znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 240/2010-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej JUDr. J. D., DrSc., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s prvou vetou čl. 30 ods. 1 a v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sž 87/2008 a jeho rozsudkom z 2. februára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v   ktorej   namieta porušenie základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 v spojení s prvou   vetou čl. 30 ods.   1 a v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Sž 87/2008 a jeho rozsudkom z 2. februára 2010.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   –   právnická   osoba podnikajúca v oblasti poisťovníctva – podala na najvyššom súde žalobu proti rozhodnutiu N. (ďalej len „n.“ alebo „N.“) o uložení poriadkovej pokuty v sume 400 000 Sk; súčasťou žaloby   bola   žiadosť   o   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia   a   návrh   na prerušenie konania a podanie návrhu na nesúlad zákona s ústavou. Žalobu sťažovateľka odôvodnila tým, že „... druhostupňové rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nedostatočne zisteného   skutkového   stavu   a   bolo   vydané   nezákonne“ (absentoval   následok   správneho deliktu,   neboli   predložené   doklady,   neboli   dodržané   zákonné   procesné   postupy   a   boli porušené procesné práva žalobcu v konaní o poriadkovej pokute a nebola odôvodnená výška uloženej sankcie). Najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 5 Sž 87/2008 z 2. februára 2010 žalobu zamietol.

3. Podstata výhrad sťažovateľky spočívala v tom, že (i) najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal tým, že žalovaný rozšíril predmet konania o rozklade o nový skutok (delikt), ktorý sa stal až počas druhostupňového konania, teda tento skutok nebol posudzovaný v rámci prvostupňového konania a žalovaný o ňom rozhodol bez vyjadrenia účastníka, (ii) napadnuté rozhodnutie žalovaného neobsahovalo žiadne odôvodnenie výšky uloženej sankcie (t. j. poriadkovej pokuty), a preto je nepreskúmateľné/arbitrárne a (iii) najvyšší   súd   na   žiadosť   sťažovateľky   neprerušil   konanie   a   nepredložil   vec   súladu dotknutých   (sťažovateľkou   označených)   ustanovení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska (ďalej len „zákon č. 566/1992 Zb.“) ústavnému súdu.

4.   Sťažovateľka   v   ďalšom   uviedla   dôvody   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia „z   dôvodu,   že   samé   rozhodnutie   o   porušení   jeho   základného   práva v okolnostiach prípadu nemá povahu dostatočnej satisfakcie. Sťažovateľ utrpel psychickú ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti, nespravodlivosti a krivdy, že napriek právnej istote zdanlivo zaručenej každému prostredníctvom záruk obsiahnutých v zásadách materiálneho právneho   štátu,   Najvyšší   súd...   v   konaní   o   jeho   žalobe   tieto   záruky   nevzal   do   úvahy a namiesto dôsledného rešpektovania základného práva sťažovateľa mu svojvoľne uprel výsady   typické   pre   súčasnú   európsku   civilizáciu   založenú   na   koncepcii   materiálneho právneho   štátu   ako   štátu,   v   ktorom   sa   práva   neproklamujú,   ale   každému   sú   reálne dostupné.“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol: „... Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s prvou vetou čl. 30 ods. 1 a v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy..., ako aj ľudské právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1... dohovoru... v konaní pred Najvyšším súdom... sp. zn. 5 Sžz 87/2008 (správne má byť 5 Sž, pozn.) porušené bolo.

... Rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Sžz (správne má byť 5 Sž, pozn.) 87/2008 z... 2. februára 2010 sa ruší.

...   Ústavný   súd...   priznáva   sťažovateľovi   za   porušenie   jeho   základného   práva primerané   finančné   zadosťučinenie   2.000   euro.   Najvyšší   súd...   je   povinný   vyplatiť   toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu... Najvyšší súd... platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej sťažovateľ uvedie.

...   Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   328   euro a 26 centov, ktorú je Najvyšší súd... povinný vyplatiť advokátovi... do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu...“

6. V rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci sa na výzvu ústavného súdu vyjadrili k opodstatnenosti sťažnosti najvyšší súd listom č. KP 4/2010-47 z 11. júna 2010 a n. (v súdnom konaní žalovaná strana) listom z 31. mája 2010.

