znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 24/02

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   októbra   2002 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Štefana Ogurčáka a Daniela Švábyho   prerokoval   prijatú   sťažnosť   RNDr.   E.   K.,   CSc.,   bytom   v B.,   zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 2/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 2/00   p o r u š i l právo RNDr. E. K., CSc., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   2/00 p r i k a z u j e   konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie meritórne prejednaná a rozhodnutá.

3.   RNDr.   E.   K.,   CSc.,   p   r   i z n   á   v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 70 000,-- Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV je povinný zaplatiť RNDr. E. K., CSc., trovy právneho zastúpenia v sume 1 200,-- Sk (slovom tisícdvesto slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ. č. 515 71 006/8080 vedený v HVB Slovakia, a. s., Bratislava do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 20. marca 2002   sp.   zn.   I.   ÚS   24/02   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na konanie sťažnosť RNDr.   E. K.,   CSc. (ďalej len „sťažovateľka“), v časti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 2/00.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľky zbytočné prieťahy v uvedenom konaní okresného súdu nastali v období od 3. januára 2000 až do marca 2002, keď bol okresný súd nečinný, lebo neurobil žiaden procesný úkon smerujúci k vecnému skončeniu sporu, a to aj napriek tomu, že podľa sťažovateľky ide o skutkovo i právne jednoduchý prípad a že sťažovateľka vec viackrát urgovala a využila aj prostriedky nápravy podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 19 C 2/00, ďalej navrhla, aby ústavný súd uložil   okresnému   súdu,   aby   ďalej   nepokračoval   v prieťahoch,   a prikázal   mu   vo   veci rozhodnúť bez meškania a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 200 000,--Sk, pretože výsledkom uvedenej nečinnosti je to, že sťažovateľka po návrate zo študijného pobytu - na sviatky, dovolenku a pod. – sa už tri roky nemôže dostať do bytu, v ktorom mala   súdom   určené   právo   bývania   až   do   doby,   pokiaľ   jej   bývalý   manžel   nezabezpečí náhradný byt; tento jej byt nielenže nezabezpečil, ale sporný byt predal sám tretím osobám. Sťažovateľka žiadala priznať aj trovy právneho zastúpenia.

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   Okresný   súd   Bratislava   IV,   zastúpený   predsedníčkou   JUDr.   M.   Č.   listom z 21. mája   2002   sp.   zn.   Spr.   3201/2002   a sťažovateľka,   zastúpená   svojou   právnou zástupkyňou, stanoviskom z 11. júna 2002.

Predsedníčka Okresného súdu Bratislava IV vo svojom vyjadrení uviedla, že konanie vedené pod sp. zn. 19 C 2/00 „vykazuje znaky prieťahu v konaní. V štádiu prípravy na pojednávanie   z príčin   objektívnych   (vysoký   počet   vecí   nerozhodnutých,   reštančných a práceneschopnosť   zákonnej   sudkyne)   ale   aj prieťahov   zapríčinených   navrhovateľkou“. Podľa predsedníčky okresného súdu sťažovateľka mala prispieť k prieťahom v konaní tým, že na opätovnú výzvu súdu až 9. januára 2002 upresnila adresu odporcu v 1. rade, dôkazy, na   ktoré   sa   v návrhu   odvolávala,   zaslala   až   na   opätovnú   výzvu   a súdny   poplatok   bol zaplatený tiež až na výzvu okresného súdu.

Predsedníčka okresného súdu netrvala na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.

K vyjadreniu   okresného   súdu   bolo   13.   júna   2002   ústavnému   súdu   doručené stanovisko   sťažovateľky,   ktorá   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   uviedla,   že adresu odporcu Ing. P. K. do žaloby uviedli podľa „skutočného evidenčného stavu, a to jednak jeho trvalý pobyt na adrese K. Adlera č. 1 a jednak jeho prechodný pobyt, síce neevidovaný, ale skutočný (faktický), (...), ktorý nepochybne trval ešte po dlhý čas r. 2000. Túto skutočnosť potvrdzuje policajný orgán tiež v závere r. 1999“. Takže - podľa názoru sťažovateľky - keby okresný súd vo veci konal hneď, nebol by vznikol problém s adresou. Aj napriek tomu ihneď po požiadavke okresného súdu 29. novembra 2001 oznámili novú adresu, preto je nevysvetliteľné, prečo adresu odporcu v 1. rade okresný súd zisťoval ešte

15. mája 2002, teda o pol roka po jej oznámení sťažovateľkou. Sťažovateľka ďalej uviedla, že dôkazy, ktoré okresný súd žiadal, označili takým spôsobom, že tieto mohli byť súdu ihneď dostupné – pod bodom I žalobného návrhu totiž uviedli číslo spisu sp. zn. 6 C 306/96, ktorý mal súd k dispozícii v spisovni. Kúpnu zmluvu nemali, čo súdu oznámili ešte 12. júla 2000, a súdny poplatok taktiež uhradili včas.

