znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 239/04-149

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   októbra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. J. M., bytom P., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho

a) základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v spojení s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo   7.   augusta   2003   tým,   že   o opravnom   prostriedku   sťažovateľa   súvisiacom   s jeho žiadosťou zo   16.   mája   2003   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   rozhodoval   iný   senát Krajského súdu v Trenčíne než senát zložený zo zákonných sudcov,

b) základného práva na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods.   1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 tým, že jeho obhajcovi bolo odopreté nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu,

c) práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy   Slovenskej republiky   uznesením   Okresného súdu   Trenčín   sp.   zn. 1 Tp   49/2003 z 22. mája 2003   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   3   Tpo   13/03 zo 7. augusta 2004 tým, že tieto uznesenia neboli dostatočne zdôvodnené,

d)   práva   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   urýchlene,   resp.   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tpo   13/03   pri   rozhodovaní   o   žiadosti   sťažovateľa   zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu,

e) práva na súdnu ochranu a práva na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky tým, že Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 nerozhodli o žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu alebo v prípade nevyhovenia o nahradenie väzby jeho sľubom urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov, a tak mu bránili v zákonom ustanovenej lehote opätovne požiadať o prepustenie z väzby,

f) práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania podľa čl. 5 ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl. 17   ods.   1,   2   a 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky tým, že Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 nerozhodli o alternatívnej žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o nahradenie väzby jeho sľubom, a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Trenčíne svojím postupom a uznesením sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta 2003 tým, že o opravnom prostriedku sťažovateľa súvisiacom s jeho žiadosťou zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval iný senát tohto súdu než senát zložený zo zákonných sudcov,   p o r u š i l   základné právo Ing. J. M. na nestranného sudcu   zaručené v čl.   5 ods.   4 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd v spojení   s právom   na   zákonného   sudcu zaručené   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky.

2. Krajský súd v Trenčíne postupom, ktorým neprijal opatrenia za účelom umožnenia nazrieť obhajcovi Ing. J. M. aspoň do časti vyšetrovacieho spisu predloženého v súvislosti s jeho   žiadosťou   zo   16.   mája   2003   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   o ktorej   konal a rozhodoval v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03,   p o r u š i l   jeho základné právo na   kontradiktórne   konanie   a   princíp rovnosti   zbraní   zaručené   v   čl.   5   ods.   4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03   p o r u š i l i   právo Ing. J. M., aby súdy urýchlene rozhodli o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Okresný súd Trenčín uznesením z 22. mája 2003 sp. zn. 1 Tp 49/2003 a Krajský súd v Trenčíne uznesením zo 7. augusta 2003 sp. zn. 3 Tpo 13/03   p o r u š i l i   právo Ing. J.   M.   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky tým, že nerozhodli o alternatívnej žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o nahradenie väzby jeho sľubom.

5. Ing. J. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom   osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu:

a)   Okresný   súd   Trenčín   vo   výške   20   000   Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských korún) a

b) Krajský súd v Trenčíne vo výške 60 000 Sk (šesťdesiattisíc slovenských korún).

6. Ing. J. M.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 26 770 Sk (slovom   dvadsaťšesťtisícsedemstosedemdesiat   slovenských   korún),   ktorú   mu je povinný vyplatiť:

a) Okresný súd Trenčín vo výške 8 923 Sk (slovom osemtisícdeväťstodvadsaťtri slovenských korún) a

b)   Krajský   súd   v Trenčíne   vo   výške   17   847   Sk   (slovom sedemnásťtisícosemstoštyridsaťsedem slovenských korún)

na účet advokáta Mgr. R. T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 16. decembra 2004 č. k. I. ÚS 239/04-54 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. M., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal porušenie jeho

a) základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v spojení s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta 2003 tým, že o opravnom prostriedku sťažovateľa súvisiacom s jeho žiadosťou zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval iný senát krajského súdu než senát zložený zo zákonných sudcov,

b) základného práva na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 tým, že jeho obhajcovi bolo odopreté nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu,

c) práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej   aj   „okresný   súd“)   sp.   zn.   1 Tp 49/2003   z 22. mája   2003   v spojení   s uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo   13/03   zo 7. augusta   2004   tým,   že   tieto   uznesenia   neboli dostatočne zdôvodnené,

d)   práva   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   urýchlene,   resp.   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   5 ods.   4 dohovoru   a čl. 17 ods.   2 v spojení s čl. 48 ods.   2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tpo   13/03   pri   rozhodovaní   o   žiadosti   sťažovateľa   zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu,

e) práva na súdnu ochranu a práva na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 nerozhodli o žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu alebo v prípade nevyhovenia o nahradenie väzby jeho   sľubom   urýchlene,   resp.   bez   zbytočných   prieťahov,   a tak   mu   bránili   v zákonom ustanovenej lehote opätovne požiadať o prepustenie z väzby,

f) práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 nerozhodli o alternatívnej žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o nahradenie väzby jeho sľubom.

2. Zo sťažnosti a jej príloh vyplynuli nasledovné relevantné skutočnosti:

„Uznesením vyšetrovateľa KÚV PZ P. zo dňa 14. 8. 2002, ČVS KUV-76/OVVK-2002 (ďalej   len   „Uznesenie   vyšetrovateľa   KÚV   PZ   P.“)   bolo   podľa   § 160   ods.   1   zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „TrP“) začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „TrZ“) na skutkovom základe uvedenom v Uznesení vyšetrovateľa KÚV PZ P.

Uznesením   prokurátora   Generálnej   prokuratúry   SR   zo   dňa   9.   10.   2002,   č.   k. IV/2 GPt 111 /02-7, v trestnej veci podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 TrZ vedenej na Krajskej prokuratúre v Prešove pod sp. zn. Kv 47/02 bola táto vec podľa § 25 ods. 1 TrP (per analogiam) Krajskej prokuratúre Prešov odňatá a prikázaná na výkon prokurátorského dozoru nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní Krajskej prokuratúre Trenčín (ďalej len „Uznesenie GP“).

Opatrením Generálnej prokuratúry SR zo dňa 29. 11. 2002, č. k. IV Gn 3146/02-3, bola podľa § 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoP“) vo veci podozrenia z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 TrZ v súvislosti   s D.   a.   s.   v   konkurze,   v   ktorej   koná   Odbor   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej trestnej   činnosti   oddelenie   vyšetrovania   B.   pod   číslom   konania   CVS:   VKE-14/ÚV- OVOZTČ-BB-2002, bola poverená výkonom prokurátorského dozoru Krajská prokuratúra v Trenčíne (ďalej len „Opatrenie GP“).

Uznesením vyšetrovateľa oddelenia vyšetrovania B. odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej   trestnej   činnosti   sekcie   justičnej   polície   PZ   Ministerstva   vnútra   SR   zo   dňa 9. 12. 2002,   ČVS   VKE-14/UV-OVOZTČ-BB-2002   (ďalej   len   „Uznesenie   vyšetrovateľa“) bolo podľa § 160 ods. 1 TrP začaté trestné stíhanie a zároveň mi podľa § 163 ods. 1 TrP bolo vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 písm. b), ods. 5 TrZ   v   znení   účinnom   do   30. 9. 2002   na   skutkovom   základe   uvedenom   v Uznesení vyšetrovateľa.

Dňa 13. 12. 2002 prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín podal Okresnému súdu v Trenčíne návrh na moje vzatie do väzby. Uznesením Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 14. 12.   2002,   sp.   zn.   1   Tp   114/02   (ďalej   len   „Uznesenie   OS“)   v   spojení   s   uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 1. 2003 sp. zn. 1 Tpo 72/02 (ďalej len „Uznesenie KS“) som bol podľa § 68 ods. 1 TrP vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) TrP.

Uznesením vyšetrovateľa oddelenia vyšetrovania B. odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej   trestnej   činnosti   sekcie   justičnej   polície   PZ   Ministerstva   vnútra   SR   zo   dňa 24. 4. 2003, ČVS VKE-14/OVOZTČ-BB-2002, boli podľa § 23 ods. 3 TrP (per analogiam) s poukazom na § 20 ods. 1 TrP spojené na spoločné trestné konanie s mojou trestnou vecou (trestnou vecou sprenevery) aj trestné veci vraždy A. B., vraždy Š. H. a vraždy Z. N. (ďalej len „Uznesenie vyšetrovateľa o spojení“).

Dňa 16. 5. 2003 som podal na Krajskú prokuratúru Trenčín prostredníctvom svojho obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu (ďalej len „Žiadosť prvá“), a pre prípad nevyhovenia Žiadosti prvej žiadosť o nahradenie väzby mojím sľubom (ďalej len „Žiadosť druhá“; Žiadosť prvá a Žiadosť druhá spolu ďalej aj ako „Žiadosti“).

Moje Žiadosti boli Krajskou prokuratúrou v Trenčíne predložené Okresnému súdu v Trenčíne dňa 21. 5. 2003.

O mojich Žiadostiach rozhodol Okresný súd v Trenčíne na neverejnom zasadnutí dňa 22. 5. 2003 uznesením, sp. zn. 1 Tp 49/2003 (ďalej len „Uznesenie OSoŽ“) tak, že podľa § 72   ods.   2   TrP   moju   Žiadosť   prvú   zamietol.   Uznesenie   OSoŽ   mi   bolo   doručené   dňa

3. 6. 2003 a môjmu obhajcovi Mgr. R. T. dňa 6. 6. 2003. Na základe mojej žiadosti zo dňa 18. 6. 2003 podanej Okresnému súdu v Trenčíne prostredníctvom môjho obhajcu JUDr. J. H. bolo dňa 26. 6. 2003 Uznesenie OSoŽ doručené aj môjmu druhému obhajcovi JUDr. J. H. Proti Uzneseniu OSoŽ som prostredníctvom môjho obhajcu Mgr. R. T. dňa 9. 6. 2003 a prostredníctvom môjho obhajcu JUDr. J. H. dňa 30. 6. 2003 podal sťažnosť (ďalej len „Sťažnosť“).

V súvislosti s rozhodovaním o mojej Sťažnosti dňa 4. 8. 2003 bolo predsedom senátu Krajského   súdu   v   Trenčíne   JUDr.   D.   E.   odopreté   môjmu   obhajcovi   JUDr.   J.   H. zastúpenému advokátskou koncipientkou Mgr. A. M. nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu vedeného v mojej trestnej veci vzhľadom na záporné stanovisko vyšetrovateľa (ďalej len „predmetný spis“).

O mojej Sťažnosti proti Uzneseniu OSoŽ rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 3 Tpo 13/03 na neverejnom zasadnutí konanom dňa 7. 8. 2003 tak, že moju sťažnosť podľa § 148 ods. 1 písm. c) TrP zamietol (ďalej len „Uznesenie KSoS“). Uznesenie KSoS mi bolo doručené dňa 19. 8. 2003, môjmu zvolenému obhajcovi Mgr. R. T. dňa 22. 8. 2003 a môjmu zvolenému obhajcovi JUDr. J. H. 12. 8. 2003.

Z nahliadnutia do evidencie rozdeľovania vecí na Krajskom súde v Trenčíne bolo dňa 12. 8. 2003 mojím obhajcom JUDr. J. H. zastúpeným advokátskou koncipientkou Mgr. A. M. zistené, že z Okresného súdu v Trenčíne bola moja vec predložená Krajskému súdu v Trenčíne dňa 4. 7. 2003, bola jej pridelená sp. zn. 3 Tpo 13/03 a napadla do senátu JUDr. J. Následne na základe výnimky schválenej predsedom Krajského súdu v Trenčíne JUDr. J. K. bola moja vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 1 Tpo, ktorého predsedom je JUDr. D. E. (ďalej len „Opatrenie KS“).

Podaním   zo   dňa   11.   8.   2003   v   súvislosti   s   odopretím   práva   nahliadnuť   do predmetného spisu vyšetrovateľom počas konania o Sťažnosti požiadal môj obhajca JUDr. J. H. Krajskú prokuratúru v Trenčíne o preskúmanie postupu vyšetrovateľa. Na základe upovedomenia   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   v Trenčíne   zo   dňa   14.   8.   2003 o nedôvodnosti odopretia práva nahliadnuť do predmetného spisu bolo mojím obhajcom dňa 22. 8. 2003 na Okresnom súde v Trenčíne umožnené nahliadnuť do predmetného spisu.Podľa   názoru   sťažovateľa „vyššie   uvedeným   postupom   a   rozhodnutiami   Krajskej prokuratúry   Trenčín,   Okresného   súdu   v   Trenčíne   a   Krajského   súdu   v Trenčíne“ boli porušené jeho označené základné práva a slobody z týchto podstatných dôvodov:

2. 1. Sťažovateľ o namietanom porušení jeho základného práva na zákonného sudcu podľa   čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru   a v spojení s čl. 48 ods. 1 ústavy postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta 2003 tým, že o opravnom prostriedku sťažovateľa súvisiacom s jeho žiadosťou zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval iný senát krajského súdu než senát zriadený zo zákonných sudcov, uviedol nasledovné:

«Moje právo na rozhodnutie súdom zriadeným zákonom vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené aj z iných dôvodov. Hoci moja Sťažnosť z Okresného súdu v Trenčíne bola predložená Krajskému súdu v Trenčíne dňa 4. 7. 2003 a pridelená do senátu 3 Tpo, ktorého predsedom je JUDr. J., Opatrením KS bola moja vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie do iného senátu - senátu 1 Tpo, ktorého predsedom   je   JUDr.   E.,   a   ktorého   zloženie   je   odlišné   od   senátu   3   Tpo.   Zákonom nepredvídateľným spôsobom tak o mojej Sťažnosti rozhodoval iný senát, než senát zriadený zákonom v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru.

Podľa   svojej   Ústavy   je   Slovenská   republika   -   okrem   iného   -   demokratickým   a právnym štátom (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR), ktorý uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaný,   a   svoje   ďalšie medzinárodné   záväzky   (čl.   1   ods.   2   Ústavy   SR),   ku   ktorým   patrí   aj   úcta   k   právam   a slobodám človeka a občana; chrániť tieto práva a slobody prináleží súdom (čl. 46 Ústavy SR), ktoré pri výkone súdnej moci sú nezávislé (čl. 141 ods. 1 Ústavy SR), pričom sudca je pri   svojom   rozhodovaní   viazaný   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR a zákonom (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR). Tieto Ústavou SR dané garancie nezávislosti súdnej moci, ako aj nestrannosť ich výkonu sú zvlášť zdôraznené ďalším ústavným príkazom, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR).

Posledne   uvedený   ústavný   imperatív   je   potrebné   považovať   za   absolútne neopomenuteľnú podmienku riadneho výkonu tej časti verejnej moci, ktorá bola súdom ústavne zverená; ten totiž na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť, na strane druhej potom predstavuje pre každého účastníka konania rovnako cenenú záruku, že k rozhodnutiu jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad (procesných   pravidiel)   tak,   aby   bola   zachovaná   zásada   pevného   prideľovania   súdnej agendy, a aby bol vylúčený - z rôznych dôvodov a na rôzne účely - výber súdov a sudcov „ad hoc“. Ústavný princíp zákonného sudcu nemožno žiadnym spôsobom obchádzať, i keby dôvody na to boli akékoľvek (zhodne uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 8. 2002, sp. zn. 7 To PT 15/02, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 59/2002).

Ľubovoľná zmena príslušnosti súdu pre úkony prípravného konania (...), ako tomu bolo aj v mojej veci, však vyššie uvedeným požiadavkám nezodpovedá a je s nimi v rozpore. Ústavný princíp zákonného sudcu nemožno obchádzať, aj keby dôvody k tomu boli akékoľvek,   nakoľko   -   okrem   iného   -   nielen   historické   skúsenosti,   ale   aj   skúsenosti   z nedávnej doby totalitného režimu presvedčivo ukazujú, že tak pre jednotlivca ako aj pre celú spoločnosť je nebezpečné a škodlivé povolávať k výkonu spravodlivosti súdy a sudcov podľa účelových hľadísk alebo výberu. (...)

Vzhľadom   na   uvedené   mám   za   to,   že   moje   právo   na   zákonného   sudcu   pri rozhodovaní o Žiadostiach bolo postupom a rozhodnutím (...) Krajského súdu v Trenčíne porušené   a   k rozhodnutiu   o Žiadostiach   nedošlo   v   súlade   s   vnútroštátnym   právom   a   v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho došlo k porušeniu mojich práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 Dohovoru ako aj čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. (...) I keď Ústavný súd SR judikoval, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe   obsahuje   právomoc   skúmať   to,   či   návrh   zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex, mám za to, že v danej veci existujú dôvody   pre   ingerenciu   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov, nakoľko výkon právomoci (...) Krajského súdu v Trenčíne nebol v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 48 ods. 1 Ústavy. Okrem toho podľa čl. 13 Dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.   Mám   za   to,   že   práve   ústavná   sťažnosť   plní   funkciu   účinného   právneho prostriedku nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru.»

2. 2. Sťažovateľ o namietanom porušení jeho základného práva na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 tým, že jeho obhajcovi bolo odopreté nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu, uviedol nasledovné:

«(...) Podľa   judikatúry Súdu existuje príliš úzky vzťah medzi posúdením nutnosti väzby a neskorším posúdením viny, aby bolo možné odoprieť nahliadnuť do spisu v prvom prípade, zatiaľ čo to zákon vyžaduje v druhom prípade. Zatiaľ čo prokurátor mal právo oboznámiť sa s celým spisom, obvinenému nebola v konaní poskytnutá možnosť, aby mohol primeraným spôsobom vyvracať dôvody uplatňované na odôvodnenie väzby. Konanie teda nebolo skutočne kontradiktórne a nebola zaručená rovnosť zbraní (vec Lamy proti Belgicku z roku   1989).   Obvinenému musí   byt   tiež poskytnutý   čas a možnosti k príprave   návrhu a možnosť   vyjadriť   sa   ku   všetkým   rozhodujúcim   tvrdeniam   prokurátora   (vec Farmakopoulos proti Belgicku z roku 1992, Niedbala proti Poľsku z roku 2000).

Súd pripúšťa, že účinnosť vyšetrovania môže niekedy vyžadovať odopretie obhajobe zoznámiť   sa   s   časťou   získaných   dôkazov,   aby   sa   obvinenému   zabránilo   zničiť   alebo ovplyvniť   dôkazy   alebo   znemožniť   riadny   výkon   spravodlivosti.   Sledovanie   tohto legitímneho cieľa však nemôže odôvodniť, aby boli zatajené informácie alebo dôkazy, ktoré sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby. Konanie musí byť kontradiktórne a vždy musí byť   zabezpečená   rovnosť   zbraní   medzi   stranami,   prokurátorom   a   zatknutou   osobou. Rovnosť zbraní však nie je zabezpečená, ak je obhajcovi odopretý prístup k tým častiam vyšetrovacieho spisu, ktoré sú podstatné pre to, aby bolo možné účinne napadnúť zákonnosť väzby klienta (veci Garcia Alva proti Nemecku z roku 2001, Lietzow proti Nemecku z roku 2001 a Schöps proti Nemecku z roku 2001).

