znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 240/04-64

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   novembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť A. K., bytom H., zastúpeného advokátom JUDr. B. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

a)   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   urýchlene   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 T 2/03 z 3. júla 2003 tým, že o žiadostiach sťažovateľa z 24. októbra 2002 a z 27. januára 2003 o prepustenie z väzby na slobodu nebolo rozhodnuté urýchlene, resp. o jednej z uvedených žiadostí ani nebolo rozhodnuté,

b)   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   urýchlene   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 61/03 tým, že o sťažnosti sťažovateľa z 15. júla 2003 proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 T 2/03 z 3. júla 2003 nebolo rozhodnuté urýchlene,

c) byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   17   ods.   5   Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 2/03 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave svojím postupom a uznesením sp. zn. 4 T 2/03 z 3. júla 2003   tým,   že   o žiadosti   A.   K.   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z 24.   októbra   2002 nerozhodol urýchlene, p o r u š i l   jeho právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím postupom a uznesením sp. zn. 4 To 61/03 z 3. septembra 2003 tým, že o sťažnosti A. K. proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 T 2/03 z 3. júla 2003 nerozhodol urýchlene, p o r u š i l   jeho právo na rozhodnutie o zákonnosti   väzby   urýchlene   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3.   A.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu:

a) Krajský súd v Bratislave vo výške 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún),

b) Najvyšší súd Slovenskej republiky vo výške 20 000 Sk (dvadsaťtisíc slovenských korún).

4. A. K. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 450 Sk (slovom jedenásťtisícštyristopäťdesiat slovenských korún), ktorú mu je povinný vyplatiť:

a) Krajský súd v Bratislave vo výške 7 633 Sk (slovom sedemtisícšesťstotridsaťtri slovenských korún),

b) Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky vo   výške   3   817   Sk   (slovom tritisícosemstosedemnásť slovenských korún)na účet advokáta JUDr. B. B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 16. decembra 2004 č. k. I. ÚS 240/04-20 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. K., bytom H. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal porušenie jeho základných práv

a)   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   urýchlene   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 4 T 2/03 z 3. júla 2003 tým, že o žiadostiach sťažovateľa   z 24.   októbra   2002   a   z 27.   januára   2003   o prepustenie   z väzby   na   slobodu nebolo rozhodnuté urýchlene, resp. o jednej z uvedených žiadostí ani nebolo rozhodnuté,

b) na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 61/03 tým, že o sťažnosti sťažovateľa z 15. júla 2003 proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 T 2/03 z 3. júla 2003 nebolo rozhodnuté urýchlene,

c) byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 5 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 2/03.

1. 1.   Zo   sťažnosti,   jej   doplnení   a z   jej   príloh   vyplynuli   nasledovné   relevantné skutočnosti:

„Dňa   11.   4.   2002   bolo   na   základe   uznesenia   vyšetrovateľa   Krajského   úradu vyšetrovania   PZ   SR   v B.   ČVS:   KÚV-38/0VVK-2002   začaté   voči   sťažovateľovi   A.   K. a ostatným obvineným trestné stíhanie pre trestný čin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a 247/1, 2a a 6 Tr. zák. na skutkovom základe, že v B. v objekte firmy D. sa obvinení   vlámali   do   kancelárie   A.,   odkiaľ   odcudzili   diaľničné   nálepky   a iné   predmety. Sťažovateľ bol spolu s ostatnými obvinenými zadržaný dňa 10. 4. 2002 v M. pri pokuse odpredať časť odcudzených diaľničných nálepiek.

Dňa 12. 4. 2002 podal krajský prokurátor návrh na vzatie sťažovateľa a ostatných obvinených do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a, b, c. Na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I, č. k. 3 Nt 52/02 zo dňa 13. 4. 2002 bol sťažovateľ A. K. vzatý do väzby podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodov § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Tr. por. Väzba sa začala zadržaním sťažovateľa dňa 10. 4. 2002 o 16.00 hod (...).

Dňa 21. 8. 2002 bolo trestné stíhanie proti sťažovateľovi právne prekvalifikované na trestný   čin   legalizácie   príjmu   z trestnej   činnosti   spolupáchateľstvom   podľa   §   9   ods.   2 k § 252 ods. 1 písm. a, ods. 3 Tr. zák. na základe uznesenia Krajského úradu PZ B., KUV- 38/OVVK-2002 na podklade skutkových zistení, že A. K. a ďalší obvinení dňa 9. 4. 2002 dohodli   s potenciálnymi   kupcami   predaj   krádežou   nadobudnutých   diaľničných   nálepiek, čím by získali pre seba značný prospech a súčasne dohodli stretnutie na deň 10. 4. 2002, na ktorom malo dôjsť k odovzdaniu nálepiek za vopred dohodnutú sumu a takto sa podieľali na spôsobení celkovej škody A. vo výške 23.305.235,- Sk. Dňa 10. 4. 2002 bol A. K. políciou zadržaný pri odovzdávaní nálepiek kupcom.

Dňa 24. 10. 2002 podal sťažovateľ písomne žiadosť o prepustenie z väzby. Dňa   27.   1.   2003   podal   sťažovateľ   druhú   žiadosť   o prepustenie   z väzby   ústne   do zápisnice pri oboznamovaní sa s výsledkami vyšetrovania.

Dňa 25. 2. 2003 bola na sťažovateľa podaná na Krajský súd v Bratislave obžaloba pre trestný čin podľa § 9 ods. 2, § 252 ods. 3 Tr. zák. (...)

