znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 239/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., Ž., E. R., H., J. K., Česká republika, A. S., H., O. S., SRN, a B. C., Ž., zastúpených JUDr. A. S., D., vo veci namietaného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 9 C/1391/1998 z 13. apríla 2011 v jeho II. výrokovej časti a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S., E. R., J. K., A. S., O. S. a B. C.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2011 doručená sťažnosť V. S., E. R., J. K., A. S., O. S. a B. C. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C/1391/1998 z 13. apríla 2011 (ďalej len „uznesenie“) v jeho II. výrokovej časti.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojeného uznesenia vyplýva, že sťažovateľky sa pôvodným návrhom doručeným okresnému súdu 16. júna 1998 domáhali (proti odporcom J.   P.,   a M.   P.,   obaja   bytom   Ž.)   určenia   vlastníckeho   práva   k v návrhu   špecifikovaným nehnuteľnostiam. Konanie je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 9 C/1391/1998.

3.   Sťažovateľky   uviedli,   že „Podaním   zo   dňa   04.   04.   2011   doručenom porušovateľovi (t. j. okresnému súdu, pozn.) 07. 04. 2011... navrhovali s poukazom na ust. § 95,   ods.   1   O. s. p.   pripustenie zmeny petitu   žalobného   návrhu tak,   že sa   sťažovatelia domáhali   určenia,   že   ďalšie   nehnuteľnosti   -   pozemky   v   k.   ú.   D.   patria   v   príslušných spoluvlastníckych podieloch do dedičstva po poručiteľoch neb. M. P. a neb. M. P.

Zároveň týmto podaním sťažovatelia navrhli aj pripustenie vstupu ďalších účastníkov do konania na strane žalovaných podľa ust. § 92, ods. 1 O. s. p., keďže týmto osobám svedčilo   podľa   výpisov   z   KN   vlastnícke   právo   k   pozemkom,   ku   ktorým   sťažovatelia navrhovali predmetnú zmenu petitu žaloby.

O tomto procesnom podaní rozhodol porušovateľ uznesením č. 9 C/1391/1998-255 zo dňa 13. 04. 2011 tak, že nepripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane odporcov a zároveň nepripustil požadovanú zmenu petitu žalobného návrhu.“.

4. Podľa názoru sťažovateliek: „Nepripustenie zmeny petitu žaloby zo strany súdu, môže súd vykonať len za zákonom výslovne stanovených podmienok. V tomto prípade tomu tak však nie je a rozhodnutie porušovateľa považujeme za arbitrárne, svojvoľné a v hrubom rozpore s Občianskym súdnym poriadkom, jeho zásadami a v neposlednom rade v rozpore so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu garantovanom v čl. 46 Ústavy SR a čl. 6, ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

5. Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľov V. S., E. R., J. K., A. S., O. S. a B. C. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa č. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46, ods. 1 Ústavy SR uznesením Okresného súdu Okresného súdu Žilina sp. zn.: 9 C/1391/1998... zo dňa 13. 04. 2011 v jeho II. výrokovej časti porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   SR   uznesenie   Okresného   súdu   Okresného   súdu   Žilina   sp.   zn.: 9 C/1391/1998...   zo   dňa   13.   04.   2011   v   jeho   II.   výrokovej   časti   zrušuje   a   vec   vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľom V. S., E. R., J. K., A. S., O. S. a B. C. trovy konania v sume 995,90 € vrátane DPH...“

6. Sťažovateľky ako dôkazný materiál k sťažnosti pripojili uznesenie okresného súdu sp. zn. 9 C/1391/1998 z 13. apríla 2011 a „Vyjadrenie (navrhovateľov 1 až 6, pozn.) ku konaniu, zmene petitu žaloby, návrhu na pripustenie vstupu účastníkov do konania“.

II.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že sťažovateľ   sa   ochrany   základného   práva   alebo   slobody   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02, IV. ÚS 115/07).   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych, obchodných a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

9.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateliek   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených   ústavou   a   dohovorom   postupom   okresného   súdu   a   jeho   uznesením   sp.   zn. 9 C/1391/1998 z 13. apríla 2011 v jeho II. výrokovej časti.

10.   Zmyslom   a účelom   už   uvedeného   princípu   subsidiarity   je   to,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na   konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11. Okresný súd namietaným uznesením z 13. apríla 2011 rozhodol takto:„I.   Súd   nepripúšťa,   aby   do   konania   pristúpili   ako   ďalší   účastníci   na   strane odporcov: v rade 3/ J. P., bytom D.., v rade 4/ E. P., rod. B., bytom D...

