znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 24/2012-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   februára   2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti D. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 19/2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. K. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 19/2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bardejov p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 19/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. D. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bardejov p   o   v   i   n   ý   mu   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bardejov j e   p o v i n n ý uhradiť D. K. trovy právneho zastúpenia spolu v sume 396,61 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatjeden centov) na účet jeho advokáta JUDr. M. S., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 24/2012-13 z 18. januára 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť D. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 19/2010.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   29.   novembra   1996   V.,   a.   s.   (ďalej   len „žalobca“), podala na okresnom súde proti žalovanému (sťažovateľovi) návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie sumy 245 308 Sk (pozostávajúcej zo sumy 67 380 Sk z titulu zaplatenia istiny zo zmluvy o pôžičke č. 137 zo 7. novembra 1991 a sumy 177 928 Sk z titulu zaplatenia istiny zo zmluvy o pôžičke č. 150 zo 4. decembra 1991) s príslušenstvom z titulu nevráteného zostatku pôžičky poskytnutej sťažovateľovi. Okresný súd v predmetnej veci vydal 20. decembra 1996 platobný rozkaz sp. zn. 1 Rob 850/96, proti ktorému podal sťažovateľ   23.   januára   1997   odpor.   Predmetná   vec   bola   následne   na   okresnom   súde preradená do agendy Cb pod sp. zn. Cb 21/97. V rámci tohto konania okresný súd v roku 1999   uznesením   na   základe   návrhu   žalobcu   pribral   do konania   E.   K.   (manželku sťažovateľa)   ako   žalovanú   v   II.   rade   (ďalej   len   „žalovaná   v   II.   rade“,   alebo   spolu   so sťažovateľom aj „žalovaní“).

Sťažovateľ 4. novembra 1999 zaplatil žalobcovi sumu 67 380 Sk s príslušenstvom z titulu pôžičky   č.   137.   Okresný súd následne uznesením   z 24. novembra 1999 vylúčil zvyšok nároku žalobcu na samostatné konanie, ktorému v roku 2000 pridelil novú spisovú značku 1 Cb 8/2000. Na základe návrhu žalobcu okresný súd v tomto konaní 24. novembra 1999   rozhodol   o   vydaní   predbežného   opatrenia,   ktorým   žalovaným   zakázal   nakladať s nehnuteľnosťami vedenými na LV č. 177 pre katastrálne územie K.

V sťažnosti sťažovateľ ďalej podrobne opísal priebeh konania v predmetnej veci po vylúčení veci na samostatné konanie (24. novembra 1999):

„-   v roku 2000 žalovaná v 2. rade podala vyjadrenie, v ktorom namietala svoju účasť v súdnom konaní, súd v tomto roku nevykonal žiaden úkon, v roku 2001 nevykonal súd žiaden úkon,

- v roku 2002 súdu bola zaslaná urgencia žalobcu V. a. s. o prejednanie veci, súd v tomto roku nevykonal žiaden úkon,

- v roku 2003 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 9. 4. 2003 (odročené na 7. 5. 2003), dňa 7. 5. 2003 (odročené na neurčito), listom zo dňa 29. 12. 2003 súd dotazoval žalobcu V. a. s., či došlo k mimosúdnej dohode,

- v roku 2004 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 9. 2. 2004 (odročené na neurčito za účelom rozhodnutia o zmene účastníka konania), dňa 3. 5. 2004 (odročené na neurčito), dňa 21. 10. 2004 (odročené na žiadosť žalobcu), dňa 9. 12. 2004 (odročené pre účasť sudcu na seminári),

- v roku 2005 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 17. 1. 2005 (odročené na neurčito), dňa 5. 9. 2005 (odročené na 29. 11. 2005), dňa 29. 11. 2005 (odročené na neurčito)

- v roku 2006 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 5. 6. 2006

- v roku 2007 bolo súdu doručené dňa 17. 9. 2007 oznámenie o zmene účastníka konania na strane žalobcu, dňa 10. 10. 2007 bolo uznesením rozhodnuté o zmene účastníka konania

