SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 239/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, právne zastúpenéhoeuroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika,vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 Tos 160/2014-57 z 12. novembra 2014a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola31. decembra 2014 doručená sťažnosť, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“,v citáciách aj „odsúdený“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Tos 160/2014-57z 12. novembra 2014 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ„Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. T 171/72 zo dňa 30. 11. 1972, bol... uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Tr. zák. a bol za to odsúdený k nepodmienečnému trestu odňatia slobody na 15 mesiacov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.
Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. 2Rtv 66/1991 zo dňa 05. 12. 1991 bolo na základe návrhu odsúdeného na prieskumné konanie podľa zákona č. 119/1990 Zb. rozhodnuté tak, že podľa § 14 ods. 1 Zákona o rehabilitácii bol uvedený rozsudok zrušený v celom rozsahu spolu s ďalšími rozhodnutiami na tento rozsudok obsahovo nadväzujúcimi.
Nadväzujúcim rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 2Rtv 66/1991 zo dňa 27. 01. 1992 bol uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 270 ods. 1 Tr. zák. a odsúdený k podmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere štyroch mesiacov.“ (citované z odôvodnenia namietanéhouznesenia, pozn.). Sťažovateľ sa návrhom zo 16. júna 2014 domáhal, aby Okresný súdPrešov (ďalej len „okresný súd“) vyslovil, že je „podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení, per analogiam účastný súdnej rehabilitácie vo vzťahu k odsudzujúcemu rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 30. 11. 1972 sp. zn. T 171/72 a zo dňa 27. 1. 1992 sp. zn. 2 Rtv 66/91“ (citované z uznesenia okresného súdu č. k.1 Nt 16/2014-46 z 15. augusta 2014, pozn.).
3. Okresný súd uznesením č. k. 1 Nt 16/2014-46 z 15. augusta 2014 rozhodol, žesťažovateľ je „podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. per analogiam je účastný súdnej rehabilitácie“. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal prokurátor Okresnejprokuratúry Prešov (ďalej len „okresný prokurátor“) sťažnosť č. k. 1 Pn 1291/12/7707-20z 22. októbra 2014 z dôvodu „zmeškania lehoty na podanie návrhu na začatie konania“sťažovateľom. O sťažnosti okresného prokurátora rozhodol krajský súd namietanýmuznesením z 12. novembra 2014 tak, že zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie okresnéhosúdu z 15. augusta 2014 a „návrh odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ na vyslovenie, že je účastný súdnej rehabilitácie podľa zák. č. 119/1990 Zb.“, zamietol.
4. Sťažovateľ v podstatnom namietal, že krajský súd:
a) „rozhodl v neveřejném zasedání, aniž předtím vyzval stěžovatele, aby se k prokurátorově stížnosti vyjádřil“, čím mal porušiť jeho základné právo na obhajobu podľačl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 40 ods. 3 listiny,
b) konal na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2014 bez účasti prokurátoraa „přesto ve věci rozhodl, aniž byly splněny zákonné podmínky k vydání rozhodnutí“, čímmal porušiť jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právona súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„I. Usnesením Krajského soudu... ze dne 12. 11. 2014 č. j. 23Tos/160/2014-57 bylo porušeno právo stěžovatele na
- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy;
- soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy;
- obhajobu podle čl. 40 odst. 3 Listiny a čl. 50 odst. 3 Ústavy. II. Usnesení Krajského soudu... ze dne 12. 11. 2014 č. j. 23Tos/160/2014-57 se zrušuje.“
Súčasne sťažovateľ požiadal o priznanie trov právneho zastúpenia v sume„284,08 Euro“.
II.
6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd vyzval krajskýsúd [§ 25 ods. 1 v spojení s § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“)], aby zaujal písomné stanovisko k predmetu sťažnosti. Súčasne požiadalo predloženie jeho súdneho spisu sp. zn. 1 Nt 16/2014.
