znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 24/04-29Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   J.   M.,   bytom   G.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   B., Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 658/94 a taktor o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným súdom   Bardejov   v konaní vedenom   pod sp. zn. 8 C 658/94   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bardejov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   658/94 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   M.   p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   30   000   Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bardejov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. J. M.   p r i z n á v a   náhradu trov konania v sume 8 796 Sk (osemtisícsedmsto-deväťdesiatšesť   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bardejov   povinný   vyplatiť advokátovi JUDr. R. B., Advokátska kancelária, K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2004 doručená sťažnosť J. M., bytom G. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. B., Advokátska kancelária, K., ktorou sa sťažuje na porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 658/94. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označeného základného práva žiada prikázať okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a uložiť povinnosť na náhradu trov konania za dva úkony uskutočnené advokátom v sume 8 796 Sk.

Sťažovateľ uviedol, že 13. novembra 1994 spolu s manželkou podali okresnému súdu žalobu o vydanie nehnuteľností proti mestu G. Vo veci boli vykonané viaceré pojednávania a 20. februára 1995 okresný súd vo veci vyniesol rozsudok, ktorý bol zrušený Krajským súdom v Prešove. Sťažovateľ 26. januára 1997 navrhol vykonanie znaleckého dokazovania, ale   okresný   súd   až   po viac   ako   dvoch   rokoch   vyzval   sťažovateľa   na   vyjadrenie   sa k znaleckému posudku. I v ďalšom priebehu konania boli podľa názoru sťažovateľa vo veci prieťahy, viac   ako   9   rokov   od   začatia   konania   nebolo   vo   veci   právoplatne   rozhodnuté a u sťažovateľa pretrváva právna neistota ohľadne vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, čím podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ súhlasil s prerokovaním jeho veci bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   4.   februára   2004   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. I. ÚS 24/04-11.

Predseda   okresného   súdu   sa   podaním   sp.   zn.   Spr   156/04,   ktoré   bolo   doručené ústavnému súdu 8. marca 2004, vyjadril tak, že chronológia úkonov, ktoré súd v danej veci uskutočnil, nesvedčí o dôvodnosti tvrdení sťažovateľa, že postupom súdu došlo k porušeniu jeho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Tvrdil, že jednotlivé úkony boli vykonané v primeranej časovej následnosti a konanie bolo poznačené skutkovou i právnou náročnosťou veci, ale tiež konaním účastníkov, ako aj samotného sťažovateľa, pretože dôkazy boli označované postupne. Na dĺžku konania mala vplyv aj tá skutočnosť, že okresný súd vo veci dvakrát rozhodol, pričom rozhodnutia boli zrušené v dôsledku iného právneho záveru odvolacieho súdu, čo si vyžiadalo potrebu doplniť dokazovanie. Okrem uvedeného predseda okresného súdu poukázal aj na to, že sťažovateľ dosiaľ nevyužil svoje právo na podanie sťažnosti v zmysle ustanovenia § 17 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v znení neskorších predpisov, a preto aj z tohto dôvodu je potrebné v spojení s ustanovením §   53 ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť zamietnuť.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a najmä spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 658/94 zistil nasledovný priebeh a stav konania:Sťažovateľ spolu so svojou manželkou podal 13. novembra 1994 na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhali proti mestu G. vydania nehnuteľností, a to rodinného domčeka a garáže   (oproti   zaplateniu   sumy   234   850   Sk).   Návrh   odôvodnili   tým,   že   na   uzavretie zmluvy   o prevode   nehnuteľností   boli   donútení   a uvedení   do   omylu   tvrdením,   že nehnuteľnosti   budú   musieť   byť   asanované.   Konanie   je   vedené   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 8 C 658/94.

Dňa 9. januára 1995 okresný súd priznal navrhovateľom oslobodenie od súdnych poplatkov   a nariadil   pojednávanie   na   7.   február   1995,   na   ktorom   vypočul   účastníkov a pojednávanie odročil na 16. február 1995 za účelom výsluchu svedkov.

Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 16. februára 1995, bolo po výsluchu svedkov odročené   na   20.   február   1995   za   účelom   zadováženia   listinných   dôkazov.   Na   tomto pojednávaní okresný súd rozhodol tak, že žalobu zamietol. Písomne vypracovaný rozsudok bol expedovaný 17. marca 1995.