Dňa 14. 7. 2003 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené uznesenie vydané Krajským súdom Bratislava zo dňa 3. 7. 2003, č. k. 4 T 2/03, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa A. K. o prepustenie z väzby na slobodu. Z uznesenia nevyplýva, o ktorej z dvoch žiadostí sťažovateľa podaných 24. 10. 2002 a 27. 1. 2003 Krajský súd rozhodoval. Dňa 15. 7. 2003 podal sťažovateľ A. K. proti uzneseniu Krajského súdu zo dňa 3. 7. 2003, č. k. 4 T 2/03 sťažnosť na Najvyšší súd Slovenskej republiky. O sťažnosti nebolo do dnešného dňa rozhodnuté. (...)“

1. 2. Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľ namieta porušenie týchto základných práv a slobôd:

„1. Porušenie práva, aby súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia slobody sťažovateľa, ktoré je garantované čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej Dohovor) a čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej Ústava).

Sťažovateľ   podal   doposiaľ   dve   sťažnosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   a to písomne dňa   24.   10.   2002 a ústne   do zápisnice dňa   27.   1.   2003 pri oboznamovaní sa s výsledkami vyšetrovania. Dňa 3. 7. 2003 zamietol Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4 T 2/03 žiadosť o prepustenie obvineného z väzby, pričom z uznesenia nie je zrejmé, o ktorej z dvoch žiadostí sťažovateľa Krajský súd rozhodoval. V každom prípade o jednej zo žiadostí   Krajský   súd   v Bratislave   vôbec   nerozhodoval   a o druhej   rozhodol   v lehote prekračujúcej 5 resp. 8 mesiacov.

Po   doručení   uznesenia   sťažovateľovi   dňa   14.   7.   2003   podal   sťažovateľ   dňa 15. 7. 2003   proti   uzneseniu   sťažnosť   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky.   O sťažnosti nebolo (...)“ do podania tejto ústavnej sťažnosti rozhodnuté.

„(...) Vzhľadom na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj rozhodovaciu   činnosť   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   lehoty   rozhodovania prekračujúce mesiace nevyhovujú požiadavke rýchlosti stanovené čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Na základe uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že postup súdov v jeho trestnej veci nie   je   v súlade   s podmienkou   urýchlenosti   a sú   porušované   jeho   práva   stanovené Dohovorom a Ústavou SR.

2. Porušenie práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania garantované čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 17 ods. 5 Ústavy

(...) V prípade pozbavenia osobnej slobody jednotlivca majú orgány činné v trestnom konaní postupovať s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, vzhľadom na osobitný význam práva   jednotlivca   na   slobodu   v demokratickej   spoločnosti.   Sťažovateľ   počas   celého konania, či už prípravného, alebo konania pred súdom, nedal jedinú zámienku na to, aby sa konanie predlžovalo a podrobil sa bez prieťahov všetkým potrebným procesným úkonom. Povážlivý   je   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ktorý   zjavne   nie   je   v súlade s požiadavkami urýchlenia a osobitnej starostlivosti, v súlade s ktorými by mali konať. Od podania   obžaloby   dňa   25.   2.   2003   do   augusta   2003,   teda   6   mesiacov,   nevykonal   súd v trestnej veci sťažovateľa žiaden procesný úkon. (...)“

Dňa 15. januára 2004 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť a namietal aj porušenie jeho „práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania, garantované čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 17 ods. 5 Ústavy.

Sťažovateľ   je   názoru,   že   sa   jedná   o flagrantné   porušenie   jeho   základného   práva z dôvodu, že Krajský súd Bratislava odo dňa podania obžaloby, teda od 25. 2. 2003 až doposiaľ nevytýčil v tejto veci súdne pojednávanie“.

Dňa   4.   marca   2004   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   podanie   označené   ako „Doplnenie sťažnosti“, v ktorom uvádza: „Sťažnosť sťažovateľa... doplňujeme o uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 1. 2004, ktorá bola obhajcovi obvineného doručená dňa 1. 3. 2004!

Opätovne   zdôrazňujeme,   že   obžaloba   bola   v predmetnej   trestnej   veci   podaná   na Krajský súd v Bratislave dňa 25. 2. 2003. Od 25. 2. 2003 Krajský súd v Bratislave vykonal v trestnej veci 4 T 2/03 jediný úkon, a to až dňa 26. 1. 2004.

Dňa   26.   1.   2004   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   na   neverejnom   zasadnutí rozhodol tak, že podľa § 188 ods. 1 písm. e) Tr. por. vrátil trestnú vec vedenú proti A. K. a spol. krajskému prokurátorovi na došetrenie s tým, že obvinení K., H. a P. sa ponechávajú vo väzbe.

Zdôrazňujeme, že v tomto prípade postup Krajského súdu v Bratislave nie je v súlade s požiadavkami   urýchlenia   a osobitnej   starostlivosti   a ani   zložitosť   veci,   o ktorej   súd rozhoduje, nemôže privodiť stav konania vyššie opísaný.“

Dňa 28. júna 2004 sťažovateľ doručil ústavnému súdu ďalšie doplnenie sťažnosti, v ktorom   uviedol: „Sťažnosť   (...) doplňujeme   o   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 26. 5. 2004.

