znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 239/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   právne   zastúpenéhoeuroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika,vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č.   k.   23 Tos   160/2014-57   z 12.   novembra 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola31. decembra 2014 doručená sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“,v citáciách aj „odsúdený“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Tos 160/2014-57z 12. novembra 2014 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ„Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. T 171/72 zo dňa 30. 11. 1972, bol... uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods.   1   Tr.   zák.   a   bol   za   to   odsúdený   k   nepodmienečnému   trestu   odňatia   slobody na 15 mesiacov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Uznesením   Vojenského   obvodového   súdu   Prešov,   sp.   zn.   2Rtv   66/1991   zo   dňa 05. 12. 1991 bolo na základe návrhu odsúdeného na prieskumné konanie podľa zákona č. 119/1990 Zb. rozhodnuté tak, že podľa § 14 ods. 1 Zákona o rehabilitácii bol uvedený rozsudok   zrušený   v   celom   rozsahu   spolu   s   ďalšími   rozhodnutiami   na   tento   rozsudok obsahovo nadväzujúcimi.

Nadväzujúcim rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 2Rtv 66/1991 zo dňa 27. 01. 1992 bol uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 270 ods. 1 Tr. zák. a odsúdený k podmienečnému trestu odňatia   slobody   vo   výmere   štyroch   mesiacov.“ (citované   z odôvodnenia   namietanéhouznesenia, pozn.). Sťažovateľ sa návrhom zo 16. júna 2014 domáhal, aby Okresný súdPrešov (ďalej len „okresný súd“) vyslovil, že je „podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení, per analogiam účastný súdnej rehabilitácie vo vzťahu k odsudzujúcemu rozsudku   Vojenského obvodového súdu   Prešov   zo dňa   30.   11.   1972   sp.   zn.   T   171/72 a zo dňa 27. 1. 1992 sp. zn. 2 Rtv 66/91“ (citované z uznesenia okresného súdu č. k.1 Nt 16/2014-46 z 15. augusta 2014, pozn.).

3. Okresný súd uznesením č. k. 1 Nt 16/2014-46 z 15. augusta 2014 rozhodol, žesťažovateľ je „podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. per analogiam je účastný súdnej rehabilitácie“.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podal   prokurátor   Okresnejprokuratúry Prešov (ďalej len „okresný prokurátor“) sťažnosť č. k. 1 Pn 1291/12/7707-20z 22. októbra 2014 z dôvodu „zmeškania lehoty na podanie návrhu na začatie konania“sťažovateľom.   O sťažnosti   okresného   prokurátora   rozhodol   krajský   súd   namietanýmuznesením z 12. novembra 2014 tak, že zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie okresnéhosúdu z 15. augusta 2014 a „návrh odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ na vyslovenie, že je účastný súdnej rehabilitácie podľa zák. č. 119/1990 Zb.“, zamietol.

4. Sťažovateľ v podstatnom namietal, že krajský súd:

a) „rozhodl   v neveřejném   zasedání,   aniž   předtím   vyzval   stěžovatele,   aby   se k prokurátorově stížnosti vyjádřil“, čím mal porušiť jeho základné právo na obhajobu podľačl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 40 ods. 3 listiny,

b)   konal   na   neverejnom   zasadnutí   12.   novembra   2014   bez   účasti   prokurátoraa „přesto ve věci rozhodl, aniž byly splněny zákonné podmínky k vydání rozhodnutí“, čímmal porušiť jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právona súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„I. Usnesením Krajského soudu... ze dne 12. 11. 2014 č. j. 23Tos/160/2014-57 bylo porušeno právo stěžovatele na

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy;

- soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy;

- obhajobu podle čl. 40 odst. 3 Listiny a čl. 50 odst. 3 Ústavy. II. Usnesení Krajského soudu... ze dne 12. 11. 2014 č. j. 23Tos/160/2014-57 se zrušuje.“

Súčasne   sťažovateľ   požiadal   o priznanie   trov   právneho   zastúpenia   v sume„284,08 Euro“.

