znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 240/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. V., N., zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 196/12 z 5. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. V. o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2013 doručená sťažnosť Ing. R. V., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 196/12 z 5. decembra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ sa návrhom na   začatie   konania   podaným   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“) domáhal voči svojej bývalej manželke ako odporkyni uloženia povinnosti poskytovať mu príspevok   na   výživu   rozvedeného   manžela   v sume   200   €   mesačne   počnúc   od   podania návrhu.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   13   P   239/2011   z   24.   februára   2012   (ďalej len „uznesenie   okresného   súdu“)   konanie   vo   veci   z   dôvodu   späťvzatia   návrhu sťažovateľom zastavil a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni trovy konania v sume 707, 40 €.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľa   potvrdil   uznesenie okresného súdu   v časti výroku o trovách konania.

V podstatnej časti svojej argumentácie sťažovateľ uviedol:«Proti uzneseniu OS Bratislava IV sp. zn. 13P 239/2011-93 zo dňa 24. 2. 2011 podal navrhovateľ včas odvolanie v časti výroku o náhrade trov konania, ktoré odôvodnil najmä tým, že

-   súd   vo   výroku   o   trovách   konania   pominul   zákonné   ustanovenie   §   146   ods.   1 písmeno c) O. s. p., podľa ktorého žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania v prípade, že konanie bolo zastavené.

- skutočnosť, že navrhovateľ preukázal úradným rozhodnutím stav hmotnej núdze, je možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorá v zmysle § 150 O. s. p. ods. 1 odôvodňuje nepriznanie náhrady trov konania, bez ohľadu na procesný úspech účastníkov konania. Rovnako sa súd nezaoberal posúdením tejto otázky v súlade s § 138 ods. 2 O. s. p., keď   samotné   rozhodnutie   o   hmotnej   núdzi   zakladá   procesné   dôsledky   oslobodenia od súdnych poplatkov, a v danom prípade aj dôvod hodný osobitného zreteľa, pri súčasnom prihliadnutí na zdravotný stav navrhovateľa (ktorý bol spolu s návrhom dokumentovaný).

- rozhodnutie o trovách konania je nepreskúmateľné, pre neuvedenie výpočtového základu, z ktorého sa trovy konania uplatňujú, dátumu, kedy bol prvý deklarovaný úkon vykonaný (aj vo vzťahu k priznaniu „režijného paušálu“) a posúdenia ich správnosti.

- súd v napadnutom rozhodnutí neuvádza, či si odporca uplatnil nárok na náhradu trov konania včas, v intenciách § 151 ods. 4 a súvisiace O. s. p. a či nie je daný dôvod na postup podľa § 151 ods. 2 O. s. p.

-   poukázal   na   rozpor   rozhodnutia,   v   časti   výpočtu   trov   konania,   s   kogentným ustanovením § 72 ods. 3 Zákona o rodine k ustanoveniu § 10 ods. 3 Vyhlášky MS SR, pretože nejde o plnenie „na čas neurčitý“ ani na „dobu presahujúcu 5 rokov“, a preto je vzhľadom na citované zákonné ustanovenia výpočet náhrady trov nesprávny, a minimálne v sume prevyšujúcej 317,36 + DPH (teda z nároku na príspevok nad „zákonný limit“) priznaný v rozpore s platným právom...

Krajský súd Bratislava (rovnako ako prvostupňový súd) neodstránil sťažovateľom namietané vady, a to:

a) neposúdil včasnosť uplatnenia nároku na náhradu trov konania

b) aplikoval   na   prípad   zákonné   ustanovenie,   ktoré   sa   nevzťahuje   na   prípad sťažovateľa: sťažovateľ sa nedovolával toho, že by mu zapojeniu sa do pracovného procesu bránila osobná starostlivosť o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo že by   jeho   zdravotný   stav   vyžadoval   sústavnú   opateru,   teda   neapeloval   na   okolnosti odôvodňujúce priznanie výživného aj na dobu určenú striktne zákonným ustanovením § 72 ods. 3 zákona o rodine, vychádzajúc zo zásady iura novit curia.