V priebehu konania o Žiadostiach, a to v konaní pred Krajským súdom v Trenčíne o Sťažnosti, nebolo môjmu obhajcovi umožnené nahliadnuť do predmetného spisu. Vzhľadom na tieto skutočnosti som ako obvinený nemal vedomosť, na základe akých konkrétnych   skutočností   vyplývajúcich   z   dôkazných   prostriedkoch   obsiahnutých v predmetnom   spise   prokurátor   mojim   Žiadostiam   nevyhovel,   k   týmto   konkrétnym skutočnostiam   som   sa   nemohol   vyjadriť,   a   uvádzať   skutočnosti,   ktoré   by   vyvracali dôvodnosť   ďalšieho   trvania   mojej   väzby.   Moje   vyjadrenie   mohlo   byť   založené   len   na základe znalosti tých dôkazov - procesných úkonov, ktorých sa zúčastnili moji obhajcovia. S ostatnými   procesne   zabezpečenými   dôkazmi   som   tak   nemal   možnosť   oboznámiť   sa   a nemohol sa k nim ani vyjadriť. Z týchto dôvodov som ani nemohol doplniť dôvody uvedené v Sťažnosti o ďalšie skutočnosti, a vyvracať tak „odôvodnenie“ väzby v Uznesení OSoŽ. Nahliadnuť   do   predmetného   spisu   mi   bolo   umožnené   až   potom,   čo   Krajský   súd v Trenčíne o Sťažnosti rozhodol. Vzhľadom k tomu som v konaní o Žiadostiach nemohol uvádzať ďalšie skutočnosti, ktoré by vyvracali dôvodnosť trvania mojej väzby. (...) Vzhľadom   na   uvedené   som   teda   nemal   možnosť   vyjadriť   sa   ku   všetkým skutočnostiam, ktoré mali odôvodňovať väzobné dôvody, rovnako ako k dôkazom o nich, čím bolo porušené moje právo na obhajobu a spravodlivé súdne konanie, nakoľko konanie nebolo skutočne kontradiktórne a nebola zaručená rovnosť zbraní. Rovnako som nemal možnosť   zoznámiť   sa   so   všetkými   dôkazmi   a   vyjadriť   sa   k   nim   a   v   týchto   dôkazoch obsiahnutým   skutočnostiam,   ktoré   predložil   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   Trenčín Okresnému   súdu   v   Trenčíne   a   následne   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   v   súvislosti s rozhodovaním o Žiadostiach. Túto možnosť som nemal napriek tomu, že tieto dôkazy a skutočnosti boli prokurátorovi známe a tak Okresný súd v Trenčíne ako aj Krajský súd v Trenčíne ich brali do úvahy pri svojom rozhodovaní o Žiadostiach. Postupom Krajského súdu v Trenčíne,   keď   mi   odoprel realizovať   moje   právo na nahliadnutie do spisu,   bol porušený   princíp   kontradiktórnosti   a   rovnosti   zbraní.   Rovnako   bol   porušený   princíp rovnosti strán v trestnom konaní, moje právo na obhajobu a tým aj právo na spravodlivé súdne konanie, čo nepochybne mohlo mať a malo vplyv na správnosť Uznesenia KSoS.»

2. 3. Sťažovateľ o namietanom porušení jeho práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 49/2003 z 22. mája 2003 v spojení s uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo   13/03   zo 7. augusta   2004   tým,   že   tieto   uznesenia   neboli dostatočne zdôvodnené, uviedol nasledovné:

«V zmysle čl.   5 ods. 4 Dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotnoprávnych podmienok, ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle Dohovoru (Brogan and Others proti Anglicku z 29. 11. 1988, § 65; Jecius proti Litve z 31. 7. 2000, § 100).

Požiadavka   preskúmania   hmotných   podmienok   znamená   povinnosť   preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť, s poukazom na kritériá právne, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (Schiesser proti Švajčiarsku z 4. 12. 1979, § 31).

Prináleží predovšetkým vnútroštátnym súdom dbať na to, aby doba väzby obvineného neprekročila primeranú hranicu. Za tým účelom musia skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na   prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a   uviesť   ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (Toth proti Rakúsku z 12. 12. 1991, § 67, Tomasi proti Francúzsku z 27. 8. 1992, § 84).

Odôvodnenie Uznesenia OSoŽ a Uznesenia KSoS týmto požiadavkám nevyhovuje, nakoľko neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti vo vzťahu k mojej osobe, odôvodňujúce obavu ďalšieho trvania väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) TrP.

Odôvodnenie   Uznesenia   KSoS   je   povrchné,   všeobecné   a   v   časti   dôvodnosti zamietnutia mojej sťažnosti v podstate len odkazuje na Uznesenie OSoŽ konštatovaním, že: „Sudkyňa okresného súdu správne dospela k záveru, keď žiadosť obvineného Ing. J. M. o prepustenie z väzby na slobodu zamietla. Krajský súd v plnom rozsahu poukazuje na dôvody, pre ktoré žiadosť obvineného Ing. J. M. o prepustenie z väzby zamietla, tieto si zároveň i krajský súd osvojuje a v plnom rozsahu na ne poukazuje“.

Odôvodnenie   Uznesenia   OSoŽ   vo   vzťahu   k   mojej   osobe   v   časti   dôvodnosti zamietnutia Žiadosti prvej, je povrchné, všeobecné a v podstate len uvádza text príslušných zákonných ustanovení, a bez akéhokoľvek odkazu na konkrétnu okolnosť alebo skutočnosť, ktorá   by   mala   vplyv   na   trvanie   väzby   v   prípade   mojej   osoby.   V   Uznesení   OSoŽ   sa konštatuje, že dôvody väzby trvajú tak, ako boli uvedené pri rozhodovaní o vzatí do väzby, a ohľadne   existencie   konkrétnych   skutočností   odôvodňujúcich   predĺženie   lehoty   trvania väzby je len odkázané na Uznesenie OS v spojení s Uznesením KS. Pokiaľ ide o dôvody väzby uvádzané v Uznesení OS v spojení s Uznesením KS, tieto mohli odôvodňovať moju väzbu v počiatočnom štádiu vyšetrovania. Vzhľadom na doteraz vykonané procesné úkony v mojej trestnej veci však tieto dôvody už nestačia.

Z Uznesenia OSoŽ a Uznesenia KSoS nevyplýva vo vzťahu k mojej osobe žiadny iný významný a dostatočný dôvod alebo dôvody,   odôvodňujúce ďalšie trvanie mojej   väzby. Rovnako vzhľadom na odôvodnenie Uznesenia OSoŽ a Uznesenia KSoS vo vzťahu k mojej osobe   nemožno   uzavrieť,   že   by   Okresný   súd   v   Trenčíne   a   Krajský   súd   v   Trenčíne   pri rozhodovaní o ďalšom trvaní mojej väzby postupoval s osobitnou starostlivosťou. Pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré mám za to, že v čase rozhodnutia Okresného súdu v Trenčíne o mojej Žiadosti a Krajského súdu v Trenčíne o mojej Sťažnosti neexistovali vo vzťahu k mojej   osobe   žiadne   zákonné   dôvody   väzby,   odkazujem   v   detailoch   na   časť   VIII.   tejto ústavnej sťažnosti.

Dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je esenciálnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia. Súdne konanie má byť transparentné, jeho úlohou je nastoliť právnu istotu ohľadne otázky, ktorá je predmetom konania. Súdne rozhodnutie musí byť skutočným výsledkom predchádzajúceho konania. Konanie, z ktorého má vzísť rozhodnutie, nesmie byť iba formálnym a bezvýznamným sprievodným procesom vopred prijatého a pripraveného rozhodnutia. Podstatou odôvodnenia nie je dať podrobnú odpoveď na každý argument, avšak odôvodnenie musí obsahovať dostatočnú odpoveď na tie právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúce. Obsah odôvodnenia je určovaný individuálnymi okolnosťami daného prípadu. Odôvodnenie je výsledkom myšlienkovej práce súdu a je obrazom toho, ako starostlivo sa vecou zaoberal a ako bola spravodlivosť v konkrétnom prípade vykonaná. Medzi jednotlivými zložkami odôvodnenia   rozhodnutia   musí   existovať   vzťah   založený   na   logickom   usudzovaní   a pravidlách logiky. V opačnom prípade nie je zrejmé, či rozhodnutie je výsledkom právom upraveného   procesu   za   dodržania   princípov   spravodlivosti,   alebo   výsledkom   svojvôle realizovanej verejnou mocou. Iba povrchné, frázovité a všeobecné odôvodnenie, je znakom toho,   že   súd   sa   vecou   zaoberal   nedostatočne,   bez   potrebnej   starostlivosti   a   preto   ani nemohol správne rozhodnúť.

Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že Uznesenie OSoŽ, ako aj Uznesenie KSoS je nezákonné a arbitrárne, predovšetkým z dôvodu, že neobsahuje vo vzťahu k mojej osobe konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie mojej väzby Rovnako nie je z neho zrejmá existencia skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody.

Vzhľadom na arbitrárnosť Uznesenia OSoŽ a Uznesenia KSoS, ktoré neobsahujú vo vzťahu   k   mojej   osobe   žiadne   okolnosti   spôsobilé   potvrdiť   alebo   vyvrátiť   existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že oba súdy   pri   svojom   rozhodovaní   o   mojej   Žiadosti   prvej   nepostupovali   s   osobitnou starostlivosťou, mám za to, Uznesením OSoŽ Okresný súd v Trenčíne a Uznesením KSoS Krajský súd v Trenčíne porušil moje práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru.

Z vyššie uvedených dôvodov boli porušené aj moje práva vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR.»

2.   4.   Sťažovateľ   o namietanom   porušení   jeho   práva   na   rozhodnutie   o zákonnosti väzby urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 pri rozhodovaní o   žiadosti   sťažovateľa   zo   16. mája   2003   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   uviedol nasledovné:

Súd vychádzajúc z čl. 5 ods. 4 «Dohovoru priznáva osobnej slobode mimoriadny význam. Právo na slobodu je veľmi dôležité v demokratickej spoločnosti pre jednotlivca (rozsudok vo veci De Wilde, Ooms a Versyp z roku 1970), pričom v prípade osôb, ktoré sa nachádzajú vo väzbe, sa vyžaduje uprednostnenie a zvýšená starostlivosť (rozsudok vo veci Wemhoff z roku 1968).

Význam osobnej slobody jednotlivca sa prejavuje aj v čl. 5 ods. 4 Dohovoru, podľa ktorého sa od súdu vyžaduje, aby konal „urýchlene“. Výraz „speedily“ jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade predmetom záujmu. Z uvedeného dôvodu, i keď prípustnosť dĺžky lehôt   bude   závisieť   od   konkrétnych   okolností,   tieto   sú   v   zásade   veľmi   krátke,   pričom z hľadiska čl. 5 ods. 4 Dohovoru nemožno akceptovať vôbec žiadne zbytočné prieťahy. Za zodpovedajúce čl. 5 ods. 4 považoval Súd lehoty 14, resp. 18 dní (rozhodnutie Súdu Touroude proti Francúzsku z 3. 10. 2000), nie však už lehotu 23 dní (rozsudok vo veci Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000) a lehoty 30 dní, resp. 33 dní (rozsudok vo veci G. B. a M. B. proti Švajčiarsku z 30. 11. 200).

Uvedené   platí   v   plnom   rozsahu   aj   vtedy,   ak   sa   koná   v   dvoch   inštanciách. Dvojinštančnosť konania nezbavuje štát povinnosti plniť záväzky vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru,   inými   slovami   povedané,   súdy   musia   konať   urýchlene   aj   v   dvojinštančnom konaní. Vychádzajúc z vyššie uvedeného ako neprimerane dlhé boli posúdené aj lehoty 31 dní resp. 48 dní (vec Sanchez - Reisse proti Švajčiarsku z roku 1986) alebo dva mesiace a päť dní (Správa Komisie vo veci Savič proti Slovensku z roku 1998).

Do   lehoty   sa   zásadne   počíta   celková   doba   konania,   od   podania   žiadosti   až   po právoplatnosť rozhodnutia (vec Letellier proti Francúzsku z roku 1991).

Konanie podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru garantuje dostatočne istý a efektívny opravný prostriedok spolu s procedurálnymi garanciami pre obvineného, ktoré majú mať charakter, resp. v zásade dosahovať úroveň, garancií pred nezávislým a nestranným súdom (rozsudky Súdu vo veci X. proti Spojenému kráľovstvu z roku 1981 a Van Droogenbroeck z roku 1982). Podľa môjho názoru záruky čl. 5 ods. 4 Dohovoru neboli v mojom prípade dodržané, keď   moje   Žiadosti   boli   Krajskou   prokuratúrou   v   Trenčíne   predložené   Okresnému   súdu Trenčín dňa 21. 5. 2003, Okresný súd Trenčín moje Žiadosti zamietol dňa 22. 5. 2003 a následne Okresný súd Trenčín doručoval Uznesenie OSoŽ subjektom, ktorým musel podľa § 137 TrP Uznesenie OSoŽ oznamovať, do 26. 6. 2003. Teda od vydania Uznesenia OSoŽ do   jeho   doručenia   všetkým   osobám   uplynulo   35   dní.   Tieto   prieťahy   pri   doručovaní spôsobené Okresným súdom v Trenčíne nemožno ničím odôvodniť.

Okrem toho ani rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody v druhom stupni nebolo v mojom prípade „urýchlené“, keď konanie o Sťažnosti pred Krajským súdom v Trenčíne trvalo 35 dní (obdobie od 4. 7. 2003, kedy bola vec Okresným súdom v Trenčíne predložená Krajskému súdu v Trenčíne, do 8. 8. 2003, keď bol spis vrátený späť na Okresný súd v Trenčíne).

I celková dĺžka konania o Žiadostiach bola neprimerane dlhá, keď trvala 83 dní (od 22. 5. 2003   do   12. 8. 2003),   čo   nezodpovedalo   povinnosti   Okresného   súdu   Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne konať urýchlene.

Všetky vyššie uvedené lehoty vrátane celkovej dĺžky konania do môjho prepustenia z väzby boli neprimerane dlhé.

Porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru možno vidieť aj v inej skutočnosti. Z čl. 5 ods. 4 Dohovoru vyplýva požiadavka periodickej kontroly pozbavenia osobnej slobody,   pričom   v   prípade   väzby   sa   dá   usudzovať,   že   táto   periodicita   by   mala   byť v mesačných intervaloch (vec Bezichieri proti Taliansku z roku 1989).

Podľa § 72 ods. 2 prvá a posledná veta TrP obvinený má právo kedykoľvek požiadať o prepustenie na slobodu. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Je   teda   zrejmé,   že   vzhľadom   na   právnu   úpravu   podľa   §   72   ods.   2   TrP   tým,   že Okresný   súd   Trenčín   35   dní   doručoval   Uznesenie   OSoŽ   a   Krajský   súd   v   Trenčíne rozhodoval   o   Sťažnosti   ďalších   35   dní,   bolo   mi   tým   neoprávnene   bránené   opätovne požiadať o prepustenie z väzby, čím navyše nebolo možné kontrolovať zákonnosť väzby v mesačnej periodicite.

Z   čl.   127   ods.   1   Ústavy   SR   vyplýva,   že fyzická   osoba   môže   namietať   porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom.   Fyzická   osoba   môže   namietnuť   porušenie svojich   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy   bez potreby   súčasne   namietať   aj   porušenie   analogického   práva   alebo   slobody   chránenej Ústavou SR (arg. „alebo“). Inými slovami povedané, ochrana ľudských práv a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy   je   súčasťou   ochrany   ústavnosti,   ktorú poskytuje Ústavný súd SR (čl. 124 Ústavy SR). Tento záver potvrdzuje aj dikcia čl. 1 ods. 2 Ústavy   SR,   podľa   ktorého Slovenská   republika uznáva   a dodržiava   všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

V každom prípade však podľa môjho názoru Okresný súd Trenčín a Krajský súd v Trenčíne porušili súčasne nielen čl. 5 ods.   4 Dohovoru, ale aj súvisiace ustanovenia Ústavy SR. (...)

Pri aplikácii čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a posudzovaní, či v konkrétnom prípade došlo k porušeniu   práva   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   neodkladne   a   urýchlene rozhodol   o   zákonnosti   väzby a   nariadil prepustenie,   ak   je táto   nezákonná,   je   potrebné aplikovať aj štandardy stanovené Súdom. Vyplýva to nielen z vyššie citovaného rozhodnutia Ústavného   súdu   SR,   ale   aj   z   jeho   doterajšej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   „SR potvrdila   svoju   viazanosť   Dohovorom,   ktorý   ratifikovala   a   uverejnila   predpísaným spôsobom.   Ak   špecifikácia   práva   alebo   slobody   zaručenej   Dohovorom   na   konkrétnu situáciu   vyplýva   z   medzinárodného   štandardu   uplatnenia   Dohovoru,   je   ním   Slovenská republika viazaná“ (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 z 12. 05. 1997), pričom „Pre   stanovenie   rozsahu   a   ochrany   určitého   základného   práva   alebo   slobody   je   teda právne   významný   aj   rozsah   a   obsah   základného   práva   alebo   slobody   podľa medzinárodných dohovorov, ak je nimi SR viazaná. Ústavu SR nemožno vyložiť spôsobom porušujúcim medzinárodné záväzky štátu“ (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/93, sp. zn. II. ÚS 94/95 alebo II. ÚS 48/97).

V tejto časti podania som uviedol argumenty svedčiace o tom, že moje právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, bolo porušené. Vzhľadom na to, že čl. 17 ods. 2 Ústavy SR garantuje právo rovnakého obsahu, ako aj na viazanosť medzinárodných štandardov ochrany základných práv a slobôd, podľa môjho názoru tieto argumenty svedčia rovnako aj o tom, že moje právo podať návrh na konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   a   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, chránené čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, bolo porušené tiež. Inými slovami povedané,   čl.   17 ods.   2 Ústavy SR a čl.   5 ods.   4 Dohovoru boli porušené z rovnakých dôvodov.»

2. 5. Sťažovateľ o namietanom porušení jeho práva na súdnu ochranu a práva na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 nerozhodli o žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu alebo v prípade nevyhovenia o nahradenie väzby jeho sľubom urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov, a tak mu bránili v zákonom ustanovenej lehote opätovne požiadať o prepustenie z väzby, uviedol nasledovné:

«(...). Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť   na   prípravu   obhajoby   a   aby   sa   mohol   obhajovať   sám   alebo   prostredníctvom obhajcu. (...)

Princípom vlastným právnemu   štátu   je okrem iných   aj   zákaz   svojvôle v činnosti štátnych orgánov (uznesenie sp. zn. PL. ÚS 52/1999).

Vo veci sp. zn. II.   ÚS 48/97 Ústavný súd SR uviedol: „Ústava SR neustanovuje štátnym   orgánom   právomoci,   ktoré   by   mohli   uplatniť   spôsobom   porušujúcim   práva občanov. Keď štátny orgán svojím konaním, alebo opomenutím poruší právo alebo slobodu, ktorú   ústava   zaručuje   občanovi,   svoju   právomoc   neuplatní   v   súlade   s   ústavou   (...). Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy sa výslovne vzťahuje na štátne orgány. Implikovane sa týka aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje Ústava SR a ďalšie zákony“. Následne Ústavný   súd   SR   konštatoval porušenie   čl.   2   ods.   2,   nakoľko Národná rada SR konala v rozpore s požiadavkou „...konať... spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.   V   tej   istej   veci   Ústavný   súd   SR   uviedol:   „Neoddeliteľnou   súčasťou   princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať.“

Vo veci sp. zn. I. ÚS 56/01 Ústavný súd SR uviedol, že právo na súdnu a inú právnu ochranu vychádza z princípu právneho štátu, ktorý sa zhmotňuje do série procesných práv, ktoré všetky patria do spoločného základu práva a spravodlivý proces.

Vo veci sp. zn. III. ÚS 60/2000 Ústavný súd SR uviedol, že u každej trestne stíhanej osoby, na ktorú už bola podaná obžaloba, ide podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR o právo, aby o oprávnenosti tejto obžaloby rozhodol nezávislý a nestranný súd. Z uvedeného vyplýva, že čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aplikovateľný aj v trestných veciach.

Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/1994 obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov SR. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Právo na obhajobu možno vo všeobecnosti v súlade s § 33 a § 41 TrP definovať ako súbor procesných práv, prostredníctvom ktorých obvinený môže realizovať ochranu svojich práv a právom chránených záujmov v štádiu trestného konania, od ktorého je stíhaný ako obvinený. V prípade, ak je obvinený stíhaný väzobne, neodmysliteľnou súčasťou práva na obhajobu je aj právo namietať zákonnosť väzby, požadovať prepustenie na slobodu a pod. Tým, že Okresný súd Trenčín 35 dní doručoval Uznesenie OSoŽ, a že Krajský súd v Trenčíne rozhodoval o Sťažnosti ďalších 35 dní, oba súdy mi bránili opätovne požiadať o prepustenie z väzby, čím zároveň porušili aj vyššie citované ustanovenia Ústavy SR. Z posledne uvedeného vyplýva, že Okresný súd Trenčín a Krajský súd v Trenčíne zjavne   svojvoľným   (právom   neregulovaným)   spôsobom   porušovali   povinnosť   štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia základných práv a slobôd tými subjektami, ktorým boli priznané. Svojvôľu a bránenie v uplatnení práv možno považovať za porušenie jednak čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 ústavy SR, ale aj čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.»

2. 6. Sťažovateľ o namietanom porušení jeho práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 nerozhodli o alternatívnej žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o nahradenie väzby jeho sľubom, uviedol nasledovné:„(...) Žiadosťou druhou som sa domáhal pre nevyhovenie Žiadosti prvej nahradenia väzby mojím sľubom.

V Uznesení OSoŽ chýba výrok ohľadne mojej Žiadosti druhej. V zmysle § 74 ods. 1 TrP rozhodnutie o tom, či sa písomný sľub prijíma alebo nie (§ 73 ods. 1 písm. b) TrP) je rozhodnutím o väzbe. Z tohto dôvodu bolo povinnosťou súdu v Uznesení samostatným výrokom rozhodnúť aj o mojej Žiadosti druhej, nakoľko táto je odlišná od Žiadosti prvej.