II.

6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd vyzval krajskýsúd   [§   25   ods.   1   v spojení   s §   31   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)],   aby   zaujal   písomné   stanovisko   k predmetu   sťažnosti.   Súčasne   požiadalo predloženie jeho súdneho spisu sp. zn. 1 Nt 16/2014.

7.   Krajský   súd   v písomnom   stanovisku   sp.   zn.   Spr   50/2015   z 12.   februára   2015k predmetu sťažnosti (bod 4) uviedol: «Pokiaľ sa týka dôvodov na vyslovenie, že je podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. per analogiam účastný súdnej rehabilitácie, tak ako   o   tom   rozhodol   súd   prvého   stupňa,   s týmito   sa   krajský   súd   nestotožnil.   Svojim uznesením sp. zn. 23 Tos/160/2014 zo dňa 12. 11. 2014 preto podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr.   por.   na   podklade   sťažnosti   prokurátora   zrušil   predmetné   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa   a   návrh ⬛⬛⬛⬛ zamietol.   Dôvodom   pre   takéto   rozhodnutie   bol   fakt,   že menovaný možnosť na súdnu rehabilitáciu v zmysle zák. č. 119/1990 Zb. už využil a toto konanie bolo u neho právoplatne skončené.

K   námietke   sťažovateľa   spočívajúcej   v   tom,   že   ho   krajský   súd   nevyzval,   aby   sa vyjadril k sťažnosti prokurátora, je potrebné uviesť, že opravný prostriedok sa podáva na súde   prvého   stupňa,   ktorý   ho   doručí   ostatným   stranám   a   následne   predloží   spis nadriadenému súdu na rozhodnutie. Krajský súd nemá k dispozícii spis súdu prvého stupňa, aby teraz posúdil, či bol dodržaný tento postup. V každom prípade však na súde prvého stupňa, kde bol obhajca prítomný, tak aj v sťažnostnom konaní, prokurátor namietal iba uplynutie   lehôt   pre   aplikáciu   §   33   ods.   2   zák.   č.   119/1990   Zb.,   k   čomu   sa   strany   už v pôvodnom konaní vyjadrili.

K účasti prokurátora na neverejnom zasadnutí konanom o podanej sťažnosti na krajskom súde je potrebné uviesť, že predmetné konanie bolo vykonávané v zmysle zák. č. 301/2005 Z. z. – Trestného poriadku, kde podľa § 302 ods. 1, ods. 2 Tr. por. sa neverejné zasadnutie vykonáva iba v prítomnosti senátu a zapisovateľa; účasť iných osôb je vylúčená. Namietané ustanovenie § 10 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. o účasti prokurátora sa týka iba konania podľa tohto zákona a pred súdom prvého stupňa...

Keďže   sťažovateľ   sa   svojim   návrhom   na   prieskumné   konanie   domáhal   zrušenia právoplatného   odsudzujúceho   rozsudku   Vojenského   obvodového   súdu   Prešov,   sp.   zn. 2Rtv 66/91, ktoré bolo vyhlásené až dňa 27.1.1992, je celkom zjavné, že platný právny poriadok,   teda   ani   zákon   č.   119/1990   Zb.,   takýto   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie navrhovateľom   požadovaného   zrušenia   právoplatného   rozsudku   súdu   nepripúšťal   a   ani nepripúšťa   (podanie   neprípustného   návrhu   podľa   §   9   zákona   č.   119/1990   Zb.   má   za následok zákonnú povinnosť súdu zamietnuť takýto neprípustný návrh aj na neverejnom zasadnutí bez jeho vecného prejednania, teda z procesných dôvodov, obdobne, ako je to pri iných opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam súdu). Z uvedeného dôvodu v zmysle čl. 46 ods. 1   Ústavy sťažovateľovi   zákon nepriznával právo na vecné prejednanie jeho návrhu   na   preskúmanie   rozsudku   Vojenského   obvodového   súdu   Prešov   dňa   27.1.1992, sp. zn. 2Rtv 66/91. S poukazom na účel a znenie zákona č. 119/1990 Zb. je tiež v prípade sťažovateľa celkom zjavne vylúčené použitie analógie podľa § 33 ods. 2 uvedeného zákona, o ktoré ustanovenie sťažovateľ opieral svoj návrh na prieskumné konanie, keďže o čine sťažovateľa z obdobia od 25.2.1948 do 1.1.1990 bolo rozhodnuté rozsudkom vyhláseným až dňa 27.1.1992, teda za inej spoločensko-politickej situácie, než ktorá spoločensko-politická situácia je uvedená v § 1 zákona č. 119/1990 Zb.