Najvyšší súd v podstatnom uviedol, že hoci sa sťažovateľka svojou súhrnnou žalobou domáhala   zrušenia   troch   rozdielnych   na   seba   nadväzujúcich   rozhodnutí   N.   -   č.:   GUV-1005/2008-2 z 24. septembra 2008, č.: GUV-1005/2008 z 3. júna 2008 a č.: VG2-7656-4/2007 z 30. augusta 2007, senát konajúci vo veci sp. zn. 5 Sž 87/2008 mohol posudzovať iba zákonnosť rozhodnutia uvedeného v poradí ako prvého a na ostatné žalobné dôvody, keďže sa týkali nesúhlasu žalobcu s inými rozhodnutiami a keďže tu chýbali podmienky na postup   podľa   §   245   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších zmien (ďalej aj „OSP“), nemohol senát prihliadnuť. K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa   aplikácie § 109 ods.   1 písm. b) OSP, t. j. povinnosti všeobecných súdov prerušiť konanie a vec súladu dotknutých ustanovení zákona č. 566/1992 Zb. predložiť na posúdenie   ústavnému   súdu   [pozri   bod   3(iii)],   uviedol,   že   ide   najmä   o   polemiku sťažovateľky   s   rozhodovacou   praxou   ústavného   súdu,   ktorú   najvyšší   súd   nechce ovplyvňovať. Ďalej uviedol: „Ak sťažovateľ namietal, že už v žalobe poukázal na to, že N. rozšírila predmet konania o rozklade o nový skutok (delikt), ktorý sa mal stať až počas druhostupňového konania, tak sa Najvyšší súd... ani s touto námietkou nemohol zaoberať. Konajúci senát Najvyššieho súdu... vychádzal pri vymedzení žalobných bodov uvedených pod č. 1. a 2. na str. 18 žaloby z argumentácie sformulovanej žalobcom na str. 4 až 9 žaloby. Tam sa však argument spomenutý... sťažovateľom nenachádzal. Preto ani nemohol rozsudok Najvyššieho súdu... na tento argument reagovať... Závery sťažovateľa, že Najvyšší súd... sa dostatočne nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa, sú v rozpore s obsahom textu odôvodnenia napadnutého rozsudku.“ V neposlednom rade reagoval na dôvody uvádzané sťažovateľkou v súvislosti s požadovaným finančným zadosťučinením a požiadal ústavný súd, aby sťažnosť odmietol ako neopodstatnenú.

N. v rozsiahlom vyjadrení v podstatnom uviedla, že sťažovateľka [súvis s bodom 3(i),   pozn.] „vo   svojej   ústavnej   sťažnosti...   zamlčala   skutočnosť,   že...   druhostupňové rozhodnutia N. č. GUV-1005/2008 zo dňa 3. 6. 2008 bolo právoplatne zmenené následným rozhodnutím   N.   č.   GUV-1005/2008-2   zo   dňa   24.9.2008...   tak,   že   z druhostupňového rozhodnutia N. č. GUV-1005/2008 bola od 29.9.2008 právoplatne vypustená (zrušená) časť výroku o uložení poriadkovej pokuty poisťovni R. aj za nezákonné sťažovanie postupu v konaní o uložení poriadkovej pokuty zo strany poisťovne R., keďže tento dôvod (napriek jeho reálnej existencii) nebol explicitne uvedený už vo výroku prvostupňového rozhodnutia N. (útvaru dohľadu nad finančným trhom) č. VG2-7656-4/2007 zo dňa 30. 8. 2007 o uložení poriadkovej pokuty poisťovni R. vo výške 400 000 Sk... Preto neexistujúca (právoplatne vypustená a zaniknutá) časť výroku druhostupňového rozhodnutia č. GUV-1005/2008 z 3. 6. 2008 - ktorá bola od 29. 9. 2008 právoplatne vypustená (zrušená) rozhodnutím č. GUV- 1005/2008-2   z   24.   9.   2008   -   už   následne   (od   29.   9.   2008)   nemohla   byť   ani   nebola predmetom súdneho konania a rozhodovania Najvyššieho súdu... Poisťovňa R. vo svojej ústavnej sťažnosti... tvrdí, že N. pri svojom rozhodovaní neodôvodnila výšku poriadkovej pokuty uloženej poisťovni R. Tvrdenie... o údajnej absencii riadneho odôvodnenia výšky uloženej sankcie (poriadkovej pokuty) je nepravdivé, o čom svedčí aj odôvodnenie výšky pokuty na stranách 18 a 19 a na prelome strán 20 a 21 právoplatného rozhodnutia N. č. GUV-1005/2008-2 z 24. 9. 2008, z ktorého N. uvádza nasledovné citácie o odôvodnení výšky   pokuty...“.   Následne   N.   odcitovala   pasáže   namietaného   rozhodnutia   súvisiace   so základom a výškou uloženej pokuty [súvis s bodom 3(ii), pozn.] a vyjadrila sa k námietkam sťažovateľky uvedeným v bode 3 (iii).