V   odôvodnení   Uznesenia   OSoŽ   sa   uvádza,   že   „...   o   nahradení   väzby   písomným sľubom nerozhodoval, pretože jeho prijatie je zo zákona vylúčené, keďže obvinený M. je stíhaný za trestný čin uvedený v § 62 ods. 1 Trestného zákona“. K otázke nahradenia mojej väzby písomným sľubom Krajský súd v Trenčíne pri rozhodovaní o mojej Sťažnosti, v ktorej som okrem iného namietal vadnosť Uznesenia OSoŽ z dôvodu, že v Uznesení OSoŽ chýbal výrok   ohľadne   mojej   žiadosti   o   nahradenie   väzby   písomným   sľubom,   v   odôvodnení Uznesenia KSoS uviedol, že „... zo zákona je vylúčené, aby súd mohol prijať písomný sľub, ako náhradu za väzbu. Z toho dôvodu i krajský súd preto považuje odmietnutie prijatia písomného sľubu súdom v dôvodoch za dostatočné“.   S týmito závermi oboch súdov sa z dôvodov uvedených nižšie nestotožňujem.

Ako už bolo uvedené v tejto podania, podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku...   má   právo   byť   súdený   v   primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia, Dohovor neumožňuje zo žiadnych dôvodov zákonom   obmedziť   právo   byť   prepustený   počas   konania   bez   toho,   aby   o   prípadnom prepustení z väzby počas konania rozhodol súd s plnou jurisdikciou po preskúmaní všetkých relevantných okolností. Na rozdiel od Dohovoru, ustanovenie § 73 ods. 1 TrP obmedzuje možnosť prepustenia obvineného na slobodu a to tým, že jednak možnosť nahradenia väzby písomným sľubom je obmedzená len na dôvody uvedené v § 67 ods. 1 písm. a) alebo c) TrP, jednak túto možnosť vylučuje v prípadoch, ak je obvinený stíhaný pre trestný čin uvedený v §   62   ods.   1   TrZ,   čím   vylučuje   zo   súdneho   prieskumu   možnosť   nahradenia   väzby   pri určitých kategóriách obvinených.

Z rozhodovacej praxe Súdu vyplýva, že je porušením čl. 5 ods. 3 Dohovoru, ak je možnosť prepustenia na záruku vylúčená zákonom v prípadoch, keď je väzba založená na nebezpečenstve recidívy alebo ovplyvňovania svedkov alebo pre taxatívne stanovené trestné činy (S. B. C. proti Spojenému kráľovstvu z 19. 6. 2001, §§ 22, 23).

Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa   čl.   154c   ods.   1   Ústavy   SR   medzinárodné   zmluvy   o   ľudských   právach   a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej   právneho   poriadku   a   majú   prednosť   pred   zákonom,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah ústavných   práv   a   slobôd.   Dohovor   bol   ratifikovaný   a   vyhlásený   pred   nadobudnutím účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a teda Dohovor má prednosť pred ustanoveniami TrP, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Vzhľadom   na   prednosť   Dohovoru   pred   ustanoveniami   TrP   bolo   povinnosťou   tak Okresného súdu Trenčín ako aj Krajského súdu v Trenčíne meritórne sa zaoberať aj mojou Žiadosťou   druhou   a   o   tejto   rozhodnúť   po   preskúmaní   všetkých   hmotnoprávnych   a procesných podmienok. Nakoľko oba súdy takto nepostupovali, bolo porušené moje právo vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 Dohovoru aj z tohto dôvodu.

Z vyššie uvedených dôvodov boli porušené aj moje práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.»

2.   7.   Vzhľadom   na   uvedené   podstatné   skutočnosti   a   argumenty   sa   sťažovateľ domáhal toho, aby ústavný súd vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti nálezom rozhodol takto (tzv. petit sťažnosti):

„1. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. (...)

3. Krajský súd v Trenčíne porušil práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c), písm. d) Dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.

4. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR.

5. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

6. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne porušili práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.

7. Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne porušili práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

8. Uznesenie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 22. 5. 2003, sp. zn. 1 Tp 49/03, v spojení s Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 7. 8. 2003, sp. zn. 3 Tpo 13/03 sa zrušujú a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby na slobodu.

9. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie (...)   peňažnú   sumu   vo   výške   100.000,-   Sk,   ktorú   mu   je   povinný   zaplatiť   Okresný   súd v Trenčíne a peňažnú sumu vo výške 100.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

10. (...) Okresný súd v Trenčíne a Krajský súd v Trenčíne sú povinné spoločne a nerozdielne   uhradiť   trovy   konania   k   rukám   advokáta   Mgr.   R.   T.,   B.   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. 8. Sťažovateľ výšku požadovaného primeraného zadosťučinenia odôvodnil takto:„1.   Postupom   orgánov   činných   v trestnom   konaní   došlo   k porušeniu   niekoľkých mojich ústavných práv, ako aj k porušeniu mojich práv chránených Dohovorom.

2. Porušenie mojich práv bolo osobitne svojvoľné a hrubé.

3.   Porušenie   práva   na   osobnú   slobodu   možno   kvalifikovať   ako   jedno z najzávažnejších porušení Dohovoru.

4. Zrejmé prehliadanie mojej osoby zo strany orgánov činných v trestnom konaní dolieha   na   mňa   osobitne   nepriaznivo,   nakoľko   najneskôr   od   mája   2003   som   zbavený osobnej slobody v rozpore s právnym poriadkom a nachádzam sa vo väzbe odlúčený od svojej rodiny a priateľov, to všetko za osobitne sprísnených opatrení vzhľadom na dôvod kolúznej väzby.

5. K porušeniu mojich práv došlo rozhodovaním a postupom súdov, ktorých úlohou je práve opak, a to ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb. Vzhľadom na to som trpel pocitmi bezmocnosti, menejcennosti a bola u mňa v podstate negovaná dôvera v možnosť poskytnutia spravodlivosti v štáte.

6.   Okresný   súd   v Trenčíne   a Krajský   súd   v Trenčíne   vyššie   uvedeným   spôsobom postupoval napriek tomu, že som ako osoba pozbavená osobnej slobody a nachádzajúca sa vo   väzbe   mohol   legitímne   očakávať   zvýšenú   a osobitnú   starostlivosť   o ochranu   mojich ústavných práv a práv zaručených Dohovorom.

7. Osobitne významnou okolnosťou je aj doba, po ktorú som už nezákonne pozbavený svojej osobnej slobody.

Účelom   ústavnej   sťažnosti   je   ochrana   porušených   Ústavou   SR   chránených   práv (čl. 127   Ústavy   SR).   V danom   prípade   možno   ochranu   týchto   práv   dosiahnuť   jednak zrušením Uznesenia o žiadosti a zmiernením (reparáciou) následkov, ktoré porušenie práv vyvolalo   konštatovaním   porušenia   Ústavy   SR   a Dohovoru   a priznaním   primeraného zadosťučinenia v peniazoch. Ústavná sťažnosť v danom prípade je realizáciou (uplatnením) nároku na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru a plní funkciu účinného právneho prostriedku nápravy podľa čl. 13 Dohovoru (rozsudok Súdu vo veci Kudla proti Poľsku z 26. 10. 2000, § 165).“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. M. T., listom z 11. februára 2005 sp. zn. Spr. 163/2005, krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. J. K., listom z 9. februára 2005   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedeným   vyjadreniam   z   12. marca 2005.

3. 1. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že: «(...) oznamujem, že netrvám na tom, aby sa konalo ústne pojednávanie vo veci prijatej sťažnosti. (...)

Ústavný súd Slovenskej republiky v Uznesení pod č. k. 239/04-54 zo dňa 16. 12. 2004 rozhodol,   že   sťažnosť   Ing.   J.   M.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho   práv   v bodoch   a   -   f, uznesenia prijíma na ďalšie konanie.

Porušenie jeho práv zo strany Okresného súdu Trenčín, o ktorých žiada rozhodnúť sa týka bodov c - f. K bodu c) prijatej sťažnosti:

Sťažovateľ namieta, že bolo porušené jeho právo na priame odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46   ods.   1   v spojení   s čl.   17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   v uznesení tunajšieho súdu sp. zn. 1 Tp 49/2003.

Dňa 21. 05. 2003 bola tunajšiemu súdu doručená žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu   a o nahradenie   väzby   sľubom,   ktorý   sťažovateľ   podal   na   Krajskú   prokuratúru 19. 5. 2003.   O tejto   žiadosti   bolo   rozhodnuté   uznesením   zo   dňa   22.   5.   2003   pod   č.   k. 1 Tp 49/2003-5   tak,   že   žiadosť   bola   zamietnutá.   Toto   uznesenie   súdu   zodpovedá ustanoveniam   § 134   ods.   2   Trestného poriadku.   Má všetky náležitosti   rozhodnutia   a je riadne skutkovo i právne odôvodnené.

Sudkyňa v uvedenom uznesení uviedla, že preskúmala nielen žiadosť obvineného, ale aj vyšetrovací spis ČVS: VKE 14/OVOZTČ-BB-2002 a spis Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1 T 114/02. Z týchto dôkazov zistila, že dôvody väzby u sťažovateľa trvajú. Konštatovala, že obvinený   je   dôvodne   podozrivý   z účasti   na   spáchaní   závažnej   trestnej   činnosti,   pričom dôkazy zadovážené dovtedajším vyšetrovaním to potvrdzujú. Tieto dôkazy podľa sudkyne svedčia o spáchaní veľmi rozsiahlej a veľmi závažnej trestnej činnosti.

Sudkyňa   v tomto   uznesení   dostatočne   špecifikovala   dôvody   väzby   vo   vzťahu k sťažovateľovi. Individualizácia odôvodnenia väzby voči sťažovateľovi bola postačujúca. K bodu d) prijatej sťažnosti:

Sťažovateľ namieta porušenie práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby, urýchlene, bez zbytočných prieťahov podľa čl. 5 ods. 4 „Dohovoru“ a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky pri rozhodovaní v žiadosti zo 16. 5. 2003 o prepustenie z väzby na slobodu.

Žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   (zo   dňa   16.   5.   2003)   bola   Krajskej prokuratúre   Trenčín   doručená dňa   19.   5.   2003 a súdu   predložená   21.   5.   2003.   O tejto žiadosti zákonná sudkyňa rozhodla 22. 5. 2003, teda na druhý deň od nápadu veci. Konala teda   nadmieru   rýchlo,   bez   akýchkoľvek   prieťahov.   Toto   rozhodnutie   bolo   sťažovateľovi doručené   3.   6.   2003.   On   podal   proti   nemu   sťažnosť   9.   6.   2003.   Ak   jemu   (resp.   jeho právnemu   zástupcovi)   trvalo   napísanie   sťažnosti   5   dní,   nemôže   sudcu   obviňovať   zo zdĺhavosti rozhodnutia, ak tak urobí do 1 dňa.

Prieťahy v konaní naopak spôsobil sťažovateľ, resp. jeho právni zástupcovia. Žiadosť o prepustenie z väzby podával na hlavičkovom papieri Mgr. R. T., ktorý aj žiadosť podpísal a ktorý podával sťažnosť proti rozhodnutiu súdu zo dňa 22. 5. 2003. Dodatočne zaslal do spisu plnú moc Dr. H., advokát, ktorý tiež požiadal o doručenie súdneho rozhodnutia. Stalo sa tak 18. 6. 2003. Na základe tejto žiadosti bolo rozhodnutie súdu č. k. 1 Tp 49/2003 – doručované aj jemu. Prevzal ho 26. 6. 2003 a aj on podával proti citovanému uzneseniu sťažnosť vo svojom mene. Sťažnosť bola súdu doručená 1. 7. 2003 a na druhý deň, teda 2. 7. 2003,   už   bol   spis   predkladaný   odvolaciemu   súdu.   Odtiaľ   sa   vrátil   8.   8.   2003. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo doručené 15. 8. 2003, pokyn, aby sa tak stalo je zo 14. 8. 2003.

Právo   sťažovateľa   na   urýchlené   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   teda   nebolo porušené. K bodu e)

I v tomto bode sťažovateľ namieta, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a právo na obhajobu tým, že Okresný súd Trenčín nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby bez zbytočných prieťahov.

Tvrdenia   sťažovateľa   sú   vzhľadom   na   okolnosti   uvedené   vo   vyjadrení   k bodu   d) účelové.   Jediný   prieťah   vo   veci   bol   zavinený   právnym   zastúpením   sťažovateľa. Prvostupňový súd konal vo veci mimoriadne pružne. Rozhodol o sťažnosti na druhý deň po jej   doručení,   rozhodnutie   vypracoval   včas   a spis   obratom   po   doručení   opravného prostriedku predložil odvolaciemu súdu. K bodu f)

V tejto časti sťažovateľ namietol, že jeho práva boli porušené tým, že nebol súdený v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania   podľa   čl.   5   ods.   3   „Dohovoru“ v spojení s čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky tým,   že nebolo rozhodnuté o jeho alternatívnej žiadosti o nahradenie väzby jeho sľubom.

Je pravdou, že výrok právoplatného uznesenia (v uznesení č. k. 1 Tp 49/2003-5) sa nezmieňuje   o žiadosti   sťažovateľa.   Z odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   však   vyplýva,   že vzhľadom   na   ustanovenie   §   62   ods.   1   Trestného   zákona   považovala   zákonná   sudkyňa prijatie   sľubu   v prípade   sťažovateľa   za   nemožné.   Fakticky   teda   o alternatívnej   žiadosti sťažovateľa   bolo   rozhodnuté   v jeho   neprospech.   Sťažovateľ   však   už   bol   prepustený   na slobodu,   a preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   bola   jeho   žiadosť   z tohto   pohľadu   znova skúmaná. Išlo by o posudzovanie dôvodnosti väzby so spiatočnými účinkami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že z pôsobnosti druhej vety čl. 5 ods. 3 „Dohovoru“ vnútroštátne právo nemôže vylúčiť niektoré trestné činy, resp. niektoré dôvody väzby.   I článok 17 ods.   1,   2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky zahrňuje v sebe aj možnosť prepustenia počas konania podmieneného zárukou. Tento výklad sa však vyvíjal postupne a k týmto záverom sa dospelo iba v relatívne nedávnej dobe.

Zákonná sudkyňa však vo veci sp. zn. 1 Tp 49/2003 postupovala v súlade s Trestným poriadkom (lege artis).

Sťažovateľ požaduje i od Okresného súdu Trenčín finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk. Priznanie takéhoto zadosťučinenia by však nebolo spravodlivé.

Prvostupňový   súd   postupoval   primerane   rýchlo,   nespôsobil   prieťahy,   konal   lege artis. Výklad čl. 5 ods. 3 druhej vety „Dohovoru“ sa postupne vyvíjal a závery z tohto výkladu sú známe pomerne krátku dobu. Preto by nebolo spravodlivé priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie.

V tomto prípade poukazujem na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 100/04-126 zo dňa 08. 10. 2004.»

3. 2. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že: «(...) K jednotlivým námietkam v sťažnosti uvedeným sa vyjadrujem nasledovne: K bodu 1a)

Námietka   sťažovateľa   nebola   prijatá   na   ďalšie   konanie   a   preto   sa   ku   nej nevyjadrujem. K bodu 1b)

Tvrdenie sťažovateľa, že o jeho žiadosti rozhodoval iný senát než senát zriadený zákonom   sa   nezakladá   na   pravde.   Predmetná   vec   bola   pridelená   do   senátu   JUDr.   E. z dôvodu,   že   už   v roku   2002   rozhodoval   v odvolacom   konaní   proti   sťažovateľovi   senát JUDr. E. a to pod sp. zn. 1 Tpo 72/02. Vzhľadom na menší počet sudcov vybavujúcich trestnú   agendu   na   Krajskom   súde   v Trenčíne   a v záujme   toho,   aby   nedošlo   k vylúčeniu sudcov   z dôvodu   rozhodovania   o väzbe,   bol   Rozvrh   práce   Krajského   súdu   v Trenčíne vypracovaný   tak,   že   sudcovia   vybavujúci   prvostupňovú   agendu   podľa   §   17   Trestného poriadku   v senátoch   1   Tpo,   21   Tpo   a 22   Tpo   rozhodovali   v prípravnom   konaní o sťažnostiach do väzby vo všetkých veciach, okrem vecí podľa § 17 Trestného poriadku a to z dôvodu, aby nedošlo k vylúčeniu sudcov vybavujúcich odvolaciu agendu v senátoch 2 To a 3 To. Naopak sudcovia v odvolacích senátoch 2 Tpo a 3 Tpo rozhodovali v II. stupni o sťažnostiach   do   väzby   proti   rozhodnutiam   okresných   súdov   v prípravnom   konaní   vo veciach podľa § 17 Trestného poriadku a to z dôvodu, aby nedošlo k vylúčeniu sudcov, ktorí rozhodujú v I. stupni vo veciach podľa § 17 Trestného poriadku. Súčasne v súlade s bodom 3) Hlavných princípov, ktoré platili pre Rozvrh práce trestného oddelenia na rok 2003, boli v odvolacej agende najmä na rozhodovanie o opravnom prostriedku veci prideľované cez výnimku senátu, resp. sudcovi, ktorý už predtým v danej veci rozhodoval. Senát JUDr. E. v predmetnej veci prvýkrát rozhodoval pod sp. zn. 1 Tpo 72/02 dňa 16. 1. 2003, keď vec do jeho senátu napadla plne v súlade s Rozvrhom práce Krajského súdu v Trenčíne na rok 2002 a od tohoto momentu s poukazom na prijaté zásady rozhodoval vo všetkých veciach týkajúcich sa trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4b, 5 Trestného zákona bez ohľadu na to, do ktorého oddelenia vec napadla. Vec mu bola vždy pridelená cez počítač s poukazom na bod 3) Hlavných princípov, a to pod pôvodným číslom, pod ktorým bola zapísaná.   To   znamená,   že ak   vec   napadla   do   oddelenia   3   Tpo,   tak   pod   číslom   tohoto oddelenia bola prostredníctvom počítača pridelená do senátu 1 Tpo, teda do oddelenia JUDr. E.

Ako vyplýva aj z potvrdenia v zbernom spise tunajšieho súdu sp. zn. 3 Tpo 13/03 vec vedená pod touto spisovou značkou bola dňa 7. 7. 2003 v súlade s Hlavnými princípmi pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 1 Tpo. Rovnako vo všetkých veciach ostatných   obvinených   v   kauze   Devín   banky   pre   trestný   čin   vraždy   rozhodoval   senát JUDr. V., aby nedošlo k vylúčeniu sudcov, ktorí by vo veci rozhodovali po podaní obžaloby pre trestný čin vraždy v I. stupni v súlade s ustanovením § 17 Trestného poriadku.

