znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 239/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., P., zastúpenej advokátom JUDr. P. D, Ž., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 To 39/08-353 z 29. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2010 doručená sťažnosť A. S., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. D., Ž.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 To 39/08-353 z 29. októbra 2008 (ďalej len „rozsudok z 29. októbra 2008“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom krajského súdu z 29.   októbra   2008   uznaná   vinnou   zo   spáchania   trestného   činu   obmedzovania   osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 1. decembra 2006 (ďalej len „Trestný zákon“) v jednočinnom súbehu s trestným činom vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona, za čo jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní piatich mesiacov. Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Trestného zákona bol sťažovateľke výkon trestu podmienečne odložený a zároveň jej bola určená skušobná doba v trvaní jedného roka.

Podľa   sťažovateľky   sa   súdy   zúčastnené   na   konaní   v predmetnej   veci   dostatočne nezaoberali ňou, resp.   jej obhajcom   predloženými argumentmi, nepristúpili k vykonaniu listinných   dôkazov   porovnaním   predložených   fotokópií   a originálov   a nevyhoveli   ani žiadosti   obhajcu   sťažovateľky,   aby „súd   požiadal   zdravotnú   poisťovňu,   ktorú   uviedla poškodená, či príslušné zdravotnícke zariadenie,   v ktorom malo byť vykonané ošetrenie poškodenej,   si   uplatnilo   náhradu   za   poskytnutie   ošetrenia“, pretože   takýto   dôkaz vyhodnotili ako nepodstatný.

Na hlavnom pojednávaní konanom na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“)   sťažovateľka   zistila,   že   sa   v spise   nenachádzali   zápisnice   o jej   výsluchu   a ďalšej svedkyne „z čoho je dôvodné sa domnievať, že so spisom bolo nakladané nezákonným spôsobom,   nakoľko   predmetné   zápisnice   mali   byť   odoslané   príslušnej   prokuratúre,   na základe   ktorých   bola   spracovávaná   obžaloba“. Na   základe   uvedeného   sa   možno domnievať, že obžaloba bola spísaná len z tvrdení poškodenej.

V uvedenom spise existuje záznam o obhliadke miesta činu podpísaný poškodenou. V predmetnom konaní však bolo preukázané, že orgány činné v trestnom konaní žiadnu obhliadku nevykonali, a navyše potvrdili zhodne so sťažovateľkou, že sa ani ona žiadnej obhliadky   nezúčastnila.   Uvedené   skutočnosti   podľa   sťažovateľky   svedčia   o tom, že   „v konaní boli získané dôkazy nezákonným spôsobom, a ako také mali byť z konania súdom vylúčené“. Nevykonaním   dôkazov   navrhnutých   obhajcom   sťažovateľky   došlo v predmetnom konaní k porušeniu zásady rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti.

Zo   záverov   súdneho   znalca   –   psychológa   v predmetnom   konaní   vyplýva,   že u sťažovateľky „nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by znižovali vierohodnosť jej výpovede“, a naopak u poškodenej „bola zistená snaha javiť sa v lepšom svetle a všeobecná snaha skresľovať skutočnosti vo svoj prospech“.

Podľa sťažovateľky «Súd napriek tomuto zisteniu ako jediný priamy dôkaz pripustil tvrdenie   poškodenej   o priebehu   skutku,   na   základe   čoho   uznal   obžalovanú   vinnou. Nesprávne   zhodnotil   skutkový   stav   do   tej   miery,   že   motívom   konania   poškodenej   bolo predmetné potvrdenie, ktoré mala podpísať obžalovanej neskôr označila v inom civilnom konaní   ako   dôkaz   o existencii   záväzku,   ktorý   bol   získaný   násilím,   teda   nezákonne,   čo spôsobuje jeho neplatnosť. Takúto neplatnosť použila ako obranu, aby sa vyhla náhrade ňou   spôsobenej   škody   a bezdôvodného   obohatenia.   Spolu   s tvrdením   psychológa   ide o logický záver ak tvrdíme, že spáchanie trestného činu tak ako ho popisovala poškodená bolo   vymyslené,   nedokonalo   časovo   ako   aj   dôkazne   vykonštruované,   avšak   súd   svojím nedôsledným   postupom   uznal   vinnou   obžalovanú.   Je   potrebné   spochybniť   aj   motív obžalovanej ustáleným súdom, a to získať násilím potvrdenie od poškodenej, nakoľko práve poškodená   svojim   konaním   konala   protizákonne   a nebolo   potrebné,   aby   akékoľvek potvrdenie obžalovaná od nej potrebovala získať. O preberaní jednotlivých čiastok, ktoré mali byť uvedené v predmetnom potvrdení existovali a existujú iné nevyvratiteľné dôkazy. Skutočnosti,   ktoré   krajský   prokurátor   uviedol,   že   spáchanie   uvedeného   skutku spochybňujú, súd po úvahe nezobral na zreteľ...

Nevykonaním   dôkazov,   resp.   vyhodnotením   dôkazov,   ktoré   vyvolávali   pochybnosť o spáchaní trestného činu bola porušené zásada „in dubio pro reo“, čo spolu s porušením zásady kontradiktórnosti vyvoláva pochybnosť, že súdom bolo dodržané právo obžalovanej na spravodlivý proces.».

Vzhľadom na uvedené je podľa sťažovateľky rozhodnutia súdov zúčastnených na rozhodovaní   v predmetnej   veci   potrebné   považovať   za   arbitrárne,   lebo „nevychádzajú z dôkazov, ktoré sú nespochybniteľné a preskúmateľné“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že rozsudkom krajského súdu z 29. októbra 2010 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 dohovoru, zruší uvedený rozsudok a vráti vec krajskému súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol, zaviaže krajský súd uhradiť jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   8   000   €   a náhradu   trov   konania   v sume 246,22 €.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 29. októbra 2008.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   konanie   vo   veci   sťažovateľky   bolo právoplatne   skončené   rozsudkom   krajského   súdu   z   29.   októbra   2008,   ktoré   bolo sťažovateľke doručené tzv. náhradným doručením 8. marca 2009 a jej obhajcovi 2. augusta 2009.

Sťažnosť sťažovateľky z 10. mája 2010 bola ústavnému súdu doručená 7. júna 2010.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť.

V čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich práv na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

So zreteľom na deň doručenia rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2008 a deň doručenia   predmetnej   sťažnosti   ústavnému   súdu   (7.   jún   2010)   je   bez   akýchkoľvek pochybností zrejmé, že sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010