znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 24/05-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Pavla Kližana, T., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne z 25. augusta 2004 sp. zn. 5 Co 78/03, 5 Co 79/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Pavla Kližana   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2005 doručená sťažnosť Ing. Pavla Kližana, T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivý súdny proces rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) z 25. augusta 2004 sp. zn. 5 Co 78/03, 5 Co 79/03 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 25. augusta 2004, zaviazaný na zaplatenie 140 467 Sk a trov konania. Proti tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania Krajskej prokuratúre v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“ alebo „krajský prokurátor“), jeho podnet bol však 2. decembra 2004 zamietnutý.

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom a následným rozhodnutím krajského súdu v spojitosti s rozhodnutím Okresného súdu Trenčín v danej právnej veci boli porušené jeho práva garantované Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Z tohto dôvodu sa domáha   preskúmania „ústavnosti   konania   a rozhodovania   Krajského   súdu   v Trenčíne a následne i Krajskej prokuratúry v Trenčíne“.

Podľa   sťažovateľa: „Procesným   postupom   Krajského   súdu   v odvolacom   konaní, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu v Trenčíne a následne i zamietnutím môjho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania krajským prokurátorom v Trenčíne došlo (...) k porušeniu môjho práva na spravodlivý súdny proces.

Súdy tým, že nerešpektovali možnosti dané občiansko-právnym poriadkom pri vedení konaní   (...)   narušili   zásadu   rovnosti   účastníkov   konania   a to   tým   viac,   že   spor   medzi spoluvlastníkmi by tak bol definitívne ukončený, čo je zrejme i cieľom súdneho konania. Nebolo spravodlivé, ak mnou podané návrhy súdy a to ani z časti nebrali do úvahy, pričom žalobcovi i viackrát menený návrh akceptovali.

Ak   Ústavný   súd   SR   po   posúdení   sťažnosti   vzhliadne   jej   opodstatnenosť   čo   do porušenia   môjho   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   a zároveň,   že   v konaní   došlo k zbytočným prieťahom zavineným postupom súdu, žiadam, aby mi priznal z týchto dôvodov i náhradu   vo   výške   200.000,-   Sk,   ktorú   považujem   za   primeranú   s prihliadnutím   na skutočnosť, že v podstate od roku 1999 ma súd svojím nesprávnym postupom núti zotrvať proti mojej vôli v spoluvlastníckom vzťahu, ktorým som finančne poškodzovaný.“  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne z 25.   augusta   2004 sp.   zn. 5 Co   78/03,   5 Co 79/03 došlo   k porušeniu   jeho základného „práva na spravodlivý súdny proces“. Ako to vyplýva z predmetnej sťažnosti, uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 25. augusta 2004.

1. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu,   pričom   zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr. IV. ÚS 14/03).

Pretože napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 25. augusta 2004 (ešte pred tým,   ako   sa   sťažovateľ   obrátil   na   krajského   prokurátora   s podnetom   na   podanie mimoriadneho dovolania, predmetná sťažnosť bola podaná v čase (25. januára 2005), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti. Podnet na podanie mimoriadneho   dovolania   v konečnom   dôsledku   generálnym   prokurátorom   Slovenskej republiky (§ 243e až 243j Občianskeho súdneho poriadku) nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods.   1   ústavy   považovať   za   účinný   a dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je predpokladom   (podmienkou)   podania   sťažnosti   na   ústavnom   súde   podľa   tohto   článku ústavy,   a na   jeho podanie   nie   je preto   z hľadiska   plynutia   uvedenej   lehoty   na   podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03 a iné).   Z uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   posúdiť   ako   návrh   podaný oneskorene.

2. Nad rámec uvedeného, pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie „práva na spravodlivý   súdny   proces“ tým,   že   nebolo   vyhovené   jeho   podnetu   na   podanie mimoriadneho   dovolania   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu,   ústavný   súd napriek   tomu,   že   sťažovateľom   nebolo   konkretizované   opatrenie   alebo   rozhodnutie prokurátora,   ktoré   napáda,   v   tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   na   akceptovanie,   resp. vyhovenie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie a generálny prokurátor nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej činnosti vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. I. ÚS 19/01, II. ÚS 14/04, IV. ÚS 100/04).   Z   tohto   dôvodu   prokurátor   nemohol   neakceptovaním   podnetu   sťažovateľa   na podanie mimoriadneho dovolania spôsobiť namietané porušenie jeho práv.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2005