-   v   roku   2008   sa   uskutočnilo   pojednávanie   dňa   19.   5.   2008   (žalobca   požiadal o odročenie faxom 2 hodiny pred pojednávaním – odročené na 7. 7. 2008), dňa 7. 7. 2008 (žalobca sa ospravedlnil faxom – odročené na neurčito), dňa 15. 10. 2008 právny zástupca žalovaného   urgoval   o   nariadenie   termínu   pojednávania   a   namietal,   že   konanie   sp.   zn. 1 Cb/8/2000 trvá neúmerne dlho, dňa 9. 12. 2008 sa uskutočnilo pojednávanie (odročené na 13. 1. 2009), v roku 2008 žalovaní doručili súdu sťažnosť na zbytočné prieťahy,

- v roku 2009 bolo pojednávanie nariadené na 13. 1. 2009 zrušené pre účasť sudcu na NS SR, pojednávanie dňa 26. 1. 2009 (odročené na neurčito), dňa 12. 3. 2009 bolo uznesením rozhodnuté o zmene účastníka konania, pojednávanie dňa 9. 9. 2009 (odročené na deň 29. 9. 2009)

- dňa 29. 9. 2009 súd rozhodol o časti nárok rozsudkom zo dňa 29. 9. 2009 a to tak, že žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol a vo zvyšku vylúčil vec na samostatné konanie a pridelil veci novú spisovú značku 1Cb/19/2010

- v   roku   2010   bolo   účastníkom   konania   doručené   uznesenie   súdu   podľa   §   114 O. s. p., uskutočnilo sa pojednávanie dňa 29. 11. 2010 (odročené na neurčito)

- v roku 2011 sa uskutočnilo pojednávanie dňa 15. 2. 2011 (odročené na neurčito) dňa 19. 9. 2011 podal sťažovateľ sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi Okresného súdu Bardejov, ktorý v odpovedi sp. zn. Spr. 1582/2011 zo dňa 19. 10. 2011 konštatoval, že k zbytočným prieťahom zavineným súdom došlo len v období od 5. 6. 2006 do 10. 10. 2007...“

Sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že   konanie,   ktorého   predmetom   je   žaloba o zaplatenie pôžičky žalobcovi zo zmluvy o pôžičke č. 150, prebieha na okresnom súde od roku 1996 dosiaľ, t. j. trvá už viac ako 15 rokov. Predmetné konanie bolo poznačené zbytočnými prieťahmi, keďže okresný súd „v rokoch 2000 a 2001 nevykonal žiadne úkony, pojednával   za   celé   obdobie   len   cca   13-krát,   pričom   väčšinou   išlo   len   o   odročenie pojednávania bez prejednania veci, alebo procesné rozhodnutia“.

Podľa sťažovateľa mal okresný súd predmetnú vec právoplatne rozhodnúť už v roku 1999, pretože už vtedy v konaní vzniesol námietku premlčania.

Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd „vylúčením tejto veci na samostatné konanie obchádza zákon a snaží sa vytvoriť situáciu, že súdne konanie netrvá viac ako 15 rokov, ale že ide o nové súdne konanie pod novou spisovou značkou sp. zn. 1 Cb/8/2000, resp. v súčasnosti pod novou spisovou značkou sp. zn. 1Cb/19/2010“.

Žalovaná v II. rade podala sťažnosť na prieťahy v predmetnom   konaní podaním z 12. marca 2009 adresovaným predsedovi okresného súdu, na ktorý odpovedal podaním sp. zn. Spr. 1568/2009 zo 7. mája 2009.

Sťažovateľ   sa   na   prieťahy   v   konaní   sťažoval   sťažnosťou   z   19.   septembra   2011 adresovanou   predsedovi   okresného   súdu,   ktorý   na   ňu   odpovedal   listom   sp.   zn. Spr. 1582/2011 z 19. októbra 2011.