Dňa   26.   1.   2004   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   na   neverejnom   zasadnutí rozhodol tak, že podľa § 188 ods. 1 písm. e) Tr. por. vrátil trestnú vec vedenú proti A. K. a spol. krajskému prokurátorovi na došetrenie s tým, že obvinení K., H. a P. sa ponechávajú vo   väzbe.   Voči   tomuto   uzneseniu   Krajského   súdu   v Bratislave   podal   sťažnosť   krajský prokurátor v Bratislave aj obvinení, ktorí boli vo väzbe ponechaní.

Uznesením č. k. 1 To 17/04 Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti A. K. a spol. pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a), ods. 6 Tr. zák. a iné, vedenej   na   Krajskom   súde   v Bratislave   pod   sp.   zn.   4   T   2/03,   o sťažnosti   krajského prokurátora v Bratislave a o sťažnostiach obvinených K., H. a P., podaných proti uzneseniu Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   4   T   2/03   z 26.   1.   2004   na   neverejnom   zasadnutí konanom 26. 5. 2004 rozhodol, že podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosti krajského prokurátora v Bratislave a obvinených K., H. a P. sa zamietajú. Obvinení sa ponechávajú naďalej vo väzbe, z dôvodu, že ťažisko došetrenia veci má spočívať v opätovnom vypočutí všetkých obvinených.

Najvyšší súd v uznesení 1 To 17/04 iba stroho konštatuje, že trestné konanie pred Krajským   súdom   v Bratislave   v tejto   ich   väzobnej   veci   neprebiehalo   urýchlene,   ako   to vyžaduje   Trestný   poriadok   v ustanovení   §   71   ods.   1.   Obžaloba   na   nich   bola   podaná Krajskému súdu už 3. marca 203 (č. l. 1138) no krajský súd ju na svojom neverejnom zasadnutí predbežne prejednal až 26. januára 2004 (č. l. 1277). Na tomto mieste Najvyšší súd v predmetnom uznesení iba pripomenul zákonnú povinnosť orgánov činných v trestnom konaní   postupovať   čo   najrýchlejšie   a dôsledne   zachovávať   občianske   práva   zaručené ústavou a tú skutočnosť, že väzba obvineného v prípravnom konaní a konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu. (...)

Na základe skutočností opísaných v sťažnosti sťažovateľa zo dňa 26. 8. 2003 a jej doplnkov sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd rozhodol vo veci porušenia základných práv a slobôd tak, ako je to uvedené v Sťažnosti proti porušovaniu Základných práv a slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“.

1. 3. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti na ďalšie konania navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   v Bratislave   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadosti   A.   K. o prepustenie z väzby zo dňa 24. 10. 2002 resp. 27. 1. 2003 uznesením sp. zn. 4 T 2/03 z 3. 7. 2003 porušil jeho právo, aby súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody, podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky tým, že nerozhodol o sťažnosti A. K. zo dňa 15. 7. 2003 vzhľadom na celkovú dĺžku rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu porušil jeho právo, aby súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody, podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR. (...)

Sťažovateľ   (...)   navrhuje,   aby   mu   Ústavný   súd   SR   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8.796,- Sk (a   to,   1.   úkon:   prevzatie   a príprava   a 2.   úkon:   spísanie   sťažnosti)   vyplatené   na   účet právneho zástupcu JUDr. B. B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: krajský súd, zastúpený JUDr. T. K., ktorý bol poverený riadením krajského súdu listom zo 4. februára 2005 sp. zn. Spr. 3092/2005, najvyšší súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. M.   K.,   listom   zo 14.   marca   2005   č.   k.   KP   8/05-6   a   právny   zástupca   sťažovateľa stanoviskom k uvedeným vyjadreniam z 21. apríla 2005.

2. 1. Z vyjadrenia krajského súdu vyplýva, že: «(...) Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 4 T 2/03 z 03. júla 2003 boli porušené   tým,   že   o žiadostiach   sťažovateľa   z 24.   októbra   2002   a   z   27.   januára   2003 o prepustenie z väzby na slobodu nebolo rozhodnuté urýchlene, resp. o jednej z uvedených žiadostí nebolo ani rozhodnuté, treba uviesť nasledovné:

Všetky uvedené žiadosti boli podané ešte v prípravnom konaní, pretože obžaloba v predmetnej   veci   bola   podaná   na   tunajší   súd   až   03.   03.   2003   a podľa   žurnalizácie spisového   materiálu,   žiadosť   obžalovaného   K.,   ktorá   bola   adresovaná   na   Krajskú prokuratúru v Bratislave s podacou pečiatkou zo dňa 24. 10. 2002 (na č. l. 1181), je iba kópiou a bola doložená následne po niekoľkých mesiacoch po podaní obžaloby do spisu, najpravdepodobnejšie medzi 17. 06. 2003 až 19. 06. 2003.

Zo spisu však nevyplýva, kto predložil, resp. zaslal uvedenú kópiu žiadosti do spisu. Najpravdepodobnejšie, podľa dedukcie aj z ostatných listín, táto žiadosť bola zaslaná buď z krajskej   prokuratúry   alebo   z Okresného   súdu   Bratislava   I,   ktoré   v prípravnom   konaní rozhodovali o väzbe obžalovaných.

