znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 240/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Z. Š., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Považská Bystrica č. k. 9 Cb 59/01-111 zo 17. júna 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob 145/2005-134 z 1. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2006 doručená sťažnosť Z. Š., P. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Považská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“) č. k. 9 Cb 59/01-111 zo 17. júna 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 8 Cob 145/2005-134 z 1. marca 2006.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Akciová spoločnosť M., so sídlom v D., (...) podala na Okresný súd v Považskej Bystrici dňa 19. 12. 2000 žalobu, ktorou sa domáhala zaplatenia 7.361,60 Sk voči mojej osobe, pričom uviedla,   že na základe zmluvy o dielo mi dodali v auguste   1999   tovar   -   skrutku   s maticou.   Cenu   za   dielo   vyúčtovala   žalobkyňa   fa.   č. 4049900 splatnou 20. 10. 1999 v sume 7.361,60 Sk.

Žalobu som navrhol zamietnuť, pretože dohodnutá cena za dielo bola iná, bola iba 3.500   Sk   vrátane   DPH.   Pretože   žalobkyňou   jednostranne   stanovená   cena   prevyšovala dohodnutú cenu, nebol som ochotný skrutku a maticu odobrať a tieto som žalobcovi vrátil, o čom som prvostupňovému súdu predložil doklad z pošty zo dňa 2. 2. 2000.

Okresný súd v Považskej Bystrici svojim rozsudkom č. k. 9 Cb 59/01-111 zo dňa 17. 6. 2005 t. j. viac ako 4 a 1/2 roku súdneho konania ma zaviazal zaplatiť žalobcovi 4.950.- Sk ako aj trovy konania, pričom porušil moje právo na spravodlivý proces, lebo rozhodol, že aj bez výslovnej dohody o cene môže byť uzavretá zmluva o dielo podľa zák. č. 513/1991 Zb. - Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov.

Okresný súd v Považskej Bystrici v citovanom rozsudku (...) uvádza, že „na základe vykonaného   dokazovania   mal   súd   za   preukázané,   že   medzi   navrhovateľom   a odporcom vznikol a bol realizovaný obchodnoprávny vzťah na základe zmluvy o dielo. Túto zmluvu uzatvoril odporca s navrhovateľom v auguste 1999 a podľa tejto zmluvy sa navrhovateľ zaviazal realizovať výrobu skrutky a matice. Sporná bola medzi účastníkmi dohoda o výške ceny výroby“.

Dohoda o cene je podstatnou náležitosťou každej obchodnoprávnej zmluvy o dielo. Obsah   zmluvy   dohodnutý   stranami   musí   zahŕňať   podstatné   časti   zmluvy   ustanovené v základnom ustanovení pre každú zo zmlúv podľa Obchodného zákonníka (ust. § 269 ods. 1 a § 536 Obch. zákonníka). (...).

Skutočnosť, že nedošlo k vierohodnej dohode o cene potvrdili vypočutí svedkovia: Ing. C., M. P., J. S., V. B. a M. P.

Okresný súd - z vlastnej iniciatívy - v rozpore s možnosťami, ktoré poskytuje zákon (Obchodný zákonník), určil cenu znaleckým posudkom Ing. J. M., ktorý v roku 2004 mal spätne k 1. 8. 1999 nahradiť dohodu o cene za dielo.

Takéto   nahradenie   dohody   o cene   súdnym   poverením   vypracovania   dodatočného znaleckého   posudku   o 5   rokov   neskôr,   ktorý   nie   je   akceptovateľný   objednávateľom,   je v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka.

Súčiastky   ako   nepoužiteľné   žalovaný   žalobcovi   vrátil   v zmysle   ust.   §   345   ods.   2 Obchodného zákonníka, preto nemohlo dôjsť ani k prípadnému bezdôvodnému obohateniu. Na moje prekvapenie krajský súd, po mojom odvolaní zo dňa 22. 7. 2005, napadnutý rozsudok potvrdil.

Citovanými   rozsudkami   Okresného   súdu   v Považskej   Bystrici   a Krajského   súdu v Trenčíne po viac ako 5 ročnom konaní došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivý súdny   proces,   lebo   bolo   rozhodnuté   v oboch   prípadoch   v rozpore   s Obchodným zákonníkom, čo vnáša neistotu do hospodárskych vzťahov. (...).

Namietam   porušenie   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (the   right a fair   trial)   v zmysle   čl.   6   bod   1   Európskeho   dohovoru   o ľudských   právach   v znení Protokolu   č.   11   -   základného   práva   vyplývajúceho   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorou   je Slovenská republika viazaná nadväzne na čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky. Súdy sú povinné rešpektovať kogentné ustanovenia zákonov. (...).

V zmysle zákona o Ústavnom súde SR som vyčerpal možné opravné prostriedky tým, že vo veci samej rozhodol právoplatne odvolací súd v Trenčíne.