V predmetnej veci podľa sťažovateľa nejde o vec právne alebo skutkovo zložitú. Sťažovateľ svojím správaním taktiež k predĺženiu uvedeného konania neprispel. Prieťahy v predmetnom   konaní   boli   spôsobené   dlhodobou   nečinnosťou   okresného   súdu,   ako   aj postupom,   ktorý   charakterizovali „také   nedostatky,   ktoré   viedli   k   prieťahom   v   súdnom konaní“.

V   dôsledku   porušenia   v   sťažnosti   označených   práv   sťažovateľ   utrpel   najmä psychickú   ujmu,   pretože   uvedené   dlhotrvajúce   konanie   vyvoláva   u   neho   stav   právnej neistoty, ktorý jemu i jeho rodine sťažuje bežný rodinný i pracovný život. Predbežným opatrením   okresného   súdu   mu   navyše   bolo   zakázané   disponovať   dlhodobo   s   jeho nehnuteľným majetkom (rekreačnou chatou). S ohľadom na uvedené sťažovateľ uviedol, že utrpel   najmä   nemajetkovú   ujmu,   ktorej   náhrady   v   peniazoch   sa   domáha   v   súlade s judikatúrou ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 19/2010 porušené, prikáže   okresnému   súdu   v   predmetnej   veci   konať,   prizná   mu   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr. 259/2012 z 3. februára 2012, v ktorom okrem iného uviedol: «Aj keď z výrokovej časti sťažnosti sťažovateľa (bod 1 navrhovaného Nálezu) nie je zrejmé, v   ktorom   konkrétnom   konaní   Okresného   súdu   Bardejov   malo   dôjsť   k   porušeniu   práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti je treba mať zato, že sťažnosť sťažovateľa smeruje voči konaniu Okresného súdu Bardejov vedeného pod sp. zn. 1 Cb 19/2010   (predtým   1Cb   8/2000   a   Cb   21/1997).   V   označenom   konaní   sťažovateľ vystupuje ako žalovaný a teda sám sa nedomáha súdneho rozhodnutia návrhom na začatie konania.   Napriek   tomu   ani   účastníkovi   konania   pred   všeobecným   súdom   v   postavení žalovaného v zásade nemožno uprieť právo domáhať sa ochrany pred ústavným súdom, lebo objektívne aj účastník konania v postavení žalovaného môže pociťovať stav právnej neistoty a očakávať bezprieťahové konanie a meritórne rozhodnutie súdu o návrhu, ktorým iný účastník konania sa domáha nároku voči nemu. V konkrétnom prípade však toto právo sťažovateľovi priznať nemožno. Sťažovateľ totiž nárok žalobcu v rozsahu ako bol uplatnený žalobou pôvodného žalobcu V. a. s., B. nepoprel a uznával tento nárok čo do dôvodov i výšky,   o   čom   svedčí   odpor   sťažovateľa   proti   platobnému   rozkazu   (č.   l.   31-33   spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. Cb 21/97), z obsahu ktorého je zrejmé, že sťažovateľ ako žalovaný síce proti platobnému rozkazu Okresného súdu Bardejov zo dňa 20. 12. 1996, č. k. 1 Rob 850/96-29 odpor podal, avšak žalobcom uplatnený nárok nepoprel. Rovnaký postoj žalovaný prezentoval počas celého doterajšieho konania, keď napríklad na pojednávaní dňa 7. 5. 2003 pri svojom výsluchu ako účastník konania výslovne prehlásil „Nespochybňujem nárok žalobcu čo do základu ani čo do výšky...“ a,,Chcel som teda svojou výpoveďou uviesť to, že nárok žalobcu tak, ako sa voči mne a žalovanej v 2. rade uznávam čo do dôvodov   aj   čo   do   výšky.   Mám   zato,   že   na   strane   sťažovateľa   nie   je   daný   dôvod   na poskytnutie ochrany vyslovením porušenia jeho práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, lebo vzhľadom na jeho uznávací prejav vo vzťahu k nároku tvoriacemu predmet konania pred Okresným súdom Bardejov nemožno mu priznať stav právnej   neistoty   ako   materiálneho   základu   a zmyslu   ochrany   prostredníctvom   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Vzhľadom na uvedené mám zato, že aj keď v konaní Okresného súdu Bardejov, ktorého účastníkom je sťažovateľ, došlo k prieťahom, sťažovateľovi právo na ochranu pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nemožno priznať. Pre priznanie takejto ochrany totiž nestačí iba samotné zistenie prieťahov v konaní bez objektívneho zistenia stavu právnej neistoty   osoby,   ktorá   sa   ochrany   pred   ústavným   súdom   domáha,   t.   j.   bez   zistenia,   že ochrana práv a právom chránené záujmy si takúto ochranu aj objektívne vyžaduje. V   prípade,   ak   by   ústavný   súd   napriek   uvedenému   konštatoval   porušenie   práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, mám zato, že konštatované skutočnosti a závery vylučujú priznanie sťažovateľom uplatneného nároku na primerané   finančné   zadosťučinenie.   Pre   ochranu   práv   sťažovateľa,   v   takomto   prípade postačí samotné vyslovenie ich porušenia, bez potreby finančného zadosťučinenia. Navrhujem preto, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľa ako zrejme neopodstatnenú zamietol a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.»

Právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na   vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu svojím podaním   z 24.   februára 2011,   v ktorom okrem iného   uviedol: „Neobstojí   preto tvrdenie predsedu OS Bardejov, že sťažovateľovi nemožno priznať nárok na súdnu ochranu pred   Ústavným   súdom   SR,   nakoľko   v   konaní   pred   Okresným   súdom   Bardejov   je   v procesnom postavení žalovaného a sám sa nedomáha súdneho rozhodnutia návrhom na začatie súdneho konania.

Neobstojí ani tvrdenie predsedu OS Bardejov, že sťažovateľovi nemožno priznať nárok   na   súdnu   ochranu   pred   Ústavným   súdom   SR,   nakoľko   nárok   uplatnený   žalobou nepoprel a uznával ho čo do dôvodu a výšky, čo je zrejmé z odporu proti platobnému rozkazu,   z   vyjadrenia   sťažovateľa   na   pojednávaní   pred   OS   Bardejov   dňa   7.   5.   2003. Uvedené vyjadrenie sťažovateľa v odpore a na pojednávaní svedčí o tom, že sa nejedná o právne zložitú vec, nakoľko sťažovateľ uznal záväzok čo do dôvodu a výšky. Na druhej strane opomenul predseda OS Bardejov uviesť, že sťažovateľ dlh z jednej pôžičky voči V. a. s. splatil v celom rozsahu a dlh z druhej pôžičky voči V. a. s. považuje za premlčaný, preto v súdnom   konaní   vzniesol   námietku   premlčania,   s   ktorou   sa   súd   do   dnešného   dňa nevysporiadal. V súdnom konaní pred všeobecným súdom teda OS Bardejov má posúdiť len to,   či   je   nárok   uznávaný   sťažovateľom   premlčaný   alebo   nie   a   vo   veci   rozhodnúť.   Na rozhodnutie o námietke premlčania nie je potrebné vo veci konať 16 rokov.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na nález sp. zn. III. ÚS 9/2000 z 28. 6. 2000, v zmysle ktorého žiadna zložitosť veci nemôže ospravedlniť 17-ročnú dĺžku konania... Neobstojí preto tvrdenie predsedu OS Bardejov, že sťažovateľovi nemožno priznať nárok   na   súdnu   ochranu   pred   Ústavným   súdom   SR,   nakoľko   v   konaní   pred   Okresným súdom   Bardejov   je   v   procesnom   postavení   žalovaného   a   sám   sa   nedomáha   súdneho rozhodnutia návrhom na začatie súdneho konania.

