znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 24/08-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval   prijatú   časť   sťažnosti   Š.   B.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   L.   K.,   B., v ktorej namietal, že postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 51/2007 a jeho uznesením z 11. júla 2007 došlo k nezákonnému pozbaveniu jeho osobnej slobody porušením čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s trvaním jeho väzby od 20. júna 2007 do 22. júna 2007, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Š. B. na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   17   ods.   2   prvej   vety   a ods.   5   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Tos 51/2007 a jeho uznesením z 11. júla 2007   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť Š. B. trovy jeho právneho zastúpenia v sume 6 734 Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťštyri slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. K., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti Š. B.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. I. ÚS 24/08 z 24. januára 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Š.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej namieta,   že   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tos   51/2007   a jeho   uznesením   z 11.   júla   2007,   ktorým   bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 102/07 z 22. júna 2007, došlo k nezákonnému pozbaveniu jeho osobnej slobody porušením čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) v súvislosti s trvaním jeho väzby v čase od 20. júla 2007 do 22. júla 2007.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   túto   vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním zo 17. marca 2008, ako aj krajský súd vo   vyjadrení   z 27.   februára   2008   vyslovili   súhlas   s tým,   aby   sa   upustilo   od   ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise, ako aj zo svojich zistení v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti, resp. rozhodovania o nej v merite veci.

Zo sťažnosti vyplýva, že:

1.   proti   sťažovateľovi   bolo   uznesením   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru, Úradu   justičnej   a kriminálnej polície Bratislava V (ďalej len „policajný orgán“) sp.   zn. ČVS: ORP-1053/1-OVK-B5-2006 z 20. decembra 2006 začaté trestné stíhanie a súčasne bol obvinený zo spáchania trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 2 s poukazom na § 138 Trestného zákona.

Uznesením   okresného   súdu   z 22.   decembra   2006   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala 20. decembra 2006 o 15:35 h.

2. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava V (ďalej len „okresná prokuratúra“) podala 20. júna 2007 o 15:00 h na sťažovateľa okresnému súdu obžalobu.

Podľa názoru sťažovateľa: „Podľa obžaloby bolo zjavne účelové v snahe zabrániť môjmu prepusteniu z väzby, nakoľko lehota trvania väzby v prípravnom konaní by uplynula toho istého dňa o 15.35 hod., keďže nebol podaný návrh na predĺženie lehoty trvania väzby. V zmysle ustanovenia v § 208 ods. 1 Trestného poriadku, na preštudovanie spisu musí byť poskytnutá primeraná lehota, v ktorej sa nielen študujú spisy, ale dochádza aj k porade medzi   obvineným   a obhajcom   najmä   o návrhoch   na   doplnenie   dokazovania.   V mojom prípade ani nedošlo k vykonaniu tohto procesného úkonu.“

3. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 102/07 z 22. júna 2007 obžalobu podľa § 244 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku odmietol a vec vrátil okresnej prokuratúre na došetrenie. Dôvodom   vrátenia   veci   do   prípravného   konania   bolo   závažné   porušenie   §   208   ods.   1 Trestného   poriadku,   keď   nebolo   vykonané   oboznamovanie   obvineného   (sťažovateľa) s výsledkami vyšetrovania a spis bol predložený okresnej prokuratúre s návrhom na podanie obžaloby. Okresný súd súčasne rozhodol (§ 244 ods. 5 Trestného poriadku), že sťažovateľa ponecháva vo väzbe, lebo „dôvody väzby tak, ako boli ustálené v prvotnom rozhodnutí okresného súdu trvajú aj v súčasnom štádiu trestného konania“.