Voči rozsudku Krajského súdu v Trenčíne nie sú dané zákonné dôvody na podanie dovolania podľa ust. § 236 až 239 Občianskeho súdneho poriadku, lebo meritum sporu je veľmi malé, preto ako jediná cesta k obnove zákonnosti sa javí sťažnosť Ústavnému súdu SR. (...).

V zmysle ust. § 20 ods. 3 zákona o Ústavnom súde SR navrhujem, aby ústavný súd po preskúmaní napadnutých rozsudkov vydal tento nález:

Ústavný   súd   zisťuje,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   v Považskej   Bystrici   č.   k. 9 Cb 69/01 zo dňa 17. 6. 2005 a nadväzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob   145/2005   zo   dňa   1.   3.   2006   došlo   k porušeniu   práva   na   spravodlivý,   zákonný a nestranný súdny proces v neprospech sťažovateľa Z. Š. (...).

Súčasne navrhujeme vydať aj procesné rozhodnutie: Ústavný   súd   odkladá   vykonateľnosť   napadnutého   rozsudku   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob 145/2005 zo dňa 1. 3. 2006 a ukladá Okresnému súdu v Považskej Bystrici,   aby   sa   zdržal   vykonávania/exekúcie   tohto   právoplatného   rozhodnutia   až   do zjednania nápravy.

Sťažovateľ   si   uplatňuje   aj   náhradu   trov   tohto   konania   v súlade   so   všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   Okresného   súdu Považská Bystrica č. k. 9 Cb 59/01-111 zo 17. júna 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob 145/2005-134 z 1. marca 2006.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol postup a rozhodnutie okresného súdu, ako aj postup a rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II. ÚS 21/96).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   napokon   nie   je   ani   chrániť   občana   pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľa   s právnym názorom krajského súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, pričom podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že „nedošlo k vierohodnej dohode o cene“ a „došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivý proces, lebo bolo rozhodnuté v oboch prípadoch v rozpore s Obchodným zákonníkom, čo vnáša neistotu do hospodárskych vzťahov“.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva, že: „(...)   Odvolací   súd   preskúmaním   veci   dospel   k záveru,   že   súd   prvého   stupňa   sa správne vysporiadal s vyriešením predbežnej otázky platnosti zmluvy o dielo konštatovaním, že táto zmluva bola platne uzavretá v zmysle § 536 ods. 1, 2, 3, lebo medzi účastníkmi došlo k dohode o všetkých jej podstatných náležitostiach, ktorými sú určenie zmluvných strán, určenie   diela   a záväzok   objednávateľa   zaplatiť   cenu.   Výška   ceny   nie   je   podstatnou náležitosťou a zmluvy o dielo môže vzniknúť aj pokiaľ strany prejavia vôľu ju uzatvoriť aj bez určenia tejto ceny. V takom prípade je objednávateľ v zmysle ust. § 546 ods. 1 Obch. zák. povinný zaplatiť cenu, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok.

Za   situácie,   kedy   na   základe   objednávky   žalovaného,   žalobca   pre   neho   zhotovil súčiastky podľa požiadavky je nesporné, že v tom čase žalovaný súhlasil so zaplatením ceny za ne. Pretože účastníci nepreukázali výšku ceny, na ktorej sa dohodli, lebo ich výpovede, ako aj výpovede svedkov ohľadne výšky ceny boli rozporné, súd prvého stupňa správne ustálil cenu diela ako obvyklú v zmysle § 546 ods. 1 Obch. zák. Pri určení obvyklej ceny vychádzal zo znaleckého posudku, pričom neprekročil nárok žalobcu ohľadne ceny skrutky, lebo   týmto   bol   viazaný.   Súd   prvého   stupňa   sa   správne   vysporiadal   aj   s tvrdeniami žalovaného ohľadne reklamácie, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že tieto tvrdenia žalovaný nepreukázal.

Za tejto dôkaznej situácie odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa rozhodol správne,   keď   žalovaného   zaviazal   k povinnosti   zaplatiť   žalobcovi   4.950,-   Sk   spolu s príslušenstvom. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami i s právnym posúdením veci tak, ako ho vykonal súd prvého stupňa. Z uvedených dôvodov, rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 O. s. p. (...)“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   o tom,   že „medzi účastníkmi   došlo   k dohode   o všetkých   jej   podstatných   náležitostiach“, je   zdôvodnený primeraným   a dostatočným   spôsobom,   krajský   súd   k zásadným   námietkam   sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol argumenty, pre ktoré bolo potrebné námietky sťažovateľa považovať za neodôvodnené.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani   preto,   že   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad krajským súdom nemožno považovať za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, či inak jeho účinky za nezlučiteľné s príslušnou ústavnou úpravou ľudských práv   a základných   slobôd   alebo   ich   úpravou   v označenom   článku   dohovoru   a keďže napadnuté uznesenie krajského súdu ústavne relevantné nedostatky nevykazuje,   na jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2006