7. Krajský súd v písomnom stanovisku sp. zn. Spr 50/2015 z 12. februára 2015k predmetu sťažnosti (bod 4) uviedol: «Pokiaľ sa týka dôvodov na vyslovenie, že je podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. per analogiam účastný súdnej rehabilitácie, tak ako o tom rozhodol súd prvého stupňa, s týmito sa krajský súd nestotožnil. Svojim uznesením sp. zn. 23 Tos/160/2014 zo dňa 12. 11. 2014 preto podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. na podklade sťažnosti prokurátora zrušil predmetné rozhodnutie súdu prvého stupňa a návrh ⬛⬛⬛⬛ zamietol. Dôvodom pre takéto rozhodnutie bol fakt, že menovaný možnosť na súdnu rehabilitáciu v zmysle zák. č. 119/1990 Zb. už využil a toto konanie bolo u neho právoplatne skončené.
K námietke sťažovateľa spočívajúcej v tom, že ho krajský súd nevyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti prokurátora, je potrebné uviesť, že opravný prostriedok sa podáva na súde prvého stupňa, ktorý ho doručí ostatným stranám a následne predloží spis nadriadenému súdu na rozhodnutie. Krajský súd nemá k dispozícii spis súdu prvého stupňa, aby teraz posúdil, či bol dodržaný tento postup. V každom prípade však na súde prvého stupňa, kde bol obhajca prítomný, tak aj v sťažnostnom konaní, prokurátor namietal iba uplynutie lehôt pre aplikáciu § 33 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb., k čomu sa strany už v pôvodnom konaní vyjadrili.
K účasti prokurátora na neverejnom zasadnutí konanom o podanej sťažnosti na krajskom súde je potrebné uviesť, že predmetné konanie bolo vykonávané v zmysle zák. č. 301/2005 Z. z. – Trestného poriadku, kde podľa § 302 ods. 1, ods. 2 Tr. por. sa neverejné zasadnutie vykonáva iba v prítomnosti senátu a zapisovateľa; účasť iných osôb je vylúčená. Namietané ustanovenie § 10 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. o účasti prokurátora sa týka iba konania podľa tohto zákona a pred súdom prvého stupňa...
Keďže sťažovateľ sa svojim návrhom na prieskumné konanie domáhal zrušenia právoplatného odsudzujúceho rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov, sp. zn. 2Rtv 66/91, ktoré bolo vyhlásené až dňa 27.1.1992, je celkom zjavné, že platný právny poriadok, teda ani zákon č. 119/1990 Zb., takýto opravný prostriedok na dosiahnutie navrhovateľom požadovaného zrušenia právoplatného rozsudku súdu nepripúšťal a ani nepripúšťa (podanie neprípustného návrhu podľa § 9 zákona č. 119/1990 Zb. má za následok zákonnú povinnosť súdu zamietnuť takýto neprípustný návrh aj na neverejnom zasadnutí bez jeho vecného prejednania, teda z procesných dôvodov, obdobne, ako je to pri iných opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam súdu). Z uvedeného dôvodu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy sťažovateľovi zákon nepriznával právo na vecné prejednanie jeho návrhu na preskúmanie rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov dňa 27.1.1992, sp. zn. 2Rtv 66/91. S poukazom na účel a znenie zákona č. 119/1990 Zb. je tiež v prípade sťažovateľa celkom zjavne vylúčené použitie analógie podľa § 33 ods. 2 uvedeného zákona, o ktoré ustanovenie sťažovateľ opieral svoj návrh na prieskumné konanie, keďže o čine sťažovateľa z obdobia od 25.2.1948 do 1.1.1990 bolo rozhodnuté rozsudkom vyhláseným až dňa 27.1.1992, teda za inej spoločensko-politickej situácie, než ktorá spoločensko-politická situácia je uvedená v § 1 zákona č. 119/1990 Zb.
S poukazom na to, že platný právny poriadok neumožňuje sťažovateľovi prostredníctvom návrhu na prieskumné konanie podľa zákona č. 119/1990 Zb. dosiahnuť zrušenie právoplatného rozsudku Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 27.1.1992, sp. zn. 2Rtv 66/91, nemohlo v konaní, vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 23Tos/28/2013 (ani v konaní na súde I. stupňa) dôjsť k namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy, čl. 36 ods. 1 čl. 50 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Nad rámec vyššie uvedených záverov, na základe ktorých je možné dospieť k záveru o neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa, k dvom nosným námietkam sťažovateľa považujem za potrebné uviesť nasledovné:
... zo spisu tunajšieho súdu, sp. zn. 23Tos/160/2014, nie je možné objektívne zistiť, či opravný prostriedok, sťažnosť prokurátora, bola zaslaná sťažovateľovi, teda vlastnou prieskumnou činnosťou objektivizovať správnosť tohto tvrdenia sťažovateľa. Napriek uvedenému si dovoľujem poukázať na to, že platná právna úprava neukladá súdu povinnosť zaslať sťažnosť proti uzneseniu súdu protistrane (§ 185 a nasl. Tr. por.) tak, ako je to v prípade iného riadneho opravného prostriedku, a to odvolania proti rozsudku (§ 314 Tr. por.)...