4. Proti tejto časti uznesenia podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a jeho prepustiť z väzby na slobodu. Sťažovateľ poukázal na to, že   podanie   obžaloby   bolo „účelové   v snahe   zabrániť   prepusteniu   obvineného   z väzby, pretože obžaloba bola podaná za situácie, kedy muselo byť žalujúcej prokurátorke známe, že vyšetrovanie nebolo ukončené zákonu zodpovedajúcim spôsobom, pretože vôbec nebolo a nemohlo   byť   vykonané   preštudovanie   vyšetrovacieho   spisu   po   skončení   vyšetrovania obvineným a jeho obhajcom. (...) posledný dôkaz potrebný na uzavretie vyšetrovania, ktorý bol naviac v kompetencii KEZ PZ ako súčasti Policajného zboru SR, bol dodaný až 11. 06. 2007 s dátumom spracovania 08. 06. 2007, teda 9 kalendárnych dní pred skončením lehoty väzby, hoci uznesenie o pribratí znalca bolo vydané až 18. 12. 2006“.

Podľa názoru sťažovateľa „V predmetnej veci dozorujúca prokurátorka nepodala návrh na   predĺženie lehoty väzby,   kedy   lehota na   podanie   návrhu   na predĺženie   väzby uplynula   dňa   30.   05.   2007,   a to   napriek   tomu,   že   nemohla   vedieť,   či   na   základe vypracovaného znaleckého posudku nevyplynie nevyhnutná potreba ďalšieho dokazovania (napr. mechanoskopia), prípadne, či zo strany obvineného a obhajcu nebudú predložené relevantné návrhy na prípadné ďalšie dokazovanie“.

Sťažovateľ tvrdil, že „mal byť prepustený z väzby najneskôr dňa 21. 06. 2007, čo však bolo v dôsledku nezákonného postupu prokuratúry zmarené“. Žiadal preto „predmetné uznesenie   v bode   II.   zrušiť   a   prepustiť   ho   z väzby   na   slobodu,   nakoľko   podľa   názoru obhajoby nezákonný postup prokuratúry nemôže byť konvalidovaný ani vyššie napadnutím uznesením o ponechaní obvineného vo väzbe“.

5. Sťažovateľovu sťažnosť (proti uzneseniu okresného súdu z 22. júna 2007) krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 51/2007 z 11. júla 2007 zamietol.

Svoje   rozhodnutie   v časti,   ktorá   je   predmetom   posúdenia   ústavným   súdom (sťažovateľom tvrdené nezákonné trvanie jeho väzby v čase od 20. júla 2007 do 22. júla 2007), odôvodnil krajský súd takto:

„K   sťažnostným   námietkam   obvineného,   odvolací   súd   dodáva,   že   šesťmesačná zákonná lehota trvania väzby v prípravnom konaní uvedená v ustanovení § 78 ods. 1 Tr. por.   v danom   prípade   nebola   prekročená.   Tým,   že   prokurátorka   okresnej   prokuratúry podala obžalobu na okresný súd dňa 20. 6. 2007 o 15.00 hodine, týmto momentom začala plynúť tzv. súdna väzba v zmysle ustanovenia § 76 ods. 5 Tr. por. Za situácie, keď súd prvého stupňa odmietol obžalobu postupom podľa § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por. a vec vrátil prokurátorke, začína plynúť nová šesťmesačná – lehota väzby až dňom, kedy bude spis doručený prokurátorke (§ 76 ods. 10 Tr. por.).“

Po citácii ustanovení § 76 ods. 1, 5, 6, 7 a 10 a ustanovení § 79 ods. 2 a 3 Trestného poriadku interpretoval a aplikoval krajský súd citované právne normy na posudzovanú vec takto:„V danom prípade, vzhľadom k stíhanej trestnej činnosti a s poukazom i na ust. § 76 ods.   6   písm.   b)   Tr.   por.   u obvineného   Š.   B.   celková   lehota   trvania   väzby   môže   trvať 36 mesiacov, nakoľko je stíhaný pre zločin. Nakoľko podľa § 76 ods. 7 Tr. por. z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá jedna polovica na prípravné konanie a jedna polovica na konanie   pred   súdom,   lehota   trvania   väzby   v prípravnom   konaní   môže   celkovo   trvať 18 mesiacov. Podaním obžaloby, i keď možno účelovo podanej, nedošlo porušeniu vyššie uvedených zákonných lehôt trvania väzby. Obvinený bol doposiaľ šesť mesiacov vo väzbe prípravného konania, od podania obžaloby do vrátenia spisu späť na prokuratúru plynie tzv. súdna väzba, ktorá sa započíta do celkového trvania súdnej väzby v rámci ust. § 76 ods. 6 písm. b, ods. 7 Tr. por.