Podotýkam, že Okresný súd Bratislava I v prípravnom konaní vydal uznesenie pod sp.   zn.   3   Nt   632/02,   zo   dňa   19.   09.   2002,   ktorým   predĺžil   lehotu   trvania   väzby u obžalovaného   K.   a ďalších   spoluobžalovaných   do   20.   12.   2002   (sudca   JUDr.   J. M.). Ďalším uznesením Okresný súd Bratislava I, pod sp. zn. 3 Nt 634/02 zo dňa 10. 12. 2002 predĺžil lehotu trvania väzby do 10. 04. 2003 (sudca JUDr. J. J.).

Zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu zo dňa 31. 01. 2003 (č. l. 1123) je zrejmé,   že   obžalovaný   A.   K.   za   prítomnosti   svojho   obhajcu   vzhľadom   na   ukončenie vyšetrovania   navrhli   prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Zo   spisu   však   nie   je   zrejmé,   či prokurátor   predložil   kvôli   tomu   vyšetrovací   spis   ešte   pred   podaním   obžaloby   súdu   na rozhodnutie o prepustenie z väzby obžalovaného K. na slobodu.

Pokiaľ   senát   Krajského   súdu   v Bratislave,   ktorému   predsedala   JUDr.   G.   M.,   na neverejnom zasadnutí pod sp. zn. 4 T 2/03, zo dňa 03. 07. 2003 zamietol žiadosť obvineného A. K. o prepustenie z väzby na slobodu, rozhodoval súčasne o obidvoch žiadostiach, resp. návrhu obžalovaného o prepustenie.

Z pohľadu   krajského   súdu   preto   neobstojí   námietka   sťažovateľa,   že   o jednej   zo žiadostí   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   krajský   súd   nerozhodoval.   Pokiaľ   ide o gramatické sformulovanie uvedených podaní, len jedno z nich by bolo možné považovať za žiadosť a to žiadosť adresovanú na krajskú prokuratúru zo dňa 24. 10. 2002 a druhé pri ukončení vyšetrovania zo dňa 31. 01. 2003 bolo len návrhom sťažovateľa – obžalovaného a jeho obhajcu o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorom mohli rozhodnúť orgány činné v prípravnom konaní.

Pokiaľ ide o námietku, že postupom Najvyššieho súdu SR boli porušené jeho práva na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby,   ak   ide   o urýchlené   rozhodnutie   o sťažnosti obžalovaného, treba uviesť, že spisový materiál krajského súdu bol predložený Najvyššiemu súdu SR dňa 18. júla 2003, pričom senát Najvyššieho súdu SR dňa 21. augusta 2003 určil termín neverejného zasadnutia na deň 03. septembra 2003 (predseda senátu JUDr. M. K.), pričom spisový materiál bol vrátený krajskému súdu dňa 23. septembra 2003. Keďže ide o rozhodnutie nadriadeného súdu, neprináleží nám vyjadrovať sa k jeho postupu.

Podľa názoru krajského súdu neobstojí námietka sťažovateľa – obžalovaného A. K., že Krajský súd v Bratislave svojím uznesením sp. zn. 4 T 2/03 z 03. júla 2003 nedôsledne preskúmaval   zákonnosť   jeho   väzby,   lebo   hodnotiac   všetky   relevantné   skutočnosti   je potrebné uviesť, že obžalovaný v uvedenom období bol trestne stíhaný aj v inej trestnej veci, za ktorú bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 5 T 16/03, zo dňa 02. 04. 2003, v spojení   aj   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave,   sp.   zn.   7   To   188/03,   zo   dňa 08. septembra 2003 uznaný za vinného pre trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.

V tejto súdenej trestnej veci je obžalovaný A. K. stíhaný pre závažnú trestnú činnosť, ktorá   aj   podľa   dôvodov   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   sa   vyznačovala   vysokou koordinovanosťou činnosti osôb, ktoré boli do nej zapojené a ich prepojením na kriminálne „podsvetie“. Obžaloba ho viní na účasti na legalizácii príjmu z trestného činu krádeže. Diaľničné známky, ktoré sa mal spolu s ďalšími obžalovanými pokúsiť odpredať, pochádzali z vlámania,   pri   ktorom   boli   diaľničné   nálepky   a iné veci odcudzené,   pričom spôsobená škoda   podľa   obžaloby   presahuje   bezmála   23   000   000,-   Sk.   Z odcudzených   diaľničných nálepiek sa podarilo zaistiť iba časť a rovnako neboli zistení všetci páchatelia vlámania a všetky   osoby   majúce   účasť   na   legalizácii.   Snaha   o získanie   lákavého   zdroja   príjmu z predaja   odcudzených   diaľničných   nálepiek   zo   strany   osôb,   ktoré   sa   na   legalizácii podieľali, je zjavná. Ani obžalovaný A. K. nemal v kritickom čase trvalý zdroj príjmov, bol nezamestnaný a jeho námietky, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby nesprávne vychádzal z prísnejšieho právneho posúdenia jeho činu, než v skutočnosti spáchal, neobstojí. Bol a je stíhaný pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a), ods. 3 Tr. zák., ktorý je tiež obzvlášť závažným trestným činom. Trestný zákon zaň dovoľuje uložiť trest odňatia slobody od dvoch do osem rokov, takže mu hrozí vysoký trest. Tak prvostupňový, ako i druhostupňový súd vyhodnotili aj jeho rodinnú situáciu a ustálili, že dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. u neho v kritickom období stále pretrvávali a ani po podaní obžaloby súdu nezanikli. Také isté dôvody boli aktuálne aj v zmysle ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Treba   uviesť,   že   u obžalovaného   K.   bol   na   základe   právoplatného   rozsudku Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. 5 T 16/03 nariadený výkon trestu odňatia slobody v trvaní 20 mesiacov, so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny, ktorý výkon nastúpil dňa 18. novembra 2003 po tom, keď uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4 T 2/03, zo dňa 08. 10. 2003, v spojení aj s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 To 54/03, zo dňa 04. 11. 2003 nadobudlo právoplatnosť o prepustení z väzby na slobodu a následným nástupom do výkonu trestu odňatia slobody v inej veci.