Na druhej strane je nesporné, že podľa ustálenej súdnej praxe v trestnoprávnej oblasti z hľadiska zachovania rovnosti strán v trestnom konaní napriek platnej právnej úprave je z materiálneho hľadiska v zásade žiaduce, aby sťažnosť proti uzneseniu súdu, podaná stranou v konaní, bola zaslaná na vedomie druhej strane. Zaslanie sťažnosti proti uzneseniu protistrane sa z hľadiska zabezpečenia rovnosti strán v konaní nevyžaduje v prípade „nedostatkov“ sťažnosti, brániacich jej vecnému prejednaniu (viď § 193 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. por.). Keďže senát tunajšieho súdu, konajúci o sťažnosti prokurátora proti rozhodnutiu súdu I. stupňa, bol „ex offo“ povinný primárne skúmať, či zákon pripúšťa vecné prejednanie návrhu sťažovateľa a v zmysle § 9 druhá veta zákona č. 119/1990 Zb. bol podľa § 194 ods. 1 písm. a)Tr. por. tiež oprávnený sám rozhodnúť o zamietnutí návrhu sťažovateľa aj pre jeho neprípustnosť, ako tomu bolo aj v danom prípade, neexistoval v prejednávanom prípade formálny a ani materiálny dôvod pre zaslanie sťažnosti prokurátora sťažovateľovi. Z hľadiska materiálneho tiež považujem za potrebné zdôrazniť, že senát tunajšieho súdu na odôvodnenie svojho rozhodnutia nepoužil argumentáciu prokurátora (márne uplynutie lehoty na podanie návrhu, s ktorou argumentáciou bol sťažovateľ oboznámený už v konaní pred súdom prvého stupňa), ale argumentoval neprípustnosťou vecného prejednania návrhu sťažovateľa z dôvodu, že sťažovateľ „... už využil možnosť rehabilitácie v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. a o jeho rehabilitácii v súvislosti s horeuvedeným odsúdením bolo už v zmysle tohto zákona právoplatne rozhodnuté“. S poukazom na uvedené je teda nepochybné, že aj v prípade nezaslania sťažnosti prokurátora sťažovateľovi by v prejednávanom prípade celkom zjavne nemohlo dôjsť k porušeniu zásady rovnosti strán v konaní, keďže ani prípadná argumentácia sťažovateľa k dôvodom sťažnosti prokurátora by celkom zjavne nemohla mať akýkoľvek vplyv na argumentáciu senátu tunajšieho súdu v uznesení zo dňa 12. 11. 2014, sp. zn. 23Tos/160/2014.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú neúčasť prokurátora na neverejnom zasadnutí senátu tunajšieho súdu v rozpore s ustanovením § 10 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., porušenie práva podľa tohto ustanovenia by mohla namietať jedine strana, ktorej bolo takéto právo v rozpore so zákonom upreté, teda v danom prípade jedine prokurátor. Z uvedených dôvodov v prípade neúčasti prokurátora na neverejnom zasadnutí súdu v rozpore s ustanovením § 10 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., nemôže byť sťažovateľ osobou, ktorej by porušením ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. objektívne mohlo byť zasiahnuté do jeho základných práv alebo slobôd v zmysle čl. 127 Ústavy...»