c) hodnotenie súdu, že „ak navrhovateľ neuviedol, po akú dobu žiada príspevok“ priznať,   automaticky znamená,   že ho   žiada na   dobu neurčitú,   je v   príkrom   rozpore   so znením   i   účelom   vyššieuvedeného   zákonného   ustanovenia   zákona   o   rodine...   Súd,   pri posudzovaní zákonného a dokladovaného nároku prekročil svoje oprávnenie rozhodovať o uplatnenom   nároku,   a   z   absencie   zmienky   o   neexistencii   objektívnych   dôvodov na priznanie   príspevku   na   dobu   presahujúcu   „zákonný   limit“   (§   72   ods.   3   prvá   veta) vyvodil, bez akéhokoľvek podkladu v samotnej žalobe i v predložených dôkazoch, že ide o výnimočný prípad (§ 72 ods. 3 veta druhá a fine ZR)

d) rozhodnutie odvolacieho súdu je v rozpore s rozhodnutím NS SR v obdobnej veci – viď Uznesenie NS SR vo veci 7M Cdo 4/2010 (O náhrade trov konania pri späťvzatí žaloby (v sporovom konaní) súd preto vždy rozhoduje podľa ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 150 O. s. p.)

Z   aplikačnej   praxe   NS   SR   vyplýva   nielen   povinnosť   (prvostupňového)   súdu vyporiadať   sa   s   existenciou   okolností   hodných   osobitného   zreteľa,   ale   nepriamo   aj povinnosť odvolacieho súdu vysporiadať sa s existenciou hodných osobitného zreteľa vo vzťahu   k   rozhodnutiu   o   trovách   konania,   osobitne,   ak   to   účastník   konania   vo   svojom odvolaní   akcentoval.   Pretože   odvolací   súd   nevysvetlil   dôvod,   ktorý   ho   viedol za porovnateľných okolností k právnemu záveru v rozpore s vyššie zmieneným rozhodnutím súdu vyššieho stupňa, je takéto rozhodnutie porušením práva na spravodlivé súdne konanie a   zásahom   do   práva   legitímneho   očakávania   (na   rovnaké   súdne   rozhodnutie v porovnateľných   prípadoch),   v   zmysle   rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva vo veci Beian proti Rumunsku. Sťažovateľ akceptuje, že súd má právo aplikovať zákonné ustanovenia   rozdielnym   spôsobom,   teda   odlišným   spôsobom   ako   súd   vyššieho   stupňa, v takomto prípade je však povinný svoje rozhodnutie náležite odôvodniť v smere, aké úvahy ho viedli k záveru,   ktorý je v rozpore s rozhodnutím súdu vyššieho stupňa,   i v smere, v ktorom je v rozpore so zákonným ustanovením § 72 Zákona o rodine.

e) Sťažovateľ namieta svojvôľu pri aplikácii právneho predpisu...

f) V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ aj na to, že nikto nie je povinný dokazovať neexistenciu skutočností (rozhodnutia NS SR vo veciach 3 M Cdo 8/2011 a 4 Cdo 13/2009), teda   ani   neexistenciu   mimoriadnych   dôvodov,   pre   ktoré   by   mal   súd   zvýšiť   výživné výnimočne nad 5-ročný zákonný limit. Ani fakt, že dobu trvania prispievania na vlastnú výživu   v   žalobnom   návrhu   neohraničil,   nemení   nič   na   zákonnej   definícii   tohto   nároku a na skutočnosti,   že   prekročenie   5-ročnej   doby   je   aj   podľa   zákona   rozhodnutím výnimočným, mimoriadnym a teda s určitosťou nie pravidelným, a to ani vo vzťahu k výroku o trovách konania...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím – uznesením sp. zn. 11CoP 196/12 zo dňa 5. 12. 2012 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porovnateľne zaručené v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 196/12 zo dňa 5. 12. 2012

3. Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške   150 EUR, ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej sťažnosti, ktoré je porušiteľ práva povinný vyplatiť mu na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov po právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bolo v odvolacom konaní potvrdené uznesenie okresného súdu o zastavení konania v časti jeho výroku o trovách konania, ktoré je podľa neho arbitrárne, založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnené.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne okolnosti, ktorými by dôvodil porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti bez ďalšieho odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Po   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľa nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom   aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového   stavu   veci   a   pri   ustálení   právnych   záverov   v   otázke   priznania   trov prvostupňového   konania   odporkyni   za   stavu   zastavenia   konania   pre   späťvzatie   návrhu sťažovateľom a ustálení hodnoty sporu mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom   uznesení   dostatočne vysporiadal   s   odvolacími   námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   odvolaní   proti uzneseniu okresného súdu v časti jeho výroku o trovách konania a svoje uznesenie náležite odôvodnil, keď uviedol:

«Podľa ust. § 146 ods. 1 O. s. p., žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie a) mohlo sa začať i bez návrhu; b) skončilo sa zmierom, pokiaľ v ňom nebolo o náhrade trov dojednané niečo iné; c) bolo zastavené, d) začalo na návrh prokurátora.

Podľa ust. § 146 ods. 2 O. s. p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca...

Ak teda niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak navrhovateľ vezme návrh späť (R 49/1993) a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta OSP, z procesného, hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy konania.

V   prejednávanej   veci   je   zrejmé,   že   navrhovateľ   podal   návrh   na   príspevok na rozvedeného manžela dna 05. 12. 2011, avšak dňa 24. 01. 2012 urobil späťvzatie návrhu bez udania dôvodu, a to dva dni pred prvým pojednávaním vo veci samej. Medzičasom si odporkyňa   zvolila   právneho   zástupcu,   ktorý   vypracoval   vyjadrenie   k   podanému   návrhu a následne ho predložil na prvostupňový súd dňa 17. 01. 2012, čím odporkyni vznikli trovy spôsobené konaním navrhovateľa.

Odvolací súd sa stotožnil aj s výškou náhrady trov konania vyčíslenou v napadnutom rozhodnutí. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, že súdom priznaná náhrada trov konania je v rozpore s kogentným ustanovením § 72 ods. 3 Zákona o rodine k ustanoveniu § 10 ods. 3 cit. Vyhlášky, pretože nejde o plnenie „na čas neurčitý“ ani na „dobu presahujúcu 5 rokov“,   a   preto   je   vzhľadom   na   citované   zákonné   ustanovenia   výpočet   náhrady   trov nesprávny   a   minimálne   v   sume   prevyšujúcej   317,36   eur   +   DPH   priznaný   v   rozpore s platným právom, túto nemožno zohľadniť, pretože podľa § 10 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb,   ak   je predmetom právnej služby opakujúce sa plnenie, tarifná hodnota sa určí súčtom hodnôt týchto plnení; ak ide o plnenie na čas dlhší ako päť rokov alebo o plnenie na čas neurčitý, tarifnou hodnotou je päťnásobok ročného plnenia.

Podľa ust. § 72 ods. 3 Zákona o rodine, príspevok na výživu rozvedeného manžela možno   priznať   najdlhšie   na   dobu   piatich   rokov   odo   dňa   právoplatnosti   rozhodnutia o rozvode.   Súd   môže   výnimočne   túto   dobu   predĺžiť,   ak   rozvedený   manžel,   ktorému   súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej   starostlivosti   dieťa   s   dlhodobo   nepriaznivým   zdravotným   stavom,   alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru. Navrhovateľ sa v petite návrhu domáhal, aby mu odporkyňa prispievala na výživu mesačne sumou 200,- eur, počnúc dňom podania návrhu. Pokiaľ neuviedol dobu po akú žiada o príspevok na výživné, a preto má tunajší súd za to, že ide o plnenie na čas neurčitý. S poukazom na ust. § 10 ods. 3 cit. vyhlášky podľa ktorej, ak ide o plnenie na čas neurčitý, tarifnou hodnotou je päťnásobok ročného plnenia, správne, prvostupňový súd vychádzal zo sumy   12.000,-   eur,   keď   výživné   na   mesiac   by   predstavovalo   sumu   200,-   eur   x   12 mesiacov v roku x 5 rokov, a následne dospel k výške trov 707,44 eur pozostávajúcich zo sumy 287,14 eur za dva úkony právnej služby, dvakrát režijný paušál vo výške 7,63 eur a 20 % DPH vo výške 117,90 eur /t. j. 574,28 + 5,26 + 117,90 = 707,44 eur/...»

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených základných a   iných   práv   a je   naplnený   dôvod   na odmietnutie   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013