Ako to vyplýva zo spisového materiálu, senát krajského súdu dňa 26. 01. 2004 vec vrátil   prokurátorovi   na   došetrenie   a o následných   sťažnostiach   jednak   krajského prokurátora   a jednak   obvinených   rozhodoval   Najvyšší   súd   SR   dňa   26.   05.   2004,   kedy zamietol sťažnosti krajského prokurátora a obvinených. Spisový materiál z NS SR nám bol vrátený 14. 06. 2004 a v ten istý deň odstúpený krajskému prokurátorovi.   Po došetrení v prípravnom   konaní   dňa   12.   08.   2004   bola   podaná   vo   veci   nová   obžaloba,   o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté (dlhotrvajúca práceneschopnosť predsedníčky senátu JUDr. G. M.).   Vedenie   krajského   súdu   vzhľadom   na   pretrvávajúcu   práceneschopnosť predsedníčky senátu JUDr. G. M. v krátkej dobe rozhodne o pridelení veci cez generátor elektronickej podateľne inému predsedovi senátu.

Zároveň   Vám   oznamujem,   že   Krajský   súd   v Bratislave   netrvá   na   tom,   aby   sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie v zmysle ustanovenia § 30 ods. 1 a ods. 2 Zákona o Ústavnom súde SR. (...)»

2. 2. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že: „V predmetnej trestnej veci je obvinený A. K. stíhaný pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a), ods. 3 Tr. zák. a trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 6 Tr. zák.

V tejto trestnej veci obvineného A. K. rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa môjho zistenia celkom dvakrát.

Prvýkrát pod sp. zn. 4 To 61/03 uznesením z 3. septembra 2003 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol sťažnosť obvineného A. K., ktorú podal proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3. júla 2003, sp. zn. 4 T 2/03. Išlo o uznesenie Krajského súdu v Bratislave, ktorým podľa § 72 ods. 2 Tr. por. bola zamietnutá žiadosť obvineného A. K. o prepustenie z väzby na slobodu.

Predmetné   uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   písomne   vyhotovené   a odovzdané   do trestnej kancelárie dňa 16. septembra 2003 a dňa 22. septembra 2003 bolo podľa úpravy predsedu senátu zo 16. septembra 2003 vypravené na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky a spis bol s odpismi uznesenia doručený Krajskému súdu v Bratislave.

V súvislosti   so   sťažnostnými   námietkami   obvineného   kde   vytýka,   že   z uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3. júla 2003, sp. zn. 4 T 2/03, nevyplýva, o ktorej z jeho dvoch žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol, treba uviesť, že toto tvrdenie obvineného je pravdivé. (Z obsahu uznesenia nie je zrejmý dátum žiadosti obvineného). Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 2. septembra 2003, sp. zn. 4 To 61/03, však jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd rozhodol o sťažnosti obvineného zo dňa 15. júla 2003, čo celkom logicky vyplýva aj z časovej následnosti rozhodnutia krajského súdu a podanej sťažnosti obvineného a dátumu rozhodovania najvyššieho súdu.

Treba   zdôrazniť,   že   najvyšší   súd   už   vo   vyššie   uvedenom   uznesení   poukázal   na skutočnosti uvádzané obvineným teraz v ústavnej sťažnosti a konštatoval, že krajský súd formálne pochybil, keď z jeho uznesenia zo dňa 3. júla 2003 nevyplýva, o ktorej z dvoch žiadostí obvineného o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol (či zo dňa 24. októbra 2002 alebo zo dňa 27. januára 2003). Dospel však k záveru, že napriek tejto formálnej chybe uznesenie krajského súdu je vecne správne, pretože u obvineného dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. i naďalej trvajú.

Treba ešte dodať, že pred týmto dátumom rozhodovania najvyššieho súdu, nebola mu predmetná trestná vec predložená na rozhodnutie o inej sťažnosti obvineného, proti inému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave.

Z uvedených   okolností   možno   vyvodiť   jednoznačný   záver,   že   tvrdenie   obvineného v ústavnej sťažnosti (str. 3 a str. 7), že Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 3. júla 2003, sp. zn. 4 T 2/03, nie je pravdivé. Tento záver vyplýva zo samotného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. septembra 2003, sp. zn. 4 To 61/03, ktoré je súčasťou nášho zberného spisu pod vyššie uvedenou spisovou značkou.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti na str. 3 (posledný odsek) namieta prieťahy v konaní najvyššieho súdu, treba uviesť, že predmetná vec pri prvom nápade došla na najvyšší súd dňa 18. júla 2003 a termín neverejného zasadnutia bol určený na deň 3. septembra 2003, kedy najvyšší súd aj rozhodol.

