znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 239/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ú., B., zastúpeného JUDr. M. D., Ž., ktorou namietal porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   S 33/2006 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sž-o-KS 88/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ú. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2007 doručená   sťažnosť   Ú.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 33/2006 a Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sž-o-KS 88/2003.

Z obsahu   sťažnosti   a k   nej   priložených   písomností   vyplynulo,   že   predsedníčka sťažovateľa   rozhodnutím   č.   POZ   3923-2001   II/117-2005   z   19.   októbra   2005   zamietla rozklad a potvrdila rozhodnutie sťažovateľa č. POZ 3923-2001 N/250-2003/Br, ktorým boli zamietnuté námietky namietajúceho (t. j. spoločnosti F., a. s., K.) proti zápisu označenia „(...)“.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podali   21.   decembra   2005   žalobcovia   žalobu,   ktorou sa domáhali   zrušenia   rozhodnutia rozhodnutím   č.   POZ   3923-2001   II/117-2005,   ako   aj rozhodnutia č. POZ 3923-2001 N/250-2003/Br.

Krajský súd napadnuté rozhodnutia preskúmal a rozsudkom č. k. 23 S 33/2006-65 ich zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

„Z horeuvedeného celkom zrejme vyplýva, že KS BB vykonal vlastné zhodnotenie zameniteľnosti namietanej ochrannej známky so zverejneným označením, čím neprípustne zasiahol do správnej úvahy správneho orgánu oprávneného túto skutočnosť posudzovať a rozhodovať o nej. (...)

NS SR sa s horeuvedeným právnym stavom vysporiadal až v odôvodnení rozsudku 6 Sž-o-KS 88/2003, zo dňa 21. marca 2007, v ktorom konštatuje, že (...)

S poukazom na vyššie uvedený rozsudok NS SR konštatujeme, že napriek skutočnosti, že NS SR zistil pochybenia KS BB konštatoval, že takýto stav nie je dôvodom na zmenu rozsudku. Na jednej strane tak síce prisvedčil správnemu orgánu a konštatoval nesprávnosť postupu KS BB, na druhej strane však rovnako nesprávnym zhodnotením zaviazal správny orgán na také posúdenie označení, ktoré je v rozpore s praxou správneho orgánu (...)“.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a navrhuje   ústavnému   súdu   aby   nálezom   konštatoval   namietané   porušenie   tohto   práva a aby zrušil rozhodnutia označených všeobecných súdov a vrátil vec na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd skúma aj to, či sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, t. j. fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá je nositeľom základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa   §   32   zákona   č.   575/2001   Z.   z.   o   organizácii   činnosti   vlády   a   organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 575/2001 Z. z.“) Ú. je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť priemyselného vlastníctva. Sťažovateľ v konaní   pred   najvyšším   súdom   vystupoval   síce ako   účastník   konania,   ale   v   postavení orgánu podľa citovaného § 32 zákona č. 575/2001 Z. z., ktorého zákonnosť rozhodnutí bola predmetom   súdneho   prieskumu   v správnom   súdnictve.   Ako   orgán   verejnej   správy vykonávajúci verejnú moc konal a rozhodoval v mene štátu a svedčia o tom aj obsahy jeho rozhodnutí, ktoré boli preskúmané najvyšším súdom v pôvodnom konaní.

V   tomto   konaní   môže   podľa   názoru   ústavného   súdu   uplatniť   a   realizovať   svoje základné právo na súdnu ochranu len účastník konania pred sťažovateľom (Ú.) podaním žaloby proti právoplatnému rozhodnutiu ( m. m. II. ÚS 19/04, IV. ÚS 149/04). V takom type   verejného   súdnictva   akým   je   správne   súdnictvo   podľa   §   247   a nasl.   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) je pojmovo vylúčené, aby orgán verejnej správy akým je sťažovateľ, mohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu   tohto záveru možno uviesť,   že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade   oprávnený   na začatie konania podľa   §   247   a nasl. OSP, pretože   jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí,   ktoré   boli   vynesené   v procesnom   postupe,   kde   sťažovateľ   mal   nadradené mocenské   postavenie   voči   účastníkovi   konania,   ktorý   sa   proti   tomu   postaveniu   mohol v konečnom   dôsledku   brániť   aj   žalobou   v správnom   súdnictve   (čl.   46   ods.   2   ústavy, § 244 a nasl. OSP).

V   tejto   spojitosti   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   čl.   34   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   súd   môže   prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú   za   poškodené   v   dôsledku   porušenia   práv   priznaných   dohovorom   alebo   jeho protokolmi.   V   tomto   článku   dohovoru   je   definované postavenie   sťažovateľa   spôsobom, ktorý v celom rozsahu vylučuje sťažovateľa ako orgán verejnej moci konajúci v mene štátu a rozhodujúci o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi v konaní pred ním.

Na   tomto   prístupe   ústavného   súdu   nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   podľa   zákona č. 575/2001   Z.   z.   je   sťažovateľ   považovaný   za   právnickú   osobu.   Priznanie   právnej subjektivity   podľa   názoru   ústavného   súdu   neznamená   priznanie   subjektivity   v   rozsahu nositeľa   základných   práv a slobôd   v zmysle čl.   127   ods.   1 ústavy,   prípadne   v   rozsahu zaručenom dohovorom (porovnaj čl. 34).

Z toho vyplýva, že sťažovateľ je osobou zjavne neoprávnenou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2007