Napokon aj   nedávno   prijatý   zákon č.   757/2004   o súdoch   a o   zmene a   doplnení niektorých zákonov v § 57 ods. 7 predpokladá, že vec bude pridelená sudcovi, ktorému bola ako zákonnému sudcovi pôvodne pridelená.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   mám   za   to,   že   vo   veci   rozhodoval   senát   zriadený zákonom. K bodu 2)

Rozhodovanie o prepustenie z väzby na neverejnom zasadnutí ako druhý bod petitu sťažnosti nebolo prijaté na ďalšie konanie (už bolo predmetom rozhodovania ÚS 100/04- 157) a preto sa k nemu nevyjadrujem. K bodu 3)

Sťažovateľ presne nešpecifikuje kedy mal súd jemu, alebo jeho obhajcovi odmietnuť nahliadnuť   do spisu.   Zrejme však ide o prípad,   ktorý namietal sťažovateľ už vo svojej predchádzajúcej   sťažnosti.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   svojím   Nálezom   zo   dňa 11. 3. 2004 pod sp. zn. I. ÚS 67/03-103 konštatoval, že Krajský súd v Trenčíne postupom, ktorým   neprijal   opatrenia   za   účelom   umožnenia   nazrieť   obhajcovi   obvineného   Ing.   M. aspoň   do   časti   vyšetrovacieho   spisu   predloženého   v   súvislosti   s   jeho   sťažnosťou   proti uzneseniu o jeho vzatí do väzby, o ktorej konal a rozhodoval v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tpo 72/02, porušil jeho základné právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľ teda opakovane namieta skutočnosť, o ktorej už bolo Ústavným súdom Slovenskej republiky rozhodnuté. K bodu 4)

Mám za to, že obe rozhodnutia, t. j. uznesenie Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 1 Tp 49/2003 zo dňa 22. 5. 2003 i uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 7. 8. 2003 sp.   zn. 3 Tpo 13/03 boli riadne a náležite odôvodnené, v súlade s ustanovením § 134 Trestného poriadku. K bodom 5) 6)

Všeobecné súdy konali bez prieťahov a vzhľadom na obsah spisového materiálu aj rýchlo. Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a o nahradenie väzby písomným sľubom podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu na Krajskú prokuratúru v Trenčíne dňa 19. 5. 2003. Prokurátor žiadosti nevyhovel a dňa 21. 5. 2003 ju predložil na rozhodnutie sudcovi s vyjadrením, že nahradenie väzby sľubom podľa § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprichádza do úvahy, pretože obvinený je vo väzbe aj z dôvodov § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktorej dôvody naďalej trvajú. Sudkyňa o žiadosti sťažovateľa rozhodla dňa 22. 5. 2003, teda už na druhý deň po tom, čo jej bola žiadosť predložená. V dôsledku sťažnosti podanej obvineným prostredníctvom svojho obhajcu predmetná vec napadla na Krajský súd v Trenčíne dňa 4. 7. 2003. Pretože predseda senátu bol v čase nápadu veci až do 25. 7. 2003 na dovolenke mimo územia Slovenskej republiky, ihneď po preštudovaní spisového materiálu dňa 29. 7. 2003 určil termín neverejného zasadnutia na deň   7.   8.   2003,   kedy   Krajský   súd   v   Trenčíne   rozhodol   o   sťažnosti   obvineného   proti uzneseniu prvostupňového súdu. Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 7. 8. 2003 bolo doručené Krajskej prokuratúre v Trenčíne dňa 11. 8. 2003, pričom aj spis bol dňa

8. 8. 2003 zaslaný Okresnému súdu v Trenčíne. K bodu 7) Dôvody sťažovateľa pod bodom 7) v prvom aspekte námietok neboli Ústavným súdom Slovenskej republiky prijaté na ďalšie konanie a preto sa k nim nevyjadrujem. (...) Pokiaľ ide o druhý aspekt námietok v tomto bode sťažnosti, t. j. že súdy nerozhodli o žiadosti   sťažovateľa   o   nahradenie   väzby   jeho   sľubom,   poukazujem   predovšetkým   na II. stupňové rozhodnutie, kde odvolací súd riadne odôvodnil, prečo považoval odmietnutie prijatia   písomného   sľubu   súdom   I.   stupňa   v   dôvodoch   za   dostatočné.   Pretože   súd konštatoval u sťažovateľa dôvody väzby aj podľa písm. b) § 67 ods. 1 Tr. por. a sťažovateľ je   stíhaný   pre   trestný   čin   uvedený   v   §   62   ods.   1   Trestného   zákona,   nebolo   možné   s poukazom na ustanovenie § 73 Trestného poriadku sľub prijať. Prijatie sľubu je v danom prípade vylúčené zo zákona a preto považujem postup súdov za správny a zákonný. Súčasne poukazujem aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 44/1994, podľa ktorého, ak súd zamietne žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu spojenú s jeho   písomným   sľubom,   hoci   prijatie   sľubu   je   zo   zákona   vylúčené,   treba   na   uvedenú skutočnosť   poukázať   len   v   odôvodnení   uznesenia,   ktorým   bola   žiadosť   obvineného o prepustenie z väzby zamietnutá. K bodu 8)

K námietkam uvedeným v bode 8) sťažnosti sa rovnako nevyjadrujem pretože neboli prijaté na ďalšie konanie. (...)

Záverom uvádzam, že z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ opakovane namieta skutočnosti, o ktorých už Ústavný súd Slovenskej republiky v minulosti rozhodol, resp. ich neprijal na ďalšie konanie. Navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že sťažnosti Ing. J. M. nevyhovuje. (...)

Súčasne Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.»

3. 3. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedeným vyjadreniam predsedníčky okresného súdu a predsedu krajského súdu uviedol, že:

«Dňa 25. 2. 2005 mi bolo prostredníctvom právneho zástupcu doručené vyjadrenie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 11. 2. 2005 (ďalej len „Vyjadrenie OS“) a vyjadrenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 9. 2. 2005 (ďalej len „Vyjadrenie KS“) k mojej sťažnosti v časti prijatej na ďalšie konanie uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.   12.   2004,   č.   k.   I.   ÚS   239/04-54   (ďalej   len   „Uznesenie“),   ku   ktorým   uvádzam nasledovné: K bodu 1. písm. a) výroku Uznesenia

Súd   i na   čl.   5   Dohovoru   aplikoval   svoju   judikatúru   týkajúcu   sa   nezávislosti a nestrannosti   súdu   z hľadiska   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   (vec   D.   N.   proti   Švajčiarsku z 29. 3. 2001, §§ 41 - 57). Mám za to, že právo na „súd zriadený zákonom“ je taktiež aplikovateľné na konanie podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru.

Podľa   §   2   ods.   9   TrP   v trestnom   konaní   pred   súdom   rozhoduje   senát   alebo samosudca;   predseda   senátu   alebo   samosudca   rozhodujú   sami   len   tam,   kde   to   zákon výslovne ustanovuje. Ak v prípravnom konaní rozhoduje súd v prvom stupni, rozhodnutie robí sudca.

Podľa § 7 ods. 2 veta druhá zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení účinnom do 31. 10. 2003 (ďalej len „ZSS“) zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.

Podľa   §   26   ods.   1   ZSS   činnosť   súdov   sa   pri   zabezpečovaní   riadneho   výkonu súdnictva určuje v rozvrhu práce na kalendárny rok, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 26 ods. 2 ZSS veci sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú sudcom a vyšším súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov   schválených   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo spravodlivosti“) tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Podľa   §   2 ods.   1   vyhlášky č.   66/1992   Zb.   o Spravovacom poriadku pre   okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „SP“) rozdelenie práce na súdoch sa určuje na kalendárny rok rozvrhom práce; v rozvrhu práce sa určí aj zastupovanie sudcov. Podľa   §   34   SP   predseda   súdu   vypracuje   podľa   konkrétnych   podmienok   rozvrh služieb,   v ktorom   určí   sudcu   (predsedu   senátu),   ktorý   bude   v jednotlivých   dňoch v pracovnom   čase   rozhodovať   o vydaní   príkazu   na   zatknutie,   o väzbe   zadržanej   alebo zatknutej osoby a o vydaní príkazu na domovú prehliadku podľa § 69, 77 a 83 Trestného poriadku;   v rozvrhu   služieb   tiež   určí   ďalšieho   sudcu   na   zastupovanie   v mimoriadnych prípadoch   (práceneschopnosť).   Určený   sudca   (predseda   senátu)   je   povinný   počas pracovného času zdržiavať sa na pracovisku.

Podľa § 26 ods. 3 písm. d) ZSS rozvrh práce obsahuje určenie spôsobu zastupovania sudcov, samosudcov, predsedov senátov a vyšších súdnych úradníkov tak, aby v prípade ich neprítomnosti   bolo   možné   zabezpečiť   v   súlade   s   osobitnými   predpismi   konanie   a rozhodovanie v prejednávanej veci.

Podľa   §   26   ods.   3   písm.   e)   ZSS   rozvrh   práce   obsahuje   spôsob   a podmienky vykonania   zmien   v rozvrhu   práce,   ak   sa   zmení   personálne   obsadenie   súdu,   vylúčia   sa sudcovia alebo ďalší zamestnanci súdu podľa osobitného predpisu uvedení v rozvrhu práce; zmena   v rozvrhu   práce   z dôvodu   výrazného zaťaženia len niektorých sudcov v priebehu kalendárneho roka sa nemôže týkať vecí, v ktorých sa už začalo konanie pred súdom. Podľa § 26 ods. 3 písm. f) ZSS rozvrh práce obsahuje spôsob prideľovania vecí sudcom   a vyšším   súdnym   úradníkom   v prípade   nemožnosti   využitia   technických prostriedkov a programových prostriedkov.

Podľa § 26 ods. 3 písm. g) ZSS rozvrh práce obsahuje rozvrh služieb určujúci sudcov a spôsob ich zastupovania v prípade nemožnosti prideľovania vecí náhodným výberom. Podľa   §   26   ods.   4   ZSS   nemožnosťou   využitia   technických   prostriedkov a programových prostriedkov podľa odseku 3 písm. f) sa na účely tohto zákona rozumie ich porucha znemožňujúca prístup k dátam potrebným na prideľovanie vecí v trvaní najmenej dvoch pracovných dní.

Podľa § 26 ods. 5 ZSS nemožnosťou prideľovania vecí náhodným výberom podľa odseku 3 písm. g) sa na účely tohto zákona rozumie potreba prideliť vec na rozhodnutie bez zbytočného odkladu, a to v prípadoch (...) rozhodnutia o väzbe (...).

Z rozvrhu práce Krajského súdu v Trenčíne na rok 2003, Spr.   789/02 (ďalej len „Rozvrh   práce“)   vyplýva,   že   na   prejednanie   sťažností   do   väzby   proti   rozhodnutiam okresného súdu v prípravnom konaní o veciach podľa § 17 Tr. por., teda aj na vybavenie mojej Sťažnosti proti Uzneseniu OSoŽ, boli určené senáty 2 Tpo a 3 Tpo (§ 26 ods. 3 písm. a) ZSS).

Z nahliadnutia do evidencie rozdeľovania vecí na Krajskom súde v Trenčíne bolo dňa   12.   8.   2003   mojím   obhajcom   JUDr.   J.   H.   substitučne   zastúpeným   advokátskou koncipientkou   Mgr.   A.   M.   zistené,   že   z Okresného   súdu   v Trenčíne   bola   moja   vec predložená Krajskému súdu v Trenčíne dňa 4. 7. 2003, bola jej pridelená sp. zn. 3 Tpo 13/03 a napadla do senátu JUDr. J., čo bolo v súlade s Rozvrhom práce. Následne však Opatrením KS bola moja vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 1 Tpo, ktorého predsedom je JUDr. D. E. a ktorého zloženie bolo odlišné od senátu 3 Tpo. Rozvrh práce spolu s hlavnými princípmi, ktoré platia pre Rozvrh práce trestného oddelenia na rok 2003, nie je v súlade s § 26 ods. 2 ZSS, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 6. 2002, keď z neho nie je vôbec zrejmé, že veci sa v súlade s Rozvrhom práce prideľujú sudcom náhodným výberom. Pridelenie mojej veci náhodným výberom do senátu 3 Tpo alebo 1 Tpo nevyplýva ani z Vyjadrenia KS.

K argumentácii   uvedenej   vo   Vyjadrení   KS,   že   „Súčasne   v súlade   s   bodom   3) Hlavných princípov, ktoré platili pre Rozvrh práce trestného oddelenia na rok 2003, boli v odvolacej agende najmä na rozhodovanie o opravnom prostriedku veci prideľované cez výnimku   senátu,   resp.   sudcovi,   ktorý   už   predtým   v danej   veci   rozhodoval“,   uvádzam nasledovné.

Uvedená argumentácia by bola na mieste za predpokladu, že by Uznesenie OSoŽ bolo   Krajským   súdom   v Trenčíne   na   základe   Sťažnosti   zrušené,   vec   vrátená   späť   na prejednanie   a rozhodnutie   prvostupňovému   súdu,   po   jeho   rozhodnutí   by   bola   opätovne podaná   sťažnosť   niektorou   z oprávnených   osôb   a na   vybavenie   veci   (totožnej   –   pozn. sťažovateľa) by bola cez výnimku pridelená senátu, ktorý pôvodne rozhodoval o Sťažnosti proti   Uzneseniu   OSoŽ.   Tejto   argumentácii   nasvedčuje   aj   znenie   toho   času   platného a doposiaľ neúčinného ustanovenia § 51 ods. 7 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (vo   Vyjadrení   KS   zrejme   nesprávne   citované   a interpretované ustanovenie § 57 ods. 7 tohto zákona – pozn. sťažovateľa).

Rozhodovanie Krajského súdu v Trenčíne o Sťažnosti proti Uzneseniu OSoŽ však bolo   inou   vecou,   ako   rozhodovanie   Krajského   súdu   v Trenčíne   o mojej   sťažnosti   proti uzneseniu o mojom vzatí do väzby pod sp. zn. 1 Tpo 72/02. V rámci prípravného konania nie   je   možné   interpretovať   pojem   vec   takým   spôsobom,   ako   to   urobil   Krajský   súd v Trenčíne, že všetky do úvahy prichádzajúce rozhodnutia urobené súdom v prípravnom konaní (týkajúce sa trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. b), ods. 5 Trestného zákona)   sú jednou a tou istou vecou.   Tento môj záver vyplýva predovšetkým z dikcie   §   2   ods.   9   veta   posledná   TrP   v spojení   s   §   26   ods.   2   TrP,   ktorý   hovorí o rozhodovaní   sudcom   pri   vykonávaní   úkonov   v prípravnom   konaní.   Z uvedeného   teda vyplýva, že úkony sudcu v prípravnom konaní (napr. ustanovenie obhajcu, rozhodovanie o väzbe, príkaz na domovú prehliadku atď.) sú v trestnoprocesnom zmysle samostatnými vecami,   rovnako   ako   je   samostatnou   vecou   konanie   na   súde   po   podaní   obžaloby prokurátorom.   Tomuto   záveru   nasvedčuje   aj   zaužívaná   prax,   keď   jednotlivým   návrhom v prípravnom konaní, o ktorých má rozhodovať sudca, je prideľovaná rozdielna spisová značka.

Okrem toho pod „rozhodnutím o väzbe“ ako dôvodom nepridelenia veci náhodným výberom (§ 26 ods. 5 ZSS) je potrebné rozumieť len rozhodnutia o vzatí alebo nevzatí do väzby, nie však rozhodnutia o predĺžení lehoty trvania väzby, resp. o žiadosti o prepustenie z väzby. Tento záver vyplýva z dikcie § 34 SP a § 26 ods. 3 písm. g) ZSS, nakoľko len rozhodnutia   o vzatí   alebo   nevzatí   do   väzby   je   potrebné   urobiť   bez   zbytočného   odkladu (počas služby).

Nad   rámec   uvedeného   dodávam,   že   akékoľvek   rozhodnutie   sudcu   v prípravnom konaní je samostatnou vecou a ako taká musí byť v súlade s rozvrhom práce pridelená sudcovi náhodným výberom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí, s výnimkami uvedenými v § 26 ods. 3 písm. f), písm. g) ZSS. Tento záver vyplýva jednak z dikcie § 2 ods. 9 veta posledná TrP v spojení s ustanoveniami § 26 ods. 1, ods. 2, ods. 3 TrP alebo § 26a TrP, jednak z funkcií súdu v štádiách konania predchádzajúcim podaniu obžaloby, keď súd je tu zákonom zriadeným, nezávislým a nestranným garantom ochrany základných práv a slobôd pred svojvoľnými zásahmi do nich zo strany orgánov činných v predprípravnom a prípravnom konaní trestnom.

Záver,   že   akékoľvek   rozhodnutie   súdu   v predprípravnom   a prípravnom   konaní trestnom je samostatnou vecou, potvrdzuje aj skutočnosť, že vydaniu takéhoto rozhodnutia musí   vždy   predchádzať   návrh   procesne   oprávneného   subjektu.   Žiadne   z rozhodnutí predpokladaných   TrP   nemôže   sudca   v predprípravnom   a prípravnom   konaní   trestnom urobiť ex officio.

Vzhľadom na znenie § 181 ods. 2 TrP iná situácia nastáva po podaní obžaloby, keď po podaní obžaloby súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a je povinný - nevyčkávajúc na ďalšie návrhy - urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia, ktoré sú potrebné na vybavenie obžaloby, na skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia. Teda po podaní obžaloby patrí do výlučnej kompetencie senátu alebo samosudcu, ktorému vec   (obžaloba)   bola   v súlade   so   zákonom   a rozvrhom   práce   pridelená,   rozhodovať   aj o otázkach súvisiacich s trestným konaním (vrátane rozhodovania o väzbe).

Z bodu 3.) hlavných princípov, ktoré platia pre Rozvrh práce trestného oddelenia na rok 2003, vyplýva, že „Z prehľadov musia byť o. i. jasné dôvody, pre ktoré veci preskakujú poradie (...) v odvolacej agende najmä rozhodovanie o opravnom prostriedku, o ktorom už aj predtým rozhodoval určitý senát alebo sudca (...)“. Už zo samotného použitia častice „najmä“ je zrejmé, že takáto úprava nie je dostatočne určitá a predvídateľná, nakoľko umožňuje okrem iného svojvoľnú interpretáciu a možnosť ovplyvňovania prideľovania vecí. Okrem   toho   slovné   spojenie   „rozhodovanie   o opravnom   prostriedku,   o ktorom   už   aj predtým rozhodoval určitý senát alebo sudca“ vzhľadom k tomu, čo je „v hre“, nemožno interpretovať   spôsobom,   že   sa   vzťahuje   na   rovnaký   druh   opravných   prostriedkov   proti z hľadiska   vecného   rozdielnym   rozhodnutiam,   teda   napr.   na   všetky   sťažnosti   proti rozhodnutiam o väzbe (§ 74 ods. 1 TrP). Ústavne konformnou je len taká interpretácia, ak sa   rozhodovanie   o opravnom   prostriedku   týka   tej   istej   veci.   Nakoľko   rozhodovanie o sťažnosti   proti   uzneseniu   o vzatí   do   väzby   a rozhodovanie   o sťažnosti   proti   uzneseniu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sú dve rozdielne veci, k prideleniu veci (rozhodovanie o Sťažnosti) do senátu 1 Tpo Opatrením KS nemohlo dôjsť.

Nad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že argumentácia uvedená vo Vyjadrení KS o opodstatnenosti takéhoto postupu z dôvodu, aby nedošlo k vylúčeniu sudcov, ktorí by vo veci   rozhodovali   po   podaní   obžaloby   v súlade   s ustanovením   §   17   TrP,   je   nedôvodná, nakoľko opis skutkov v Uznesení vyšetrovateľa ako aj v Uznesení vyšetrovateľa o spojení berúc do úvahy platné trestnoprocesné pravidlá bez akýchkoľvek pochybností vylučoval rozhodovanie Krajského súdu v Trenčíne po podaní obžaloby ako súdu miestne príslušného. Okrem   toho   i ak   by   táto   skutočnosť   bola   dostatočným   dôvodom,   bolo   povinnosťou Krajského   súdu   v Trenčíne   opätovne   prideliť   vec   náhodným   výberom   do   niektorého   zo senátov určených na rozhodovanie v II. stupni o sťažnostiach do väzby.

Sumarizujúc uvedené, pridelenie Sťažnosti na rozhodnutie senátu 1 Tpo Krajského súdu   v Trenčíne   nebolo   v súlade   so   zákonom   ani   s Rozvrhom   práce   vrátane   hlavných princípov, ktoré platia pre Rozvrh práce trestného oddelenia na rok 2003, v dôsledku čoho moje právo na zákonného sudcu pri rozhodovaní o Žiadostiach bolo postupom, Opatrením KS   a Uznesením   KSoS   porušené.   Dôsledkom   tohto   vadného   postupu   sú   i opodstatnené pochybnosti o nestrannosti sudcov, ktorí o Sťažnosti rozhodli (mutatis mutandis rozsudky Súdu   vo   veciach   Cubber   proti   Belgicku   z 26.   10.   1984,   Hauschildt   proti   Dánsku z 24. 05. 1989   a Piersack   proti   Belgicku   z 1.   10.   1982).   K rozhodnutiu   o Žiadostiach nedošlo v súlade s vnútroštátnym právom a v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru, v dôsledku čoho došlo k porušeniu mojich práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 Dohovoru ako aj čl. 48 ods. 1   Ústavy   SR.   Pre   úplnosť   je   potrebné   dodať,   že   Rozvrh   práce   vrátane   hlavných princípov,   ktoré   platia   pre   Rozvrh   práce   trestného   oddelenia   na   rok   2003,   nemal požadovanú „kvalitu práva“ vyžadovanú čl. 5 Dohovoru (mutatis mutandis rozsudky Súdu vo   veciach   Amuur   proti   Francúzsku   zo   dňa   25.   9.   1996,   §§   50   -   54;   Shishkov   proti Bulharsku zo dňa 9. 1. 2003, §§ 89 - 90; Gusinskiy proti Rusku zo dňa 19. 5. 2004, §§ 62 – 69), keď pre pridelenie Sťažnosti cez výnimku, teda Opatrením KS neexistovali dostatočne určité a predvídateľné kritériá. Táto skutočnosť sama osebe predstavuje porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru, nakoľko v rozpore s podstatou a účelom čl. 5 Dohovoru mi vnútroštátne právo   neposkytovalo   dostatočnú   právnu   istotu   a ochranu   pred   svojvoľným   určovaním zákonného sudcu. K bodu 1. písm. b) výroku Uznesenia

Vo   Vyjadrení   KS   sa   uvádza,   že   presne   nešpecifikujem,   kedy   malo   byť   súdom odmietnuté nahliadnuť do spisu, a zrejme ide o prípad, ktorý som namietal už vo svojej predchádzajúcej sťažnosti, o ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol nálezom zo dňa 11. 3. 2004, č. k. I. ÚS 67/03-103.