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV.   ÚS   100/04,   IV.   ÚS   42/06).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   podanú sťažovateľkou považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... (čl. 1 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 ústavy boli sťažovateľkou namietané v spojitosti s citovaným článkom). Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

11.   Pokiaľ   sťažovateľka   namieta   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05). Ústavný súd v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil,   že   posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

12. V relevantnej časti rozhodnutia sp. zn. 5 Sž 87/2008 z 2. februára 2010 najvyšší súd po podrobnom popise predchádzajúceho konania v rozsahu námietok sťažovateľky (bod 3) uviedol: «Najvyšší súd... ako súd vecne príslušný rozhodovať o žalobe podanej v tejto veci...   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   ako   aj   jemu   predchádzajúce   správne   konanie v rozsahu   a   z   dôvodov   uvedených   v   žalobe   postupom   podľa   Druhej   hlavy   Piatej   časti zákona č. 99/1963 Zb.... Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou... nariadil vo veci pojednávanie... a po jeho verejnom vykonaní dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, pretože napadnuté rozhodnutie je vydané v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

Najvyšší   súd   na   úvod   zdôrazňuje...   že   žalobca   okrem   tejto   žaloby   podal   dňa 26.06.2008 na Najvyšší súd tiež žalobu proti rozhodnutiu B. č.: GUV-1005/2008 zo dňa 03. 06.   2008,   ktorá   je   evidovaná   pod   sp.   zn.   5 Sž 56/2008.   V   danej   veci   konajúci   senát uznesením sp. zn. 5 Sž 56/2008 zo dňa 29. 09. 2009 prerušil konanie až do právoplatného skončenia   konania   o   žalobe   proti   rozhodnutiu   vydanom   na   základe   mimoriadneho opravného prostriedku vedenom pod sp. zn. 5 Sž 87/2008. Uvedené prerušenie vychádzalo z ust. § 250i ods. 4 O. s. p....

Podľa § 32 ods. 5 zák. č. 747/2004 Z. z.... Z uvedených ustanovení Najvyššiemu súdu jednoznačne vyplýva zámer zákonodarcu, aby pod súdny prieskum boli podriadené iba tie rozhodnutia správnych orgánov, ktoré sa vyznačujú   charakterom   nemennosti,   tzn.   právne   stabilné.   V   tomto   štádiu   využívania ochranných   mechanizmov   je   potom   dané   na   výber   účastníkom   správneho   konania,   či využijú mimoriadne opravné prostriedky aplikovateľné v správnom konaní alebo využijú súdny ochranu poskytovanú   správnym súdnictvom podľa   5.   časti   Občianskeho súdneho poriadku.   Subsidiárna   povaha   súdneho   prieskumu   vylučuje   súčasné   využitie   obidvoch prostriedkov právnej ochrany...

