znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 24/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Vladimírom Štrbíkom, Námestie slobody 22, Prievidza, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.5 Tdo 59/2015 z 24. septembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.5 Tdo 59/2015 z 24. septembra 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) v senáte rozhodol uznesením z 25. februára 2015 (ďalej len „uzneseniekrajského súdu“) o zamietnutí odvolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súduz 12. januára 2015 vydanému vyšším súdnom úradníkom, ktorým bola sťažovateľoviuložená podľa § 558 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku povinnosť nahradiť trovy obhajobyex offo vyplatené jemu ustanovenému obhajcovi v trestnom konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Krajský súd v osobe vyššieho súdneho úradníka v Bratislave uznesením z 12. januára 2015 sp. zn. 1 T 93/1996... podľa § 558 ods. 1 písm. c) Tr. por. uložil povinnosť zaplatiť náhradu odmeny a nahradiť štátu, štátom vyplatenú odmenu a náhradu ustanovenému obhajcovi ⬛⬛⬛⬛ vo výške 743,88 eur, a to za situácie, že odmena bola vyplatená 21.12.1999. Čiže súd nekonal (nie vinou sťažovateľa) viac ako 15 rokov. Napriek tomu súd v osobe vyššieho súdneho úradníka rozhodol uznesením že ⬛⬛⬛⬛ je povinný zaplatiť 743,88 eur, a to po viac ako 15 rokoch od dátumu vzniku právneho titulu, ktorým bola povinnosť zaplatiť finančnú náhradu ako je uvedené vyššie. Toto rozhodnutie bolo potvrdené aj Uznesením KS v Bratislave zo dňa 25.02.2015.

Voči Uzneseniu Krajského súdu nie je prípustný riadny opravný prostriedok, preto sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛ podal dovolanie ktoré smeroval na Najvyšší súd SR a to v zákonnej lehote. Najvyšší súd jeho dovolanie... odmietol, s odôvodnením, že dovolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Súd argumentoval, že dovolaním napadnuté Uznesenie je parciálnym rozhodnutím, ktoré nie je možné napadnúť dovolaním....

Podanie dovolania, bolo vyjadrením práva podľa Listiny základných práv a slobôd, ktorý je medzinárodným zákonom, ktorý SR ratifikovala a implementovala do právneho poriadku SR, a riadne zverejnila, a jeho aplikácia v súdnej praxi má prednosť pred vnútroštátnymi zákonnými ustanoveniami.

Je pravdou, že právo na podanie dovolania nie je explicitne uvedené ako ústavné právo, ale vzhľadom na to, že všetky štátne orgány majú za povinnosť postupovať tak, aby boli ochránené základné práva a slobody občanov, k čomu sa SR zaviazala ratifikovaním „Listiny“. Vzhľadom na to, že dovolanie sťažovateľa smerovalo k ochrane jeho porušených práv, a vzhľadom na to, že právny poriadok SR obsahuje inštitút dovolania, a nakoľko Najvyšší súd SR je integrálnou súčasťou súdneho systému SR, nie je možné obecne a v tomto prípade konkrétne obmedzovať prístup na Najvyšší súd SR prostredníctvom inštitútu dovolania, tak ako konal porušovateľ.

Vyššie uvedené je v zhode s už judikovanými nálezmi Ústavného súdu SR (I. ÚS 186/2008), ako aj s opakovane vysloveným názorom na problematiku dovolania ESĽP. Je preto s poukazom na vyššie uvedené nepochybné, že konaním NS SR vo veci 5 T do 59/2015 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa garantovaných čl. 46 odst. 1 Ústavy SR, práv garantovaných čl. 6 odst. 1 a čl. č. 10 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 17 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a to postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 5 Tdo 59/2015.

Je preto daná právomoc Ústavného súdu prijať a rozhodnúť o tejto sťažnosti.... Sťažovateľ zastáva názor, že s odvolaním sa na vyššie vnútroštátne a medzinárodné zákonné ustanovenia súd je povinný konať aby v prípade ak zistí porušenie práv účinne aktívne a pozitívne zasiahol a ochránil právo. Odmietnutie prijať dovolanie nie je takým konaním.

Súd v odôvodnení svojho postupu argumentoval právnymi prekážkami vyplývajúcimi z ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku.