Zo   skutočností   opísaných   v časti   I.   mojej   ústavnej   sťažnosti   bez   akýchkoľvek pochybností vyplýva, že k odmietnutiu nahliadnutia do pripojeného vyšetrovacieho spisu došlo   dňa   4.   8.   2003,   keď   sa   v nej   uvádza,   že   „V   súvislosti   s rozhodovaním   o mojej Sťažnosti dňa 4. 8. 2003 bolo predsedom senátu Krajského súdu v Trenčíne JUDr. D. E. odopreté môjmu obhajcovi JUDr. J. H. zastúpenému advokátskou koncipientkou Mgr. A. M. nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu vedeného v mojej trestnej veci vzhľadom na záporné stanovisko vyšetrovateľa (ďalej len „predmetný spis“)“. Toto skutkové tvrdenie potvrdzuje aj list Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 4. 8. 2003 pod číslom 3 Tpo 13/03 označený ako „Vyjadrenie   k žiadosti   o nahliadnutie   do   vyšetrovacieho   spisu   obv.   Ing.   J.   M.   a spol.“ Vzhľadom na uvedené neobstojí argumentácia uvedená vo Vyjadrení KS, že opakovane namietam skutočnosť, o ktorej už bolo Ústavným súdom Slovenskej republiky rozhodnuté v súvislosti s konaním vedeným na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 1 Tpo 72/02. Pre   úplnosť   dodávam,   že   dňa   8.   8.   2003   som   písomným   podaním   doručeným Krajskému súdu v Trenčíne vopred faxom opätovne požiadal o nahliadnutie do spisu, načo bolo môjmu obhajcovi listom zo dňa 8. 8. 2003 doručeným dňa 12. 8. 2003 oznámené, že predmetný vyšetrovací spis bol po vybavení veci dňa 8. 8. 2003 zaslaný späť Okresnému súdu v Trenčíne (pripájam v prílohe).

Uznesenie OSoŽ je okrem iného odôvodnené tým, že „(...) zistené skutočnosti svedčia o spáchaní   veľmi   rozsiahlej   a veľmi   závažnej   trestnej   činnosti,   vrátane   trojnásobného trestného   činu   vraždy.   Vzhľadom   na   dôvodné   podozrenie   z účasti   obvineného   na   tejto trestnej   činnosti   (...)“.   Vzhľadom   na   takto   formulované   odôvodnenie   som   sa prostredníctvom obhajcu oprávnene domáhal nahliadnutia do predmetného spisu, aby som preskúmal   opodstatnenosť   takéhoto   záveru   súdu   vo   vzťahu   k mojej   osobe   (podozrenie z účasti na trojnásobnom trestnom čine vraždy – pozn. sťažovateľa) a v priebehu konania o Sťažnosti doplnil svoju argumentáciu o nezákonnosti mojej väzby.

Vzhľadom na znenie čl. 154c ods. 1 Ústavy SR bolo povinnosťou Krajského súdu v Trenčíne zabezpečiť a umožniť mi prístup k tým častiam predmetného spisu, ktoré boli podstatné pre to, aby som mohol účinne napadnúť zákonnosť mojej väzby (veci Garcia Alva proti Nemecku z roku 2001, Lietzow proti Nemecku z roku 2001 a Schöps proti Nemecku z roku   2001).   I s prihliadnutím   na   citované   dôvody   Uznesenia   OSoŽ   a dôvody   uvedené v časti IV. ústavnej sťažnosti Krajský súd v Trenčíne postupom, keď neprijal opatrenia za účelom umožnenia nazrieť môjmu obhajcovi aspoň do časti predloženého vyšetrovacieho spisu týkajúcej sa mojej Sťažnosti, o ktorej konal a rozhodoval v konaní vedenom pod sp. zn.   3   Tpo   13/03,   napriek   mojej   včas   podanej   žiadosti   o takéto   nazretie,   nevyhovel požiadavke na rovnosť zbraní medzi prokurátorom a mnou v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru, a preto   došlo   k jeho   porušeniu   (mutatis   mutandis   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 11. 3. 2004, sp. zn. I. ÚS 67/03). K bodu 1 písm. c) výroku Uznesenia

S odvolaním   sa   i na   judikatúru   Súdu   (rozsudky   Súdu   vo   veciach   Labita   proti Taliansku zo dňa 6. 4. 2000, §§ 162 - 164; Erdem proti Nemecku zo dňa 5. 7. 2001, §§ 43 - 45; Shishkov proti Bulharsku zo dňa 9. 1. 2003, § 66) Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 11. 1. 2005, sp. zn. III. ÚS 220/04 okrem iného uviedol, že „(...) nepovažuje väzbu   trvajúcu   šesť   mesiacov   za   počiatočné   štádium   vyšetrovania   i trvania   väzby,   a to ani... s prihliadnutím na rozsah vyšetrovanej veci a potrebu ďalších úkonov. (...) Pre úvahy ústavného súdu však v okolnostiach prípadu nie je rozhodujúce štádium vyšetrovania, ale štádium   trvania   väzby,   ktoré   v prípade   väzby   trvajúcej   skoro   šesť   mesiacov   už   nie   je štádiom počiatočným, a teda na jej odôvodnenie už nemožno uplatniť kritériá uplatňované v momente   rozhodovania   o vzatí   do   väzby   a krátko   po   ňom.   Šesťmesačné   obmedzenie osobnej slobody osoby,   voči ktorej sa uplatňuje prezumpcia neviny,   je dlhodobým.   (...) Individualizácia   odôvodnenia   väzby   nie   je   samoúčelnou   požiadavkou,   lebo   osoba nachádzajúca   sa   vo   väzbe   môže   svoje   právo   žiadať   o prepustenie   z väzby   a podávať opravné prostriedky proti rozhodnutiam o jej ponechaní vo väzbe efektívne využiť, len ak pozná   skutkovú   a na   ňu   nadväzujúcu   právnu   argumentáciu,   na   základe   ktorej   je   ona individuálne držaná vo väzbe“.

Z Vyjadrenia   KS   vyplýva,   že   „(...)   obe   rozhodnutia   (...)   boli   riadne   a náležite odôvodnené, v súlade s ustanovením § 134 Trestného poriadku“.

Vlastná   argumentácia   uvedená   v Uznesení   KSoS   v časti   dôvodnosti   zamietnutia Sťažnosti   v podstate   len   odkazuje   na   Uznesenie   OSoŽ   konštatovaním,   že:   „Sudkyňa okresného súdu správne dospela k záveru, keď žiadosť obvineného Ing. J. M. o prepustenie z väzby na slobodu zamietla. Krajský súd v plnom rozsahu poukazuje na dôvody, pre ktoré žiadosť obvineného Ing. J. M. o prepustenie z väzby zamietla, tieto si zároveň i krajský súd osvojuje a v plnom rozsahu na ne poukazuje“.

Hoci čl. 5 ods. 4 Dohovoru neukladá povinnosť osobe pozbavenej osobnej slobody uviesť akýkoľvek argument vo svojich podaniach, sudca preskúmavajúci odvolanie proti väzbe musí brať zreteľ na konkrétne fakty uvedené osobou pozbavenou osobnej slobody, ktoré   sú   spôsobilé   spochybniť   existenciu   podmienok   nevyhnutných   pre   „zákonnosť“ pozbavenia   slobody   v zmysle   Dohovoru   (rozsudky   Súdu   vo   veciach   Nikolova   proti Bulharsku z 25. 3. 1999, § 61; Yankov proti Bulharsku z 11. 12. 2003, § 185).

Mám   za   to,   že   Sťažnosť   obsahovala   takéto   konkrétne   fakty   a tieto   neboli nepravdepodobné alebo   neopodstatnené.   Krajský súd   v Trenčíne   tieto   do   úvahy nebral, v rámci   odôvodnenia   Uznesenia   KSoS   sa   s nimi   vôbec   nevysporiadal,   v dôsledku   čoho zlyhal v poskytnutí súdneho prieskumu zákonnosti pozbavenia slobody vyžadovaným čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ktorý bol týmto porušený (mutatis mutandis rozsudky Súdu vo veciach Yankov proti Bulharsku zo dňa 11. 12. 2003, § 186; Hamanov proti Bulharsku zo dňa 8. 4. 2004, §§ 79 – 85).

Vlastná   argumentácia   uvedená   v Uznesení   OSoŽ   v časti   dôvodnosti   môjho väzobného   stíhania   je   povrchná   a všeobecná   bez   akejkoľvek   skutkovej   individualizácie a následného   právneho   odôvodnenia   väzby,   pričom   zároveň   odkazuje   na   rozhodnutia prvostupňového   a druhostupňového   súdu   o mojom   vzatí   do   väzby,   teda   na   uznesenie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 14. 12. 2002, sp. zn. 1 Tp 114/02 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 16. 1. 2003 sp. zn. 1 Tpo 72/02.

Z rozhodovacej praxe Súdu vyplýva, že závažnosť obvinení (...) sama osebe nestačí k odôvodneniu ďalšieho trvania väzby (rozsudok Súdu vo veci Tomasi proti Francúzsku zo dňa 27. 8. 1992, § 89). Rovnako tvrdená potreba vyšetrovania všeobecným a abstraktným spôsobom   s odkazom   na   predchádzajúce   rozhodnutie   nepostačuje   na   ospravedlnenie ďalšieho trvania väzby (rozsudky Súdu vo veciach Clooth proti Belgicku z 12. 12. 1991, § 44;   Belchev   proti   Bulharsku   z 8.   4.   2004,   §   79).   Taktiež   argumenty   pre   alebo   proti prepusteniu nesmú byť „všeobecné a abstraktné“ (rozsudok Súdu vo veci Smirnova proti Rusku zo dňa 24. 7. 2003, § 63).

Sumarizujúc uvedené, Uznesenie OSoŽ v spojení s Uznesením KSoS vyššie uvedeným požiadavkám   nevyhovujú.   Okrem   toho   vlastná   argumentácia   uvedená   v týchto rozhodnutiach pre ďalšie trvanie mojej väzby a proti môjmu prepusteniu je formulovaná stereotypne a v stručnej forme bez akejkoľvek konkretizácie a individualizácie vo vzťahu k mojej osobe (mutatis mutandis rozsudky Súdu vo veciach Klyakhin proti Rusku zo dňa 30. 1. 2004, § 65, Panchenko proti Rusku zo dňa 8. 2. 2005, § 107; mutatis mutandis nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 1. 2005, sp. zn. III. ÚS 220/04).

I z týchto   dôvodov   mám   za   to,   že   moje   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR bolo porušené. K bodu 1. písm. d) výroku Uznesenia

V prvom   rade   je   potrebné   uviesť,   že   sa   nestotožňujem   s právnym   názorom,   že najneskôr doručením písomného vyhotovenia väzobného uznesenia prvostupňového súdu sa osoba pozbavená osobnej slobody dozvie, že údajné prieťahy pri rozhodovaní o jej žiadosti o prepustenie z väzby zo strany prvostupňového súdu sa skončili a sťažnosť je potrebné podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od   skončenia   údajných   prieťahov,   teda   od   doručenia písomného   vyhotovenia   väzobného   uznesenia   prvostupňového   súdu   (napr.   uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. 6. 2004, č. k. I. ÚS 100/04-76).

V rozsudku   G.   B.   proti   Švajčiarsku   Súd   konštatoval,   že   ak   si   štát   v prípadoch zahrňujúcich prepustenie z väzby vyberie dvojúrovňové konanie obsahujúce na prvej úrovni rozhodovanie   prokurátorom   a na   druhej   rozhodovanie   súdom,   toto   nemôže   slúžiť   ako ospravedlnenie pozbavenia práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Je vecou štátu, aby si organizoval súdny systém spôsobom umožňujúcim jeho súdom vyhovieť požiadavkám vyplývajúcim   z čl.   5   ods.   4   Dohovoru   (rozsudok   Súdu   vo   veci   G.   B.   proti   Švajčiarsku z 30. 11. 2000, § 38).

Do   lehoty   sa   zásadne   počíta   celková   doba   konania,   od   podania   žiadosti   až   po doručenie   konečného   rozhodnutia   (rozsudok   Súdu   vo   veci   Sanchez   –   Reisse   proti Švajčiarsku z 21. 10. 1986, § 54).

Vyššie namietaná interpretácia čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   jednak   nerešpektuje   posudzovanie   konania o preskúmanie zákonnosti pozbavenia slobody ako celku, jednak je v rozpore s princípom subsidiárnej ochrany základných práv a slobôd Ústavným súdom Slovenskej republiky. Niet pochýb, že urýchleným rozhodnutím druhostupňového súdu môžu byť prieťahy v konaniach podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru spôsobené prvostupňovým súdom zhojené a konanie ako celok (od   podania   žiadosti   až   po   doručenie   konečného   rozhodnutia)   môže   byť   posúdené   ako urýchlené a súladné so zárukami vyplývajúcimi z čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Interpretáciou, akú použil Ústavný súd Slovenskej republiky, by som bol nútený podať ústavnú sťažnosť ešte predtým, než by som mohol urobiť zodpovedný záver, či konanie ako celok bolo urýchlené alebo nie. Pre úplnosť je potrebné dodať, že takáto interpretácia nebola ani predvídateľná. Podľa   §   53   ods.   1   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoUS“) sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

14) Ak osoba pozbavená osobnej slobody má k dispozícii sťažnosť proti prvostupňovým väzobným rozhodnutiam ako opravný prostriedok a v druhostupňovom konaní môže dôjsť k odstráneniu porušenia práva na „urýchlené“ rozhodnutie o zákonnosti väzby, domnievam sa,   že   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   by   mal   ústavnú   sťažnosť   len   proti   prieťahom spôsobeným prvostupňovým súdom odmietnuť pre nevyčerpanie opravných prostriedkov, ktoré   zákon   na   ochranu   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený. V tejto súvislosti poukazujem aj na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23. 9. 2003, sp. zn. I. ÚS 167/03, ktorého právna veta znie: „Za určité odstránenie prieťahu v konaní pred okresným súdom vzniknutého z dôvodu oneskoreného predloženia   podaného   odvolania   odvolaciemu   súdu   možno   považovať   evidentnú   snahu odvolacieho   súdu   z tohto   dôvodu   uprednostniť   prerokovanie   tohto   odvolania,   no najmä výsledok   snahy   -   jeho   skutočné   prerokovanie   a rozhodnutie   o ňom   odvolacím   súdom v lehote   do   dvoch   mesiacov“.   I keď   uvedené   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky sa vzťahovalo na konanie a záruky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, jeho závery možno primerane použiť i na konanie podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru.

Nad   rámec   uvedeného   dodávam,   že   zásah   do   práva   na   urýchlené   rozhodnutie o zákonnosti väzby je stavom trvajúcim, ktorý i vzhľadom na posudzovanie konania ako celku (rozsudok Súdu vo veci Sanchez – Reisse proti Švajčiarsku z 21. 10. 1986, § 54) začína   nerozhodnutím   o žiadosti   o preskúmanie   zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody urýchlene, teda vyvolaním protiprávneho stavu, pokračuje udržovaním tohto protiprávneho stavu a protiprávny stav končí doručením konečného rozhodnutia o žiadosti o preskúmanie pozbavenia osobnej slobody. Účelom záruk podľa čl. 5 ods. 4 je okrem iného aj ochrana pred udržovaním protiprávneho stavu nerozhodnutím o žiadosti o preskúmanie zákonnosti pozbavenia   osobnej   slobody   urýchlene.   Lehota   dvoch   mesiacov   na   podanie   ústavnej sťažnosti tak nemôže uplynúť skôr, než uplynutím dvoch mesiacov od doručenia konečného rozhodnutia o žiadosti o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody.

K argumentácii uvedenej vo Vyjadrení OS uvádzam, že môj obhajca JUDr. J. H. nezaslal   do   spisu   plnú   moc   dodatočne.   Plnomocenstvo   na   moje   zastupovanie   ako obvineného   JUDr.   J.   H.   bolo   založené   do   spisu   už   pri   rozhodovaní   Okresného   súdu v Trenčíne o mojom vzatí do väzby pod sp.   zn.   1 Tp   114/02,   čo vyplýva i zo zápisnice o výsluchu napísanej na Okresnom súde v Trenčíne dňa 14. 12. 2002 (nachádza sa v spise Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 100/04), teda takmer šesť mesiacov pred vydaním   Uznesenia   OSoŽ   a od   tohto   momentu   JUDr.   J.   H.   vykonával   svoje   práva a povinnosti obhajcu v prebiehajúcom trestnom konaní. Vzhľadom na znenie § 41 ods. 7 TrP a § 137 ods. 3 TrP bolo ex lege povinnosťou Okresného súdu v Trenčíne doručiť Uznesenie   OSoŽ   všetkým   mojim   obhajcom   vrátane   JUDr.   J.   H.   Z dôvodu   nedoručenia Uznesenia OSoŽ som prostredníctvom môjho obhajcu JUDr. J. H. dňa 18. 6. 2003 požiadal Okresný súd v Trenčíne o doručenie Uznesenia OSoŽ i obhajcovi JUDr.   J.   H., nakoľko vzhľadom na znenie § 143 ods. 1 TrP a § 146 ods. 2 písm. c) TrP nebolo možné predložiť vec   spolu   so   Sťažnosťou   (podanou   dňa   9.   6.   2003)   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu v Trenčíne, keď môjmu druhému obhajcovi – JUDr. J. H. ako oprávnenej osobe neuplynula ešte lehota na podanie sťažnosti.

Uznesenie OSoŽ bolo môjmu druhému obhajcovi doručené až dňa 26. 6. 2003, takže k predloženiu   veci   (Sťažnosti)   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Trenčíne   mohlo   dôjsť najskôr dňa 1. 7. 2003, kedy by uplynula lehota na podanie sťažnosti aj môjmu druhému obhajcovi JUDr. J. H. Pre úplnosť je potrebné dodať, že JUDr. J. H. v zákonnej lehote podal sťažnosť proti Uzneseniu OSoŽ v mojom mene. Z uvedeného vyplýva, že odo dňa 10. 6. 2003, kedy by uplynula lehota na podanie sťažnosti aj môjmu obhajcovi JUDr. J. H., ak by mu bolo Uznesenie OSoŽ doručené rovnako ako môjmu obhajcovi Mgr. R. T., do dňa 30.   6.   2003   vznikli   ničím   neodôvodniteľné   prieťahy,   za   ktoré   zodpovedá   Okresný   súd v Trenčíne.

Pokiaľ ide o tú argumentáciu vo Vyjadrení OS a Vyjadrení KS, že sudkyňa rozhodla už   na   druhý   deň   po   predložení   Žiadostí   Okresnému   súdu   v Trenčíne,   treba   uviesť,   že samotné rozhodnutie bez jeho oznámenia (§ 137 TrP) doručením písomného vyhotovenia uznesenia je bez akejkoľvek relevancie. Z tohto dôvodu dobu od rozhodnutia do doručenia písomného vyhotovenia Uznesenia OSoŽ (od 23. 5. 2003 do 3. 6. 2003) taktiež nepovažujem za súladnú so zárukami vyplývajúcimi z čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ktorý nepripúšťa žiadne zbytočné   prieťahy,   a to   s prihliadnutím   aj   na   vlastnú   argumentáciu   sudkyne   Okresného súdu   v Trenčíne   ohľadne   dôvodnosti   väzby   uvedenú   v Uznesení   OSoŽ,   ktorá   si nevyžadovala väčšiu časovú náročnosť.

Čo sa týka druhostupňového konania, ani postup a rozhodovanie Krajského súdu v Trenčíne neboli súladné s čl. 5 ods. 4 Dohovoru, keď od predloženia spisu Krajskému súdu v Trenčíne dňa 4. 7. 2003 do jeho zaslania späť Okresnému súdu v Trenčíne dňa 8. 8. 2003 uplynulo 35 dní.

