znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 24/07-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., T., zastúpenej advokátom JUDr. M. O., K., ktorou namietala porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod   sp. zn. 1   Ntv   47/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   z 10.   februára   2006   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) 14. februára 2006, označeným ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR“ požaduje M. M., T. (ďalej len „sťažovateľka“),   vyslovenie   porušenia   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Ntv 47/2005 z 12. decembra 2005, ako aj zrušenie tohto uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie.

1. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola vzatá do väzby uznesením Okresného súdu   Košice   I sp.   zn.   5   Ntv   105/03   zo   16.   júna   2003   s účinnosťou   od   13.   júna   2003, a to z dôvodu podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“). Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 16/05 z 8. júna 2005 bola lehota trvania väzby predĺžená   do 13. decembra 2005. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 14/03 z 24. októbra 2005 bola uznaná vinnou z trestného činu krádeže a bol jej uložený trest odňatia slobody vo výmere sedem rokov, ako aj trest zákazu činnosti vykonávať funkciu spojenú s hmotnou zodpovednosťou na päť rokov. Proti rozsudku podal 3. novembra 2005 odvolanie Krajský prokurátor v K. (ďalej len „prokurátor“), v ktorom požadoval uznať sťažovateľku vinnou z trestného činu lúpeže. Odvolanie podala aj sťažovateľka. Dňa 2. novembra 2005 podal predseda senátu krajského súdu najvyššiemu súdu návrh na predĺženie lehoty trvania väzby do 13. marca 2006. Poukázal na skutočnosť, že vo veci je potrebné ďalej konať a rozhodovať vzhľadom na podané odvolania, pričom prepustením obžalovaných (vrátane sťažovateľky) na slobodu by mohlo byť sťažené rozhodovanie vo veci. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.   Ntv 47/2005 z 12. decembra 2005 bola väzba sťažovateľky predĺžená do 13. júna 2006, pričom dôvody väzby boli rozšírené aj o dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku s poukazom na reálnu obavu, že obžalovaní (vrátane sťažovateľky) by na slobode ušli alebo sa skrývali v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu. Uznesenie najvyššieho súdu bolo odôvodnené len tým, že všetci štyria obžalovaní boli rozsudkom krajského súdu uznaní za vinných z obzvlášť závažného trestného činu a boli im uložené vysoké tresty odňatia slobody vo výmere sedem rokov. V dôsledku odvolania prokurátora všetkým obžalovaným reálne hrozí právne posúdenie ich konania ako oveľa závažnejšieho trestného činu lúpeže, kde je trestná sadzba vo výmere desať až pätnásť rokov odňatia slobody. Podľa názoru sťažovateľky za nezákonné treba považovať nielen jej držanie vo väzbe z dôvodu § 67 ods. 2,   ale   aj   z dôvodu   §   67   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku.   Neexistujú   totiž   žiadne konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   ďalšie   trvanie   väzby   odôvodňovali.   Podstatná   je   aj skutočnosť, že je vo väzbe už dva a pol roka, čo je doba neprimeraná vzhľadom na všetky okolnosti. Ani väzba z dôvodu § 67 ods. 2 Trestného poriadku nemá charakter obligatórnej väzby, je len dočasným väzobným dôvodom. Samotná existencia obtiažnosti veci alebo iných   závažných   dôvodov,   ako   aj skutočnosť,   že   prepustením   obvineného   z väzby   na slobodu hrozí zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania, na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   nestačí.   Podľa   názoru   sťažovateľky   neboli   preskúmané okolnosti svedčiace proti trvaniu jej väzby. Odôvodnenie rozhodnutia je totiž iba celkom paušálne. Vzhľadom na uvedené okolnosti treba skutkové a právne závery najvyššieho súdu uvedené   v uznesení   sp. zn. 1 Ntv 47/2005   z 12.   decembra   2005   považovať   za   zjavne neodôvodnené a neudržateľné z ústavného hľadiska. Ich priamym následkom je porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Podstatné je tiež, že vzatie osoby do väzby z dôvodu   ustanovenia   §   67 ods. 2   Trestného   poriadku   a ďalšie   jej   držanie   v nej   z tohto dôvodu iba po obmedzenú dobu je niečo úplne iné, ako držanie sťažovateľky vo väzbe po dobu viac ako dva a pol roka.

2. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 47/2005 z 12. decembra 2005, ktoré bolo doručené 20. decembra 2005 vyplýva, že lehota trvania väzby sťažovateľky (a ďalších troch spoluobžalovaných) bola predĺžená do 13. júna 2006 s tým, že sťažovateľka (a ďalší traja   spoluobžalovaní) sa ponecháva vo väzbe z dôvodov § 67 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného poriadku. Najvyšší súd argumentoval tým, že sťažovateľka bola krajským súdom uznaná vinnou z obzvlášť závažného trestného činu, za ktorý jej bol uložený trest odňatia slobody   vo výmere sedem rokov.   Na základe toho, že prokurátor podal proti rozsudku odvolanie, reálne hrozí právne posúdenie jej konania ako oveľa závažnejšieho trestného činu lúpeže s trestnou sadzbou vo výmere desať až pätnásť rokov odňatia slobody, a teda možno   predpokladať,   že   v súčasnom   štádiu   trestného   konania   nastala   skutočná   obava, že sťažovateľka by po prepustení na slobodu ušla, alebo by sa skrývala v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) spravidla každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   (§ 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil jeho prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Trvanie   dôvodného   podozrenia,   že   zatknutá   osoba   spáchala   trestný   čin, je podmienkou sine qua non regulárnosti držania vo vyšetrovacej väzbe, avšak po určitej dobe   už   nepostačuje.   Súd   potom   musí   posúdiť,   či   ostatné   uvádzané   dôvody   i naďalej ospravedlňujú zbavenie slobody.   V kladnom   prípade   treba ešte zisťovať,   či   sa v konaní postupovalo   so   zvláštnou   pozornosťou   a urýchlením.   Na   základe   uvedeného   možno povedať, že v súvislosti s väzbou pod ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru patrí skúmanie dĺžky trvania väzby, keďže podľa tohto ustanovenia každý, kto je zatknutý, má právo byť nielen súdený v primeranej lehote, ale aj byť prepustený v primeranej lehote počas konania. Naproti tomu z ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti so skúmaním dĺžky trvania väzby   možno   vyvodiť   právo   na   kontrolu   dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby   v určitých krátkych lehotách. Ide teda o právo periodicky požadovať takúto kontrolu. Zároveň sem patrí aj právo na to, aby sa o väzbe rozhodovalo s osobitným urýchlením. Preto o porušení čl.   5 ods.   4   dohovoru   v súvislosti   s väzbou možno   spravidla   hovoriť   vtedy,   keď   zákon periodickú kontrolu neumožňuje, resp. ju umožňuje v neprimeraných lehotách. Okrem toho k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru môže dôjsť aj pomalým rozhodovaním o väzbe (mutatis mutandis Assenov c. Bulharsko z 28. októbra 1998, I. ÚS 136/03).

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým zdôrazniť, že sťažovateľka, ktorá bola v konaní zastúpená advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom, podľa znenia sťažnostného návrhu (petitu sťažnosti) žiadala vysloviť, že uznesením najvyššieho súdu bol porušený čl. 5 ods. 4 dohovoru. Vzhľadom na citované ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde bol ústavný súd týmto návrhom viazaný.

Podstatou   podanej   sťažnosti   je tvrdenie sťažovateľky,   že   neboli splnené zákonné podmienky pre jej ďalšie držanie vo väzbe. Podľa jej názoru sťažovateľky najvyšší súd väzbu predĺžil v rozpore s Trestným poriadkom a s čl. 5 ods. 4 dohovoru. To znamená, že sťažovateľka v podanej sťažnosti nenamieta, že by bolo porušené jej právo na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, prípadne jej právo na urýchlené rozhodovanie o väzbe.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   136/03)   námietky uplatňované v tomto konaní sťažovateľkou sú ratione materiae súčasťou skutkovej podstaty čl. 5 ods. 3 dohovoru. Napriek tomu sa však sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorý sa však na daný prípad nevzťahuje.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2007