znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 240/07- 17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť S. Z., t. č. vo väzbe Ž., ktorou namietal porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   konaním   Okresného   súdu   Žilina   a Krajského   súdu v Žiline, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2007   doručená   sťažnosť   S.   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   podľa   čl.   127   ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva   uznesením   Okresného   súdu   Žilina   zo   17.   mája   2007   č. k. 0 Tp 222/2007-60 a postupom Krajského súdu v Žiline z 5. júna 2007 č. k. 1 Tpo 33/2007-67.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

«Sťažovateľ podal dňa 2. 4. 2007 žiadosť na Okresný súd v Žiline, konajúci v jeho trestnej veci sp. zn. 0 Tp 222/2007, o prepustenie z väzby na slobodu.

Okresný súd na základe žiadosti, ktorá mu bola doručená dňa 4. 4. 2007 vykonal verejné zasadnutie až dňa 17. 5. 2007, na ktorom uvedenú žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. (...)

Krajský   súd   v Žiline   uznesením   zo   dňa   5.   júna   2007   sp.   zn.   1   Tpo   33/2007-67 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Žiline zo dňa 17. 5. 2007 sp. zn. 0 Tp 222/2007-60. Predmetné uznesenie Krajského súdu v Žiline bolo sťažovateľovi doručené až 19. júna 2007.

Podľa názoru sťažovateľa s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a citované právne normy (...) Okresný a Krajský súd v Žiline pri rozhodovaní o sťažovateľovej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   zo   dňa   2.   4.   2007   porušili u sťažovateľa jeho   základné a ľudské práva a slobody zakotvené v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a ekvivalentne   v   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   pretože   oba   právne   dokumenty   prikazujú   „súdu“   rozhodnúť urýchlene,   pričom   Ústava   Slovenskej   republiky   (právny   názor   Ústavného   súdu)   dáva na takéto   rozhodnutie   v dvojinštančnom   konaní   (Okresný   a Krajský   súd)   lehotu   určenú „v týždňoch“, teda cca 30-31 dní.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa   S. Z. zakotvené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd, zakotvené v čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky   bolo   porušené   konaním   Okresného   súdu   v Žiline   a Krajského   súdu   v Žiline v spojitosti s čl. 1 ods. 1; čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ žiada aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd   uvádza,   že   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   podľa   konštantnej judikatúry ústavného súdu vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 54/06, III. ÚS 314/06).

Podstatou námietok sťažovateľa je to, že vidí nezákonnosť postupu súdov v pomalom konaní v jeho trestnej veci, ktorá sa týka prepustenia z väzby na slobodu. Uvedený postup súdov sťažovateľ považuje za zásah do uvedených práv, pretože jeho vec nebola vybavená v 30 dňovej lehote.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom štátneho orgánu neboli porušené základné práva sťažovateľa tým, že príslušný štátny orgán nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom. Ústava negarantuje právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom štátneho   orgánu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   o sebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom   účastníkov   konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2007