Pokiaľ ide o námietku, že predseda senátu bol v čase nápadu veci do 25. 7. 2003 na dovolenke mimo územia Slovenskej republiky, túto považujem za irelevantnú, keď je vecou štátu, aby organizoval svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva zakotvené v Ústave SR a v Dohovore boli rešpektované. Prípadné nedostatky v tomto smere nemôžu ísť na obtiaž občanov, resp. obvinených, ktorí od súdu právom očakávajú poskytnutie súdnej ochrany v primeranej   dobe   (mutatis   mutandis   nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky   zo   dňa 14. 9. 1994, sp. zn. IV. ÚS 55/94). Súd už veľakrát vo svojej judikatúre uviedol, že účelom Dohovoru je chrániť nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné (napr. veci Airey proti Írsku z 9. 10. 1979, § 24; Artico proti Taliansku z 13. 5. 1980, § 33; Ocalan proti Turecku z 12. 3. 2003, § 153). Bolo teda povinnosťou oboch súdov postupovať tak, aby konanie vyhovelo požiadavkám vyžadovaným čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 17 ods. 2, ako aj čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pričom ani čerpanie dovolenky predsedu senátu v žiadnom prípade neospravedlňuje   zdĺhavosť   postupu   pri   rozhodovaní   o mojich   Žiadostiach   a Sťažnosti, nakoľko   je   vecou   štátneho   orgánu   (súdu)   ako   zabezpečí   dodržanie   Ústavou   SR a Dohovorom garantovaných základných práv a slobôd.

I celková dĺžka konania o Žiadostiach bola neprimerane dlhá, keď trvalo tri mesiace (od 19. 5. 2003 do 19. 8. 2003), čo nezodpovedalo povinnosti Okresného súdu Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne konať urýchlene.

Z vyššie uvedených dôvodov mám za to, že bolo porušené moje právo zakotvené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Z rovnakých dôvodov boli porušené aj moje práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 Ústavy SR. K bodu 1. písm. f) výroku Uznesenia

Z Uznesenia   OSoŽ   ako   aj   z Uznesenia   KSoS   je   zrejmé,   že   oba   súdy   sa   mojou Žiadosťou druhou vzhľadom na zákonom stanovené vylúčenie možnosti prijať môj písomný sľub ako náhradu za väzbu meritórne nezaoberali, jej dôvodnosť nepreskúmali a nerozhodli o nej. Vzhľadom na prednosť Dohovoru pred ustanoveniami TrP v tejto otázke (čl. 154c ods. 1 Ústavy SR) bolo povinnosťou tak Okresného súdu Trenčín ako aj Krajského súdu v Trenčíne   meritórne   sa   zaoberať   aj   mojou   Žiadosťou   druhou   a o tejto   rozhodnúť   po preskúmaní všetkých hmotnoprávnych a procesných podmienok. Nakoľko oba súdy takto nepostupovali,   bolo porušené moje právo vyplývajúce z čl.   5 ods.   3 Dohovoru a čl.   17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   už   judikoval,   že   ak   všeobecný   súd   nerozhodol o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na základe sľubu, porušil tým čl. 5   ods.   3   Dohovoru   ako   aj   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 8. 10. 2004, sp. zn. I. ÚS 100/04).

Nakoľko som bol dňa 22. 1. 2004 prepustený z väzby na slobodu, neprichádza už do úvahy,   aby   bola   moja   Žiadosť   druhá   znovu   skúmaná.   Išlo   by   totiž   o posudzovanie dôvodnosti väzby so spiatočnými účinkami. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky o väzbe   možno   rozhodovať   len   pro   futuro   (mutatis   mutandis   nález   Ústavného   súdu Slovenskej republiky zo dňa 8. 9. 2004, sp. zn. I. ÚS 87/04), čo zároveň znamená, že došlo ku definitívnemu popretiu môjho práva podľa druhej vety čl. 5 ods. 3 Dohovoru.

Pre úplnosť dodávam, že podľa názoru môjho obhajcu Mgr. R. T., ktorý mi tlmočil v čase podania Žiadostí, moje vyhliadky na prijatie sľubu a prepustenie z väzby na slobodu boli veľmi dobré, a to i z dôvodov podrobne rozvedených v Sťažnosti a v časti VIII. mojej ústavnej   sťažnosti   (Mgr.   R.   T.   toto   tvrdenie   sťažovateľa   potvrdzuje   –   pozn.   právneho zástupcu sťažovateľa). Na dôkaz o opodstatnenosti názoru môjho obhajcu a jeho skúseností ako   trestného   obhajcu   zakladám   do   spisu   uznesenie   prokurátora   Krajskej   prokuratúry v Žiline zo dňa 26. 11. 2004, sp. zn. Kv 22/04 v trestnej veci iného obvineného, ktorý bol taktiež   stíhaný   za   obzvlášť   závažný   trestný   čin,   a ktorý   bol   prepustený   z väzby i s prihliadnutím na sľub tohto obvineného. Prijatím sľubu a prepustením ma z väzby na slobodu som mohol byť vo väzbe o šesť mesiacov menej,   keď vo väzbe som bol až do 22. 1. 2004. I z tohto dôvodu považujem priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v súvislosti s porušením čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR za plne   dôvodné   (mutatis   mutandis   rozsudok   Súdu   vo   veci   Caballero   proti   Spojenému kráľovstvu   zo   dňa   8.   2.   2000,   §   31),   ktoré   je   v tomto   prípade   zároveň   realizáciou odškodnenia podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru. K priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia

Vo Vyjadrení OS sa uvádza, že „Prvostupňový súd postupoval primerane rýchlo, nespôsobil prieťahy, konal lege artis. Výklad čl. 5 ods. 3 druhej vety Dohovoru sa postupne vyvíjal   a závery   z tohto   výkladu   sú   známe   pomerne   krátku   dobu.   Preto   by   nebolo spravodlivé priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie“.

Samotné vyslovenie porušenia mojich základných práv Ústavným súdom Slovenskej republiky nepovažujem za postačujúce.

V náleze zo dňa 11. 1. 2005, sp. zn. III. ÚS 220/04 Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že „Podľa   čl. 154c ods. 1 ústavy je dohovor súčasťou právneho poriadku Slovenskej   republiky.   Využívanie   ktorejkoľvek   súčasti   právneho   poriadku   Slovenskej republiky   vrátane   na   ňu   nadväzujúcej   judikatúry   je   alebo   aspoň   má   byť   pre   advokáta samozrejmosťou. Podstatná časť rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva síce zatiaľ nie je prístupná v slovenčine, ale znalosť niektorého svetového jazyka je pre absolventa vysokej školy taktiež samozrejmosťou“. Nevidím žiadny dôvod, prečo by sa tento záver nemal vzťahovať aj na všeobecné súdy ako primárne súdne orgány ochrany ústavnosti. V slovenskom   trestnom   konaní   platí   zásada   iura   novit   curia.   Už   v konaní   pred všeobecnými   súdmi som   namietal   porušenie práv zaručených Dohovorom a taktiež som argumentoval konkrétnymi rozhodnutiami Súdu, ktoré námietky a argumentáciu všeobecné súdy   ignorovali,   to   všetko   napriek   tomu,   že   „Je   povinnosťou   všeobecného   súdu   ako primárneho súdneho orgánu ochrany ústavnosti dodržiavať vo svojej činnosti okrem iného medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná   vrátane   povinnosti rešpektovať   Dohovor   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd“.   (nález   Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   21.   8.   2002,   sp.   zn.   III.   ÚS   79/02).   Nič   nebránilo Krajskému   súdu   v Trenčíne   oboznámiť   sa   s mnou   citovanými   rozhodnutiami   Súdu v Sťažnosti napr. na web-stránke Súdu (...) a vo svojom rozhodnutí sa s mojimi námietkami a argumentáciou   vysporiadať.   V okolnostiach   danej   veci   by   naopak   nepriznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   bolo   nespravodlivé.   Okrem   toho   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   plní   i ďalšiu   funkciu,   nakoľko   je   účinným vyvažovacím   právnym   prostriedkom   v boji   proti   nežiaducim   neoprávneným   zásahom   do základných práv a slobôd zo strany orgánov verejnej moci a má i svoje nezanedbateľné prevenčné účinky.

Rovnako mám za to, že nepriznaním primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch by bolo porušené moje právo podľa čl. 5   ods.   5   Dohovoru,   keď   len   samotné   vyslovenie   porušenia   mojich   základných   práv Ústavným súdom Slovenskej republiky nie je postačujúce (mutatis mutandis rozsudky Súdu vo veciach D. N. proti Švajčiarsku z 29. 3. 2001, §§ 59 – 60; Belchev proti Bulharsku z 8. 4. 2004, §§ 106 – 108; Hamanov proti Bulharsku zo dňa 8. 4. 2004, §§ 109 – 111; Shishkov proti Bulharsku zo dňa 9. 1. 2003, §§ 95 – 98; Rehbock proti Slovinsku z 28. 11. 2000, §§ 89 – 93; Caballero proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 8. 2. 2000, § 31). (...)

I z dôvodov uvedených v tomto podaní zotrvávam na svojej sťažnosti. Zároveň   týmto   udeľujem   svoj   súhlas   s upustením   od   ústneho   pojednávania v predmetnej veci, nakoľko od tohto nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vzhľadom na dôvody uvedené v mojej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a iné zo dňa 4. 3. 2005 doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky v inej veci som názoru, že nie je potrebné žiadať o anonymizáciu údajov v publikovaných rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky v zmysle pokynu predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. 3. 2004, sp. zn. Spr 299/04, keď moje meno a priezvisko pri   publikácii   rozhodnutí   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   má   byť   v súlade   s čl.   8 Dohovoru anonymizované automaticky. Napriek tomu v snahe predísť prípadným súdnym sporom týmto žiadam o anonymizáciu môjho mena a priezviska.

Ďalej v súlade s § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov žiadam o priznanie trov konania

i) od Okresného súdu v Trenčíne za tri úkony právnej služby (I. prevzatie a príprava zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom,   II.   spísanie   ústavnej   sťažnosti, III. stanovisko   k vyjadreniu   Okresného   súdu   v Trenčíne   zo   dňa   12.   3.   2005), pričom odmena za I. a II. úkon právnej služby je á 4.270,- Sk a za III. úkon právnej služby je 2.510,- Sk, spolu s režijným paušálom vo výške 406,- Sk (2 x 128,- Sk a 1 x 150,- Sk), t. j. sumu 11.456,- Sk zvýšenú o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % - 2.176,60 Sk, celkom teda sumu 13.632,60 Sk, a

ii)od Krajského súdu v Trenčíne za tri úkony právnej služby (I. prevzatie a príprava zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom,   II.   spísanie   ústavnej   sťažnosti, III. stanovisko   k vyjadreniu   Krajského   súdu   v Trenčíne   zo   dňa   12.   3.   2005), pričom odmena za I. a II. úkon právnej služby je á 12.810,- Sk a za III. úkon právnej služby je 7.530,- Sk (trojnásobok základnej tarifnej odmeny podľa § 13 ods. 8 v spojení s § 17 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 163/2002 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb a podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 13 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR   č.   655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych   služieb,   nakoľko   predmetná   vec   bola   z hľadiska   časového   ako   aj z hľadiska   odborného   mimoriadne   náročná   a k jej   vybaveniu   sa   vyžadovala znalosť a použitie cudzieho jazyka vzhľadom na zdroj, z ktorého boli čerpané rozsudky Súdu; mutatis mutandis nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 1. 2005, sp. zn. III. ÚS 220/04), spolu s režijným paušálom vo výške 406,- Sk (2 x 128,- Sk a 1 x 150,- Sk), t. j. sumu 33.556,- Sk zvýšenú o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % - 6.375,60 Sk, celkom teda sumu 39.931,60 Sk.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v tomto podaní upravujem body 9. a 10. petitu ústavnej sťažnosti a žiadam, aby Ústavný súd SR v bodoch 9. a 10. petitu ústavnej sťažnosti rozhodol takto:

9. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Ing. J. M. ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 50.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Trenčíne a peňažnú sumu vo výške 300.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

10. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Ing. J. M. náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13.632,60 Sk (...), ktorú je Okresný súd v Trenčíne povinný uhradiť jeho advokátovi Mgr. R. T. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 39.931,60 Sk (...), ktorú je Krajský súd v Trenčíne povinný uhradiť jeho advokátovi Mgr. R. T. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Z listinných   dôkazov   predložených   sťažovateľom,   z   dozorového   spisu   Krajskej prokuratúry   v Trenčíne   (ďalej   aj   „krajská   prokuratúra“)   sp.   zn.   1   Kv   59/02,   zo   spisu okresného   súdu   sp.   zn.   1   Tp   49/2003,   zo   súvisiaceho   spisu   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Tpo 13/2003   a z rozvrhu   práce   krajského   súdu   na   rok   2003   evidovaného   pod   sp.   zn. Spr. 789/02 vyplývajú nasledovné relevantné skutočnosti:

1. Sťažovateľ podaním zo 16. mája 2003 prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. R. T., požiadal o prepustenie z väzby, pričom svoju žiadosť bližšie neodôvodnil. Eventuálne (pre prípad   nevyhovenia   tejto   žiadosti)   však   zároveň   požiadal   aj   o nahradenie   väzby   jeho sľubom, keď v závere svojej sťažnosti uviedol: „Ak mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu   nebude   vyhovené,   podľa   § 73   ods.   1   písm.   b)   TrP   a čl.   5   ods.   3   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení dodatkových protokolov, ktorý bol vyhlásený oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR pod č. 209/1992 Zb. žiadam o nahradenie väzby sľubom obvineného, ktorý pripájam v prílohe.“

Uvedené žiadosti boli krajskej prokuratúre doručené 19. mája 2003.

2.   Vzhľadom   na   to,   že   dozorujúci   prokurátor   uvedeným   žiadostiam   sťažovateľa nevyhovel,   predmetné   žiadosti   podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   (ďalej   aj   „TP“) predložil   okresnému   súdu   na   rozhodnutie. „Žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu a o nahradenie väzby sľubom“ bola okresnému súdu doručená 21. mája 2003.

3. Okresný súd bez nariadenia verejného zasadnutia 22. mája 2003 uznesením sp. zn. 1 Tp 49/2003 rozhodol tak, že podľa § 72 ods. 2 TP žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby   na   slobodu   zamietol.   Z odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   v podstate   vyplýva,   že: „Sudca okresného súdu po preskúmaní žiadosti obvineného, vyšetrovacieho spisu č. ČVS: VKE-14/OVOZTČ-BB-2002 a spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1 Tp 114/02 zistil, že dôvody väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) a c) Tr. por. u obvineného J. M. naďalej trvajú. Obvinený   je dôvodne   podozrivý   z účasti   na spáchaní   závažnej trestnej činnosti,   pričom dôkazy zadovážené vyšetrovaním toto podozrenie potvrdzujú naďalej. Napriek rozsiahlosti vyšetrovanie v predmetnej veci pokračuje plynulo, zistené skutočnosti svedčia o spáchaní veľmi rozsiahlej a veľmi závažnej trestnej činnosti, vrátane trojnásobného trestného činu vraždy. Vzhľadom na dôvodné podozrenie z účasti obvineného na tejto trestnej činnosti a na štádium   vyšetrovania   naďalej   trvá   dôvodná   obava   z možného   marenia   objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie i z pokračovania v trestnej činnosti tak, ako bola konštatovaná   v rozhodnutiach   okresného   i druhostupňového   súdu   o vzatí   obvineného   do väzby. Sudca   preto   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto   uznesenia. O nahradení   väzby   písomným   sľubom   nerozhodoval,   pretože   jeho   prijatie   je   zo   zákona vylúčené, keďže obvinený M. je stíhaný za trestný čin uvedený v § 62 ods. 1 Trestného zákona.“

Uznesenie bolo doručené sťažovateľovi 3. júna 2003, jeho obhajcovi Mgr. R. T. 6. júna 2003. Ďalší obhajca sťažovateľa JUDr. J. H. telefaxom z 18. júna 2003 a následne riadnym   rovnopisom   tohto   faxu   19.   júna   2003   požiadal   tiež   o doručenie   uznesenia okresného súdu z 22. mája 2003 sp. zn. 1 Tp 49/2003, pričom jeho žiadosti bolo vyhovené 26. júna 2003.

4. Proti uzneseniu okresného súdu z 22. mája 2003 sp. zn. 1 Tp 49/2003 sťažovateľ podal prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. R. T. telefaxom 9. júna 2003 sťažnosť, ktorú doplnil   riadnym   rovnopisom   tohto   podania   10.   júna   2003.   Sťažovateľ   podal   proti uvedenému uzneseniu sťažnosť aj prostredníctvom svojho advokáta JUDr. J. H. podaním, ktoré bolo okresnému súdu doručené 1. júla 2003.  

5.   Uvedené   sťažnosti   Ing.   J.   M.   boli   krajskému   súdu   doručené   4.   júla   2003 o „11:46:49“ h a podaniu bola počítačovým generátorom pridelená sp. zn. 3 Tpo 13/2003. Z lustračného záznamu na predmetnom podaní vyplýva, že tomuto podaniu „predchádza 1 Tpo 72/02“.  

6. Dňa 7. júla 2003 o „9:54:04“ h bola vec počítačovým generátorom „pridelená do oddelenia sťažnosti v štádiu príprav. kon. a je vedená pod sp. značkou 3 Tpo 13/2003 bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu tunajšieho súdu 1 Tpo“.

7. Z Rozvrhu práce krajského súdu platného na rok 2003 vyplýva, že súdne oddelenie

-   pre   veci   1   Tpo („rozhodovanie   v II.   stupni   o sťažnostiach   do   väzby   proti rozhodnutiam   OS   v prípravnom   konaní   okrem   vecí   podľa   §   17   Tr.   por.   v 2/5-inách“) rozhoduje   v zložení:   predseda   senátu   JUDr.   E.   (JUDr.   H.   zástupca),   členovia   senátu JUDr. M., JUDr. H.  

-   pre   veci   3   Tpo („rozhodovanie   v II.   stupni   o sťažnostiach   do   väzby   proti rozhodnutiam OS v prípravnom konaní o veciach podľa § 17 Tr. por. v 1/2-ici“) rozhoduje v zložení:   predseda   senátu   JUDr.   J.   (JUDr.   V.   zástupca),   členovia   senátu   JUDr.   V., JUDr. K., JUDr. H.  

8. Súčasťou rozvrhu práce krajského súdu na rok 2003 sú aj „Hlavné princípy, ktoré platia pre Rozvrh práce trestného oddelenia na rok 2003“, z ktorých okrem iného vyplýva:„1. Zákonnými sudcami v konkrétnych veciach sú sudcovia, ktorí sú určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. V senátnych veciach sú zákonnými sudcami všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte. (...)

3.   Kontrola   rozdeľovania   vecí   a zákonných   sudcov   na   prvostupňovom   a na odvolacom úseku bude zaistená na dennej báze vedením prehľadov napadnutých vecí a ich prideľovania   jednotlivým   sudcom   prvostupňového   úseku   a senátom   odvolacieho   úseku (zabezpečia vedúce kancelárií). Z prehľadov musia byť o. i. jasné dôvody, pre ktoré veci preskakujú poradie (v prvostupňovej agende najmä vrátenie veci z došetrenia v prípravnom konaní, zákonné vylúčenie sudcu pre rozhodovanie o väzbe, o nariadení domovej prehliadky a vydaní príkazu na zatknutie v prípravnom konaní, vylúčenie sudcu z dôvodu predpojatosti (§   30,   31   Tr.   por.),   potreba spojenia   veci   s inou už   napadnutou   vecou,   delegácia   veci odôvodnená   potrebou   spojiť   delegovanú   vec   s inou   už   napadnutou   vecou, v odvolacej agende najmä rozhodovanie o opravnom prostriedku, o ktorom už aj predtým rozhodoval určitý senát alebo sudca, zákonné vylúčenie zo zákonných dôvodov už vyššie uvedených (§ 30, 31 Tr. por.). Sudcovia majú právo do týchto prehľadov nahliadať, žiadať vysvetlenie, prípadne aj prešetrenie namietaných nezrovnalostí (zabezpečí podpredseda krajského súdu pre trestný úsek).“

9. V súvisiacom spise okresného súdu sa nachádza nasledovný úradný záznam pod č. k. 3 Tpo 13/03-41 zo 4. augusta 2003:

„Dňa   4.   8.   2003   na   tunajší   súd   sa   dostavila   koncipientka   A.   M.   advokátskej kancelárie advokáta JUDr. J. H., ktorá požiadala o nahliadnutie do trestnej veci obv. Ing. J. M. a spol., o ktorej Krajský súd v Trenčíne má rozhodnúť (sťažnosť obv. Ing. J. M. proti uzneseniu OS Trenčín, sp. zn. 1 Tp 49/2003 z 22. 5. 2003).