S poukazom na Rozsudok Súdneho dvora vo veci 106/77 Administratione delle finnaze dello Stato v. S.p.A. Siementhal z 9. marca 1978 v ktorom súd judikoval: „Vnútroštátny sudca aplikujúci v rámci svojej právomoci ustanovenia komunitárneho práva je povinný zabezpečiť plnú účinnosť týchto ustanovení tým, že na základe vlastného rozhodnutia ponechá neaplikované všetky ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom, a to bez toho, aby žiadal alebo čakal na ich zrušenie legislatívnou cestou alebo akýmikoľvek ústavnými procedúrami“

Vyššie uvedené platí aj za situácie, že Listina základných práv a slobôd nie je komunitárnym právom, ale medzinárodným právom, lebo je nepochybné že integrálnou súčasťou komunitárneho práva je ochrana základných práv a slobôd, ktorých ochranu sa Slovenská republika zaviazala v prístupových dokumentoch plne zabezpečovať.

Z napádaného konania porušovateľa, ktoré sa realizovalo právoplatným rozhodnutím 5 Tdo 59/2015, súd naopak uprednostnil vnútroštátnu právnu úpravu a neposkytol právnu ochranu občanovi.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:„1/ Uznesením NS SR číslo konania 5Tdo 59/2015 boli porušené základné práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v súlade s čl. 46 Ústavy, čl. 36 odst. 1 ústavného zákona 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných práva slobôd, a čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.

2/ Uznesenie NS SR číslo konania 5 Tdo 59/2015 zo dňa 24.9.2015 zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať.

3/ NS SR je povinný vyplatiť škodu ktorú mi rozhodnutím spôsobil vo výške 1000 EUR ktorú je povinný vyplatiť do 14 dní od právoplatnosti nálezu.

4/ Priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 EUR, ktoré je NS SR povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Vladimíra Štrbíka, do 14 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie protiuzneseniu krajského súdu ako neprípustné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadochustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených právje preto potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivésúdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričomtomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), akoaj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetomsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre ajEurópsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol:„Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“(napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, RecueilIII/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo naspravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namieta podľa nehoarbitrárny záver najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti uzneseniu krajskéhosúdu, ktorým krajský súd rozhodujúci v senáte zamietol ako nedôvodnú sťažnosťsťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu vydanému vyšším súdnym úradníkomo povinnosti sťažovateľa uhradiť trovy obhajoby ex offo.

Podľa sťažovateľa prípustnosť dovolania v danej veci ako prostriedku nápravy protiuzneseniu krajského súdu vyplýva priamo z Listiny základných práv a slobôd, ktorú malpodľa neho najvyšší súd priamo aplikovať, keďže má prednosť pred vnútroštátnou právnouúpravou, ktorú najvyšší súd aplikoval a z ktorej prípustnosť dovolania v danej vecinevyplýva.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených právnych názorov a v nadväznosti nasťažnostnú argumentáciu pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmalnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska ústavnej udržateľnosti záverovnajvyššieho súdu o absencii dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania proti uzneseniukrajského súdu, resp. z hľadiska dostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenianajvyššieho súdu v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolaciehokonania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie doprávomoci ústavného súdu.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení podrobne interpretoval príslušnú právnu úpravutýkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku dovolania a vo vzťahu k nej posúdilrelevantnosť argumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší súd na základe náležitéhoodôvodnenia vylúčil existenciu dovolacích dôvodov podľa ustanovení Trestného poriadkua rozhodol o odmietnutí dovolania.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým uznesením najvyššieho súdu dospelk záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnúudržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sarelevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej veci pre posúdenieprípustnosti dovolania sťažovateľa a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú užcitované. Ústavný súd preto nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postupa rozhodnutie mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uzneseniav súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Právny záver najvyššieho súdu, na základe ktorého odmietol dovolanie sťažovateľa,je založený na racionálnom, podrobnom a pritom ústavne konformnom výklade relevantnejprávnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvodna odmietnutie dovolania. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdupredstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenieprávnej úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššiehosúdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodneniejeho rozhodnutia za nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny ani čl. 6ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdusvojím vlastným.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosťporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákonao ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania (najmä jeho petitom), okremprípadov výslovne uvedených v tomto zákone, o aký nejde v danej veci. Sťažovateľ,kvalifikovane zastúpený advokátom, sa nedomáhal preskúmania ústavnosti odvolaciehorozhodnutia (uznesenia krajského súdu), z tohto dôvodu ústavný súd uznesenie krajskéhosúdu neposudzoval.

Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, bolo už bez právnehodôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2016