znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 240/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   V. K.,   V.,   a Ing. D.   C.,   B.,   obaja zastúpení   advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného   súdu   Banská   Bystrica   č. k. 63 Cb 34/2006-281   zo   14.   septembra   2011   a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 277/2011 z 31. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. a Ing. D. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2012 doručená sťažnosť V. K., V., a Ing. D. C., B. (ďalej len „sťažovatelia“), obaja zastúpení advokátkou JUDr. E. K., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   11   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   63   Cb   34/2006-281   zo 14. septembra   2011   (ďalej   len „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 Cob 277/2011 z 31. januára 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Sťažovatelia...   podali   na   Okresnom   súde...   žalobný   návrh   zo   dňa   2.   12.   2005 v právnej veci proti žalovanému D., s. r. o... o zapl. 99.581,76 Eur s prísl., na základe ktorého začalo súdne konanie, vedené... pod č. k. 63Cb 34/06...

konanie bolo v zmysle § 118, ods. 4/ z. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v   platnom   znení   (ďalej   len   „ZKR“)   prerušené   z   dôvodu   povolenia   reštrukturalizácie žalovaného, ku ktorej došlo na základe uznesenia Okresného súdu Prešov zo dňa 17. 8. 2009, č. k. 1R/3/2009.

Následne bolo... konanie v zmysle § 156 ZKR... zastavené... v dôsledku ukončenia reštrukturalizácie   žalovaného,   ku   ktorému   došlo   na   základe   uznesenia   Okresného   súdu Prešov zo dňa 25. 2. 2010, č. 1R/3/2009...

podaním zo dňa 2. 5. 2011 sťažovatelia... požiadali Okresný súd... v zmysle § 11 ods. 3/ O. s. p. o vrátenie súdneho poplatku... za podaný návrh... vo výške 4.979,09 Eur. O žiadosti... rozhodol Okresný súd... uznesením zo dňa 14. 9. 2011, č. k. 63Cb 34/06- 281, a to tak, že návrh sťažovateľov... zamietol s poukazom na ustanovenie § 13 ods. 3/ O. s. p... podľa ktorého nemôže súd rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku v zmysle § 11 po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol zaplatený.

Voči... uzneseniu Okresného súdu... podali sťažovatelia... odvolanie... O   odvolaní...   rozhodol   Krajský   súd...   uznesením   zo   dňa   31.   1.   2012,   č.   k. 41Cob/277/2011...   tak,   že   uznesenie   Okresného   súdu...   zrušil   z   dôvodu,   že   dané   súdne konanie   bolo   skončené   v   zmysle   §   156   ZoKR   ex   lege   a   Okresný   súd...   teda   nemohol rozhodnúť o trovách konania v skončenom konaní.

Zároveň sa Krajský súd... vyjadril k návrhu sťažovateľov, aby v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou podal na Ústavný súd SR návrh na začatie konania o nesúlade právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily, a to tak, že nepodá na Ústavný súd SR návrh v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Toto svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovatelia 1/ a 2/ si mali svoju pohľadávku uplatniť v rámci reštrukturalizačného konania.»