II.... nepripúšťa zmenu návrhu v znení, že: Súd   určuje,   že   nehnuteľnosti   –   pozemky...   patria   v podiele...   do   novoobjaveného dedičstva po poručiteľovi M. P...“

12. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil (pozri ďalej aj bod 19) najmä tým, že „zistil, že pokiaľ sa navrhovatelia domáhali pripustenia zmeny petitu v časti I. výroku sa jedná o pôvodný návrh, ktorého sa domáhajú voči pôvodným odporcom v rade 1/ a 2/, a to J.   P.   a M.   P.   Zmena   návrhu   v časti   II.   petitu   sa   jedná   o   rozšírený   návrh,   ktorého   sa domáhajú voči novooznačeným odporcom v rade 3/ a 4/, a to J. P. a E. P...“. Podľa názoru okresného súdu „sa jedná o samostatný návrh navrhovateľov voči označeným odporcom, ktorí nie sú účastníkmi pôvodného konania.

Preto   sa v danom   prípade   nejedná o   pristúpenie ďalších účastníkov konania   na strane odporcov v zmysle ust. § 92 ods. 1 O. s. p., nakoľko sa navrhovatelia voči ním nedomáhajú žiadneho nároku k žalobnému petitu, ktorý je doposiaľ predmetom konania...“. Z uvedeného dôvodu okresný súd „nepripustil pristúpenie ďalších účastníkov do konania... a z rovnakých dôvodov nepripustil zmenu návrhu v časti II. navrhovaného petitu“. Okresný súd vecne uzatvoril, že „navrhovaná zmena petitu v časti I. nie je zmena návrhu, ale ide o pôvodný   návrh   navrhovateľov,   súd   o   tejto   časti   nerozhodoval   a   po   právoplatnosti predmetného uznesenia bude súd pokračovať o tomto predmete konania“.

13. Vychádzajúc z uvedených konštatácií, skutkových a právnych záverov okresného súdu (body 11 a 12) ústavný súd uzatvára, že namietané uznesenie (v časti výroku II) nie je končeným rozhodnutím „vo veci“, t. j. ani nemohlo byť materiálne sťažovateľkám odňaté právo na súdnu ochranu, keďže v rozsahu nepripustenia zmeny žaloby (jej rozšírenia) nič nebráni sťažovateľkám toto právo si v súdnom konaní riadne uplatniť samostatnou žalobou. S namietaným výrokom II napadnutého uznesenia okresného súdu je nerozlučne spojený tiež   výrok   I napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   (o   nepripustení   ďalších   odporcov konania), proti ktorému je prípustné odvolanie. Rozhodovanie o tomto výroku (I) má/môže mať (v konečnom dôsledku) význam aj pre výrok súvisiaci (teda II). Keďže sa sťažovateľky môžu   domáhať   určenia,   že   ďalšie   (novoobjavené)   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva samostatnou   (novo   podanou)   žalobou,   o ktorej   konanie/rozhodovanie   je   v právomoci všeobecných súdov (v ktorom konaní sa budú môcť dožadovať aj rešpektovania základných práv,   ktorých   porušenie   namietajú),   ústavný   súd   sťažnosť   (namietajúcu   porušenie označeného článku ústavy a dohovoru „v II. výrokovej časti“ uznesenia okresného súdu sp. zn. 9 C/1391/1998 z 13. apríla 2011) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (z dôvodov vyplývajúcich z čl. 127 ods. 1 ústavy, § 49 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

14. Ústavný súd poznamenáva, že aj v prípade, že by sťažovateľky boli namietali porušenie označených práv prvým bodom výroku predmetného uznesenia okresného súdu (nepripustenie ďalších účastníkov do konania), ústavný súd by sťažnosť odmietol aj v tejto jej časti (keďže nápravy sa sťažovateľky môžu domáhať v odvolacom konaní proti tejto časti výroku uznesenia) pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

15. Ústavný súd ďalej konštatuje, že ďalším dôvodom odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť.

16. Sťažovateľky vidia porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v spôsobe výkladu a následnej aplikácii ustanovení v sťažnosťou napadnutom uznesení uvedených všeobecne záväzných predpisov, najmä však § 92 ods. 1 a § 95 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) (pozri bod 3).

17. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

18. Pokiaľ ide o sťažovateľkami namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   označeným   rozhodnutím okresného súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci okresného súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o návrhu sťažovateliek na pripustenie zmeny návrhu na začatie konania a na pripustenie, aby do konania vstúpili ďalší účastníci uznesením sp. zn. 9 C/1391/1998 z 13. apríla 2011, sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia okresného súdu   dospel k záveru, že okresný súd svoje rozhodnutie, ktorým nepripustil, aby do konania pristúpili ďalší   účastníci   na   strane   odporcov   a nepripustil   navrhovanú   zmenu   návrhu,   náležite odôvodnil.   V   úvode   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   okresný   súd   oboznámil   podstatné (relevantné)   časti   dovtedajšieho   konania: „Návrhom   doručeným   súdu   dňa   16.   6.   1998 doplneným podaním doručeným súdu dňa 28. 9. 2009 sa domáhali voči odporcom v rade 1/ a 2/ určenia, že nehnuteľnosť - pozemok zobrazený ako KNE parc. č. 6637, orná pôda o výmere 15672 m2, zapísaný na LV č. 3675, k. ú. D. pod B14 na meno J. P. a Mária P. v podiele 17/72-ín patrí do dedičstva po poručiteľke M. P., rod. K., naposledy bytom D., Uznesením č. k. 9 C/1391/1998-174 zo dňa 15. 10. 2010 bol pripustený rozšírený okruh účastníkov na strane odporcov, a to o odporcu v rade 3/ J. P. a odporkyňa v rade 4/ M. P. Na pojednávaní konanom dňa 10. 2. 2011 navrhovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu vzali návrh voči odporcom v rade 1/, 2/ späť, pričom odporcovia v rade 1/, 21 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedli, že súhlasia so späťvzatím návrhu. Súd uznesením č. k. 9 C/1391/1998-211 zo dňa 10. 02. 2011 konanie voči odporcom v rade 1/ J. P., D. a v rade 21 E. P., bytom D. zastavil.

Na pojednávaní dňa 14. 03. 2011 navrhovatelia navrhli pripustiť zmenu návrhu na začatie konania, pripustiť v konaní alternatívny petit v znení, že nehnuteľnosti parcela KNE č. 6637 o výmere 155 672 m2 orná pôda, evidovaná na LV č. 3675, kat. územie D., pod B 14   na   meno   J.   P.   a M.   P.   v   podiele   17/72   patrí   do   dedičstva   po   poručiteľovi   M.   P., naposledy bytom D., ktorý zomrel...

Nakoľko návrh právneho zástupcu navrhovateľov na pripustenie zmeny návrhu na začatie konania učinený do zápisnice z pojednávania bol neurčitý, súd uznesením č. k. 9 C l391/1998-230   zo   dňa   23.   3.   2011   vyzval   navrhovateľov   na   odstránenie   vád   tohto podania pod následkom odmietnutia podania v zmysle ust. § 42 ods. 3 O. s. p.

Navrhovatelia podaním došlým súdu dňa 7. 4. 2011 žiadali pripustiť zmenu návrhu tak, že súd:

I. určí, že nehnuteľnosť - pozemok zobrazený ako KNE parc. č. 6637, orná pôda o výmere 15672 m2, zapísaný na LV č. 3675, k. ú. a obec D. vedenom Katastrálnym úradom Ž., Správou katastra Ž. pod B14 patrí v podiele 17/72-ín do novoobjaveného dedičstva po poručiteľke M. P., rod. K., naposledy bytom D.,

II.   určí,   že   nehnuteľnosti   -   pozemky   zobrazené   ako   KN-C   parc.   č.   3510,   trvalé trávnaté porasty o výmere 3591 m2, parc. č. 3511, trvalé trávnaté porasty o výmere 3655 m2, parc. č. 3516, orná pôda o výmere 4268 m2, parc. č. 3519, ostatné plochy o výmere 592 m2, zapísané na LV č. 795, k. ú. a obec D. vedenom Katastrálnym úradom Ž., Správa katastra Ž. patria v podiele 113/360-ín do novoobjaveného dedičstva po poručiteľke M. P., rod.   K.,   naposledy   bytom   D.,   a   v   podiele   13/360-ín   do   novoobjaveného   dedičstva   po poručiteľovi M. P., naposledy bytom D. P.

Ďalej vzhľadom na to, že sa domáhajú určenia, že nehnuteľnosti KN-C parc.č. 3510, 3511, 3516 a 3519 patria do novoobjaveného dedičstva a podľa aktuálneho výpisu z LV č. 795 ako vlastníci týchto pozemkov sú zapísaní manželia J. P. a E. P., ktorí sú tým pasívne vecne legitimovaní, týmto navrhovatelia navrhli podľa § 92 ods. 1 O. s. p. pripustenie vstupu do konania ďalších účastníkov do konania, a to Jozefa P. a E. P..“ Následne okresný súd   citoval   pri   svojom   rozhodovaní   aplikované   právne   normy   a súčasne   vykonal   ich interpretáciu: «Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 OSP, na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane navrhovateľa.

Z   citovaného   ustanovenia   jednoznačne   vyplýva   (arg.   slovo   „môže“)   že   je fakultatívne, teda súd nie je povinný a umožňuje súdu tzv. pristúpenie ďalšieho účastníka v sporovom   konaní.   Občianske   súdne   konania   je   ovládané   dispozičnou   zásadou   (až   na výnimky   stanovené   zákonom)   čo   znamená,   že   konanie   sa   zásadne   začína   na   návrh. Z uvedeného vyplýva, že len ten účastník, ktorý svojim úkonom vyvolal začatie konania (navrhovateľ), je oprávnený disponovať týmto konaním a len on môže účinne navrhnúť či už pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania alebo zmenu návrhu na začatie konania. Podľa ustanovenia § 95 ods. 1 O. s. p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene. Podľa ods. 2 súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripusti zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.