Preto,   ak sa žalobkyňa po vydaní právoplatného rozhodnutia č. GUV-1005/2008 z 03. 06. 2008 druhostupňovým orgánom žalovaného rozhodol podaním podnetu z 11. 06. 2008 vyvolať mimoriadne preskúmanie právoplatného rozhodnutia, nemohol sa súčasne podaním doručeným na Najvyšší súd dňa 26.06.2008 domáhať v zmysle hore cit. ust. § 250i ods.   4   O.   s.   p.   práva   na   rýchlu   súdnu   ochranu   a   okamihom   vydaním   zmeňujúceho rozhodnutia   žalovaného   č:   GUV-1005/2008-2   z   24.   septembra   2008   mu   aj   toto   právo vydaním   rozhodnutia   správneho   orgánu   v   mimoriadnom   prieskumnom   konaní   zaniklo... a vzniklo mu právo požiadať iba o súdny prieskum právoplatného rozhodnutia žalovaného č: GUV-1005/2008-2 z 24. septembra 2008 bez možnosti aplikácie ust. § 245 ods. 1 O. s. p. Na   základe   uvedeného...   je   Najvyšší   súd   oprávnený   vykonať   súdny   prieskum   iba v prípade   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného   č:   GUV-1005/2008-2   z   24.   septembra 2008,   hoci   žalobca   podal   v   tomto   konaní   „komplexnú“   žalobu,   tzn.   že   v   nej   napadol nezákonnosť   rozhodnutí   1-stupňového,   2-stupňového   rozhodnutia   ako   aj   rozhodnutia žalovaného   č: GUV-1005/2008-2   z   24.   septembra   2008   ako   aj   postupov   im predchádzajúcich.

V ustanovení § 250j ods. 1 a 2 O. s. p.... je zakomponovaná tzv. koncentračná zásada správneho súdnictva. Uvedená koncentračná zásada je limitovaná nielen časovo ale tiež   svojim   limitným   rozsahom,   tzn.   rozsahom   námietok,   o   ktorých   rozhodoval   správny orgán na poslednom stupni.

Proti rozhodnutiu žalovanej č: GUV-1005/2008-2 z 24. septembra 2008 žalobkyňa v žalobe uplatnila tieto námietky (str. 17 a 18):

- absencia následku správneho deliktu, tzn. že v danom prípade ide o správny delikt poruchový (dohľad musí byť reálne sťažený v dôsledku neposkytnutia informácií),

- absencia samotného sťaženia dohľadu nepredložením dokladov, lebo v zmysle ust. § 42 ods. 8 zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve v znení účinnom v čase vykonávania dohľadu sa môže aplikovať iba pri výkone dohľadu na mieste,

- neodôvodnenosť výšky uloženej pokuty...

Žalobkyňa svoje argumenty o neodôvodnení výšky pokuty oprela o svoje tvrdenie, že žalovaná sa nezaoberala so všetkými hľadiskami, ktoré zákon ako predpoklad takej úvahy o uložení pokuty stanovuje. S týmto argumentom nemôže Najvyšší súd súhlasiť.

Žalovaná   v   odvolacom   rozhodnutí   sa   vysporiadala   s   odôvodnením   výšky   pokuty v sume 400.000- Sk odkazom na nezákonné sťažovanie výkonu dohľadu na diaľku, ktorého závažnosť   bola   žalovanej   zvýšená   bezprecedentným   a   mimoriadne   závažným   spôsobom. Správanie žalobkyne, ktoré žalovaná v svojom odôvodnení v závere charakterizovala, že ešte dohľad na diaľku žiadna iná poisťovňa a ani iný dohliadaný subjekt takým spôsobom nesťažoval,   má   svoje   jasné   dôvody,   ktoré   sú   zrejmé   v   predchádzajúcich   častiach odôvodnenia. V súvislosti s celým odôvodnením druhostupňového rozhodnutia sú potom argumenty žalovanej určujúce výšku uloženej pokuty dostatočné a tvoria vnútornú jednotu. Na základe uvedeného sa Najvyšší súd stotožnil s argumentáciou žalovanej z jej vyjadrenia zo dňa 27.10.2008 a túto námietku žalobkyne odmietol ako nedôvodnú.