Sťažovatelia poukazujú na to, že „... bez zavinenia či pričinenia sťažovateľov... títo nemohli pokračovať v súdnom konaní, kde si uplatňovali svoju oprávnenú pohľadávku... Súdny poplatok plní v zmysle všeobecnej právnej teórie uhradzovaciu funkciu nákladov spojených   so   súdnym   konaním...   V   zmysle   §   11   ods.   3/   z.   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych poplatkoch pokiaľ je súdne konanie zastavené, ak sa podanie odmietlo, alebo ak sa vzal späť návrh, odvolanie alebo dovolanie pred prvým pojednávaním vo veci, t. j. ak sa súdne konanie, neskončilo rozhodnutím o merite veci, súdny poplatok sa vráti. Funkciu inštitútu súdneho   poplatku   teda   v   zmysle   uvedeného   ustanovenia   zákona   o   súdnych   poplatkoch možno vidieť i v tom, že je úhradou za službu štátu zaoberať sa prostredníctvom príslušného súdu   podaním   účastníka   konania   až   do   štádia   rozhodnutia   o   oprávnenosti   nároku uplatneného týmto podaním. V prípade, že táto služba nie je z rôznych príčin účastníkom konania poskytnutá a konanie je zastavené bez rozhodnutia o merite veci, ustanovuje zákon (§ 11 ods. 3/ z. č. 71/1992 Zb.), že súdny poplatok je štát povinný vrátiť späť do majetku toho   z účastníkov   konania,   ktorý   ho   zo   svojho   majetku   vydal.   Tak   je   to   spravodlivé a v demokratickej spoločnosti, ktorá rešpektuje rovné postavenie súkromnej osoby a štátu, čo   sa   týka   ochrany   vlastníckeho   práva,   správne.   V   inom   ustanovení   (§   13   ods.   3/ z. č. 71/1992   Zb.)   však   zákon   túto   povinnosť   štátu   obmedzuje   na   tri   roky   od   konca kalendárneho roka,   v ktorom bol poplatok účastníkom konania zaplatený.   To prakticky znamená, že pokiaľ z akýchkoľvek príčin nie je vo veci o merite rozhodnuté do troch rokov od konca roka,   v ktorom bol zaplatený súdny poplatok,   a následne dôjde k zastaveniu konania   bez   tohto   rozhodnutia,   súdny   poplatok   zaplatený   účastníkom   konania   prepadá v prospech štátu bez toho, aby účastníkom konania bola poskytnutá služba štátu rozhodnúť o samotnej veci, za ktorú riadne zaplatili...

Otázkou ostáva, prečo zákonodarca stanovil práve prekluzívnu lehotu troch rokov od konca   kalendárneho   roka,   v   ktorom   bol   súdny   poplatok   zaplatený,   ako   lehotu, po uplynutí ktorej nemôže súd o vrátení súdneho poplatku rozhodnúť. Odpoveď nevyplýva ani zo samotného zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, ani z dôvodovej správy k nemu.   Bolo   by   pochopiteľné,   keby   zákon   stanovil   trojročnú   prekluzívnu   lehotu,   po uplynutí ktorej si účastník konania nemôže uplatniť právo na vrátenie súdneho poplatku, pričom táto lehota by začala plynúť od momentu, kedy si účastník konania mohol toto právo uplatniť   po prvý raz.   Zákonodarca však celkom nelogicky   a   v   rozpore   s   elementárnou spravodlivosťou   stanovil,   že   prekluzívna   lehota,   v   ktorej   možno   vrátiť   súdny   poplatok, uplynie po troch rokoch od skončenia kalendárneho roka, v ktorom bol súdny poplatok zaplatený. Pritom v rámci jej plynutia často vôbec nenastane skutočnosť zakladajúca právo uplatniť si vrátenie súdneho poplatku.“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd „...   vo   svojom   náleze   vyslovil,   že   rozhodnutím   Okresného   súdu   Banská   Bystrica zo dňa 14. 9. 2011, č. k. 63Cb 34/06-281 a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31. 1. 2012, č. k. 41Cob/277/2011, bolo porušené ich základné právo zakotvené v čl. 11 ods. 1/ úst. zákona č. 23/1991 Zb. v platnom znení a rovnako ich základné právo zakotvené v čl. 20 ods. 1/ Ústavy SR č. 460/1992 Zb. v platnom znení.

Zároveň   sťažovatelia   1/   a   2/   navrhujú   Ústavnému   súdu   SR,   aby   rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 14. 9. 2011, č. k. 63Cb 34/06-281 a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31. 1. 2012, č. k. 41Cob/277/2011, zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním   a o postavení jeho sudcov   ustanoví zákon. Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené   predovšetkým   v   §   49   až   §   56   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny uznesením okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa môžu domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľov   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, o čom vedeli, odvolanie podali a krajský súd o ňom svojím uznesením rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo vylučuje   právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv uznesením okresného súdu podľa § 25 os. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny uznesením krajského súdu

