znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 240/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P., B., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2008 sp. zn. 2 Sžhpu 1/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. novembra 2008 doručená sťažnosť P. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. júla 2008 sp. zn. 2 Sžhpu 1/2008.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení žalovaného účastníkom súdneho konania podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, v rámci ktorého všeobecný súd   ako   správny   súd   preskúmaval   zákonnosť   jeho   rozhodnutia.   Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Dňa 27. 9. 2008 vydal Krajský súd v Bratislave... rozhodnutie sp. zn. 1 S 31/2006-126, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie Rady P. č. 2005/DZ/R/2/143 zo dňa 21. 12. 2005 ako aj rozhodnutie úradu č. 2005/DZ/2/1/064 podľa § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku a vec vrátil na ďalšie konanie.

Zároveň rozhodol, že žalovaný, úrad, je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 6 864 696,- Sk k rukám advokáta do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V poučení Krajský súd uviedol, že odvolanie voči rozsudku nie je prípustné. Úrad podal voči tomuto rozhodnutiu odvolanie na NS SR, nakoľko je podľa názoru úradu poučenie Krajského súdu o možnosti podať opravný prostriedok nesprávne, a proti rozhodnutiu o trovách je prípustné odvolanie. V odvolaní zároveň úrad uviedol skutočnosti, ktoré svedčili o nesprávnosti rozhodnutia Krajského súdu vo veci trov konania, a okrem iného aj o chybách v počítaní, a tým o nesprávnom rozhodnutí vo veci trov konania. NS SR dňa 31. júla 2008 uznesením odvolanie úradu v rozpore so zákonom odmietol, bez toho, aby sa zaoberal skutočnosťami rozhodujúcimi pre posúdenie veci, čím obmedzil okrem iného jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...“

V ďalšom sťažovateľ poukazuje na to, že podľa jeho názoru odvolanie proti výroku o trovách konania prípustné bolo, poukazuje na príslušné zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho   poriadku   a   nejednotnú   judikatúru   najvyššieho   súdu   k tejto   otázke   a predkladá vlastný   pohľad   na   súvislosť   medzi   výrokom   vo   veci   samej   [zrušenie   jeho   rozhodnutia Krajským súdom   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)]   a výrokom o trovách konania. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd tým, že nezákonne odmietol jeho odvolanie proti výroku o trovách konania rozsudku krajského súdu, porušil jeho základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

3. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej žiadal, aby ústavný   súd   napadnuté   uznesenie   zrušil   a vrátil   vec   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie konanie.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

5. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“) každý   návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa takto ústavný súd okrem iného zaoberal aj   otázkou,   či   návrh   je   podaný   oprávnenou   osobou, in   concreto či   P.   ako   sťažovateľ je v tomto konkrétnom   prípade   oprávnený podať sťažnosť podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy. Otázka   spôsobilosti   orgánov   verejnej   moci   byť sťažovateľom   v konaní   pred   ústavným súdom už v minulosti bola predmetom rozhodovania ústavného súdu.

V inej sťažnostnej veci toho istého sťažovateľa ústavný súd vyslovil tento právny záver: «Ústavný súd skúma aj to, či sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je nositeľom základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa   §   25   zákona   č.   575/2001   Z.   z.   o   organizácii   činnosti   vlády   a   organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 575/2001 Z. z.“) P.   je   ústredným   orgánom   štátnej   správy   na   ochranu   a   podporu   hospodárskej   súťaže. Sťažovateľ   v   konaní   pred   najvyšším   súdom   vystupoval   síce ako   účastník   konania, ale v postavení orgánu podľa citovaného § 25 zákona č. 575/2001 Z. z., ktorého zákonnosť rozhodnutí bola predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve. Ako orgán verejnej správy   vykonávajúci   verejnú   moc   konal   a rozhodoval   v   mene   štátu   a svedčia   o   tom aj obsahy jeho rozhodnutí, ktoré boli preskúmané najvyšším súdom v pôvodnom konaní.V   tomto   konaní   môže   podľa   názoru   ústavného   súdu   uplatniť   a   realizovať   svoje základné právo na súdnu ochranu len účastník konania pred sťažovateľom (P.) podaním žaloby proti právoplatnému rozhodnutiu sťažovateľa. V takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo   podľa   §   247   a nasl.   OSP,   je pojmovo   vylúčené,   aby   orgán verejnej   správy,   akým   je sťažovateľ,   mohol   uplatňovať   a   realizovať   základné   právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na podporu tohto záveru možno uviesť, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený na začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto   konaní   sa   preskúmava   zákonnosť   jeho   rozhodnutí,   ktoré   boli   vynesené v procesnom postupe, kde sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve (čl. 46 ods. 2 ústavy, § 244 a nasl. OSP).

V tejto spojitosti ústavný súd pripomína, že podľa čl. 34 dohovoru súd môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi. V tomto článku dohovoru je definované postavenie sťažovateľa spôsobom, ktorý v celom rozsahu vylučuje ako sťažovateľa orgán verejnej moci konajúci v mene štátu a rozhodujúci o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním.Na   tomto   prístupe   ústavného   súdu   nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   podľa   zákona č. 575/2001   Z.   z.   je   sťažovateľ   považovaný   za   právnickú   osobu.   Priznanie   právnej subjektivity   podľa   názoru   ústavného   súdu   neznamená   priznanie   subjektivity   v   rozsahu nositeľa   základných   práv a slobôd   v zmysle čl.   127   ods.   1 ústavy,   prípadne   v   rozsahu zaručenom dohovorom (porovnaj čl. 34)...