Dňa   11.   apríla   1995   žalobcovia   podali   proti   rozsudku   odvolanie,   ku   ktorému   sa žalovaný vyjadril 24. apríla 1995.

Spis bol 2. mája predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní. Odvolací súd uznesením z 26. marca 1996 rozsudok okresného súdu zrušil a spis mu vrátil na ďalšie konanie 15. apríla 1996.

Dňa   19.   apríla   1996   okresný   súd   vyzval   účastníkov,   aby   navrhli   dôkazy   na preukázanie   svojich   tvrdení.   Keďže   účastníci   na   výzvu   nereagovali,   okresný   súd   túto zopakoval 21. januára 1997.

Účastníci na opakovanú výzvu reagovali až 30. januára 1997, resp. 5. februára 1997. Na   výzvu   okresného   súdu   žalobca   15.   augusta   1997   zložil   zálohu   na   náklady znaleckého dokazovania. Žalovaný podaním z 26. novembra 1997 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 3. septembra 1998 okresný súd návrh na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov zamietol. Následne 18. februára 1999 nariadil znalecké dokazovanie. Znalecký posudok bol vypracovaný 17. mája 1999.

Po doručení znaleckého posudku účastníkom (21. júna 1999) okresný súd nariadil pojednávanie   na   20.   október   1999,   ktoré   bolo   odročené   z dôvodu   neúčasti   účastníkov. Ďalšie pojednávanie nariadené na 24. november 1999 bolo po výsluchu svedka a znalca odročené na 14. december 1999.

Na   pojednávaní   konanom   14.   decembra   1999   požiadal   zástupca   žalobcu o poskytnutie   lehoty   30   dní   za   účelom   úpravy   žalobného   petitu.   Okresný   súd   tejto požiadavke vyhovel. Žalobca doručil súdu úpravu petitu 20. januára 2000.

Dňa 2. februára 2000 okresný súd nariadil pojednávanie, ktoré bolo odročené na 30.   marec   2000   z dôvodu   ospravedlnenia   žalovaného.   Pojednávanie,   ktoré   sa   konalo 30. marca 2000, bolo odročené za účelom doplnenia znaleckého dokazovania. Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania okresný súd expedoval 8. júna 2000.

Dňa 18. augusta 2000 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok, ku ktorému sa účastníci vyjadrili 27. septembra 2000.

Dňa 22. decembra 2000 okresný súd nariadil pojednávanie na 30. január 2001, na ktorom rozhodol tak, že žalobu zamietol. Rozsudok expedoval 28. februára 2001.

Dňa   9.   marca   2001   podal   sťažovateľ   proti   rozsudku   odvolanie,   ku   ktorému   sa žalovaný vyjadril 11. apríla 2001.

Odvolací súd uznesením sp. zn. 4 Co 229/01 z 31. augusta 2001 zrušil rozsudok okresného súdu a spis mu vrátil 4. februára 2002.

Dňa   11.   februára   2002   okresný   súd   vyzval   účastníkov,   aby   označili   dôkazy   na doplnenie dokazovania.

Dňa 13. novembra 2002 okresný súd nariadil pojednávanie na 16. január 2003, ktoré odročil z dôvodu neúčasti žalovaného a svedka.

Dňa   7.   februára   2003   okresný   súd   vydal   predbežné   opatrenie,   ktorým   zakázal žalovanému nakladať s nehnuteľnosťou.

Dňa 20. novembra 2003 okresný súd nariadil pojednávanie na 16. marec 2004, ktoré odročil na neurčito, a uložil žalovanému oznámiť adresy svedkov.

III.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Iba prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd o veci iba konal a nerozhodol o nej s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní,   ako   to   konštantne   judikuje ústavný súd, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 87/02 a ďalšie).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (I. ÚS 70/98, III. ÚS 87/02).

A.   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (napr.   II.   ÚS   26/95, I.   ÚS   92/97)   relevantnú   pre   rozhodnutie.   Ústavný   súd   zo   skutočností   uvádzaných sťažovateľom,   okresným   súdom   a z obsahu   spisu   zistil   skutočnosti   odôvodňujúce   záver o určitej zložitosti veci. Nepriaznivo na priebeh konania vplývalo najmä to, že petit návrhu bol   v priebehu   konania   upresňovaný,   viackrát   menený.   Aj   napriek   tomu   však   podľa právneho názoru ústavného súdu právna a faktická zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za nečinnosť (I. ÚS 47/95).