Pre úplnosť uvádzam, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval v predmetnej trestnej veci znovu, keď uznesením zo dňa 26. mája 2004, sp. zn. 1 To 17/04, podľa § 148 ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   zamietol   ako   nedôvodné   sťažnosti   krajského   prokurátora a obvinených D.   K.,   F.   H.   a I.   P.,   proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo   dňa 26. januára 2004, sp. zn. 4 T 2/03, ktorým krajský súd jednak podľa § 188 ods. 1 písm. e) Tr. por. vrátil vec prokurátorovi na došetrenie a jednak ponechal obvinených K., H. a P. vo väzbe. V tomto   prípade   v čase   rozhodovania   Krajského   súdu   v Bratislave   a teda   aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol už obvinený A. K. prepustený na slobodu a preto ani sťažnosť proti tomuto uzneseniu krajského súdu nepodal.

Z uvedených dôvodov navrhujem vysloviť, že práva sťažovateľa vyplývajúce z článku 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky porušené neboli. Zároveň oznamujem, že netrváme na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie“.

2. 3. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedeným vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu uviedol, že:

„(...)   Čo   sa   týka   vyjadrení   Krajského   súdu   v Bratislave   a Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, trváme na všetkých svojich tvrdeniach skutkových aj právnych, ktoré sme   uviedli   vo   svojej   sťažnosti.   Na   doplnenie   zdôrazňujeme,   že   čo   sa   týka   vyjadrenia Krajského   súdu   v Bratislave   ohľadne   návrhu   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby v prípravnom   konaní,   z jeho   obsahu   je   zrejmé,   že   sa   jednoznačne   týka   o žiadosť o prepustenie z väzby, a bolo potrebné o tejto žiadosti aj rozhodnúť. Trváme na tom, že boli porušené práva A. K. a v plnom rozsahu trváme na uplatnenom nároku.“

Právny zástupca sťažovateľa zároveň vyčíslil trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 11 358 Sk, ktoré uplatnil za tri úkony právnej služby.

Prípisom z 20. júna 2005 právny zástupca sťažovateľa oznámil ústavnému súdu, že „netrváme na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie“.

II.

Z listinných dôkazov predložených sťažovateľom a zo súvisiaceho spisu krajského súdu sp. zn. 4 T 2/03 vyplývajú nasledovné relevantné skutočnosti:

1.   Dňa   24.   októbra   2002   sťažovateľ   -   prostredníctvom   svojho   obhajcu   -   doručil Krajskej prokuratúre v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra) žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

2.   Keďže   prokurátorka   krajskej   prokuratúry   uvedenej   žiadosti   sťažovateľa nevyhovela, 6. novembra 2002 túto žiadosť postúpila Okresnému súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný   súd“)   k sp.   zn.   3   Nt   632/02,   pod   ktorou   sudca   okresného   súdu   rozhodoval o žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré skôr podali spoluobvinení sťažovateľa (obvinený P. a obvinený Ing. W.).

3. Dňa 9. decembra 2002 prokurátorka krajskej prokuratúry podala na okresnom súde návrh na predĺženie väzby sťažovateľa a jeho spoluobvinených (obvineného K., obvineného H., obvineného P. a obvineného Ing, W.) do 10. apríla 2003.

4.   Sudca   okresného   súdu   uznesením   z 10.   decembra   2002   sp.   zn.   3   Nt   644/02 sťažovateľovi, ako aj všetkým menovaným obvineným predĺžil väzbu do 10. apríla 2002.

5. Zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu sp.   zn. ČVS: KUV-38/02 Šf z 31. januára   2003   vyplýva,   že: „Obvinený   a obhajca   navrhujú,   vzhľadom   k tomu,   že vyšetrovanie je ukončené a vykonalo sa preštudovanie spisov, aby bol obvinený prepustený z väzby na slobodu.“ Záznam je podpísaný sťažovateľom, jeho obhajcom a vyšetrovateľom.

6.   Krajská   prokuratúra   návrhu   sťažovateľa   na   prepustenie   z väzby   na   slobodu nevyhovela a podaním z 25. februára 2003 podala proti nemu na krajskom súde obžalobu (krajskému súdu bola obžaloba doručená 3. marca 2003).

7.   Krajský   súd   uznesením   z 3.   júla   2003   sp.   zn.   4   T   2/03   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len „TP“) zamietol z týchto relevantných dôvodov:

„(...)   Obvinený   K.   spolu   s ďalšími   osobami   bol   zadržaný   pri   pokuse   odpredaja diaľničných známok s cieľom získať zdroj príjmov, pritom v tom čase bol bez legálneho zdroja   príjmov.   Ide   o osobu,   ktorá   už   bola   v minulosti   súdne   trestaná   a skutku   sa   mal dopustiť   počas   plynutia   skúšobnej   doby   podmienečného   odsúdenia   v inej   trestnej   veci. Vzhľadom na charakter trestnej činnosti ako aj osobu obvineného je reálna obava, že po prepustení z väzby na slobodu by mohlo dôjsť k ovplyvňovaniu spoluobvinených a tým mariť trestné stíhanie.

S poukazom na charakter trestnej činnosti ako aj osobu obvineného je obava, že po prepustení z väzby na slobodu by trestné stíhanie maril tým, že by sa skrýval alebo by ušiel. Taktiež je dôvodná obava, že by došlo k ovplyvňovaniu spoluobvinených a keďže obvinený nedáva   záruku   ako   osoba,   že   po   prepustení   z väzby   by   nepokračoval   v páchaní   ďalšej trestnej činnosti sú dané dôvody väzby podľa § 67 ods. 1, písm. a), b), c) Tr. por. a preto krajský súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol“.

8. Dňa 15. júla 2003 podal sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu z 3. júla 2003 sp. zn. 4 T 2/03 sťažnosť.