Neobstojí ani tvrdenie predsedu OS Bardejov, že sťažovateľovi nemožno priznať nárok   na   súdnu   ochranu   pred   Ústavným   súdom   SR,   nakoľko   nárok   uplatnený   žalobou nepoprel a uznával ho čo do dôvodu a výšky, čo je zrejmé z odporu proti platobnému rozkazu,   z   vyjadrenia   sťažovateľa   na   pojednávaní   pred   OS   Bardejov   dňa   7.   5.   2003. Uvedené vyjadrenie sťažovateľa v odpore a na pojednávaní svedčí o tom, že sa nejedná o právne zložitú vec, nakoľko sťažovateľ uznal záväzok čo do dôvodu a výšky. Na druhej strane opomenul predseda OS Bardejov uviesť, že sťažovateľ dlh z jednej pôžičky voči V. a.s. splatil v celom rozsahu a dlh z druhej pôžičky voči V. a. s. považuje za premlčaný, preto v   súdnom   konaní   vzniesol   námietku   premlčania,   s   ktorou   sa   súd   do   dnešného   dňa nevysporiadal. V súdnom konaní pred všeobecným súdom teda OS Bardejov má posúdiť len to,   či   je   nárok   uznávaný   sťažovateľom   premlčaný   alebo   nie   a   vo   veci   rozhodnúť.   Na rozhodnutie o námietke premlčania nie je potrebné vo veci konať 16 rokov.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na nález sp. zn. III.ÚS 9/2000 z 28. 6. 2000, v zmysle ktorého žiadna zložitosť veci nemôže ospravedlniť 17-ročnú dĺžku konania. Sťažovateľ má za to, že aj v prípade úspešnosti v súdnom konaní bude veľmi náročné po   viac   ako   16   rokoch   súdneho   konania   dosiahnutie   nápravy   inak   ako   náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Dĺžkou   súdneho   konania   došlo   do   výrazného   zásahu   do   rodinného   života   sťažovateľa, súkromia a v konečnom dôsledku aj fyzického a psychického zdravia sťažovateľa.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľa   upustil   od   ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti,   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 18. januára 2012 I.   senát   ústavného   súdu   v zložení   Peter   Brňák   (predseda   senátu),   Mariana   Mochnáčová a Milan Ľalík (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2012 účinného od 29.   februára   2012   I.   senát   ústavného   súdu   tvoria   sudcovia   Marianna   Mochnáčová (predsedníčka   senátu),   Peter   Brňák a Milan Ľalík (sudcovia).   Z uvedeného   dôvodu   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 19/2010.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ sa týka čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   posudzovaného   konania   je   žaloba   o   plnenie   z   titulu   nevráteného zostatku pôžičky poskytnutej sťažovateľovi žalobcom. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa, okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o osobitnej skutkovej alebo právnej zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria – správanie sťažovateľa v posudzovanom konaní – ústavný súd zistil, že k predĺženiu predmetného konania prispel podstatnou mierou sám   sťažovateľ.   O   uvedenej   skutočnosti   svedčí   fakt,   že   pojednávania   nariadené   na 12. marec   1998,   6.   máj   1998,   26.   jún   1998,   18.   september   1998,   23.   november   1998 a 9. február   1999   boli   okresným   súdom   odročené,   pretože   sa   mu   nepodarilo   doručiť sťažovateľovi predvolanie (okresný súd pritom zásielky doručoval nielen prostredníctvom pošty,   ale aj   prostredníctvom   Mestskej   polície   B.   či   Obvodného   oddelenia   Policajného zboru B.).

Hoci   sťažovateľ   následne   1.   decembra   1998   požiadal   o   doručovanie   písomností na adresu jeho trvalého pobytu K. a v zimnom období na jeho adresu v B., ani na týchto adresách zásielky okresného súdu nepreberal, resp. sa na nich nezdržiaval (pozri vyjadrenie Obecného úradu K. z 11. septembra 1998 či správu Obvodného oddelenia Policajného zboru B. doručenú okresnému súdu 20. septembra 1999). Sťažovateľ sám v konaní požiadal o odročenie ďalšieho pojednávania nariadeného na 15. november 1999.