Nakoľko ide o vec, ktorá sa nachádza v štádiu prípravného konania a tunajší súd rozhoduje   len   o väzbe obvineného,   ako predseda senátu som Mgr.   A.   M.   upozornil,   že nahliadnuť   do spisu jej umožním   len   v prípade,   ak   vyšetrovateľ   konajúci vo   veci   udelí súhlas na nahliadnutie do spisu. Za tým účelom som sa spojil s dozorujúcim prokurátorom Krajskej   prokuratúry   v Trenčíne   JUDr.   S.,   ktorého   som   požiadal,   aby   sa spojil s vyšetrovateľom konajúcim vo veci a vyžiadal od neho stanovisko. JUDr. S. ma obratom informoval, že sa telefonicky spojil s vyšetrovateľom, ktorý však odmietol udeliť v tomto prípade súhlas Mgr. A. M. na nahliadnutie do spisu.

O tomto som Mgr. A. M. informoval a zároveň som jej uviedol, že z tohto dôvodu vzhľadom   na   ustanovenia   Tr.   por.   jej   nemôžem   umožniť   nahliadnuť   do   vyšetrovacieho spisu. (JUDr. D. E., predseda senátu).“

10. Krajský súd o uvedenom opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. D. E. a členov senátu JUDr. J. M. a JUDr. S. H. na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta 2003 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 148 ods. 1 písm. c) TP zamietol z týchto dôvodov:„Krajský súd podľa § 147 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia,   ako   aj   konanie,   ktoré   tomuto   predchádzalo   a dospel   k záveru,   že   sťažnosť obvineného Ing. J. M. nie je dôvodná.

Obvinený   Ing.   J.   M.   je   vyšetrovateľom   Odboru   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej trestnej činnosti PZ, oddelenie vyšetrovania B. trestne stíhaný pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 písm. b), ods. 5 Tr. zák. na skutkovom základe uvedenom v uznesení vyšetrovateľa.

Sudkyňa   okresného   súdu   správne   dospela   k záveru,   keď   žiadosť   obvineného   Ing. J. M. o prepustenie z väzby na slobodu zamietla. Krajský súd v plnom rozsahu poukazuje na dôvody, pre ktoré žiadosť obvineného Ing. J. M. o prepustenie z väzby zamietla, tieto si zároveň i krajský súd osvojuje a v plnom rozsahu na ne poukazuje.

Krajský súd zistil, že vyšetrovateľ konajúci vo veci riadne koná a z tohto dôvodu ani nezistil prieťahy v konaní napriek rozsiahlosti vyšetrovania predmetnej veci.

Keďže obvinený je stíhaný pre trestný čin uvedený v § 62 ods. 1 Tr. por. zo zákona je vylúčené,   aby   súd   mohol   prijať   písomný   sľub,   ako   náhradu   za   väzbu.   Z toho   dôvodu i krajský súd preto považuje odmietnutie prijatia písomného sľubu súdom v dôvodoch za dostatočné.

Keďže dôvody väzby u obvineného Ing. J. M. v zmysle § 67 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. sú dané naďalej, krajský súd o sťažnosti obvineného rozhodol tak, že podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. túto ako nedôvodnú zamietol.“

11. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta 2003 bolo ďalšiemu obhajcovi   sťažovateľa JUDr.   J. H.   doručené 12.   augusta   2003,   sťažovateľovi   bolo toto uznesenie doručené 19. augusta 2003 a jeho obhajcovi Mgr. R. T. bolo uvedené uznesenie doručené 22. augusta 2003.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ústavy osobná sloboda sa zaručuje (ods. 1). Nikoho nemožno stíhať alebo   pozbaviť   slobody   inak,   ako   z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanovuje   zákon   (...) (ods. 2). Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (ods. 5).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom (ods. 2). Všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní (ods. 3). Podľa čl. 48 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon (ods. 1). Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom (ods. 2).

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: (...) c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní (...).

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne (...) o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva: (...) c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú; d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe (...).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu a krajského súdu v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby   na   slobodu   a v prípade   nevyhovenia   o nahradenie   väzby   jeho   sľubom   v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 1 Tp 49/03 a na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 došlo k porušeniu jeho označených základných práv a slobôd.

Ústavný súd pripomína, že je viazaný predmetom konania, ktorý bol vymedzený sťažnosťou a jeho uznesením o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   ďalej   dodáva,   že   v zmysle   čl.   152   ods.   4   ústavy   musí   byť   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov   v súlade   s ústavou   a súčasne   v zmysle   čl.   154c   ods.   1   ústavy   majú   príslušné medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred   zákonmi,   ak   zabezpečujú   väčší rozsah   ústavných   práv   a slobôd.   Zo   vzájomnej   súvislosti   týchto   ustanovení   vyplýva,   že dohovor   a judikatúra   naň   sa   vzťahujúca   predstavujú   pre   vnútroštátne   orgány   aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave ústavy, a tým normujú rámec, ktorý tieto orgány v konkrétnom   prípade   nemôžu   prekročiť   (napr.   I.   ÚS   36/02).   Okrem   toho   ústavný   súd vo svojej judikatúre už zdôraznil, že do rámca ústavných záruk práva na osobnú slobodu treba   zahrnúť   aj   záruky   poskytované   čl.   5   dohovoru,   tak   ako   ich   vykladá   a uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre (napr. III. ÚS 7/00, II. ÚS 55/98).

1. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 5 ods.   4   v spojení   s čl.   6   ods.   1   dohovoru   a v   spojení s   čl.   48   ods.   1   ústavy   postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta 2003 tým, že o opravnom prostriedku   sťažovateľa   súvisiacom   s jeho   žiadosťou   zo   16.   mája   2003   o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval iný senát krajského súdu než senát zložený zo zákonných sudcov

Ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   ústavnú   sťažnosť   v tejto   časti neodmietol z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde) napriek tomu, že sťažovateľ nevyčerpal „opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov“, v danom prípade podľa § 30 ods. 4 TP. O predmetnom opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodoval krajský súd   na   neverejnom   pojednávaní,   pričom   podľa   preukázaného   tvrdenia   sťažovateľa   mu nebolo umožnené nahliadnuť do spisu, teda nemal vedomosť o zmene zloženia senátu, preto ani návrh na vylúčenie   ním namietaných   sudcov   nepodal,   tak ako   to inak predpokladá judikatúra ústavného súdu (napr. I. ÚS 126/03).

1. 1. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. (...)

Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety   ústavy   treba   brať   do   úvahy   nielen   príslušnú   zákonnú   úpravu,   ale   predovšetkým ustanovenia   ústavy   a dohovoru   o nezávislom   a nestrannom   výkone   súdnictva   (napr. citovaný čl. 5 ods. 4 dohovoru). Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho   hľadiska,   to   znamená   na   základe   osobného   presvedčenia   a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca   poskytoval   dostatočné   záruky,   aby   bola   z tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvek oprávnená   pochybnosť.   V tomto   smere   ide   o zvažovanie   zistiteľných   skutočností,   ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môžu mať dokonca určitý význam aj zjav - zdanie (appearances). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgisko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“. Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať.

Za zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých právnych prameňov sudcu, ktorý   spĺňa   zákonom   určené   predpoklady   pre   výkon   tejto   funkcie,   bol   natrvalo   alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. III. ÚS 16/00).

Z ustanovenia § 7 ods. 2 zákona č. 335/1991 o súdoch a sudcoch v znení účinnom ku dňu, keď predmetná vec napadla na krajský súd (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch), tiež vyplýva, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, pričom za zákonného sudcu sa považuje sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce   na   konanie   a rozhodovanie   o   prejednávanej   veci.   Ak   súd   rozhoduje   v   senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte (mutatis mutandis I. ÚS 115/02).

Podľa § 26 ods. 1 zákona o súdoch a sudcoch činnosť súdov sa pri zabezpečovaní riadneho   výkonu   súdnictva   určuje   v   rozvrhu   práce   na   kalendárny   rok,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Podľa   ods.   2 citovaného ustanovenia tohto zákona sa   veci   v súlade s rozvrhom   práce   prideľujú   sudcom   a   vyšším   súdnym   úradníkom   náhodným   výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

1.   2.   Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   imperatív   inkorporovaný   v čl.   48   ods.   1 ústavy a súvisiacich článkoch dohovoru, resp. ústavný princíp zákonného sudcu vyplývajúci z judikatúry ústavného súdu, ktorý bol zakotvený aj v citovaných vykonávacích všeobecne záväzných   predpisoch,   treba   pokladať   za   celkom   neopomenuteľnú   podmienku   výkonu súdnej moci, totiž na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený - pre rôzne dôvody a rozličné účely - výber súdov a sudcov „ad hoc“.  

1. 3. Ústavnou požiadavkou na zabezpečenie princípu zákonného sudcu, resp. senátu je teda pridelenie napadnutej veci podľa vopred daných zásad náhodným výberom v súlade s rozvrhom   práce,   ktorý   zostavuje   predseda   súdu   po   predchádzajúcom   prerokovaní   so sudcami   a vyššími   súdnymi   úradníkmi   daného   súdu   a ktorý   musí   obsahovať   zákonom ustanovené obsahové náležitosti.

1. 4. Sťažovateľ porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu vidí v tom, že jeho sťažnosti proti rozhodnutiu o neprepustení z väzby bola na krajskom súde pôvodne pridelená   sp.   zn.   3   Tpo   13/03   a vec   napadla   podľa   rozvrhu   práce   do   senátu   JUDr.   J., následne však vec bola „pridelená cez výnimku“ na prejednanie a rozhodnutie do senátu 1 Tpo, ktorého predsedom je JUDr. E. a ktorého zloženie bolo odlišné od senátu 3 Tpo.

1. 5. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z rozvrhu práce krajského súdu na rok 2003 vyplýva (bod 7 časti II tohto nálezu), že senát 1 Tpo je zložený zo zákonných sudcov na rozhodovanie v II. stupni „o sťažnostiach do väzby“ proti rozhodnutiam okresných súdov v prípravnom konaní okrem vecí podľa § 17 TP. Naproti tomu senát 3 Tpo je zložený zo zákonných   sudcov   na   rozhodovanie   v II.   stupni   „o   sťažnostiach   do   väzby“   proti rozhodnutiam okresných súdov v prípravnom konaní o veciach podľa § 17 TP.

Z ustanovenia   §   17   ods.   1   TP   vyplýva,   že   trestný   čin   vraždy   podľa   §   219   TZ, s ktorým bol spojený trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 5 TZ, pre ktorý bol sťažovateľ obvinený   a   trestne   stíhaný,   spadá   do   vecnej   príslušnosti   krajských   súdov   ako   súdov I. stupňa.

Z uvedeného   vyplýva,   že   podľa   rozvrhu   práce   na   rok   2003   prípad   sťažovateľa nepatril senátu 1 Tpo. Pokiaľ o ňom aj napriek tomu rozhodoval tento senát krajského súdu (bez ohľadu na to, že pod sp. zn. 3 Tpo 13/03), už ani z tohto dôvodu nebolo možné členov senátu 1 Tpo považovať za nestranných, resp. zákonných sudcov sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

1. 6. Podľa predsedu krajského súdu v danom prípade bola uplatnená „výnimka“ a teda „predmetná   vec   bola   pridelená   do   senátu   JUDr.   E.   z dôvodu,   že   v roku   2002 rozhodoval v odvolacom konaní proti sťažovateľovi senát JUDr. E. (...)“ pretože „v súlade s bodom 3) Hlavných princípov, ktoré platili pre Rozvrh práce trestného oddelenia na rok 2003,   boli   v odvolacej   agende   najmä   na   rozhodovanie   o opravnom   prostriedku   veci prideľované cez výnimku senátu resp. sudcovi, ktorý už predtým v danej veci rozhodoval“.

Vo vzťahu k posudzovaniu   princípu   zákonného sudcu   ústavný súd   predovšetkým konštatuje, že zásada uplatnenia výnimky prideľovania vecí, na ktoré sa predseda krajského súdu odvoláva, z predloženého rozvrhu práce na rok 2003 jednoznačne nevyplýva (bod 7 časti II tohto nálezu), a to ani z bodu 3) Hlavných princípov (bod 8 časti II tohto nálezu) a ani v inej časti tohto rozvrhu práce táto zásada nie je výslovne upravená. V spomínanom bode   3) Hlavných   princípov je   síce   zmienka   o dôvodoch „pre   ktoré   veci   preskakujú poradie“, ale v inom kontexte, v inej súvislosti. Tento bod Hlavných princípov totiž rieši „kontrolu   rozdeľovania   vecí   a zákonných   sudcov“, a to   na   báze   vedenia   prehľadov o napadnutých   veciach   a ich   prideľovania,   pričom   na   tomto   mieste   je   stanovené,   že z prehľadov musí byť jasný okrem iného aj dôvod, pre ktorý „veci preskakujú poradie (...), v odvolacej agende najmä rozhodovanie o opravnom prostriedku, o ktorom už aj predtým rozhodoval určitý senát alebo sudca (...)“. Z tohto ustanovenia je možné vyvodiť existenciu výnimky   pri   prideľovaní   vecí   sudcom   a   senátom,   nanajvýš   extenzívnym   výkladom Hlavných princípov. Výnimka pri prideľovaní vecí sudcom a senátom však nemôže byť určená v rozvrhu práce sofistikovane a nemôže byť výsledkom interpretácie rozvrhu práce, ale musí byť v nej ustanovená exaktne, transparentne, predvídateľne, tak aby mohla byť realizovaná v zásade bez vonkajšieho zásahu do rozvrhu práce, teda aj bez zásahu do tohto systému zo strany orgánov štátnej správy v súdnictve. Navyše, v danom prípade výpočet výnimiek pri prideľovaní vecí sudcom a senátom je vzhľadom na použitý pojem „najmä“ výpočtom demonštratívnym, pripúšťajúcim aj existenciu iných dôvodov, pre ktoré je možné preskočiť poradie, čím sa spochybňuje požiadavka predvídateľnosti a relativizuje kontrola správnosti pridelenia vecí. Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba konštatovať, že rozvrh práce   na   rok   2003   nezohľadňuje   celkom   ustanovenie   §   26   ods.   3   zákona   o súdoch   a sudcoch, ktorý jednoznačne ustanovuje obsahové náležitosti rozvrhu práce. Okrem iného toto ustanovenie vo svojom písm. e) vyžaduje, aby v rozvrhu práce bol určený spôsob a podmienky   vykonania   zmien   v   rozvrhu   práce,   ak   nastane   niektorá   z taxatívne vymenovaných   situácii,   konkrétne   ak   sa   zmení   personálne   obsadenie   súdu,   vylúčia   sa sudcovia alebo ďalší zamestnanci súdu podľa osobitného predpisu uvedení v rozvrhu práce. Jedine   v týchto   prípadoch   možno   vykonať   zmeny   v prideľovaní   vecí,   ktoré   je   apriori založené na náhodnom prideľovaní. Zákon o súdoch a sudcoch v § 26 ods. 3 písm. f) a g) vyžaduje   vopred   stanoviť   v rozvrhu   práce   spôsob   prideľovania   vecí   a   rozvrh   služieb určujúci sudcov a spôsob ich zastupovania v prípadoch, keď náhodné prideľovanie nie je možné   buď   pre   technické   problémy,   alebo   z dôvodu   povahy   veci.   Zákon   o súdoch   a sudcoch v tomto ustanovení nepripúšťa ďalšie odchýlky od náhodného prideľovania vecí, a to ani vtedy, ak by boli vopred expresis verbis inkorporované do znenia rozvrhu práce.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   Krajský   súd v Trenčíne   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   zákonného sudcu   podľa   čl.   5   ods.   4 v spojení s čl. 48 ods. 1 ústavy postupom a uznesením sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta 2003 tým, že o opravnom prostriedku sťažovateľa súvisiacom s jeho žiadosťou zo 16. mája 2003   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   rozhodoval   iný   senát   krajského   súdu   než   senát zriadený zákonom, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

Pokiaľ   ide   o čl.   6   ods.   1   dohovoru,   tento   spravidla   nie   je   aplikovateľný   na rozhodovanie o väzbe (napr. rozsudok ESĽP Neumeister v. Rakúsko z roku 1968), preto vo vzťahu k tomuto článku dohovoru ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 7 výroku   tohto   nálezu,   teda   vo   vzťahu   k tomuto   článku   dohovoru   sťažnosti   v tejto   časti nevyhovel.  

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 tým, že jeho obhajcovi bolo odopreté nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu.

2. 1. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Z judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   konanie   podľa   čl.   5   ods. 4   dohovoru   musí   byť kontradiktórne   a vždy   musí   zaručovať   rovnosť   zbraní   medzi   stranami,   prokurátorom a zadržovanou osobou. Rovnosť zbraní však nie je zabezpečená, keď je obhajcovi odopretý prístup   k tým   dokumentom   vo   vyšetrovacom   spise,   ktoré   sú   podstatné   pre   to,   aby   bolo možné účinne napadnúť nezákonnosť väzby klienta. Vzhľadom na dramatický dopad, aký má pozbavenie slobody na základné práva dotknutej osoby, konanie podľa čl. 5 ods. 4 musí v zásade   spĺňať   základné   požiadavky   spravodlivého   konania   v zmysle   čl.   6;   najmä   je potrebné dbať o to, aby osoba vo väzbe bola informovaná o podaniach založených do spisu a mala skutočnú možnosť sa k nim vyjadriť.

Podľa   niektorých   ustanovení   TP   účinných   v čase,   keď   došlo   k namietaným skutočnostiam, obvinený, poškodený a zúčastnená osoba, ich obhajcovia a splnomocnenci majú právo nazerať do spisov s výnimkou zápisnice o hlasovaní a časti spisu obsahujúceho údaje o totožnosti svedka (§ 101 ods. 3 a 4 TP) a krycie údaje o totožnosti agenta, robiť si z nich výpisky a poznámky a obstarávať si na svoje trovy kópie spisov a ich častí (§ 65 ods. 1 prvá veta TP).

V prípravnom   konaní môže   prokurátor,   vyšetrovateľ   alebo policajný orgán   právo nahliadnuť   do   spisu   a s ním   spojené   ostatné   práva   uvedené   v odseku   1   zo   závažných dôvodov odoprieť. Závažnosť dôvodov, z ktorých vyšetrovateľ alebo policajný orgán toto právo odoprel, na žiadosť osoby, ktorej sa odopretie týka, je prokurátor povinný urýchlene preskúmať.   Tieto   práva   nemožno   odoprieť   obvinenému   a obhajcovi   po   tom,   čo   boli upozornení na možnosť preštudovať spisy (§ 65 ods. 2 TP).

Podľa ESĽP účinnosť vyšetrovania môže niekedy vyžadovať utajenie časti získaných informácií, aby sa obvinenému zabránilo zničiť alebo ovplyvniť dôkazy alebo znemožniť riadny výkon spravodlivosti. Avšak sledovanie tohto legitímneho cieľa nemôže odôvodniť podstatné   obmedzenia   práv   obhajoby.   Informácie,   ktoré   sú   podstatné   pre   posúdenie zákonnosti   väzby,   musia   byť   primeraným   spôsobom   sprístupnené   obhajcovi   obvineného držaného vo väzbe (vec Garcia Alva v. Nemecko, rozsudok z 13. februára 2001, § 42; vec Lietzow v. Nemecko, rozsudok z 13. februára 2001, § 44; vec Schöps v. Nemecko, rozsudok z 13. februára 2001, § 51).  

2. 2. K porušeniu základného práva na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní postupom a rozhodnutím krajského súdu podľa sťažovateľa došlo tým, že v procese rozhodovania o jeho žiadosti zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu bolo jeho obhajcovi   odopreté   nahliadnutie   do   vyšetrovacieho   spisu   a vzhľadom   na   to „som   teda nemal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré mali odôvodňovať väzobné dôvody, rovnako ako k dôkazom o nich, čím bolo porušené moje právo na obhajobu a spravodlivé   súdne   konanie   (...).   Rovnako   som   nemal   možnosť   zoznámiť   sa   so   všetkými dôkazmi a vyjadriť sa k nim a v týchto dôkazoch obsiahnutým skutočnostiam, ktoré predložil prokurátor   Krajskej   prokuratúry   Trenčín   Okresnému   súdu   v   Trenčíne   a   následne Krajskému súdu v Trenčíne (...). Túto možnosť som nemal napriek tomu, že tieto dôkazy a skutočnosti boli prokurátorovi známe a tak Okresný súd v Trenčíne ako aj Krajský súd v Trenčíne ich brali do úvahy pri svojom rozhodovaní (...)“.

