovanie vykonaním navrhnutých výsluchov a to buď na odvolacom pojednávaní alebo prostredníctvom súdu prvého stupňa s vytvorením možnosti účastníkov sa k nemu vyjadriť alebo aby v odôvodnení svojho rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré nie je potrebné tento dôkaz vykonať....
NS SR uznesením z 10. marca 2015 sp. zn. 8 Cdo 343/2014 dovolanie sťažovateľky odmietol. Okrem iného uviedol, že dovolacím dôvodom nie je ani namietanie faktu, že odvolací súd nevypočul svedkov, ktorých v odvolacom konaní sťažovateľka vypočuť navrhla. To NS SR odôvodnil tým, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a že nie je povinný vykonať všetky dôkazy /str. 10, ods. 2 napádaného uznesenia NS SR/.“.
4. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil tentonález: „I. Krajský súd Košice, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 557/2013 porušil základné právo sťažovateľky zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, lebo jej odňal možnosť konať pred súdom a porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
II. Ústavný súd SR rozhodnutie oboch súdov zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. III. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 eur, ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Košice I je povinný vyplatiť sťažovateľke trovy právnych služieb vo výške 284,08 € /2 x 134 € + 2 x 8,04 €/ na účet právnej zástupkyne sťažovateľky č. ú.:20248476/6500.“
II.
5. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.
8. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriektomu, že sťažovateľka je zastúpená advokátkou, nespĺňa všetky náležitosti kvalifikovanéhonávrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1zákona o ústavnom súde.
9. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
10. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania saústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
11. V zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okremvšeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie:
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušilizákladné práva alebo slobody,
c) proti komu smeruje.
12. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súdepresne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerýchformálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné,je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnomsúde).
13. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľkou predložená sťažnosťneobsahuje návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľkaod ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určitoa zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutieústavného súdu v uvedenej veci. Formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej jeneúplná a v kontexte obsahu sťažnosti nezrozumiteľná. Sťažovateľka sa v petite sťažnosti(bod 4) domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomkrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 557/2013 (pričom samotné jehorozhodnutie z 18. marca 2014 v petite neuvádza), ako i zrušenia bližšie neoznačených dvochrozhodnutí nekonkretizovaných všeobecných súdov bez ich bližšej špecifikácie (t. j. bezuvedenia, o aké konkrétne rozhodnutie toho-ktorého všeobecného súdu ide), pričomv predmetnej veci konali a rozhodovali nielen okresný súd (prvostupňový) a krajský súd(odvolací), ale tiež Najvyšší súdu Slovenskej republiky (dovolací). Navyše vo vzťahuk týmto (neoznačeným) súdom sťažovateľka následne v petite sťažnosti ani nežiadaladeklarovanie porušenia ňou označených práv. Sťažovateľka rovnako žiada i priznanieprimeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 000 eur a náhradu trov konania zo stranyOkresného súdu Košice I, avšak predmetný okresný súdu v petite ústavnej sťažnostiexplicitne vôbec neuvádza.
Ústavnou podmienkou postupu ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa§ 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde však je, aby ústavný súd najprv vyhovel sťažnostipodanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a svojím rozhodnutím vyslovil, že právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva alebo slobodyuvedené v druhej hlave ústavy alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúcez príslušnej medzinárodnej zmluvy, avšak takáto požiadavka nie je, ako už bolo uvedené,v petite sťažnosti sťažovateľky obsiahnutá (bod 5).
14. V neposlednom rade ústavný súd poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocneniena zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnenísa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súdv zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútusplnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom splnomocniteľom,pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu hosplnomocnená osoba zastupuje.
V naznačenom rozsahu splnomocnenie doručené sťažovateľkou spolu s ústavnousťažnosťou vykazovalo vadu neurčitosti, pretože v ňom nebolo vymedzené, akej veci sa(v konaní pred ústavným súdom) týka.
15. Z toho vyplýva, že ústavný súd z obsahu podania nemôže posúdiť ani otázkusvojej právomoci, do ktorej nepatrí ochrana pred nezákonnosťou, ale len pred neústavnýmpostupom a rozhodnutím orgánov verejnej moci.
Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že návrh na rozhodnutie vo veci samejv predloženej sťažnosti nezodpovedá právomociam ústavného súdu vo vzťahu ku konaniamo sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb.
16. Takýto návrh znemožňuje zároveň ústavnému súdu preskúmať aj predpokladyprípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a napokon aj otázku jejprípadnej zjavnej neopodstatnenosti. Súčasne taký návrh neumožňuje ústavnému súduvymedziť rozsah, v ktorom by bolo možné sťažnosť prijať na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3zákona o ústavnom súde). Tieto procesné predpoklady sa skúmajú jednotlivo a konkrétnevo vzťahu ku každému napádanému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu a návrhna rozhodnutie vo veci samej vymedzený v sťažnosti sťažovateľky z 11. mája 2015 tov celom rozsahu nerešpektuje.
17. Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísanýchnáležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnejpovinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní predústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súdposudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04).
18. Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpeniesťažovateľky konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísanýchústavou a zákonom o ústavnom súde, že nie je možné preskúmať splnenie hoci lenprocesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvoduodmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľky.
19. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažnosti sťažovateľky nad rámec uvedenéhododáva, že v rozsahu sťažovateľkou namietaných nosných dôvodov – vo vzťahu k v petitevymedzenému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 557/2013 –navyše nezistil ani arbitrárnosť a ani zjavnú neopodstatnenosť prijatých právnych záverov zostrany krajského súdu a ani taký výklad a aplikáciu príslušných ustanovení zákona č.99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v okolnostiach danejveci, ktorým by krajský súd zásadne poprel ich účel a význam.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015