Z toho vyplýva, že sťažovateľ je osobou, ktorá je zjavne neoprávnená na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde)» (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 149/04 z 5. mája 2004).

V inom   konaní   ústavný   súd   konajúci   o sťažnosti   G.   vyslovil   právny   názor: «Predpokladom   procesnej   legitimácie   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je   to, že fyzická   osoba alebo právnická   osoba má spôsobilosť   byť nositeľom   základných   práv a slobôd. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci (štátne orgány) podali sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   (napr.   vo   vlastníckych   sporoch,   keď   vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti   boli   nositeľmi   ústavou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd.   Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd» (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 19/04 z 28. januára   2004).   Tento   právny   názor   ústavný   súd   zopakoval   aj   v ďalšom   uznesení odmietajúcom sťažnosť orgánu verejnej moci (K.) ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (III. ÚS 115/06).

III.

7. Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   nezistil   žiaden dôvod   na   odklon   od   právnych   názorov   ústavného   súdu   vyslovených   v uvedených uzneseniach,   ktorý   by   mohol   viesť   k predloženiu   návrhu   na   zjednotenie   odchylných právnych názorov senátov plénu ústavného súdu (§ 6 zákona o ústavnom súde).

8. V konkrétnom   súdnom   konaní,   ktorého   výsledkom   bolo   zrušenie   rozhodnutia sťažovateľa   a jeho   povinnosť   nahradiť   úspešnému   žalobcovi   trovy   konania,   vystupoval sťažovateľ   ako   ústredný   orgán   štátnej   správy,   ktorého   rozhodnutie   vydané   v správnom konaní   preskúmaval   všeobecný   súd   z hľadiska   jeho   zákonnosti.   Sťažovateľ   bol   síce účastníkom tohto súdneho konania (§ 250 ods. 1 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku), avšak bez možnosti iniciovať začatie tohto konania, pretože toto základné právo je podľa čl. 46   ods.   2   ústavy   zverené   len   tomu,   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   a žiada   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   tohto rozhodnutia.   V správnom   súdnictve   všeobecný   súd   skúmal   zákonnosť   rozhodnutia sťažovateľa,   ktoré   tento   vydal   pri   výkone   svojej   právomoci   ústredného   orgánu   štátnej správy   ako   „reprezentant štátu“   vo   vymedzenom   úseku   štátnej   správy.   Sťažovateľ   teda v predmetnom   správnom   konaní   konal   ako   mocenský   orgán   rozhodujúci   o   právach a povinnostiach   účastníka   konania   (okrem   iného   bolo   rozhodnuté   o   uložení   pokuty účastníkovi konania – neskôr žalobcovi v konaní pred správnym súdom).

9. Za   tohto   stavu,   vychádzajúc   z   charakteru   správneho   súdnictva   ako   verejného súdnictva, dospel ústavný súd (zhodne s už uvedenými skoršími názormi ústavného súdu) k záveru, že sťažovateľ ako účastník konania v postavení žalovaného, ktorého rozhodnutie preskúmaval správny súd, z podstaty veci nemohol byť nositeľom (adresátom) základných práv   a slobôd   podľa   ústavy,   resp.   ľudských   práv   a základných   slobôd   podľa   dohovoru. V dôsledku toho nebol ani oprávnenou osobou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich   práv   v súvislosti   s konaním   a rozhodovaním   o trovách   konania   v správnom súdnictve.   Rozhodovanie o trovách   konania je imanentnou súčasťou   tohto typu konania a zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu   (sťažovateľa) ako nezákonného (bez ohľadu na konkrétny zákonný dôvod) možno podľa ústavného súdu v zásade   považovať za   „úspech“   predpokladaný   hypotézou   §   250k   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku, po naplnení ktorej správny súd prizná úspešnému žalobcovi náhradu trov konania. Ak by totiž účastník správneho konania nerealizoval svoje ústavné právo podľa čl. 46   ods.   2   ústavy,   a teda   nedomáhal   sa   súdneho   prieskumu   zákonnosti   rozhodnutia žalovaného,   toto   by   napriek   svojej   „nezákonnosti“   ostalo   právoplatné,   a teda   záväzné a nezmeniteľné. Je preto v súlade s celkovou koncepciou náhrady trov konania založenej na princípe   úspechu   v konaní,   ak   všeobecný   súd   priznal   úspešnému   žalobcovi   právo na náhradu trov konania.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   túto odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

10. Nad   rámec   potreby   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľom   namietané   chyby v počítaní   sú   aj   v konaní   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   odstrániteľné postupom   podľa   §   164   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   upravuje   okrem   iného aj opravu   chýb   v počítaní   opravným   uznesením.   Rovnako,   pokiaľ   ide   o   namietanú nejednotnosť   judikatúry   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   jeho úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie ich rozhodovacej   praxe   je   vecou   najvyššieho   súdu   (I. ÚS 199/07,   I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08, I. ÚS 393/08).

11. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu neprichádzalo do úvahy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009