9. Dňa 18. júla 2003 bol spis predložený najvyššiemu súdu, aby rozhodol o uvedenej sťažnosti sťažovateľa.

10. Najvyšší súd svojím uznesením z 3. septembra 2003 sp. zn. 4 To 61/03 sťažnosť sťažovateľa   z 15.   júla   2003 podľa   § 148   ods.   1   písm.   c)   TP   zamietol,   pričom   z tohto rozhodnutia vyplývajú aj nasledovné podstatné skutočnosti:

«(...)   Obvinený   A.   K.   v rámci   oboznamovania   sa   s výsledkami   vyšetrovania 31. januára 2003 podal žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú neodôvodnil (č. l. 1123). Na č. l. 1181 spisu na nachádza ešte skoršia žiadosť obvineného A. K. o prepustenie z väzby   z   24.   októbra   2002,   ktorú   za   neho   podal   predchádzajúci   obhajca.   Žiadosť   je adresovaná   Krajskej   prokuratúre   v   Bratislave,   ktorej   bola   dňa   24.   októbra   2002   aj doručená   a nevyplýva   z nej,   že   by   bola   Krajskému   súdu   v Bratislave   doručená   na rozhodnutie v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku ešte pred podaním obžaloby. (...) Je pravda, že krajský súd v napadnutom uznesení neuvádza, o ktorej sťažnosti obvineného   A.   K.   napadnutým   uznesením   vlastne   rozhodol,   čo   je   nedostatkom   tohto rozhodnutia. (...)

Napadnuté uznesenie je však napriek tejto formálnej chybe vecne správne, pretože aj podľa zistenia najvyššieho súdu na strane obvineného A. K. stále existujú dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku, preto krajský súd rozhodol zákonne, keď jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol podľa § 72 ods. 2 Tr. por.

(...)   Nie   je   možné   akceptovať   ani   jeho   tvrdenie,   že   jeho   väzba   už   presiahla „primeranú hranicu“. V tejto súvislosti považuje najvyšší súd za potrebné poukázať na zákonnú lehotu trvania väzby obvineného, ktorá je podľa § 71 ods. 1 Tr. por. dva roky. Je pravda, že napriek tomu väzba podľa tohto ustanovenia môže trvať len nevyhnutný čas, avšak treba prihliadnuť aj na povahu, rozsah i skutkovú a dôkaznú zložitosť veci, s ktorou sa krajský súd pred určením termínu hlavného pojednávania musí dôkladne oboznámiť. V čase rozhodovania krajského súdu o žiadosti obvineného A. K. o prepustenie z väzby väzba   v   konaní   pred   súdom   trvala   presne   štyri   mesiace,   čo   nie   je   doba   neprimeraná rozsahu a zložitosti veci. Krajský súd sa s ňou musí dôkladne oboznámiť, aby o nej mohol rozhodnúť.»

11. Predmetný spisový materiál bol krajskému súdu vrátený 23. septembra 2003.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon (...). Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (ods. 5).

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu   a najvyššieho   súdu   v súvislosti   so   žiadosťou   sťažovateľa   z 24.   októbra   2002   a z 31. januára 2003 (a nie z 27. januára 2003) o prepustenie z väzby na slobodu postupom a uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   4   T   2/03   z 3.   júla   2003   a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 61/03 z 3. septembra 2003 došlo k porušeniu jeho označených základných práv a slobôd.

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva,   že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí   byť   v danom   prípade   hlavným   predmetom   záujmu.   Aké   časové   obdobia   budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

„Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby a nariadil   prepustenie,   ak je táto   nezákonná,   právo   nebyť vo   väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania (...)“( napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 8/04, I. ÚS 100/04).

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   predmet   konania   pred   ústavným súdom bol vymedzený sťažnosťou a uznesením ústavného súdu o jej prijatí na konanie zo 16. decembra 2004 č. k. I. ÚS 240/04-20, ktorým je ústavný súd viazaný. Zo sťažnosti a z rozhodnutia ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyplýva, že sťažovateľ za porušovateľa označených základných práv neoznačil aj Okresný súd Bratislava I napriek tomu, že v prípravnom konaní, keď predmetné žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu boli podané (24. októbra 2002 a 31. januára 2003), o väzbe rozhodoval tento okresný súd napriek tomu, že dozor nad prípravným konaním vykonávala krajská prokuratúra [to bol tiež   zrejme   dôvod,   prečo   skoršia   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na slobodu nebola doručená krajskému súdu, ale okresnému súdu (pozri bod 2 II. časti tohto nálezu)]. Ústavný   súd   sa   teda   zameral   na   posúdenie,   či   v danom   prípade   došlo   k porušeniu označených základných práv krajským súdom a najvyšším súdom.

2. K   namietanému porušeniu čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a   čl. 17 ods. 1, 2 a   5 ústavy krajským súdom

2. 1. Ústavný súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti vo vzťahu ku krajskému súdu nemohol prihliadnuť na skutočnosti uvedené vo vyjadrení tohto súdu, totiž, že „podľa žurnalizácie spisového materiálu, žiadosť obžalovaného K., ktorá bola   adresovaná   na   Krajskú   prokuratúru   v Bratislave   s podacou   pečiatkou   zo   dňa 24. 10. 2002   (na   č.   l.   1181),   je   iba   kópiou   a bola   doložená   následne   po   niekoľkých mesiacoch   po   podaní   obžaloby   do   spisu,   najpravdepodobnejšie   medzi   17.   06.   2003   až 19. 06. 2003“, pretože tieto skutočnosti pred najvyšším súdom jednak uvádzané neboli, ale najvyšší súd ako opravný súd k nim ani nepovažoval za potrebné zaujať stanovisko, hoci mal predmetný spis k dispozícii a uvedené skutočnosti mu mohli byť známe.

