znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 239/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2013 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   a   jeho   uznesením   sp. zn. 26 C 70/2008 z 21. januára 2013 a takto  

r o z h o d o l :

Základné právo Mgr. Ing. J. S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného súdu Bratislava I a jeho uznesením sp. zn. 26 C 70/2008 z 21. januára 2013   p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   239/2013-12 zo 17. apríla 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. Ing. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením sp. zn. 26 C 70/2008 z 21. januára 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn.   26   C   70/2008   sa   sťažovateľ   v   procesnom   postavení   žalobcu   žalobou zo 4. apríla 2008 domáha od žalovanej (Slovenskej republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky)   po   rozšírení   žalobného   návrhu   zaplatenia   náhrady   škody v sume 218 074,47   €   a nemajetkovej   ujmy   v   sume   150   000   €   s   príslušenstvom. V predmetnom   konaní okresný   súd   na základe návrhu žalovanej napádaným uznesením uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 18 403,70 €, a to s   poukazom   na   ustanovenie   § 141a   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“). Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť uznesenia okresného   súdu,   a   to   jednak   z dôvodu,   že   okresný   súd   mu   nedoručil   návrh   žalovanej, ktorým požadovala, aby sťažovateľ zložil preddavok na trovy konania vypočítanej podľa § 141a ods. 2 OSP, a súčasne z toho dôvodu, že okresný súd ho nevyzval na vyplnenie a predloženie   tlačiva   na dokladovanie   pomerov   účastníka   konania.   V   tejto   súvislosti sťažovateľ argumentuje:

„Je   teda   nesporným,   že   povinnosťou   porušovateľa   (okresný   súd,   pozn.)   bolo procesne   správne   a   perfektne,   ústavne   konformne   vyzvať   sťažovateľa   na   vyplnenie a predloženie tlačiva pre dokladovanie pomerov účastníkov konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v lehote do 15 dní od jej doručenia a pri posudzovaní návrhu odporkyne výlučne a nezameniteľne vychádzať iba z listinných dôkazov   a   tvrdení   sťažovateľa,   ktoré   by   sťažovateľ   spolu   s   vyplneným   tlačivom pre dokladovanie   pomerov   účastníka   konania   doložil porušovateľovi   na výzvu   v konaní č. k. 26C/70/2008.

Je teda nesporným, že v dôsledku nezákonného konania a svojvôle porušovateľa porušovateľ   potrel   ústavné   práva   sťažovateľa,   konaním   o   nás   bez   nás   vedomým obchádzaním platných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku... pod „rúškom“ údajnej a neprípustnej hospodárnosti konania neprípustným obchádzaním procesného práva.... Porušovateľ   v   arbitrárnom   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   rozumne   a   bez akýchkoľvek pochybností neodôvodnil, prečo svojvoľne sťažovateľovi praktikami o nás bez nás   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   nedoručením   mu   návrhu   odporkyne   zo   dňa 12.01.2012 a o tomto návrhu so sťažovateľom za jeho účasti nekonal podľa §-u 138 ods. 1 O.s.p. a §-u 141a O.s.p....

Sťažovateľ má zato, že porušovateľ pred vydaním nezákonného uznesenia neskúmal výšku predpokladaných trov konania odporkyne v konaní č. k. 26C/70/2008, ktorá sa navyše zastupuje sama zo zákona prostredníctvom zamestnancov Ministerstva spravodlivosti SR, teda jej trovy konania v tomto konaní ani len v budúcnosti nemôžu vzniknúť.

Sťažovateľ   má   zato,   že   zloženie   preddavku   na   trovy   konania   sťažovateľom pod hrozbou zastavenia konania (navrhovateľom) je odôvodnená iba v prípadoch, ak je reálne, že z preddavku budú hradené trovy konania odporcu (v prípade jeho úspechu), k čomu v tomto prípade nedošlo a ani len nemôže dôjsť.“

3. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na rozdielnu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ktoré pri rozhodovaní v iných veciach sťažovateľa prijali odlišný záver. Napokon sťažovateľ uvádza, že okresný súd v jeho veci dlhodobo koná s prieťahmi, preto bol   nútený   podať   predsedníčke   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   podľa   zákona č. 757/2004 Z.   z. o súdoch   a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorá jeho sťažnosť vyhodnotila ako dôvodnú.

4. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal takýto nález: „1. Základné právo Mgr. Ing. J. S. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 26C/70/2008-284 zo dňa 21.1.2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 26C/70/2008-284 zo dňa 21.1.2013 zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I v Bratislave na ďalšie konanie.

3.   Mgr.   Ing.   J.   S.   priznáva   úhradu   trov   konania   v   sume   269,58   € (slovom: dvestošesťdesiatdeväť   euro   a   58/100   centov),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava I v Bratislave   povinný   zaplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   advokátky JUDr. E. K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 30. mája 2013 vyjadril okresný súd v zastúpení jej predsedníčky, ktorá okrem iného uviedla:

„Súd pri vydaní predmetného uznesenia postupoval plne v súlade s ustanovením § 141a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku, pričom výška preddavku je v § 141a ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   striktne   určená   na   sumu   zodpovedajúcu   5   % z uplatňovanej peňažnej sumy, predmetné ustanovenie nepripúšťa voľnú úvahu súdu, ani akékoľvek úvahy súdu o limitoch od. do. (Podľa §-u 141a ods. 2 O. s. p. výška preddavku podľa   odseku   1   je   päť   percent   z   peňažnej   sumy   uplatňovanej   navrhovateľom,   pričom na príslušenstvo   sa   neprihliada).   Návrh   na   zloženie   preddavku   bol   podaný   odporcom písomným podaním doručeným súdu 12. 1. 2012. Výšku majetkovej a nemajetkovej ujmy určuje   v   návrhu   navrhovateľ.   Keďže   navrhovateľom   žalovaná   čiastka   presiahla   sumu 77.832,- eur (400 násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu) a odporca návrh na zloženie preddavku podal, súdu nezostávalo nič iné, ako o návrhu rozhodnúť v intenciách platnej právnej úpravy O. s. p..

Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   navrhovateľovi   nebol   doručený   návrh   odporcu   na zloženie preddavku na trovy konania. Zákonný sudca je toho názoru, že navrhovateľ mal možnosť v rámci lehoty 60 dní, ktorú mu súd uznesením uložil na zloženie preddavku, výšku žalovanej   sumy   upraviť   tak,   aby   preddavkovej   povinnosti   nepodliehala   (77.832,-   eur). Súd prvého stupňa by následne v rámci autoremedúry uznesenie o uložení povinnosti zložiť preddavok na trovy konania zrušil.

K navrhovateľom namietanému porušeniu   ústavného práva   v tom,   že mu nebolo doručené tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, je konajúci súd toho názoru, že pokiaľ tieto pomery sú súdu známe z iných obdobných súdnych konaní vedených na tom istom súde (tej istej inštitúcii) a zároveň aktuálnosť majetkových pomerov si súd preveril cez dostupné databázy, už nebolo potrebné opätovne tieto informácie od navrhovateľa žiadať.“  

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci.

7.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

9. Ústavný súd poznamenáva, že sa analogickými sťažnosťami (v „skutkovo a právne rovnakej veci, ako je predmetom tohto konania“) už v minulosti zaoberal (napr. v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 520/2012, I. ÚS 420/2013, I. ÚS 196/2013) a na výsledky týchto konaní a právne názory v nich vyslovené pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti prihliadol.

10. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľa, podľa ktorej   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   došlo   k   neprípustnému   zásahu   do   jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   a   to konkrétne do jeho práva na prístup k súdu, keďže v zmysle § 141a ods. 1 poslednej vety OSP ak navrhovateľ (sťažovateľ, pozn.) preddavok v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.

11. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru všeobecný súd nemôže porušiť, ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy v občianskoprávnom   konaní.   Podľa   názoru   ústavného súdu   je v   posudzovanom   prípade zrejmé, že napadnutým uznesením okresného súdu nemohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru   spočívajúcemu   v   odopretí prístupu   k   súdu.   Samotné   vydanie   napadnutého   uznesenia,   ale   ani   nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu pre sťažovateľa. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, by totiž mohlo dôjsť   až   prípadným   vydaním   uznesenia   o   zastavení   konania.   Na   rozdiel   od   uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1 poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu proti prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to   s prihliadnutím   na   dôvod   uvedený   §   237   písm.   f)   OSP.   Tak   v   rámci   odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľ možnosť uplatňovať všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade   budú   mať   možnosť   skúmať,   či   prípadné   zastavenie   konania   pre   nezaplatenie preddavku   na   trovy   konania   je   v   danom   prípade   zlučiteľné   s   tými   právami,   porušenie ktorých sťažovateľ touto sťažnosťou namieta. Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže sťažovateľ bude mať v ďalšom   priebehu   konania   k   dispozícii   účinné   právne   prostriedky   na   ochranu   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

12. K namietanej odlišnej rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   ústavný súd v prvom rade vo všeobecnosti uvádza, že mu zásadne neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona o súdoch   zverená   najvyššiemu   súdu.   Navyše,   sťažovateľ   poukazuje   na   rozhodovaciu činnosť prvostupňových súdov, ktoré vychádzajú zo zásadne odlišných skutkových zistení (nejde   teda   o   rozdielne   právne   posúdenie   veci),   na   základe   ktorých   konajúce   súdy individuálne posudzovali, či v prípade sťažovateľa boli alebo neboli splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.

13. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012, v ktorom   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   Okresného   súdu   Poprad č. k. 13 C 270/08 938   z   9.   januára   2012,   ktorým   bola   uložená   sťažovateľovi   povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, je potrebné uviesť, že prípad sťažovateľa nie je s touto vecou identický. Vo veci sp. zn. I. ÚS 112/2012 Okresný súd Poprad vo svojom uznesení iba skonštatoval, že u sťažovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, bez toho, aby tento svoj názor odôvodnil. Vo veci sťažovateľa však svoj názor o tom, že nie sú u nej predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, odôvodnil, keď okrem iného uviedol:

„Navrhovateľ je síce v súčasnosti invalidným dôchodcom, má dve nezaopatrené deti a má náklady na vedenie domácnosti a výdavky na lieky, avšak zároveň je aj vlastníkom viacerých nehnuteľností, a to dvoch rodinných domov, kaštieľa a priľahlých pozemkov, je jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti VENUS PROJEKT Slovakia, s. r. o. a voči dlžníkovi   JUDr.   M.   K.   má   peňažnú   pohľadávku   vo   výške   331.939,18   eur,   ktorá   je predmetom   sporu   na   Okresnom   súde   Pezinok...   Podľa   názoru   súdu,   aktuálne   osobné a majetkové pomery navrhovateľa a jeho zdravotný stav nemôžu byť paušálnymi dôvodmi pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v celom rozsahu.“

14. Napokon ústavný súd uvádza, že v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný petitom sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ v petite domáha (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Na základe uvedeného preto   ústavný   súd   nemohol   posudzovať   eventuálne prieťahy   na   strane   okresného   súdu, keďže z obsahu ústavnej sťažnosti a predovšetkým z formulácie petitu, ktorý je oddelený od ostatných častí sťažnosti, je zrejmé, že sťažnosť nesmerovala proti prieťahom v konaní, ale napádala sa ňou arbitrárnosť uznesenia okresného súdu (napríklad sťažovateľ nežiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez prieťahov). Ústavný súd posudzoval sťažovateľom   uvádzané   zbytočné   prieťahy   iba   ako   súčasť   širšej   argumentácie,   ktorou sťažovateľ   preukazoval   porušenie   základného   práva   napadnutým   uznesením   okresného súdu.

15. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu porušené nebolo.

16. Prihliadajúc na uvedený záver ústavného súdu už bolo bezpredmetné rozhodovať o   ďalších   nárokoch   sťažovateľa   uplatnených   v   jeho   sťažnosti   (návrh   na   zrušenie napadnutého uznesenia, vrátenie veci na ďalšie konanie, trovy konania).

17. Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok a toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2014