Vo vzťahu k namietanému ústavnému a komunitárnemu nesúladu Najvyšší súd si neosvojil argumenty žalobcu, lebo ani komunitárne predpisy nepodporili myšlienku žalobcu o strate nezávislosti žalovaného. Najmä text čl. 25 ods. 2 Protokolu o Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky nepodporuje záver žalobkyne, že výlučná   právomoc   Európskej   centrálnej   banky   týkajúcej   sa   špeciálnej   obmedzujúcej výnimky je možné previesť (rozšíriť) aj na všetky centrálne banky v tom duchu, že potom nieje možné žiadnej centrálnej banke zveriť výkon dohľadu nad poisťovníctvom.

Navyše Najvyšší súd zobral aj do úvahy argumentáciu žalovanej, ktorá poukazovala na obidva konvergenčné dokumenty (Správa o konvergencii 2008 a Konvergenčná správa máj 2008), o ktorých vierohodnosti nemal Najvyšší súd žiadne pochybnosti a ktoré potvrdili zlučiteľnosť právnych predpisov Slovenskej republiky so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva   a   uvedeného   Protokolu   o   Štatúte   Európskeho   systému   centrálnych   bánk a Európskej centrálnej banky...».

13. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru   vyvodzuje   sťažovateľka   zo   spôsobu,   akým   najvyšší   súd   posudzoval zákonnosť preskumávaného rozhodnutia správneho orgánu [bod 3(i) a 3(ii)], resp. procesné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku [bod 3(iii)], teda z jeho právneho názoru, na základe ktorého dospel v danej veci k záveru, že jej žalobu zamietol.

14. Podľa názoru ústavného súdu namietané skutočnosti v bode 3(i) a 3(ii) prima facie   neobstoja,   pretože   v   čase   preskumávania   zákonnosti   ostatného   rozhodnutia   N. z 24. septembra   2008   najvyšším   súdom   už   nebol   v   hre   nový   skutok   (delikt)   [3(i)], a nezodpovedá   realite   ani   tvrdenie   sťažovateľky,   že   preskumávané   rozhodnutie   N. neobsahovalo žiadne odôvodnenie výšky uloženej sankcie [3 (ii)]. V tomto smere ústavný súd poukazuje tiež na odôvodnenie namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu (bod 12) a vyjadrenie najvyššieho súdu a N. (bod 6). Pokiaľ sťažovateľka namietala, že najvyšší súd na jej žiadosť neprerušil konanie a nepredložil vec súladu dotknutých ustanovení zákona č. 566/1992 Zb. ústavnému súdu [3(iii)], ústavný súd v súlade so svojimi doterajšími závermi (napr. I. ÚS 216/2010) konštatuje, že z čl. 144 ods. 2 ústavy v spojení s § 109 ods. 1 písm. b) OSP takáto povinnosť pre všeobecné súdy nevyplýva. „Aj v súvislosti s § 18 ods. 1 písm.

d) zákona o ústavnom súde za subjekt procesne spôsobilý podať návrh na začatie konania o zaujatie stanoviska   ústavnému súdu   je stanovený súd v súvislosti   s jeho rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania“ (I. ÚS 53/2010). Podobne ústavný súd (III. ÚS 259/09) uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (mutatis mutandis IV. ÚS 84/08).“.

15. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),   tak   aj   doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad v prípade   Delcourt,   resp.   Monnel   a   Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

16. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom.   Kritériom   na   rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

17.   Ústavný   súd   v   uvedenej   súvislosti   ďalej   poznamenáva,   že   v   rozsahu sťažovateľkou namietaných skutočností (pozri bod 3) nie je rozhodnutie najvyššieho súdu ani arbitrárne, ani zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti, a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02).

18.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy (v spojení s čl. 30 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 ústavy) a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v   prípade   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistiť   a   preskúmať   spojitosť   medzi napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   označených   práv. Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemôže   byť   v   takej   príčinnej   súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup   občianskoprávnych   súdov v opravných   konaniach   (podobne   aj   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   811/00).   Ústavný   súd   preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010