Odvolací súd dodáva, že okresný súd sa dopustil formálneho pochybenia, keď pri svojom rozhodnutí podľa § 244 ods. 5 Tr. por. nekonštatoval v bode II. výrokovej Časti napadnutého uznesenia, že obvinený sa naďalej ponecháva vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., ktorá skutočnosť však nemá vplyv na meritum veci. Vzhľadom   na   uvedené,   odvolací   súd   nezistil   dôvody   pre   zrušenie   alebo   zmenu napadnutého   uznesenia   a nakoľko   nezistil   ani   žiadne   iné   pochybenie   v konaní   súdu predchádzajúcom napadnutému uzneseniu rozhodol tak, že sťažnosť obvineného Š. B. ako nedôvodnú zamietol.“

6.   Sťažovateľ (vzhľadom   na už uvedené) považuje postup   a rozhodnutia   vo veci konajúcich väzobných súdov za postup, ktorým bolo porušené jeho „základné právo na osobnú   slobodu   zaručené   v čl.   17   ods.   2   a ods.   5   ústavy   a právo   na   osobnú   slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 dohovoru“.

7. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 Tos 51/2007 uznesením zo dňa 11.   07.   2007 porušil základné právo Š.   B.   zaručené v čl. 17 ods.   2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1 Tos 51/2007 zo dňa 11. 07. 2007 sa zrušuje a Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby Š. B. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. Š. B. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. L. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

1. K ústavným súdom prijatej sťažnosti sa písomne vyjadrila predsedníčka krajského súdu podaním z 27. februára 2008 sp. zn. Spr. 3132/2008, v ktorom uviedla:

„Krajský   súd   po   prečítaní   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa   a na   základe   výroku uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 24/08 z 24. januára 2008 v bode 1. poukazuje   na   odôvodnenie   ústavnou   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   1 Tos 51/2007, pričom zastáva názor, že nedošlo k nezákonnému pozbaveniu osobnej slobody sťažovateľa v čase od 20. 06. 2007 do 22. 06. 2007, ani k porušeniu jeho základného práva zaručeného v článku   17   ods.   1,   ods.   5,   článku   48   ods.   2   Ústavy   SR   a článku   5   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Svoje právne závery odôvodnila takto:„Zákonná šesťmesačná lehota väzby na prípravné konanie nebola porušená, nakoľko prokurátorka   okresnej   prokuratúry   podala   na   obvineného   obžalobu   v posledný   deň zákonnej lehoty, čo nie je v rozpore so zákonom. Vzhľadom k stíhanému zločinu celková možná lehota väzby obvineného je daná ustanovením § 76 ods. 6 písm. b) Tr. por., t. j. v trvaní 36 mesiacov. Na základe ustanovenia § 76 ods. 7 Tr. por. jedna polovica z tejto lehoty, t. j. osemnásť mesiacov pripadá na prípravné konanie a jedna polovica na konanie pred súdom. Počítanie uvedených lehôt upravuje ustanovenie § 76 ods. 10 Tr. por., keď lehoty uvedené v § 76 ods. 6, ods. 7 Tr. por. sa rátajú od času, keď bol obvinený zatknutý alebo zadržaný, ak nepredchádzalo zatknutie, alebo zadržanie obvineného, od momentu, keď   bola   na   základe   rozhodnutia   o väzbe   obmedzená   osobná   sloboda   obvineného. V poslednej vete tohto ustanovenia zákon upravuje počítanie lehoty pri odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi na došetrenie alebo ak prokurátor vezme obžalobu späť tak, že plynie nová šesťmesačná lehota väzby v rámci lehôt uvedených v ods. 7 § 76 Tr. por. odo dňa, keď bol spis doručený prokurátorovi.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že bol nezákonne vo väzbe od podania obžaloby dňa 20. 06. 2007 do rozhodnutia Okresného súdu Bratislava V. dňa 22. 06. 2007, krajský súd je toho názoru, že vzhľadom k vyššie uvedeným ustanoveniam k prekročeniu zákonnej lehoty väzby   obvineného   v prípravnom   konaní   nedošlo.   Okresný   súd   postupoval   v intenciách zákona,   nakoľko   postupom   v zmysle   §   243   ods.   1   Tr.   por.,   veta   za   bodkočiarkou   na neverejnom zasadnutí vec predbežne prejednal preto, že prichádzalo do úvahy rozhodnutie podľa ustanovenia § 244 ods. 1 písm. a) až i) Tr. por. súd následne odmietol obžalobu a vec vrátil   prokurátorovi   na   došetrenie   pre   závažné   procesné   chyby.   V súlade   so   zákonom obligatórne rozhodol aj o ďalšom trvaní väzby obvineného podľa § 244 ods. 5 Tr. por. Sťažovateľ namieta, že v čase od 20. 06. 2007 do 22. 06. 2007 bol nezákonne vo väzbe   z dôvodu,   že   toto   obdobie   nebolo   pokryté   súdnym   rozhodnutím.   K súdnemu rozhodnutiu   došlo,   nakoľko   prvostupňový   súd   rozhodol   v zmysle   zákona   pri   odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi na došetrenie aj o ďalšom trvaní väzby obvineného. Ide pritom o súdnu časť konania. Po podaní obžaloby súd na svoje rozhodnutie ohľadne merita veci a následne aj o ďalšom trvaní väzby potrebuje určitý časový priestor a ďalšie trvanie   väzby   obvineného   bolo   pokryté   súdnym   rozhodnutím.   Procesné   pochybenie prípravného   konania,   ktoré   bolo   dôvodom   pre   odmietnutie   obžaloby   a vrátenie   veci prokurátorovi   na   došetrenie,   podľa   názoru   súdu   nebolo   dôvodom   na   prepustenie obvineného z väzby na slobodu, z dôvodu existencie dôvodov kolúznej a preventívnej väzby obvineného.   O ďalšom   ponechaní   obvineného   vo   väzbe   rozhodol   senát   okresného   súdu prednostne, urýchlene a bez prieťahov. Išlo preto o rozhodnutie súdu konajúceho vo veci, bolo vydané včas a väzba obvineného nebola nezákonná. Časové vymedzenie novej lehoty prípravného konania pri odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi na došetrenie nebolo   potrebné   a ani   za   danej   situácie   možné,   nakoľko   zákon   túto   povinnosť   súdu neukladá, pričom samotné ustanovenie § 76 ods. 10 Tr. por. veta druhá upravuje, že plynie nová šesťmesačná lehota väzby v rámci lehôt uvedených v ods. 7 § 76 Tr. por., a to odo dňa,   keď   bol   spis   doručený   prokurátorovi.   Tým,   že   vec   bola   právoplatne   vrátená prokurátorovi   na   došetrenie,   nová   lehota   trvania   väzby   na   prípravné   konanie   plynie v nadväznosti   na   už   uplynutú   lehotu   jej   trvania   a teda   pokračuje   plynúť   po   uplynutí predchádzajúcej lehoty väzby. Obidve lehoty trvania väzby, t. j. už uplynutá a nová (tvoria jednu celkovú lehotu tak, ako to upravuje ustanovenie § 76 ods. 6, ods. 7 Tr. por.). Aj z tohto znenia je zrejmé, že k časovému vymedzeniu väzby obvineného v konkrétnej veci súdom nemohlo dôjsť. Zákon v ustanovení § 76 ods. 10, veta druhá Tr. por. hovorí o novej šesťmesačnej lehote väzby, ktorá plynie v rámci lehôt uvedených v § 76 Tr. por., a nie o predĺženej lehote väzby, ktorá je ustanovením § 76 ods. 3, veta druhá Tr. por. vymedzená maximálnou dobou (až šesť mesiacov) a nesmie presiahnuť lehotu uvedenú v ustanovení § 76 ods. 7 Tr. por. (...) z uvedených dôvodov preto krajský súd sťažnosť obvineného zamietol ako   nedôvodne   podanú   a stotožnil   sa   s tým,   že   väzba   obvineného   bola   naďalej   daná s odôvodnením a doplnením dôvodov ako je uvedené v uznesení krajského súdu.“