S   poukazom   na   to,   že   platný   právny   poriadok   neumožňuje   sťažovateľovi prostredníctvom návrhu na prieskumné konanie podľa zákona č. 119/1990 Zb. dosiahnuť zrušenie právoplatného rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 27.1.1992, sp. zn. 2Rtv 66/91, nemohlo v konaní, vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 23Tos/28/2013 (ani v konaní na súde I. stupňa) dôjsť k namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy, čl. 36 ods. 1 čl. 50 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Nad rámec vyššie uvedených záverov, na základe ktorých je možné dospieť k záveru o neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa, k dvom nosným námietkam sťažovateľa považujem za potrebné uviesť nasledovné:

... zo spisu tunajšieho súdu, sp. zn. 23Tos/160/2014, nie je možné objektívne zistiť, či opravný   prostriedok,   sťažnosť   prokurátora,   bola   zaslaná   sťažovateľovi,   teda   vlastnou prieskumnou   činnosťou   objektivizovať   správnosť   tohto   tvrdenia   sťažovateľa.   Napriek uvedenému si dovoľujem poukázať na to, že platná právna úprava neukladá súdu povinnosť zaslať sťažnosť proti uzneseniu súdu protistrane (§ 185 a nasl. Tr. por.) tak, ako je to v prípade iného riadneho opravného prostriedku, a to odvolania proti rozsudku (§ 314 Tr. por.)...

Na druhej strane je nesporné,   že podľa ustálenej súdnej praxe v trestnoprávnej oblasti z hľadiska zachovania rovnosti strán v trestnom konaní napriek platnej právnej úprave je z materiálneho hľadiska v zásade žiaduce, aby sťažnosť proti uzneseniu súdu, podaná stranou v konaní, bola zaslaná na vedomie druhej strane. Zaslanie sťažnosti proti uzneseniu   protistrane   sa   z   hľadiska   zabezpečenia   rovnosti   strán   v   konaní   nevyžaduje v prípade „nedostatkov“ sťažnosti, brániacich jej vecnému prejednaniu (viď § 193 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. por.). Keďže senát tunajšieho súdu, konajúci o sťažnosti prokurátora proti rozhodnutiu súdu I. stupňa, bol „ex offo“ povinný primárne skúmať, či zákon pripúšťa vecné prejednanie návrhu sťažovateľa a v zmysle § 9 druhá veta zákona č. 119/1990 Zb. bol podľa § 194 ods. 1 písm. a)Tr. por. tiež oprávnený sám rozhodnúť o zamietnutí návrhu sťažovateľa aj pre jeho neprípustnosť, ako tomu bolo aj v danom prípade, neexistoval v prejednávanom prípade formálny a ani materiálny dôvod pre zaslanie sťažnosti prokurátora sťažovateľovi. Z hľadiska materiálneho tiež považujem za potrebné zdôrazniť, že senát tunajšieho súdu   na   odôvodnenie   svojho   rozhodnutia   nepoužil   argumentáciu   prokurátora   (márne uplynutie lehoty na podanie návrhu, s ktorou argumentáciou bol sťažovateľ oboznámený už v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa),   ale   argumentoval   neprípustnosťou   vecného prejednania návrhu sťažovateľa z dôvodu, že sťažovateľ „... už využil možnosť rehabilitácie v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. a o jeho rehabilitácii v súvislosti s horeuvedeným odsúdením bolo už v zmysle tohto zákona právoplatne rozhodnuté“. S poukazom na uvedené je teda nepochybné,   že   aj   v   prípade   nezaslania   sťažnosti   prokurátora   sťažovateľovi   by v prejednávanom prípade celkom zjavne nemohlo dôjsť k porušeniu zásady rovnosti strán v konaní, keďže ani prípadná argumentácia sťažovateľa k dôvodom sťažnosti prokurátora by celkom   zjavne   nemohla   mať   akýkoľvek   vplyv   na   argumentáciu   senátu   tunajšieho   súdu v uznesení zo dňa 12. 11. 2014, sp. zn. 23Tos/160/2014.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú neúčasť prokurátora na neverejnom zasadnutí senátu tunajšieho súdu v rozpore s ustanovením § 10 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., porušenie práva podľa tohto ustanovenia by mohla namietať jedine strana, ktorej bolo takéto   právo   v   rozpore   so   zákonom   upreté,   teda   v   danom   prípade   jedine   prokurátor. Z uvedených   dôvodov   v   prípade   neúčasti   prokurátora   na   neverejnom   zasadnutí   súdu v rozpore s ustanovením § 10 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., nemôže byť sťažovateľ osobou, ktorej by porušením ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. objektívne mohlo byť zasiahnuté do jeho základných práv alebo slobôd v zmysle čl. 127 Ústavy...»

