znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 239/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., P., zastúpenej advokátom JUDr. V. Š., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv   a   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 103/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2006 doručená sťažnosť J. M., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 10320/01.

Zo sťažnosti vyplýva, že: „Na Ústavný súd SR sa obraciam so sťažnosťou podľa čl. 127   Ústavy   SR   z dôvodov   porušenia   mojich   práv,   ktoré   boli   porušené   nečinnosťou Okresného   súdu   v Prievidzi.   Návrhom   podaným   Okresnému   súdu   v Prievidzi   zo   dňa 18. 4. 2001 som sa domáhala náhrady straty na zárobku z dôvodov choroby z povolania. Prieťahmi v súdnom konaní došlo k situácii, že sa zmenili zákony jednak zákonník práce ako aj zákon o sociálnom zabezpečení, na základe čoho som bola poškodená. Na Okresnom súde konanie prebieha pod spisovou značkou 12 C 103/2001.

Porušenie   mojich   práv   vidím   v nečinnosti   Okresného   súdu   v Prievidzi,   v súlade s čl. 48 odst. 2, Ústavy SR, ako aj čl. 38 odst. 2 Listiny zákl. práv a slobôd, ÚZ 23/1991 Zb., nakoľko ako občan mám právo na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom k uvedenému sa obraciam so svojou sťažnosťou na Ústavný súd SR s tým, aby vo veci mojej sťažnosti konal, a po preverení oprávnenosti mojej sťažnosti mi priznal primerané zadosťučinenie s poukazom na čl. 46 odst. 3 ústavy, podľa ktorého má každý ktorého   právo   bolo   porušené,   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným postupom.

Porušenie   mojich   práv   vzniklo   nečinnosťou   Okresného   súdu   v Prievidzi,   z toho dôvodu, že porušil moje práva na riadne súdne konanie zaručené ústavou zakotvené v čl. 38 odst.   2   Zák.   23/1991   uvedené   v Listine   základných   práv   a slobôd   a porušil   naviac ustanovenia § 6 a § 100 O. s. p. Odvolávam sa taktiež na Čl. 127 odst. Ústavy SR, odst. 2) nakoľko porušenie mojich práv bolo spôsobené nečinnosťou v súlade s odsekom 1). Ústavný súd môže podľa odseku 3) svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Všetky dôkazy preukazujúce moje tvrdenia sa nachádzajú v súdnom spise Okresného súdu v Prievidzi pod spisovou značkou 12 C 103/2001.

V súlade s ustanovením § 50 odst. 3 zák. NR SR 38/1993 Z. z. sa ako sťažovateľka domáham   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   v rozsahu   10.000   Sk   za   každý   rok prieťahov   v súdnom   konaní   čo   predstavuje   za   5   rokov   sumu   celkove   50.000   Sk,   ktorú požadujem, vzhľadom na žalovanú istinu a dobu prieťahov v súdnom konaní. Uvedená suma by   bola   len   čiastočnou   kompenzáciou   nahradzujúcou   škody   spôsobené   nečinnosťou Okresného súdu v Prievidzi v súdnom konaní označenom v mojej sťažnosti.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní   pred   všeobecným   súdom,   sťažovateľka   preukázala   aj   využitie   právneho prostriedku,   na   uplatnenie   ktorého   má   sťažovateľka   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že sťažovateľka - ktorá je kvalifikovane právne zastúpená - sťažnosť na prieťahy v konaní podala a ani netvrdí, že ju nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by využitie   sťažnosti   podľa   §   17   a nasl.   zákona   o štátnej   správe   súdov   (s   účinnosťou   od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov)   neumožnilo   účinnú   ochranu   základného   práva   sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že po prípadnom využití sťažnosti podľa   §   62   a nasl.   zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení   niektorých zákonov, ak by sa táto javila neúčinnou, nič nebráni sťažovateľke, aby sa opätovne obrátila sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy na ústavný súd.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2006