Sťažovatelia   tiež   namietajú,   že   uznesením   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   najmä   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd   dôvod   spochybňovať.   V   petite   sťažnosti   sa   sťažovatelia   domáhajú   iba   vyslovenia porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny uznesením krajského súdu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   viazanosť   návrhom   nemohol   vysloviť   porušenie niektorého z čl. 46 až čl. 48 ústavy, ktoré je predpokladom následného vyslovenia porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. čl. 11 ods. 1 listiny.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V závere ústavný súd uvádza, že aj v prípade, ak by sťažovatelia navrhli vysloviť aj porušenie niektorého z čl. 46 až čl. 48 ústavy uznesením krajského súdu, ústavy súd by ich sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   uznesenia   uvádza: «Jedným   z   procesnoprávnych účinkov   povolenia   reštrukturalizácie   podľa   §   118   zák.   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ ZoKR“) je prerušenie všetkých konaní, v ktorých sa proti dlžníkovi, ktorému súd povolil reštrukturalizáciu,   uplatňujú v súdnom   konaní také   nároky,   ktoré sa   musia uplatniť prihláškou podľa § 120 ods. 1 ZoKR. Ide o tie konania, ktorých subjekt, ktorému bola povolená reštrukturalizácia je v právnej pozícii odporcu. Tieto konania sa prerušujú ex lege, preto súd o prerušení konania nerozhoduje.

Ak je následne v reštrukturalizačnom konaní je potvrdený reštrukturalizačný plán rozhodnutím   súdu,   zverejnením   uznesenia   o   potvrdení   plánu   v   Obchodnom   vestníku sa všetky prerušené konania ex lege zastavujú (§ 156 ZoKR).

Každé súdne konanie,   v ktorom si veriteľ   voči dlžníkovi,   ktorému bola povolená reštrukturalizácia   uplatňuje   takú   pohľadávku,   ktorá   sa   v   reštrukturalizácii   prihlasuje prihláškou,   sa   najprv   ex   lege   prerušuje   (v   dôsledku   povolenia   reštrukturalizácie) a zverejnením uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu v Obchodnom Vestníku sa ex lege zastavuje. Uspokojenie tej pohľadávky, ktorú si veriteľ uplatní prihláškou sa rieši v reštrukturalizačnom   konaní.   Pokiaľ   si   veriteľ   neuplatní   svoju   pohľadávku   prihláškou, zaniká   tomuto   veriteľovi   právo   pohľadávku   vymáhať   zverejnením   uznesenia   o   povolení reštrukturalizačného plánu (§ 155 ods. 2 ZoKR).

Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh žalobcu 1/ a žalobcu 21 na vrátenie zaplateného súdneho poplatku vo výške 4.979,09 Eur (150.000,- Sk) za podaný návrh na začatie konania.

V   posudzovanom   prípade   Okresný   súd   Prešov   uznesením   zo   dňa   17.   08.   2009 rozhodol o povolení reštrukturalizácie na dlžníka D., s. r. o., so sídlom V. Toto uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 21. 08. 2009. Povolením reštrukturalizácie sa konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 63Cb 34/06 ex lege prerušilo (§ 118 ods. 4 ZoKR). Uznesením Okresného súdu Prešov o skončení reštrukturalizácie, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 04. 03. 2010, zanikli účinky začatia reštrukturalizačného konania a konanie, ktoré bolo prerušené, sa zastavilo (§ 156 ZoKR).

V danom prípade žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ vznikli trovy konania – zaplatený súdny poplatok   za   podaný   návrh   vo   výške   4.979,09   Eur   (150.000,- Sk)   do   začatia reštrukturalizačného konania a ak mali záujem na úhrade trov konania, mali si tieto trovy ako pohľadávku uplatniť prihláškou ako každú inú.»

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu jednoznačne vyplýva, že krajský súd neodmietol vrátiť sťažovateľom súdny poplatok z dôvodu uplynutia 3-ročnej lehoty   na   vrátenie   súdneho   poplatku   v   zmysle   §   11   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“), ale poukázal na to, že sťažovatelia si   mali   zaplatený   súdny   poplatok   uplatniť   prihláškou   ako   svoju   pohľadávku v reštrukturalizácii.   Pre rozhodnutie krajského súdu   bola teda   irelevantná lehota, v akej žiadali sťažovatelia vrátiť súdny poplatok. Vzhľadom na to, že krajský súd pri svojom rozhodovaní   neaplikoval   zákon   č.   71/1992   Zb.,   ústavný   súd   konštatuje,   že   úvahy sťažovateľov   o   rozpore   zákona   č.   71/1992   Zb.   s ústavou,   ktorými   odôvodňujú   svoju sťažnosť, sú v tejto súvislosti bezpredmetné.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov uplatnených v ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012