znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 239/09-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., H., B., vo veci namietaného porušenia práv podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20 C/263/2007 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/116/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C/263/2007 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/116/09.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že podal «... dôvodnú žalobu „o uloženie povinnosti konať vo veci montáže prietokových meračov spotreby tepla a termoregulačných ventilov“ dňa 23. 10. 2007 na OS Bratislava II sp. zn.: 20 C/263/2007... Zákonná sudkyňa ignorovala predloženie požadovaných dôkazov... Týmto sudkyňa ZMARILA čl. 6 ods. 1 PRÁVO NA SPRAVODLIVÉ   SÚDNE   KONANIE   a   poznanie   pravdivého   skutkového   stavu.   Preto   jej rozhodnutie   je   ohybné   a   toto   ohybné   rozhodnutie   potvrdil   odvolací   súd,   ktorý   veľmi pravdepodobne vec len odbil.».

2. Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby vydal nález tohto znenia: „II.A Okresný   súd   Bratislava   II   porušil   základné   práva   D.   B.   garantované   čl. 6 ods. 1   PRÁVO   NA   SPRAVODLIVÉ   SÚDNE   KONANIE na   základe   dokazovania a spoznania skutkového stavu, vo veci.

Krajský súd Bratislava porušil to isté pravidlo plus porušil čl. 13 - PRÁVO NA ÚČINNÝ   OPRAVNÝ   PROSTRIEDOK podľa   medzinárodného   dohovoru,   ktorým   je Slovenská republika viazaná.

II.B Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava sú povinní zaplatiť rovnako vysokú satisfakciu vo výške 100.000 Eur (pre opakované delikty nepoučenie) v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

V prípade omeškania súdy sú povinne zaplatiť úroky z omeškania vo výške 17.6 % z dlžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.

II.C.   Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   zaplatiť   trovy   konania   sťažovateľovi a advokátovi v lehote 15 dní.

II.D. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu Bratislava 6   Co/116/09-209   ako   protizákonné   a   vec   vracia   na   ďalšie   konanie   bez   zbytočných prieťahov.“

3.   Sťažovateľ   žiadal   tiež   o ustanovenie   advokáta   na zastupovanie   pred   ústavným súdom, svoju žiadosť však neodôvodnil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

4. Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci rozhodol 28. októbra 2008 rozsudkom č. k. 20 C/263/2007-188, proti ktorému sťažovateľ v zákonnej lehote podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom 7. mája 2009 sp. zn. 6 Co 116/09   tak,   že potvrdil   rozsudok   okresného   súdu.   Sťažovateľ podal   21.   júla 2009 dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 116/09 zo 7. mája 2009, o ktorom ešte nerozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

5. Ústavný súd koná na základe princípu subsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými   sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti a nebude   môcť   ani   v budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na spravodlivé   súdne   konanie   a z neho   vyplývajúce   (a na   neho   nadväzujúce)   ďalšie   ním označené práva, v dôsledku porušenia ktorých sa domáhal v konaní pred ústavným súdom, ako   aj   podaním   dovolania   najvyššiemu   súdu   zrušenia   rozhodnutia   krajského   súdu a ďalšieho konania v jeho občianskoprávnej veci. Ak sa za tejto situácie domáhal svojho práva jednak na dovolacom   súde   a zároveň   aj na ústavnom súde,   musela byť sťažnosť odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena   a spol.   verzus   Česká   republika   a rozhodnutie   uverejnené   v Zbierke   nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

6.   Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a z toho dôvodu už bolo bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   na   rozhodnutie ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009