B.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   treba   prisvedčiť predsedovi okresného súdu, že aj účastníci (vrátane sťažovateľa) sa podieľali na celkovej dĺžke   konania   zdĺhavým   označovaním   dôkazov,   ktorými   chceli   preukázať   pravdivosť svojich   tvrdení.   Ako   príklad   možno   uviesť,   že   okresný   súd   po   zrušení   jeho   rozsudku odvolacím   súdom   v intenciách   zrušujúceho   rozhodnutia   19.   apríla   1996   vyzval   oboch účastníkov,   aby   označili   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení,   pričom   sťažovateľ   tak urobil až po opakovanej výzve 30. januára 1997, teda po viac ako deviatich mesiacoch. Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného   v skorších   rozhodnutiach   (napr. I. ÚS 47/96, I. ÚS 92/97, II. ÚS 41/97) prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu účastníka konania, však nevylučujú zodpovednosť orgánu, ktorý vo veci koná; a to najmä v prípadoch,   ak   o právach   účastníka   konania   rozhoduje   dlhšie,   než   je   primerané   podľa povahy veci, alebo ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený i nesprávnym postupom súdu.C. Napriek hodnoteniu konania ako právne zložitého ústavný súd zistil, že okresný súd   bez   väzby   na   právnu   zložitosť   veci   bol   opakovane   nečinný   dlhšiu   dobu   v období od 26. novembra 1997 do 3. septembra 1998, od 3. septembra 1998 do 18. februára 1999, od 12. marca 2002 do 12. novembra 2002 a od 7. februára 2003 do 20. novembra 2003. V tejto   súvislosti   treba   konštatovať,   že   povahu   zbytočných   prieťahov   v konaní,   ktoré porušujú základné právo účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, majú aj opakované obdobia nečinnosti všeobecného súdu v konaní, ak sa vyskytujú častejšie, tak, že vo svojom súhrne ovplyvnia celkovú dĺžku konania a sú príčinou neprimeranej doby prerokovania veci (III. ÚS 56/02). O taký prípad ide aj v danej veci. Uvedené opakované obdobia nečinnosti okresného súdu   nesvedčia   o tom,   že súd   svoj   postup   v danej   veci   organizoval   tak,   aby vo veci rozhodol a odstránil tak stav právnej neistoty. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v konaní, ktorého   dĺžka   presahuje deväť rokov,   sa   okresný   súd dopustil   zbytočných prieťahov   v celkovej   dĺžke   30   mesiacov,   čo   je   doba,   ktorá   významným   spôsobom ovplyvnila celkovú dĺžku konania.

Vzhľadom   na   uvedené,   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v predmetnom občianskoprávnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku).Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

V záujme efektívnosti   poskytnutej   ochrany   sťažovateľovi   ústavný   súd   vo   výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje, že ústavný súd môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde   ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 200 000 Sk, a to s poukazom na to, že trvanie právnej neistoty má na zdravotný stav sťažovateľa, ktorý je v pokročilom veku, nepriaznivý vplyv.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02).

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj o primeranom   finančnom   zadosťučinení.   Vzhľadom   na   celkovú   dobu   napadnutého konania poznačenú zbytočnými prieťahmi, berúc do úvahy skutočnosť, že aj sťažovateľ sa pričinil o predĺženie konania, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti danej veci (napr. to, že sťažovateľ ani nevyužil svoje právo podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov), a vychádzajúc zo zásad spravodlivosti, možno sumu 30 000 Sk považovať za primerané finančné   zadosťučinenie   pre   sťažovateľa   podľa   § 50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde (bod 3 výroku).

Sťažovateľ vyčíslil trovy právneho zastúpenia za dva úkony po 4 270 Sk a paušálne náhrady vo výške 2 x 128 Sk podľa vyhlášky č. 163/2002 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb. V roku 2004 je vyššia výška výpočtového základu, než z ktorého vychádzal sťažovateľ, a preto advokátovi patrí za jeden úkon odmena 4 540 Sk a paušálna náhrada vo výške 136 Sk. Ústavný súd je však viazaný návrhom na začatie konania podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a keďže   trovy uplatnené právnym zástupcom sťažovateľa neprevyšujú trovy stanovené citovanou vyhláškou, ohľadom trov právneho zastúpenia rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 29. júna 2004