Skutočnosť, že obhajcovi sťažovateľa nebolo umožnené nahliadnuť do predmetného spisu, medzi účastníkmi konania sporné nebolo. Predseda krajského súdu v tejto súvislosti namietal,   že „zrejme   však   ide   o   prípad,   ktorý   namietal   sťažovateľ   už   vo   svojej predchádzajúcej   sťažnosti“, o   ktorej   rozhodol   ústavný   súd   11. marca 2004   pod   č.   k. I. ÚS 67/03-103. „Sťažovateľ   teda   opakovane   namieta   skutočnosť,   o   ktorej   už   bolo Ústavným súdom Slovenskej republiky rozhodnuté“. K tomu ústavný súd dodáva, že už aj vzhľadom na úradný záznam v súvisiacom spise pod č. k. 3 Tpo 13/03-41, podľa ktorého: „Dňa 4. 8. 2003 na tunajší súd sa dostavila koncipientka A. M. advokátskej kancelárie advokáta   JUDr.   J.   H.,   ktorá   požiadala   o nahliadnutie   do   trestnej   veci   obv.   Ing.   J.   M. a spol.,   o ktorej   Krajský   súd   v Trenčíne   má   rozhodnúť   (sťažnosť   obv.   Ing.   J.   M.   proti uzneseniu   OS Trenčín,   sp.   zn.   1   Tp   49/2003   z   22.   5.   2003)“, nemožno   mať   žiadne pochybnosti   o tom,   že   predmetné   odopretie   nahliadnutia   do   vyšetrovacieho   spisu   sa uskutočnilo v procese rozhodovania o žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu. Uvedený úradný záznam spísal JUDr. D. E., ktorý ďalej konštatoval „Nakoľko   ide   o vec,   ktorá   sa   nachádza   v štádiu   prípravného   konania   a tunajší   súd rozhoduje   len   o väzbe obvineného,   ako predseda senátu som Mgr.   A.   M.   upozornil,   že nahliadnuť   do spisu jej umožním   len   v prípade,   ak   vyšetrovateľ   konajúci vo   veci   udelí súhlas na nahliadnutie do spisu. Za tým účelom som sa spojil s dozorujúcim prokurátorom Krajskej   prokuratúry   v Trenčíne   JUDr.   S.,   ktorého   som   požiadal,   aby   sa spojil s vyšetrovateľom konajúcim vo veci a vyžiadal od neho stanovisko. JUDr. S. ma obratom informoval, že sa telefonicky spojil s vyšetrovateľom, ktorý však odmietol udeliť v tomto prípade súhlas Mgr. A. M. na nahliadnutie do spisu. O tomto som Mgr. A. M. informoval a zároveň som jej uviedol, že z tohto dôvodu vzhľadom na ustanovenia Tr. por. jej nemôžem umožniť nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu“ (bod 9 časti II tohto nálezu). Ústavný súd ešte poznamenáva, že predmetom nálezu č. k. I. ÚS 67/03-103 nebolo porušenie základného práva na kontradiktórne konanie a princípu rovnosti zbraní.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že sudca krajského súdu nevyhovel žiadosti sťažovateľa o umožnenie jeho obhajcovi nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, ktorý mu bol predložený v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti zo 16. mája 2003 o prepustenie   z väzby na   slobodu.   Ústavný   súd   uznáva,   že účinnosť   vyšetrovania,   ktoré sa týkalo   viacerých   obvinených,   mohla   v danej   veci   vyžadovať   utajenie   časti   získaných informácií   pred   sťažovateľom   a jeho   obhajcom   v záujme   zabezpečenia   riadneho   výkonu spravodlivosti, avšak nie je presvedčený o tom, že si tento účel v okolnostiach danej veci vyžadoval odopretie prístupu k celému spisu.

Krajský súd teda tým postupom, že neprijal opatrenia za účelom umožnenia nazrieť obhajcovi sťažovateľa aspoň do časti predloženého vyšetrovacieho spisu týkajúcej sa jeho žiadosti   zo   16.   mája   2003   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   porušil   základné   právo sťažovateľa   na   kontradiktórne   konanie   a   princípu rovnosti   zbraní   podľa   čl.   5   ods.   4 dohovoru, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu pod bodom 2.

Právo na kontradiktórne   konanie a na rovnosť   zbraní je pri   rozhodovaní o väzbe súčasťou   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   a preto   iba   v tomto   rozsahu   bolo   možné   v tejto   časti sťažnosti vyhovieť. Článok 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) a d) dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy sa spravidla vzťahujú na konanie vo veci samej, teda v danej veci ratione materiae do obsahu týchto článkov dohovoru a ústavy namietané skutočnosti nespadajú, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel, teda rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku pod bodom 7 tohto nálezu.

2. 3. V okolnostiach tejto veci však tento záver ústavného súdu o porušení uvedených článkov ústavy a dohovoru namietaným postupom krajského súdu ešte neumožňuje obdobné konštatovanie aj vo vzťahu k jeho napadnutému uzneseniu. Ústavný súd totiž nezistil žiadnu takú   ústavne   relevantnú   súvislosť   medzi   zisteným   porušením   a napadnutým   uznesením krajského   súdu,   ktorá   by   odôvodňovala   v okolnostiach   danej   veci   (pozri   aj   dôvody odmietnutia   sťažnosti   uvedené   v uznesení   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   239/04-54 z 10. decembra 2004) možnosť iného - pre sťažovateľa priaznivejšieho - výsledku konania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.  

Z týchto dôvodov v tejto časti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 7.

3.   K namietanému   porušeniu   práva   na   riadne   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Tp   49/2003   z 22. mája   2003   v spojení s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo   13/03   zo 7. augusta   2004   tým,   že   tieto uznesenia neboli dostatočne zdôvodnené

3. 1. Sťažovateľ v oboch súvislostiach v podstate zhodne namieta, že ani napadnuté uznesenie okresného súdu, ale ani uznesenie krajského súdu neobsahuje vo vzťahu k jeho osobe   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   trvanie   väzby.   Podľa   názoru   sťažovateľa rovnako   z týchto   rozhodnutí   nie   je   zrejmá   existencia   skutočného   verejného   záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania jeho osobnej slobody.

Podľa názoru predsedníčky okresného súdu a predsedu krajského súdu napadnuté uznesenia boli zdôvodnené v súlade so zákonom a dôvody väzby trvali.

3.   2.   „Náleží   predovšetkým   vnútroštátnym   súdom   dbať   o to,   aby   doba   väzby neprekročila primeranú hranicu. Za tým účelom im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť   alebo   vyvrátiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho   so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby. Trvanie dôvodného podozrenia,   že   obvinený   spáchal   trestný   čin,   je   conditio   sine   qua   non   zákonnosti pokračovania väzby, ale po uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí. Súd potom musí zistiť, či iné dôvody naďalej ospravedlňujú pozbavenie slobody. Ak sú tieto dôvody relevantné a dostačujúce, potom treba skúmať, či orgány činné v trestnom konaní postupujú vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

„Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú   dobu,   vyžaduje   preveriť   nielen   existenciu   a relevantnosť   dôvodov   väzby, ale aj doterajší   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní.   Právo   na   osobnú   slobodu zaručené   v čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   môže   byť   totiž   porušené   aj   tým,   že   orgány   činné v trestnom   konaní   nepostupujú   v trestnom   konaní   v čase,   keď   je   obvinený   vo   väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (II. ÚS 55/98).

Z uvedených stanovísk možno vyvodiť, že podľa slovenského práva v prípade dlhšie trvajúcej väzby musia byť splnené štyri podmienky. Musí existovať po formálnej stránke uznesenie   o vznesení   obvinenia.   Po   materiálnej   stránke   sa   vyžaduje   existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie. Musí existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1 TP. Napokon musí byť splnená podmienka, aby orgány   činné v trestnom   konaní vo veci   samej   postupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Sťažovateľ   kvalitu   odôvodnenia   uznesení   všeobecných   súdov   namieta   jednak z pohľadu existencie kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie,   a jednak z pohľadu existencie väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. b) TP.

Ústavný súd opakovane poukazuje na to, že uznesenia okresného súdu a krajského súdu treba považovať za jeden celok a tak ich skúmať.

V súvislosti   s existenciou   kvalifikovaného   podozrenia   zo   spáchania   skutku poukazujú všeobecné súdy   na to,   že „dôkazy   zadovážené   doterajším   vyšetrovaním   toto podozrenie potvrdzujú naďalej“. Pokiaľ ide o obavu z kolúzie a z pokračovania v trestnej činnosti podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) TP, práve rozsiahlosť a závažnosť trestnej činnosti odôvodňuje podľa všeobecných súdov, že tu bola „obava z možného marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie i z pokračovania trestnej činnosti tak, ako bola konštatovaná   v rozhodnutiach   okresného   i druhostupňového   súdu   o vzatí   obvineného   do väzby.“

Vo   vzťahu   k otázke,   či   sa   trestnému   stíhaniu   venuje   zo   strany   kompetentných orgánov osobitná starostlivosť a či konajú urýchlene, poukazujú všeobecné súdy na to, že ide o veľmi rozsiahle vyšetrovanie, ktoré plynulo prebieha (bod 3 a 10 časti II tohto nálezu). Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že rýchlosť vyšetrovania sťažovateľ vôbec ani nenamietal.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli zásadným spôsobom spochybniť odôvodnenie skutočností rozhodujúcich pre ďalšie trvanie väzby.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   použité   argumenty   všeobecných   súdov   vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim tak z ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.

Z uvedených dôvodov sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 49/2003 z 22. mája 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 13/03 zo 7. augusta 2004, nebolo možné vyhovieť, preto ohľadom tejto časti sťažnosti rozhodol ústavný súd tak, ako je to uvedené pod bodom 7 výroku tohto nálezu.

4.   K namietanému   porušeniu   práva   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1   Tp   49/2003   a krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tpo   13/03   pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu

4. 1. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím (...), má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností   (Bezichieri   z roku   1989,   A-164,   §   21,   Neumeister   z roku   1968,   A-8,   §   24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

4. 2. Z celkovej doby trvania konania čas spotrebovaný na krajskej prokuratúre bol 5 dní.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   vytýka   porušenie   označených   článkov   ústavy a dohovoru   vo   vzťahu   k okresnému   súdu   a   krajskému   súdu,   je   potrebné   zaoberať   sa predovšetkým konaniami na týchto súdoch. Vec bola na okresnom súde 1 mesiac a 5 dní a 1 mesiac a 24 dní trvalo konanie o opravnom prostriedku (pozri chronológiu úkonov v časti II   tohto   nálezu).   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   konanie   o   žiadosti   sťažovateľa   zo 16. mája   2003   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   (odpočítaním   lehôt   spotrebovaných   na podanie   opravných   prostriedkov)   trvalo   viac   ako   sedemdesiat   dní,   čo   nezodpovedá povinnosti všeobecných súdov konať urýchlene.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu a ESĽP   nebolo   možné   celkové   trvanie   napadnutých   konaní,   a teda   postup   všeobecných súdov považovať za urýchlené, preto ústavný súd vyslovil, že Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 porušili čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy, z ktorých pre ne vyplýva povinnosť, aby urýchlene rozhodli o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, tak ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto nálezu.

Právo na urýchlené rozhodovanie o väzbe je súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto nebolo možné vyhovieť namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, lebo toto ustanovenie sa vzťahuje spravidla na konanie vo veci samej, a teda ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 7 výroku tohto nálezu.  

5.   K namietanému   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   obhajobu podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   50   ods.   3   ústavy   tým,   že   okresný   súd   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tp   49/2003   a krajský   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tpo 13/03 nerozhodli o žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o prepustenie z väzby na slobodu alebo v prípade nevyhovenia o nahradenie väzby jeho sľubom urýchlene, resp.   bez   zbytočných   prieťahov,   a tak   mu   bránili   v zákonom   ustanovenej   lehote opätovne požiadať o prepustenie z väzby

Podľa   názoru   sťažovateľa   pomalým   postupom   všeobecných   súdov   došlo   aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s jeho právom   na obhajobu podľa   čl.   50 ods.   3 ústavy. Sťažovateľ   svoj   názor   zakladá   na tej skutkovej okolnosti, že zdĺhavosťou konania o rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu okresným súdom a krajským súdom bol pozbavený možnosti každých 14 dní žiadať nanovo o prepustenie z väzby.

Ústavný súd už v bode 4 časti III tohto nálezu dospel k záveru a vo výroku pod bodom 3 tohto rozhodnutia vyslovil, že okresný súd a krajský súd porušili čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy, z ktorých pre ne vyplýva povinnosť, aby urýchlene rozhodli o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Je   len   samozrejmé,   že   ak   je porušené právo na urýchlené rozhodovanie o väzbe, tak obyčajne je porušené aj právo na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby.

Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Preto toto ustanovenie je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 224/03). To je dôvod, pre ktorý inak opodstatnenej časti sťažnosti ústavný súd nemohol vyhovieť, teda rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 7 výroku tohto nálezu.

6.   K namietanému   porušeniu   práva   byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tp 49/2003 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 13/03 nerozhodli o alternatívnej žiadosti sťažovateľa zo 16. mája 2003 o nahradenie väzby jeho sľubom

6. 1. Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby a nariadil   prepustenie,   ak je táto nezákonná; právo   nebyť vo   väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04).

Z citovaného právneho názoru ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ústavy zahrňuje v sebe v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

6. 2. Sťažovateľ tiež namieta, že hoci pre prípad nevyhovenia žiadosti o prepustenie z väzby   požiadal   alternatívne   aj   o nahradenie   väzby   sľubom,   všeobecné   súdy   túto alternatívnu žiadosť meritórne neskúmali a o jeho alternatívnej žiadosti z 13. mája 2003 nerozhodli.

Podľa   názoru   okresného   súdu   a   krajského   súdu   bol   postup   správny,   lebo   platný Trestný poriadok v danom prípade prepustenie na základe prijatia sľubu neumožňoval.

Z doterajšej   judikatúry   k druhej   vete   čl.   5   ods.   3   dohovoru,   ktorá   sa   vytvárala postupne, vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by tomu   nasvedčovala   formulácia   účelu   tejto   záruky   (zabezpečenie   prítomnosti   na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Pokiaľ   ide   o výklad samotného   pojmu   „záruka“ v zmysle čl.   5 ods.   3 dohovoru, z doterajšej   judikatúry   treba   vyvodiť,   že   má   autonómny   obsah,   ktorý   je   nezávislý   od terminológie   používanej   vo   vnútroštátnom   práve.   Zárukou   treba   rozumieť   akýkoľvek prostriedok   prípustný   podľa   vnútroštátneho   práva,   ktorý   je   miernejší   ako   obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z ustanovenia § 73 a § 73a TP vyplýva, že slovenské právo pozná tri miernejšie prostriedky, ktorými možno nahradiť väzbu. Ide o nahradenie väzby zárukou [§ 73 ods. 1 písm. a) TP], sľubom [§ 73 ods. 1 písm. b) TP] a peňažnou zárukou (§ 73a ods. 1 TP). Ani jeden z týchto prostriedkov nie je možné použiť v prípade kolúznej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) TP a ani v prípade trestných činov vymenovaných v ustanovení § 62 ods. 1 TP (§ 73 ods. 3 a § 73a ods. 1 TP).

Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 100/04 uviedol, že tak záruku podľa § 73 ods. 1 písm. a) TP, ako aj sľub podľa § 73 ods. 1 písm. b) TP a napokon aj peňažnú záruku podľa § 73a ods. 1 TP treba považovať vzhľadom na sledovaný účel za záruku v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru.

Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, sú súčasťou   jej   právneho   poriadku   a majú   prednosť   pred   zákonom,   ak   zabezpečujú   väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Vzhľadom na uvedené právne skutočnosti nebolo možné v tejto časti neprisvedčiť podrobným argumentom sťažovateľa (bod 3. 3 časti I nálezu).

Hoci   Trestný   poriadok   možnosť   nahradenia   väzby   sľubom   v prípade   sťažovateľa vylučuje,   ustanovenie   druhej   vety   čl.   5   ods.   3   dohovoru   to   umožňuje.   Bolo   preto povinnosťou   všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní   o alternatívnej   žiadosti   sťažovateľa namiesto ustanovenia § 73 ods. 1 a 3 TP aplikovať čl. 5 ods. 3 druhú vetu dohovoru, keďže toto   ustanovenie   zabezpečuje   väčší   rozsah   základného   práva.   Zároveň   to   znamená,   že všeobecné súdy mali alternatívnu žiadosť sťažovateľa meritórne preskúmať.

Všeobecné súdy tak neurobili. Ústavný súd dospel k záveru, že Okresný súd Trenčín uznesením z 22. mája 2003 sp. zn. 1 Tp 49/2003 a Krajský súd v Trenčíne uznesením zo 7. augusta 2003 sp. zn. 3 Tpo 13/03 porušili právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy tým, že nebolo rozhodnuté o alternatívnej žiadosti sťažovateľa zo   16.   mája   2003   o nahradenie   väzby   jeho   sľubom.   V danom   prípade   podľa   názoru ústavného   súdu   došlo   k úplnému   odopretiu   práva   sťažovateľa   na   rozhodnutie   o jeho alternatívnej žiadosti zo 16. mája 2003 o nahradenie väzby jeho sľubom, keďže sťažovateľ bol   už   medzičasom   prepustený   na   slobodu,   pričom   o prepustení   z väzby   rozhoduje všeobecný   súd   vždy   s účinkami pro   futuro   (napr. I.   ÚS   87/04).   Vzhľadom   na uvedené skutočnosti o tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto nálezu.

Naproti tomu vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy tejto časti sťažnosti ústavný súd nevyhovel (bod 7 tohto nálezu), pretože toto ustanovenie ústavy je aplikovateľné spravidla na konanie vo veci samej.

7. K primeranému finančnému zadosťučineniu

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk voči okresnému súdu a voči krajskému súdu v sume 300 000 Sk, ktoré podrobne odôvodnil (bod 2. 8 časti I nálezu).

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia   základných   práv   uvedených   vo   výroku   tohto   nálezu   nie   je   dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, vzhľadom na viacnásobné porušenie základných práv sťažovateľa, ako aj na povahu veci a význam konaní pre sťažovateľa, ale aj na to, že súdy postupovali v súvislosti s bodom 4 výroku v podstate lege artis, avšak v rozpore s príslušnými článkami dohovoru a vyvíjajúcou sa judikatúrou, považuje za primerané vo výške 80 000 Sk, ktoré je povinný uhradiť okresný súd vo výške 20 000 Sk a krajský súd vo výške 60 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu pod bodom 5.

8. K ostatným návrhom sťažovateľa

Sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd zrušil uznesenie Okresného súdu Trenčín z 22. mája 2003 sp. zn. 1 Tp 49/03 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo 7. augusta 2003 sp. zn. 3 Tpo 13/03, a domáhal sa prepustenia z väzby na slobodu.Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k názoru o neopodstatnenosti trvania väzby sťažovateľa   v preskúmavanom   období   (od   podania   žiadosti   o   prepustenie   z väzby   do právoplatného   rozhodnutia   o tejto   žiadosti),   a pretože   sťažovateľ   bol   uznesením   č.   k. 1 Kv 59/02-1492 z 22. januára 2004 prepustený na slobodu, návrhu sťažovateľa v tejto časti sťažnosti nebolo vyhovené, tak ako to je uvedené v bode 7 tohto nálezu.  

9. K náhrade trov konania

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 26 770 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti 9. októbra 2003 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu a krajského súdu 16. marca 2005). Za dva úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume dvakrát po 8 540 Sk (pričom základná sadzba tarifnej odmeny je zvýšená na dvojnásobok z dôvodu náročnosti a zložitosti   veci   najmä   z hľadiska   odborného   a časového,   ktorý   je   zrejmý   hlavne z obsahovej a argumentačnej rozsiahlosti týchto úkonov) a režijný paušál dvakrát po 128 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 17 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb),   teda   spolu   za   úkony   vykonané   v roku   2003   po zaokrúhlení na celé slovenské desaťkoruny nahor prislúcha sťažovateľovi suma 17 340 Sk a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 5 002 Sk (pričom základná sadzba tarifnej odmeny je zvýšená na dvojnásobok, pretože predmetný úkon je mimoriadne ťažký a časovo náročný) a režijný paušál 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa predstavujú celkove sumu 22 492 Sk, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 4 273,48 Sk, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú zaokrúhlene celkove sumu 26 770 Sk, ktoré je povinný uhradiť okresný súd vo výške 8 923 Sk a krajský súd vo výške 17 847 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 6 výroku tohto rozhodnutia.

10. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2005