Na   okresnom   súde   sa   24.   novembra   1999   uskutočnil   informatívny   výsluch sťažovateľa,   na   ktorom   ho   zákonná   sudkyňa   vyzvala,   aby   si   ustanovil   zástupcu   pre doručovanie písomností. Sťažovateľ si napriek tomu ani po tomto upozornení okresného súdu zástupcu pre doručovanie nezvolil a zásielky okresného súdu i naďalej nepreberal. Keďže   sa   okresnému   súdu   v   predmetnom   konaní   i   naďalej   nedarilo   doručiť sťažovateľovi písomnosti (procesné rozhodnutia, rozhodnutia o ním podaných opravných prostriedkoch vrátane predvolaní na jednotlivé pojednávania), v rámci tohto konania došlo k zmareniu ďalších ním nariadených pojednávaní, ktoré sa mali uskutočniť 9. apríla 2003, 9. februára   2004,   3.   mája   2004,   21.   októbra   2004   a   17.   januára   2005   (sťažovateľ sa na pojednávanie   v   tento   deň   síce   dostavil,   avšak   žalobca   svoju   neúčasť   na   ňom ospravedlnil práve nevykázaním doručenia predvolania u žalovaných), 5. septembra 2005, 29.   novembra 2005, 19. mája 2008,   7. júla 2008, 9.   decembra 2008 (sťažovateľ sa   na pojednávanie   síce   dostavil,   avšak   žalobca   svoju   neúčasť   na   ňom   ospravedlnil   práve nevykázaním doručenia predvolania u neho), 31. augusta 2009 a taktiež 29. novembra 2009.

Sťažovateľ v predmetnom konaní využíval svoje procesné práva, avšak rozhodovanie o jeho návrhoch či opravných prostriedkoch nemožno započítať na ťarchu okresného súdu. Rozhodovanie o sťažovateľom podanom odvolaní proti uzneseniu z 5. marca 1999 trvalo v období   od   29.   apríla   1999   až   do   2.   augusta   1999,   keď   bol   spis   v   predmetnej   veci z Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vrátený   späť   na   okresný   súd. Sťažovateľ   v   predmetnom   konaní   vzniesol   dvakrát   námietku   zaujatosti   proti   zákonnej sudkyni. O prvej z nich okresný súd rozhodoval v období od 5. júna 2006 do 8. augusta 2006.   V   poradí   druhú   námietku   zaujatosti   proti   zákonnej   sudkyni   vzniesol   sťažovateľ 28. septembra 2011, t. j. tesne pred podaním sťažnosti ústavnému súdu 21. decembra 2011, a v čase, keď z obsahu spisu bolo zrejmé, že okresný súd zabezpečil pravdepodobne všetky podklady   potrebné   na   prijatie   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Krajský   súd   o   nej   rozhodol uznesením   z   13.   decembra   2011,   ktorým   zákonnú   sudkyňu   nevylúčil   z   rozhodovania predmetnej   veci   a   spis   bol   okresnému   súdu   doručený   následne   20.   decembra   2011. Sťažovateľ podal taktiež prostredníctvom svojej právnej zástupkyne návrh na odročenie pojednávaní konaných 15. februára 2009 a 29. septembra 2011.

Ústavný súd pripomína, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup   súdu   v   konaní   pristupuje   procesná   povinnosť   účastníka   konania   prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností (§ 101 ods. 1 OSP).