2. 2. Z celkovej doby trvania konania čas spotrebovaný na krajskom súde bol štyri mesiace (od doručenia obžaloby 3. marca 2003 do vydania uznesenia krajského súdu 3. júla 2003 sp. zn. 4 T 2/03). Vychádzajúc z vyššie uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu tento   postup   krajského   súdu   nemožno   považovať   za   urýchlený   v zmysle   označených základných práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd v bode 1 výroku tohto nálezu vyslovil, že krajský súd svojím postupom a uznesením sp. zn. 4 T 2/03 z 3. júla 2003 tým, že o žiadosti sťažovateľa o prepustení z väzby na slobodu z 24. októbra 2002 alebo z 31. januára 2003 nerozhodol   urýchlene,   porušil   jeho   právo   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   urýchlene podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

2. 3. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že o jednej z jeho žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu z 24. októbra 2002 alebo z 31. januára 2003 krajský súd ani nerozhodol a tým v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 2/03 porušil tiež jeho základné právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že uvedené   žiadosti   materiálne   bolo   možné   považovať   za   jednu   žiadosť,   pretože   tá,   ktorú sťažovateľ podal v rámci oboznamovania s výsledkami vyšetrovania, nebola odôvodnená (čo potvrdil aj najvyšší súd vo svojom uznesení z 3. septembra 2003 sp. zn. 4 To 61/03), teda sťažovateľ v nej neuviedol „iné dôvody“ napriek tomu, že v zmysle § 72 ods. 2 TP „ak sa žiadosť   zamietla,   môže   ju   obvinený,   ak v nej   neuvedie iné dôvody,   opakovať   až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia“. Keďže o prvej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu pri oboznamovaní s výsledkami vyšetrovania 31. januára 2003 ešte   právoplatne   rozhodnuté   nebolo   a pretože   sťažovateľ   svoju   žiadosť   pri oboznamovaní   s   výsledkami   vyšetrovania   nepodal   z „iných   dôvodov“   (vôbec   ju neodôvodnil), bolo možné vychádzať z toho, že v danom prípade išlo o obsahovo totožné žiadosti,   o ktorých   všeobecné   súdy   aj   rozhodli,   preto   ústavný   súd   tejto   časti   sťažnosti nevyhovel, ako to je uvedené pod bodom 5 výroku tohto nálezu.

3. K   namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru a   čl. 17 ods. 2 ústavy najvyšším súdom

Dobu dvoch mesiacov a piatich dní (od 18. júla 2003 do 23. septembra 2003), ktorú potreboval najvyšší súd na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu   sp.   zn.   4   T   2/03   z 3.   júla   2003,   nemožno   považovať   za   primeranú.   Táto   doba v konkrétnom   prípade   nezodpovedá   požiadavke   urýchleného   rozhodovania   o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby v zmysle princípov uvedených vyššie. Je tomu tak o to viac, že išlo iba   o fázu   konania   o sťažnosti.   Táto   doba   by   bola   neprimeraná   aj   vzhľadom   na dvojinštančné konanie. Skutočnosť, že bolo dovolenkové obdobie, nezbavuje najvyšší súd zodpovednosti za to, že o predmetnej sťažnosti sťažovateľa nebolo rozhodnuté urýchlene. Obzvlášť závažná je skutočnosť, že spis bol krajskému súdu vrátený až 23. septembra 2003, a len potom došlo k doručeniu uznesenia najvyššieho súdu, ktoré vykonal krajský súd. Preto sťažovateľ   získal   vedomosť   o výsledku   konania   až   po   23.   septembri   2003.   Postup najvyššieho súdu považuje ústavný súd za závažné porušenie základného práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 5 ods. 4 dohovoru a z čl. 17 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   v bode   2   výroku   tohto   nálezu vyslovil, že najvyšší súd svojím postupom a uznesením sp. zn. 4 To 61/03 z 3. septembra 2003   tým,   že   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   4   T   2/03 z 3. júla 2003 nerozhodol urýchlene, porušil jeho právo na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

4. K   primeranému finančnému zadosťučineniu

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100 000 Sk, ktoré aj odôvodnil.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia   základných   práv   uvedených   vo   výroku   tohto   nálezu   nie   je   dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa a vzhľadom na viacnásobné porušenie základných práv sťažovateľa, ako aj na povahu veci a význam konaní pre sťažovateľa považuje za primerané vo výške 50 000 Sk, ktoré je povinný uhradiť krajský súd vo výške 30 000 Sk a najvyšší súd vo výške 20 000 Sk. Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu pod bodom 3.

5. K   náhrade trov konania

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 11 450 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti 28. augusta 2003 a písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu a krajského súdu 21. apríla 2005). Za dva úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume dvakrát po 4 270 Sk a režijný paušál dvakrát po 128 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), teda spolu za úkony vykonané v roku 2003 prislúcha sťažovateľovi suma 8 796 Sk a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 2 501 Sk a režijný paušál 150 Sk (§ 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú zaokrúhlene celkove sumu 11 450 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

10. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2005