2.   Sťažovateľ   nevyužil   možnosť   zaujať   stanovisko   k vyjadreniu   krajského   súdu z 27. februára 2008 k prijatej ústavnej sťažnosti.

3. Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti uznesením č. k. I. ÚS 24/08-18 z 24. januára 2008 takto rozhodol:

„1. Sťažnosť Š. B. v časti, v ktorej namieta, že postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 1 Tos 51/2007 a jeho uznesením z 11. júla 2007 došlo k nezákonnému pozbaveniu osobnej slobody porušením čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s trvaním jeho väzby v čase od 20. júna 2007 do 22. júna 2007,   p r i j í m a   na ďalšie konanie.

2. Sťažnosť Š. B. vo zvyšnej časti   o d m i e t a.“

III.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 24. januára 2008 I.   senát   ústavného   súdu   v zložení   Milan   Ľalík   (predseda   senátu),   Peter   Brňák   a Lajos Mészáros (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 účinného od 1. marca   2008   I.   senát   ústavného   súdu   tvoria   sudcovia   Peter   Brňák   (predseda   senátu), Marianna   Mochnáčová   (sudkyňa)   a Milan   Ľalík   (sudca).   Z uvedeného   dôvodu   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.  

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ústavy osobná sloboda sa zaručuje (odsek 1). Nikoho nemožno (...) pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (odsek 2 prvá veta). Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (odsek 5).

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom posudzovanej sťažnosti (vecne vymedzenej jej petitom a uznesením ústavného súdu o prijatí jej časti na ďalšie konanie) je namietané porušenie označených práv a slobôd postupom a rozhodnutím krajského súdu o zamietnutí jeho sťažnosti proti prvostupňovému uzneseniu z 22. júna 2007, ktorým bolo rozhodnuté, že lehota jeho väzby „ktorá končila dňa 20. 06. 2007 o 15.35 hod.“ trvá naďalej, teda o jeho nezákonnom držaní vo väzbe, lebo „odo dňa 20. 06. 2007 absentuje rozhodnutie súdu o väzbe“.

Aj   keď   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone, vzhľadom ku kontinuálnej nadväznosti inštančných konaní vo väzobných veciach ústavný súd v rámci posudzovania postupu a rozhodnutia v petite sťažnosti označeného krajského súdu prihliadal aj na postup a rozhodnutie v prvostupňovom konaní, ktoré predchádzalo jeho rozhodnutiu, t. j. na vecné zistenia, aplikáciu a interpretáciu na vec sa vzťahujúcich právnych noriem okresným súdom, ktoré si krajský súd osvojil a z ktorých vychádzal pri svojom rozhodovaní.

Zo   skutočností   uvedených   v sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   ako   aj   zo zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   okresného   súdu z 22. decembra   2006   vzatý   do   väzby   z dôvodov   tam   uvedených,   pričom   väzba   začala 20. decembra 2006 o 15:35 h.