8. Nahliadnutím do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 1 Nt 16/2014 ústavný súdzistil vo vzťahu k predmetu posudzovanej sťažnosti tieto relevantné skutočnosti:
Na č. l. 38 je zápisnica o verejnom zasadnutí okresného súdu vo veci sp. zn.1 Nt 16/2014 z 15. augusta 2014, podľa ktorej okresný prokurátor navrhol návrh zamietnuť,lebo bol oneskorene podaný. Okresný súd prijal uznesenie: „podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. pre analogiam odsúdený... je účastný súdnej rehabilitácie.“
Na č. l. 46 – 50 je písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu z 15. augusta2014.Na č. l. 53 – 54 je sťažnosť okresného prokurátora č. k. 1 Pn 1291/12/7707-20z 22. októbra 2014 proti uzneseniu okresného súdu z 15. augusta 2014 podaná osobne27. októbra 2014, na rube ktorej je pokyn pre súdnu kanceláriu (z toho istého dňa)na zaslanie sťažnosti –navrhovateľovi a obhajcovi. K tomuto pokynu je pripojená doručenkasúdneho doručovateľa tohto znenia: „Označenie zásielky: 1 Nt 16/2014-53 sťažnosť Var. (t. j. súdca, pozn.) Adresát: ⬛⬛⬛⬛ v AK Prešov (právny zástupcasťažovateľa, pozn.). Potvrdzujem svojím vlastnoručným podpisom, že som vyššie označenú zásielku dnes prevzal(a). V Prešove dňa 28. 10. 2014 podpis Müller.“
Na č. l. 56 je zápisnica o neverejnom zasadnutí krajského súdu vo veci sp. zn.23 Tos 160/2014 konanom 12. novembra 2014 za účasti členov senátu a asistentky senátu.Krajský súd uznesením podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil uznesenieokresného súdu a návrh sťažovateľa „na vyslovenie, že je účastný súdnej rehabilitácie podľa zák. č. 119/1990 Zb.“, zamietol.
Na č. l. 57 je písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 23 Tos 160/2014z 12. novembra 2014.
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byťdôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, každý sa môže domáhaťzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súdea v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, resp. čl. 40 ods. 3 listiny, obvinený má právo, aby mu bolposkytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám aleboprostredníctvom obhajcu.
12. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených právzaručených ústavou, listinou a dohovorom (body 1 a 5) postupom krajského súdu a jehouznesením č. k. 23 Tos 160/2014-57 z 12. novembra 2014.
13. Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o neopodstatnenosti faktickýcha právnych záverov napadnutého uznesenia krajského súdu nenadväzujúcich na existujúciskutkový stav, ako aj nezákonný procesný postup krajského súdu. Tým podľa názorusťažovateľa došlo k porušeniu ním označených práv (body 1 a 5).
14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, alepodľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhodujeo sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie jev zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jehoposúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruoznačeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danejveci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalonásledne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jehorozhodnutím o sťažnosti okresného prokurátora uznesením č. k. 23 Tos 160/2014-57z 12. novembra 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a listiny, resp. dohovoru.
16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdudospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jehoargumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúceprávne závery. V odôvodnení rozhodnutia sa krajský súd po oboznámení výsledkov konaniaprvostupňového súdu zaoberal podstatou argumentácie okresného prokurátora: „Uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 1Nt/16/2014-46 zo dňa 15. 08. 2014 bolo rozhodnuté, že je podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. per analogiam účastný súdnej rehabilitácie. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť prokurátor okresnej prokuratúry, v ktorej namietal, že súd prvého stupňa pochybil, pokiaľ vyslovil v napadnutom uznesení, že odsúdený je účastný súdnej rehabilitácie v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. Poukazoval na to, že neboli splnené lehoty v zmysle ustanovení § 4 ods. 1 písm. c) a § 6 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii k tomu, aby v súčasnej dobe mohlo byť v zmysle rehabilitačného zákona o návrhu odsúdeného rozhodované. Žiadal preto, aby krajský súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a tomuto prikázal, aby vo veci znovu konal a rozhodol.“ a svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Krajský súd ako súd druhého stupňa podľa § 192 ods. 1 Tr. po r. preskúmal napadnuté uznesenie, preskúmal i správnosť a zákonnosť konania, ktoré mu predchádzalo a po oboznámení sa s obsahom priloženého spisu dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná.