Zo skutkových zistení ústavného súdu však vyplýva, že k spomaľovaniu postupu okresného   súdu   v   uvedenom   konaní   prispelo   významnou   mierou   správanie   sťažovateľa v posudzovanom   konaní,   a na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní prihliadol.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci. Pri zhodnotení postupu okresného súdu v tejto veci ústavný súd vychádzal z obsahu spisového materiálu vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 1 Cb 19/2010 (predtým sp. zn. 1 Cb 8/2000, Nc 21/97).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bolo   preskúmavané   konanie   poznačené   dlhým obdobím nečinnosti okresného súdu trvajúcim od 24. novembra 1999, keď okresný súd uznesením vylúčil časť nároku žalobcu na samostatné konanie až do 6. marca 2003, keď bol spis sp. zn. Nc 21/1997 pripojený späť súdnej kancelárii. V predmetnom období bol spis v tejto veci pripojený k spisu vedenému v konaní okresného súdu pod sp. zn. 2 Cb 212/2000 o spore   týkajúcom   sa   identických   účastníkov   konania,   avšak   s   odlišným   predmetom konania, ktorým bolo rozhodovanie o žalobe o zrušenie záložnej zmluvy (konanie v tejto veci bolo rozhodnutím okresného súdu zastavené). Okresný súd v uvedenom čase trvajúcom tri roky a tri mesiace svoju činnosť obmedzil len na zisťovanie, či bolo konanie sp. zn. 2 Cb 212/2000 právoplatne skončené a spis sp. zn. Nc 21/1997 vrátený späť. V prípade, že okresný súd dospel k záveru, že uvedené konania spolu úzko súvisia, a to je dôvod, prečo nemôže   v   predmetnom   konaní   konať,   mal   svoj   záver   prejaviť   aj   procesným   úkonom vykonaným podľa § 109 ods. 2 OSP, konanie prerušiť, a tak svojím postupom zabrániť vzniku zbytočných prieťahov v uvedenom konaní. Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu malo vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Ústavný   súd   prihliadol   taktiež   na   skutočnosť,   že   okresný   súd   sa   v   predmetnom konaní musel zaoberať aj procesnými návrhmi žalobcu a čas potrebný na ich prejednanie či rozhodnutie o nich nemožno započítať na ťarchu okresného súdu (napr. konanie o návrhu na vydanie   predbežného   opatrenia   vedené   pod   sp.   zn.   Nc   73/99,   ktoré   s   preskúmavaným konaním úzko súviselo, trvalo od 1. decembra 1999 až do 7. apríla 2001, žalobca v konaní dvakrát požiadal okresný súd o nenariaďovanie pojednávania pre účely pokusu o uzavretie mimosúdnej dohody s účastníkmi konania, návrhy na zámenu účastníka konania a pod.). Do úvahy zobral ústavný   súd aj skutočnosť,   že čiastočne   bolo o   žalobcom   uplatnenom nároku právoplatne rozhodnuté rozsudkom rozsudok č. k. 1 Cb 8/2000-306 z 29. septembra 2009.

Argumentáciu   predsedu   okresného   súdu   týkajúcu   sa   neexistencie   stavu   právnej neistoty u sťažovateľa považoval ústavný súd za irelevantnú s ohľadom na svoju ustálenú judiktatúru, podľa ktorej k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania dochádza spravidla až právoplatným rozhodnutím vo veci.

S ohľadom na uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú a ani za primeranú v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   okresným   súdom,   prikázal   tomuto   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   v   sume 30 000 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 19/2010 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým už popísané správanie sťažovateľa, ktoré výrazne prispelo k predĺženiu tohto konania, ako aj s ohľadom na   skutočnosť,   že   ochrany   svojich   v   sťažnosti   označených   práv   sa   začal   domáhať   až v období,   keď   už   okresný   súd   v   predmetnej   veci   konal   plynule   a   efektívne   (sťažnosť na prieťahy   podal   predsedovi   okresného   súdu   19.   septembra   2011   a   jeho   sťažnosť ústavnému   súdu   bola   podaná   až   21.   decembra   2011),   navyše   o   časti   nároku   žalobcu rozhodol právoplatným rozhodnutím, ústavný súd považoval priznanie sumy sťažovateľovi 1 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 36   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu).

Vychádzal   pritom   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 € (v roku 2012 zo sumy 763 €), čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € (v sume 127,16 €) a 7,41 € (7,63 €) režijný paušál.

V predmetnej veci teda odmena predstavuje sumu 396,61 € vypočítanú ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 v sume 261,82 € (123,50 x 2 + 7,41 x 2 = 261,82) a odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 v sume 134,79 € (127,16 + 7,63 = 134,79).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP). Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. februára 2012