8. Nahliadnutím do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 1 Nt 16/2014 ústavný súdzistil vo vzťahu k predmetu posudzovanej sťažnosti tieto relevantné skutočnosti:

Na   č.   l.   38   je   zápisnica   o verejnom   zasadnutí   okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn.1 Nt 16/2014 z 15. augusta 2014, podľa ktorej okresný prokurátor navrhol návrh zamietnuť,lebo bol oneskorene podaný. Okresný súd prijal uznesenie: „podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. pre analogiam odsúdený... je účastný súdnej rehabilitácie.

Na č. l. 46 – 50 je písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu z 15. augusta2014.Na   č. l. 53 – 54 je sťažnosť okresného prokurátora č. k. 1 Pn 1291/12/7707-20z 22. októbra   2014   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 15.   augusta   2014   podaná   osobne27. októbra 2014, na rube ktorej je   pokyn   pre   súdnu   kanceláriu   (z   toho   istého   dňa)na zaslanie sťažnosti –navrhovateľovi a obhajcovi. K tomuto pokynu je pripojená doručenkasúdneho doručovateľa tohto znenia: „Označenie zásielky: 1 Nt 16/2014-53 sťažnosť Var. (t. j.   súdca,   pozn.)   Adresát: ⬛⬛⬛⬛ v AK   Prešov (právny   zástupcasťažovateľa, pozn.). Potvrdzujem svojím vlastnoručným podpisom, že som vyššie označenú zásielku dnes prevzal(a). V Prešove dňa 28. 10. 2014 podpis Müller.

Na   č. l. 56   je zápisnica   o neverejnom   zasadnutí krajského súdu vo   veci sp.   zn.23 Tos 160/2014 konanom 12. novembra 2014 za účasti členov senátu a asistentky senátu.Krajský súd uznesením podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil uznesenieokresného súdu a návrh sťažovateľa „na vyslovenie, že je účastný súdnej rehabilitácie podľa zák. č. 119/1990 Zb.“, zamietol.

Na č. l. 57 je písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 23 Tos 160/2014z 12. novembra 2014.

III.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   návrh   predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu(sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byťdôvodom   na   jeho   odmietnutie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, každý sa môže domáhaťzákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súdea v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. čl. 40 ods. 3 listiny, obvinený má právo, aby mu bolposkytnutý   čas   a možnosť   na   prípravu   obhajoby   a aby   sa   mohol   obhajovať   sám   aleboprostredníctvom obhajcu.

12. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených právzaručených ústavou, listinou a dohovorom (body 1 a 5) postupom krajského súdu a jehouznesením č. k. 23 Tos 160/2014-57 z 12. novembra 2014.

13.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o   neopodstatnenosti   faktickýcha právnych záverov napadnutého uznesenia krajského súdu nenadväzujúcich na existujúciskutkový   stav,   ako   aj   nezákonný   procesný   postup   krajského   súdu.   Tým   podľa   názorusťažovateľa došlo k porušeniu ním označených práv (body 1 a 5).

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, alepodľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhodujeo sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie jev zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jehoposúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruoznačeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danejveci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalonásledne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jehorozhodnutím   o sťažnosti   okresného   prokurátora   uznesením   č.   k.   23   Tos   160/2014-57z 12. novembra 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a listiny, resp. dohovoru.

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdudospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jehoargumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúceprávne závery. V odôvodnení rozhodnutia sa krajský súd po oboznámení výsledkov konaniaprvostupňového súdu zaoberal podstatou argumentácie okresného prokurátora: „Uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 1Nt/16/2014-46 zo dňa 15. 08. 2014 bolo rozhodnuté, že je   podľa   §   33   ods.   2   zákona   č.   119/1990   Zb.   per   analogiam   účastný   súdnej rehabilitácie. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť prokurátor okresnej prokuratúry,   v   ktorej   namietal,   že   súd   prvého   stupňa   pochybil,   pokiaľ   vyslovil   v napadnutom   uznesení,   že   odsúdený   je   účastný   súdnej   rehabilitácie   v zmysle   zákona   č. 119/1990 Zb. Poukazoval na to, že neboli splnené lehoty v zmysle ustanovení § 4 ods. 1 písm. c) a § 6 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii k tomu, aby v súčasnej dobe mohlo   byť   v zmysle   rehabilitačného   zákona   o   návrhu   odsúdeného   rozhodované.   Žiadal preto, aby krajský súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a tomuto prikázal, aby vo veci znovu konal a rozhodol.“ a svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Krajský súd ako súd druhého stupňa podľa § 192 ods. 1 Tr. po r. preskúmal napadnuté uznesenie, preskúmal i správnosť a zákonnosť konania, ktoré mu predchádzalo a po oboznámení sa s obsahom priloženého spisu dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná.

Ako už bolo uvedené v úvode tohto uznesenia bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. T 171/72 zo dňa 30. 11. 1972 uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Tr. zák. a bol za to odsúdený   k   nepodmienečnému   trestu   odňatia   slobody   na   15   mesiacov   so   zaradením do I. nápravno-výchovnej skupiny. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 2Rtv 66/1991 zo dňa 05. 12. 1991 bolo na základe návrhu odsúdeného na prieskumné konanie   podľa   zákona   č.   119/1990   Zb.   rozhodnuté   tak,   že   podľa   §   14   ods.   1   Zákona o rehabilitácii   bol   uvedený   rozsudok   zrušený   v   celom   rozsahu   spolu   s   ďalšími rozhodnutiami   na   tento   rozsudok   obsahovo   nadväzujúcimi.   Nadväzujúcim   rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 2Rtv 66/1991 zo dňa 27. 01. 1992 bol uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 270   ods.   1   Tr.   zák.   a odsúdený   k   podmienečnému   trestu   odňatia   slobody   vo   výmere štyroch mesiacov. Z uvedeného teda vyplýva, že odsúdený už využil možnosť rehabilitácie   v   zmysle   zákona   č.   119/1990   Zb.   a   o   jeho   rehabilitácii   v   súvislosti s horeuvedeným   odsúdením   už   bolo   v   zmysle   tohto   zákona   právoplatne   rozhodnuté. Ustanovenie § 32 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii č. 119/1990 Zb. sa teda na jeho prípad nevzťahuje, a to ani analogicky, pretože súdna rehabilitácia u menovaného už bola uskutočnená. Z uvedených dôvodov preto krajský súd podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušil   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v   celom   rozsahu   a   návrh   odsúdeného na vyslovenie, že je účastný súdnej rehabilitácie podľa zák. č. 119/1990 Zb. zamietol.“