Ako už bolo uvedené v úvode tohto uznesenia bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. T 171/72 zo dňa 30. 11. 1972 uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Tr. zák. a bol za to odsúdený k nepodmienečnému trestu odňatia slobody na 15 mesiacov so zaradením do I. nápravno-výchovnej skupiny. Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 2Rtv 66/1991 zo dňa 05. 12. 1991 bolo na základe návrhu odsúdeného na prieskumné konanie podľa zákona č. 119/1990 Zb. rozhodnuté tak, že podľa § 14 ods. 1 Zákona o rehabilitácii bol uvedený rozsudok zrušený v celom rozsahu spolu s ďalšími rozhodnutiami na tento rozsudok obsahovo nadväzujúcimi. Nadväzujúcim rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 2Rtv 66/1991 zo dňa 27. 01. 1992 bol uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 270 ods. 1 Tr. zák. a odsúdený k podmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere štyroch mesiacov. Z uvedeného teda vyplýva, že odsúdený už využil možnosť rehabilitácie v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. a o jeho rehabilitácii v súvislosti s horeuvedeným odsúdením už bolo v zmysle tohto zákona právoplatne rozhodnuté. Ustanovenie § 32 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii č. 119/1990 Zb. sa teda na jeho prípad nevzťahuje, a to ani analogicky, pretože súdna rehabilitácia u menovaného už bola uskutočnená. Z uvedených dôvodov preto krajský súd podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu a návrh odsúdeného na vyslovenie, že je účastný súdnej rehabilitácie podľa zák. č. 119/1990 Zb. zamietol.“
17. Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
18. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdudostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať sprocesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súladeso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tierozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06).
19. Ústavný súd konštatuje, že dôvody uvedené krajským súdom v napadnutomrozhodnutí sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolnostíprípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, vychádza z dostatočne zisteného skutkovéhostavu, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupova hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne ajI. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, abysa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majúoporu vo vykonanom dokazovaní. Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byťďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
20. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavnéhosúdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu, dospel ústavnýsúd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdua namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutímna odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti (bod 15)podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
21. Ústavný súd k uvedenému právnemu záveru ešte poznamenáva, že nosnýmdôvodom sťažovateľom namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6ods. 1 dohovoru mala byť neúčasť prokurátora na neverejnom zasadnutí krajského súdu[pozri bod 4 b)]. Táto neúčasť nie je však právne relevantnou skutočnosťou majúcou priamydopad (následok) na porušenie označených sťažovateľových práv (pozri tiež bod 7).Z uvedeného dôvodu (absencie príčinnej súvislosti) nepovažoval ústavný súd za dôvodné(pozri tiež body 14 a 17) požiadať sťažovateľa o zaujatie stanoviska k vyjadreniu krajskéhosúdu z 12. februára 2015 (bod 7).
22. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva „na obhajobu podľa čl. 40 ods. 3 Listiny a čl. 50 ods. 3 Ústavy“, ktoré, ako to vyplýva z petitu sťažnosti (bod 5), malobyť porušené súčasne s porušením základného práva na súdnu ochranu a právana spravodlivý proces, a to najmä z dôvodu už uvedeného v bode 4 a) (krajský súd nevyzvalsťažovateľa na vyjadrenie sa k prokurátorovej sťažnosti). Ústavný súd odmietolsťažovateľovu sťažnosť aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K uvedenému právnemu záveru ústavný súd dospel na základe svojho zisteniavyplývajúceho zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 1 Nt 16/2014 (č. l. 53 – 54), podľaktorého právny zástupca sťažovateľa prevzal 28. októbra 2014 druhopis sťažnosti okresnéhoprokurátora z 22. októbra 2014, čo potvrdil svojím vlastnoručným podpisom (zhodnýms ďalšími jeho podpismi na listinách nachádzajúcich sa v označenom súdnom spise, ako ajna ústavnej sťažnosti a k nej pripojenej plnej moci). Aj keď sťažovateľ nebol priamovyzvaný krajským súdom na vyjadrenie sa k tejto sťažnosti, mal možnosť, keďže mu boladoručená, zaujať k nej relevantné stanovisko (pozri tiež argumentáciu krajského súdu v bode7, podľa ktorej okresný prokurátor ako dôvod svojej sťažnosti uviedol márne uplynutielehoty na podanie sťažnosti, s čím bol sťažovateľ oboznámený už v konaní pred súdomprvého stupňa – táto skutočnosť vyplýva aj zo súdneho spisu okresného súdu).
23. Ústavný súd ešte poukazuje na svoj právny záver prezentovaný v bode 20. Keďženebolo zistené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť súčasne (a ani následne)k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy,resp. čl. 40 ods. 3 listiny.
24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodnézaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (bod 4).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015