Sťažovateľka oznámila, že netrvá na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav   konania   v predmetnej   občianskoprávnej   veci   vedenej   na   Okresnom   súde Bratislava IV pod sp. zn. 19 C 2/00:

Dňa 5. januára 2000 bol doručený okresnému súdu žalobný návrh sťažovateľky proti odporcovi v 1. rade Ing. P. K., odporcovi v 2. rade A. M. a odporcovi v 3. rade M. B. o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode dvojizbového bytu jej bývalým manželom tretím osobám a umožnenie jeho užívania sťažovateľke.Dňa 23. marca 2000 prevzala právna zástupkyňa sťažovateľky prípis okresného súdu s výzvou, aby do 30 dní predložila rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 6 C 306/96 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co 130/97.Dňa 11. apríla 2000 právna zástupkyňa sťažovateľky reagovala na uvedenú výzvu okresného súdu, avšak súdu zaslala len fotokópiu rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co 130/97 a oznámila, že požadovaný rozsudok okresného súdu nemá k dispozícii, lebo jej mandantka sa nachádza mimo územia republiky. Okresnému súdu navrhla, aby si sám dal pripojiť spis pod sp. zn. 6 C 306/97.Dňa 12. júla 2000 prevzala právna zástupkyňa sťažovateľky prípis okresného súdu, ktorým ju vyzýva, aby do 3 dní predložila kúpnu zmluvu z 15. októbra 1998 za účelom vyrubenia súdneho poplatku.Dňa   14.   júla   2000   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   oznámila   okresnému   súdu,   že požadovanú kúpnu zmluvu nemá k dispozícii (jej mandantka nebola účastníčkou správneho konania), zároveň   požiadala o urýchlené meritórne rozhodnutie pojednávanej veci pred okresným súdom.Dňa 6. apríla 2001 požiadala konajúca sudkyňa právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby v lehote   10   dní   bol   doplatený   súdny   poplatok   vo   výške   1   000,--   Sk.   Táto   výzva   bola doručená právnej zástupkyni sťažovateľky 11. apríla 2001.Dňa   24.   apríla   2001   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   doručila   okresnému   súdu doplatok súdneho poplatku.Dňa 25. júla 2001 zaslal okresný súd žalobný   návrh odporcom v 1., 2. a 3. rade, pričom zásielka pre Ing. P. K. sa okresnému súdu dňa 26. júla 2001 vrátila späť s tým, že adresát je neznámy.

Dňa 5. decembra 2001 prevzala právna zástupkyňa sťažovateľky prípis okresného súdu, v ktorom ju tento vyzýva, aby oznámila adresu bydliska odporcu v 1. rade Ing. P. K. z dôvodu, že na adrese uvedenej v návrhu je neznámy.

Dňa   9.   januára   2002   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   oznámila   okresnému   súdu adresu odporcu v 1. rade, poznamenala, že príslušnosť Okresného súdu Bratislava IV je daná, pretože v čase podania žalobného návrhu odporca v 1. rade býval v obvode súdu Bratislava IV.

Dňa   23.   mája   2002   zákonná   sudkyňa   dala   pokyn   kancelárii,   aby   v Centrálnej evidencii obyvateľstva bolo zistené, odkedy odporca v 1. rade býva na Žarnovickej ul. 1 v Bratislave.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.Ústavný súd je toho názoru, že predmetné občianskoprávne konanie vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu sporu nemožno hodnotiť ako zložitú vec.

Pokiaľ ide o druhé kritérium, teda správanie navrhovateľky, ústavný súd na rozdiel od tvrdenia predsedníčky okresného súdu nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by ho bolo možné považovať za také, ktoré by opodstatňovalo zbytočné prieťahy v konaní. Námietky   predsedníčky   okresného   súdu   o istom   podiele   navrhovateľky   na   prieťahoch v konaní nemožno akceptovať jednak z dôvodu, že navrhovateľka prostredníctvom svojej právnej   zástupkyne   postupovala   vždy   v intenciách   pokynov   okresného   súdu,   v podstate riadne   a včas   plnila   výzvy   konajúcej   sudkyne,   pričom na   strane   druhej   nezaplatením súdneho   poplatku   v plnej   výške   síce   mohlo   dôjsť   k prieťahom   v konaní,   tieto   však   za daných okolností nemuseli mať charakter zbytočných prieťahov, pokiaľ by okresný súd pristúpil včas k opatreniam na odstránenie tohto nedostatku.

Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej   veci, pritom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších rozhodnutiach (napr. I. ÚS 47/96, I. ÚS 92/97, II. ÚS 41/97) prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu účastníka   konania,   nevylučujú   zodpovednosť   orgánu,   ktorý   vo   veci   koná,   a to   najmä v prípadoch,   ak   o právach   účastníka   konania   rozhoduje   dlhšie,   než   je   primerané   podľa povahy veci, alebo ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený i nesprávnym postupom súdu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej občianskoprávnej veci súdne konanie, ktoré sa na okresnom súde začalo 5. januára 2000, trvá doposiaľ už takmer 32 mesiacov, a to nielen bez rozhodnutia vo veci samej, ale aj bez pojednávania alebo iného úkonu   smerujúceho   k meritórnemu   pojednávaniu   a   rozhodnutiu   veci.   Tento   stav   podľa zistenia ústavného súdu trvá doposiaľ napriek tomu, že podpredsedníčka okresného súdu sa vo   svojom   liste   z 27.   februára   2001   č.   Spr.   2019/2001   ospravedlnila   sťažovateľke   za prieťahy v danom konaní a uistila sťažovateľku, že vo veci bude zjednaná náprava. K otázke vzťahu nedostatkov návrhu a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd už uviedol, že s týmto právom je málo zlučiteľný taký postup, ktorého výsledkom je, že až po dlhom období, v danom prípade   až   po   15   mesiacoch   od   začatia   konania,   súd   pristupuje   k zaslaniu   výzvy navrhovateľke, aby doplatila súdny poplatok, alebo až po takmer 18 mesiacoch od začatia konania zasiela okresný súd odporcom žalobný návrh na vyjadrenie, teda vykonáva úkony, ktoré svojou povahou patria k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku občianskeho súdneho   konania   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   21/00).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v štádiu prípravy   na   pojednávanie   došlo   k dlhodobej   nečinnosti   okresného   súdu   a k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy.   Uvedený   postup   okresného   súdu   nemôže   odôvodniť   ani   tvrdenie predsedníčky   okresného   súdu,   že   k prieťahom   došlo   aj   z objektívnych   príčin,   a to   pre „vysoký počet vecí nerozhodnutých, reštančných a práceneschopnosť zákonnej sudkyne“.Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne   ospravedlniť   vzniknuté   prieťahy,   a to   len   v tom prípade, že sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (mutatis mutandis I. ÚS 39/00,   I.   ÚS   55/02).   Okresný   súd   vo   svojom   stanovisku   neuviedol   žiadne   konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Ústavný súd už tiež vyslovil, že je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za situácie, ak tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní. Uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (II. ÚS 52/99).

Povahu   objektívnych   príčin   možno   priznať   právnym   udalostiam,   ale   uplatnenie ústavou zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou (II. ÚS 64/97).

V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy,   ako   sú   právna   istota   a spravodlivosť   (princíp   materiálneho právneho   štátu,   čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy), sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré   sú   predmetom   jej   úpravy.   Povinnosťou   všetkých   štátnych   orgánov   je   zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd zistil, že v predmetnom konaní boli porušené práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

V dôsledku   konštatovania   zbytočných   prieťahov   v predmetnej   veci   ústavný   súd považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) upravujúcimi priebeh konania, tak aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods.   2 ústavy a práva na spravodlivý proces. Podľa   § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a rozhodnutá.   Podľa   §   6   OSP v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uplatnila aj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy vo   výške   200   000,--   Sk.   Súčasne   požiadala   o náhradu   trov   konania,   ktoré   dodatočne vyčíslila celkove sumou 1 200,-- Sk.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia zdôvodnila sťažovateľka tým, že „výsledkom uvedenej nečinnosti je to, že navrhovateľka po návrate zo študijného pobytu - na sviatky, či dovolenku a pod. - sa už tri roky nemôže dostať do bytu“, v ktorom mala Okresným súdom Bratislava IV určené právo bývania, a to rozsudkom sp. zn. 6 C 306/96, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. januára 1998.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce porušenie namietaného práva vrátane významu predmetu sporu pre sťažovateľku uznal podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 70 000,-- Sk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky uplatnila   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   sumou   1   200,--   Sk.   Ústavný   súd   zistil,   že vyčíslená suma trov právneho zastúpenia je primeraná a neodporuje právnym predpisom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2002