17.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

18. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdudostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať sprocesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať   v   súladeso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tierozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci samej   alebo   aj   extrémnenelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03,I. ÚS 301/06).

19.   Ústavný súd konštatuje,   že dôvody uvedené krajským súdom v napadnutomrozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolnostíprípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, vychádza z dostatočne zisteného skutkovéhostavu,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupova hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   ajI. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, abysa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majúoporu vo vykonanom dokazovaní. Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byťďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavnéhosúdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu, dospel ústavnýsúd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdua namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.čl. 36   ods.   1   listiny,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   S   prihliadnutímna odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti (bod 15)podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21.   Ústavný   súd   k uvedenému   právnemu   záveru   ešte   poznamenáva,   že   nosnýmdôvodom sťažovateľom namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6ods. 1 dohovoru mala byť neúčasť prokurátora na neverejnom zasadnutí krajského súdu[pozri bod 4 b)]. Táto neúčasť nie je však právne relevantnou skutočnosťou majúcou priamydopad   (následok)   na   porušenie   označených   sťažovateľových   práv   (pozri   tiež   bod   7).Z uvedeného dôvodu (absencie príčinnej súvislosti) nepovažoval ústavný súd za dôvodné(pozri tiež body 14 a 17) požiadať sťažovateľa o zaujatie stanoviska k vyjadreniu krajskéhosúdu z 12. februára 2015 (bod 7).

22. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva „na obhajobu podľa čl. 40 ods. 3 Listiny a čl. 50 ods. 3 Ústavy“, ktoré, ako to vyplýva z petitu sťažnosti (bod 5), malobyť   porušené   súčasne   s porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a právana spravodlivý proces, a to najmä z dôvodu už uvedeného v bode 4 a) (krajský súd nevyzvalsťažovateľa   na   vyjadrenie   sa   k prokurátorovej   sťažnosti).   Ústavný   súd   odmietolsťažovateľovu   sťažnosť   aj   v tejto   jej   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súdez dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K uvedenému   právnemu   záveru   ústavný   súd   dospel   na   základe   svojho   zisteniavyplývajúceho zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 1 Nt 16/2014 (č. l. 53 – 54), podľaktorého právny zástupca sťažovateľa prevzal 28. októbra 2014 druhopis sťažnosti okresnéhoprokurátora z 22. októbra 2014, čo potvrdil svojím vlastnoručným podpisom (zhodnýms ďalšími jeho podpismi na listinách nachádzajúcich sa v označenom súdnom spise, ako ajna   ústavnej   sťažnosti   a k nej   pripojenej   plnej   moci).   Aj   keď   sťažovateľ   nebol   priamovyzvaný krajským súdom na vyjadrenie sa k tejto sťažnosti, mal možnosť, keďže mu boladoručená, zaujať k nej relevantné stanovisko (pozri tiež argumentáciu krajského súdu v bode7, podľa ktorej okresný prokurátor ako dôvod svojej sťažnosti uviedol márne uplynutielehoty na podanie sťažnosti, s čím bol sťažovateľ oboznámený už v konaní pred súdomprvého stupňa – táto skutočnosť vyplýva aj zo súdneho spisu okresného súdu).

23. Ústavný súd ešte poukazuje na svoj právny záver prezentovaný v bode 20. Keďženebolo zistené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,ako   aj   práva   podľa   čl.   6 ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   súčasne   (a   ani   následne)k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy,resp. čl. 40 ods. 3 listiny.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodnézaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015