Ustanovenie § 95 O. s. p. upravuje dispozitívny úkon účastníka spočívajúci v zmene návrhu na začatie konania. Zmena môže spočívať v rozšírení návrhu (ak žiada viac alebo aj iné plnenie alebo určenie, ako sa pôvodne domáhal). Dispozícia účastníka konania, ktorou chce meniť návrh, je obmedzená iba súhlasom súdu. Z citovaného ustanovenia rovnako jednoznačne vyplýva (arg. slovo „môže“) že je fakultatívne, teda súd nie je povinný. Súd pri úvahe o tom, či bude súhlasiť so zmenou návrhu, môže zvažovať iba to, či by bol na konanie ó zmenenom návrhu vecne príslušný, ako i či výsledky doterajšieho konania (ako celku) môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.» V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia okresný súd uviedol v priebehu konania zistené skutočnosti, ktoré boli vecným základom pri tvorbe jeho skutkových záverov a z nich vyplývajúcich právnych záverov: „Súd pri rozhodovaní o udelení súhlasu so zmenou žalobného návrhu a pripustení vstupu ďalších účastníkov konania na strane odporcov skúmal, či sú splnené podmienky v zmysle citovaných   zákonných   ustanovení,   pričom   zistil,   že   pokiaľ   sa   navrhovatelia   domáhali pripustenia zmeny petitu v časti I. výroku sa jedná o pôvodný návrh, ktorého sa domáhajú voči pôvodným odporcom v rade 1/ a 2/, a to J. P. a M. P. Zmena návrhu v časti II. petitu sa jedná o rozšírený návrh, ktorého sa domáhajú voči novooznačeným odporcom v rade 3/ a 4/, a to J. P. a E. P. V tomto prípade sa jedná o samostatný návrh, keď sa ním domáhajú určenia vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu k nehnuteľnostiam evidovaných na LV Č. 795   pre   k.   ú.   D.,   ktoré   nie   sú   predmetom   pôvodného   konania.   Predmetom   pôvodného konania je spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti KNE parc. č. 6637 evidovanej na LV Č. 3675, k. ú. D. Vychádzajúc z uvedeného vyplýva, že sa jedná o nový samostatný návrh navrhovateľov voči novooznačeným odporcom, ktorí nie sú účastníkmi pôvodného konania. Preto sa v danom prípade nejedná o pristúpenie ďalších účastníkov konania   na strane odporcov v zmysle ust. § 92 ods. 1 O. s. p., nakoľko sa navrhovatelia voči ním nedomáhajú žiadneho nároku k žalobnému petitu, ktorý je doposiaľ predmetom konania. Navrhovatelia nešpecifikovali, aký vzťah majú navrhovaní pristupujúci účastníci na strane odporcov v hmotnoprávnom vzťahu v už prebiehajúcom konaní.

Súd je tiež toho názoru, že pripustenie ďalších účastníkov do konania na strane odporcov by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti, ktorá súvisí s ústavnoprocesnou zásadou (článok 48 ods. 2 Ústavy ) a rovnako civilné konanie má byť nielen rýchle, ale aj čo   najhospodárnejšie   a   navrhovaní   pristupujúci   účastníci   na   strane   odporcov   nemajú postavenie   k predmetu   veci   pôvodného   konania,   keď   v   tomto   sa   navrhovatelia   právnej ochrany pokiaľ ide o spoluvlastnícky podiel ich právnej predchodkyne na nehnuteľnosti, ktorí mali nadobudnúť odporcovia v rade 1/ a 2/.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto súd nepripustil pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane odporcov v rade 3/ a 4/ a z rovnakých dôvodov nepripustil zmenu návrhu v časti II. navrhovaného petitu.

S poukazom na to, že navrhovaná zmena petitu v časti I. nie je zmena návrhu, ale ide o   pôvodný   návrh   navrhovateľov,   súd   o   tejto   časti   nerozhodoval   a   po   právoplatnosti predmetného uznesenia bude súd pokračovať o tomto predmete konania.“

20. Predmetné rozhodnutie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s   názorom   okresného   súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že okresný súd sa argumentáciou   sťažovateliek   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľky v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

22. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia okresného súdu sp. zn. 9 C/1391/1998 z 13. apríla 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, vychádza   z dostatočne   zisteného skutkového   stavu, k   čomu okresný   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

23. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím okresného súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateliek   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

24.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateliek nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011