Okresná   prokuratúra 20.   júna   2007   o 15:00   h   dala   na   okresný   súd   obžalobu   na sťažovateľa. Okresný súd uznesením z 22. júna 2007 obžalobu odmietol, vec vrátil okresnej prokuratúre na došetrenie a o väzbe sťažovateľa rozhodol tak, že sťažovateľa ponechal vo väzbe, lebo „dôvody väzby tak, ako boli ustálené v prvotnom rozhodnutí okresného súdu trvajú   aj   v súčasnom   štádiu   trestného   konania“.   (Pozri   bližšie   body   1   až   3   I.   časti odôvodnenia.)

Proti   tej   časti   uznesenia   okresného   súdu,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej poukázal na účelovosť   a nezákonnosť   postupu okresnej   prokuratúry,   v dôsledku   ktorej   okresný   súd v prvej   časti   svojho   rozhodnutia,   ktorým   obžalobu   odmietol   a vec   vrátil   okresnej prokuratúre na došetrenie, rozhodol síce správne, no tým, že sťažovateľ nebol „prepustený z väzby   najneskôr   dňa   21.   06.   2007“ a okresný   súd   ho   ponechal   naďalej   vo   väzbe rozhodnutím z 22. júna 2007, ktoré bolo „vydané po hoci len dvoch dňoch po uplynutí zákonnej lehoty väzby...“, porušil sťažovateľom označené základné práva a slobody.

Sťažovateľ   sa   domáhal   zrušenia   predmetnej   časti   prvostupňového   rozhodnutia a prepustenia ho na slobodu. (Pozri bližšie bod 4 I. časti odôvodnenia.)

Krajský   súd uznesením   z 11.   júla 2007   sťažovateľovu   sťažnosť „ako nedôvodnú zamietol“, lebo „nezistil dôvody pre zrušenie alebo zmenu napadnutého uznesenia“, a tiež preto, že „nezistil ani žiadne iné pochybenie v konaní súdu predchádzajúcom napadnutému uzneseniu“.

K predmetu   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   (sťažovateľom   tvrdenému nezákonnému trvaniu jeho väzby v čase od 20. júna 2007 do 22. júna 2007) krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia z 11. júla 2007 (pozri bližšie bod 5 I. časti odôvodnenia), ako aj vo vyjadrení predsedníčky krajského súdu z 27. februára 2008 (pozri bližšie bod 1 II. časti   odôvodnenia)   zhodne   argumentoval   svojím   postupom   súladným s platnou   právnou úpravou vyplývajúcou z ustanovení § 76 ods. 1, 5, ods. 6 písm. b), ods. 7 a 10 Trestného poriadku. K sťažovateľovmu tvrdeniu o nezákonnosti jeho väzby v čase od 20. júna 2007 do

22. júna 2007, lebo toto obdobie nebolo pokryté súdnym rozhodnutím (teda k predmetu sťažnosti podanej ústavnému súdu), krajský súd uviedol:

„K súdnemu rozhodnutiu došlo, nakoľko prvostupňový súd rozhodol v zmysle zákona pri odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi na došetrenie aj o ďalšom trvaní väzby obvineného. Ide pritom o súdnu časť konania. Po podaní obžaloby súd na svoje rozhodnutie ohľadne merita veci a následne aj o ďalšom trvaní väzby potrebuje určitý časový priestor a ďalšie trvanie väzby obvineného bolo pokryté súdnym rozhodnutím. Procesné pochybenie prípravného   konania,   ktoré   bolo   dôvodom   pre   odmietnutie   obžaloby   a vrátenie   veci prokurátorovi   na   došetrenie,   podľa   názoru   súdu   nebolo   dôvodom   na   prepustenie obvineného z väzby na slobodu, z dôvodu existencie dôvodov kolúznej a preventívnej väzby obvineného.   O ďalšom   ponechaní   obvineného   vo   väzbe   rozhodol   senát   okresného   súdu prednostne, urýchlene a bez prieťahov. Išlo preto o rozhodnutie súdu konajúceho vo veci, bolo vydané včas a väzba obvineného nebola nezákonná. Časové vymedzenie novej lehoty prípravného konania pri odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi na došetrenie nebolo   potrebné   a ani   za   danej   situácie   možné,   nakoľko   zákon   túto   povinnosť   súdu neukladá, pričom samotné ustanovenie § 76 ods. 10 Tr. por. veta druhá upravuje, že plynie nová šesťmesačná lehota väzby v rámci lehôt uvedených v ods. 7 § 76 Tr. por., a to odo dňa,   keď   bol   spis   doručený   prokurátorovi.   Tým,   že   vec   bola   právoplatne   vrátená prokurátorovi   na   došetrenie,   nová   lehota   trvania   väzby   na   prípravné   konanie   plynie v nadväznosti   na   už   uplynutú   lehotu   jej   trvania   a teda   pokračuje   plynúť   po   uplynutí predchádzajúcej lehoty väzby. Obidve lehoty trvania väzby, t. j. už uplynutá a nová (tvoria jednu celkovú lehotu tak, ako to upravuje ustanovenie § 76 ods. 6, ods. 7 Tr. por.).“

Ústavný súd konštatuje, že z predložených mu písomností vyplýva, že šesťmesačná lehota trvania väzby sťažovateľa skončila 20. júna 2007 a o ďalšom ponechaní sťažovateľa vo   väzbe   rozhodol   okresný   súd   uznesením   z 22.   júna   2007,   teda   dva   dni   po   uplynutí šesťmesačnej lehoty trvania väzby sa okresný súd opätovne zaoberal samotnou existenciou dôvodov   väzby   a sťažovateľ   bol   držaný   v namietanom   období   vo   väzbe   bez   súdneho rozhodnutia (pozri bližšie body 1 a 2 I. časti odôvodnenia).

Ústavný   súd   sa   už   vyjadril   k ústavným   zárukám   osobnej   slobody   jednotlivca. Napríklad vo veci sp. zn. II. ÚS 55/98 uviedol, že tieto sa v prípade väzby nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu. Ustanovenie čl. 17 ods. 5 ústavy o tom, že do väzby možno vziať iba „na základe rozhodnutia súdu“, nadväzuje na prvý odsek tohto článku, podľa ktorého „osobná sloboda sa zaručuje“. Ústavodarca tým jasne vyjadril, aký veľký význam   pripisuje   jednak   samotnej   osobnej   slobode   jednotlivca   a jednak   úlohe   súdov a sudcov pri napĺňaní ústavných záruk osobnej slobody. Podľa ústavy zo všetkých orgánov činných v trestnom konaní sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej trestné konanie vedené vo väzbe alebo na slobode. Na prevzatie tejto zodpovednosti ústava ustanovuje formu „rozhodnutia“, a tým dbá o to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných v trestnom konaní.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že z čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru nepochybne vyplýva, že väzba, ak má byť zákonná, musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu. Preto aj v danom prípade vždy musí existovať uznesenie všeobecného súdu. Tieto závery vyplývajú z predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu, ktorá sa opiera o závery Európskeho súdu pre ľudské práva – ďalej len „ESĽP“ (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05).

Výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Okrem toho ústavný súd vo svojej judikatúre už zdôraznil, že základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98) a že do rámca ústavných   záruk   práva   na   osobnú   slobodu   treba   zahrnúť   aj   záruky   poskytované   čl.   5 dohovoru, tak ako ich vykladá a uplatňuje ESĽP vo svojej judikatúre (napr. III. ÚS 7/00, II. ÚS 55/98).

Z judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru a nemôže   bez   príslušného   súdneho   rozhodnutia   odôvodniť   ďalšie   trvanie   väzby   (napr. Stasaitis c. Litva, rozsudok z 21. marca 2002).

V zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte pred tým, než uplynie zákonom ustanovená lehota väzby v danom prípade v prípravnom konaní (mutatis mutandis I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05).

Tým, že vo veci rozhodujúce súdy nerozhodli včas o trvaní väzby v namietanej dobe a sťažovateľ bol počas nej vo väzbe bez rozhodnutia súdu, ústavný súd konštatuje porušenie sťažovateľovho základného práva   na osobnú slobodu   zaručeného v čl. 17 ods.   1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

2. Sťažovateľ požadoval (bod 2 petitu sťažnosti), aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského   súdu   sp.   zn.   1   Tos   51/2007   z 11.   júla   2007   a prikázal   krajskému   súdu,   aby sťažovateľa prepustil na slobodu.

Aj   keď   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   a slobôd,   nevyhovel požiadavke   sťažovateľa   na   zrušenie   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   a   jeho prepustenie z väzby (na základe požiadavky prednesenej v záverečnej etape prípravného konania) pre jej súčasnú neaktuálnosť a nedôvodnosť rozhodovania o nej.

Od   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (17.   septembra   2007)   totiž   v predmetnej trestnej veci (teraz vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 T 181/07) bola podaná okresnou prokuratúrou obžaloba a na hlavnom pojednávaní konanom 12. februára 2008 bolo vo veci rozhodnuté rozsudkom, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania žalovaného skutku (ktorým spáchal prečin podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona), za čo mu bol uložený nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v trvaní jedného   roka   so   zaradením   do   ústavu   na výkon trestu stredného stupňa stráženia. Proti rozsudku sa odvolal sťažovateľ, prokurátor a poškodený. Súdny spis bol 6. marca 2008 postúpený krajskému súdu, ktorý 27. marca 2008 zrušil prvostupňový rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený okresnému   súdu   1.   apríla   2008   a 27.   marca   2008   bol   sťažovateľ   prepustený   z väzby. Uvedené ústavný súd zistil dopytom na krajský súd.

Podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súdy „sú povinné skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili“   a podľa   aktuálnych   zistení   podať   návrh   alebo   rozhodnúť   v zmysle   svojich oprávnení daných im príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Podľa ustanovenia odseku 3 citovanej právnej normy má obvinený „právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu...“.

Existenciu   dôvodov   väzby   posudzuje   súd   a rozhoduje   o ďalšom   trvaní   väzby   pri preskúmaní a predbežnom prejednaní obžaloby (§ 242 a § 244 ods. 5 Trestného poriadku). Existenciu dôvodov obmedzenia osobnej slobody zisťujú vo veci konajúce súdy tiež v rámci dokazovania   pred   rozhodnutím   v merite   veci,   resp.   v rámci   prieskumnej   povinnosti odvolacieho   súdu   (tzv.   revízny   princíp   viažuci   sa   na   preskúmanie   všetkých   výrokov a postupu,   ktorý   im   predchádzal,   proti   ktorým   bolo   možné   podať   odvolanie)   v prípade podania odvolania, ako aj v rámci konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa ôsmej hlavy tretej časti Trestného poriadku. Vzhľadom na uvedené nepovažoval ústavný súd v danej etape trestného konania v uvedenej veci za účelné a dôvodné vstupovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a sťažovateľovmu návrhu v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu). Uvedené platí o to viac, že sťažovateľ bol 27. marca 2008 z väzby prepustený.

3. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom. Advokát   vykonal   dva   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania a písomné   podanie   (sťažnosť)   z   12.   septembra   2007.   Podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 19 056 Sk), čo predstavuje odmenu za jeden úkon 3 176 Sk a spolu s režijným paušálom 191 Sk sumu 3 367 Sk za jeden úkon právnych služieb. Náhrada trov konania za dva úkony právnych služieb v danom prípade predstavuje spolu sumu 6 734 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

4. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008