znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 238/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛ , zastúpenej   advokátom   JUDr.   Viliamom   Karasom,   PhD., Advokátska   kancelária MAPLE § FISH s. r. o., Dunajská 15/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky samostatne postupom Súdnej rady Slovenskej republiky a jej uznesením č. 408 z 23. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ v časti namietajúcej porušenie základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Súdnej rady Slovenskej republiky a jej uznesením č. 408 z 23. februára 2015   p r i j í m a   na ďalšie konanie.

2.   Návrhu ⬛⬛⬛⬛ na   vydanie   predbežného   opatrenia n e v y h o v u j e.

  O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. apríla 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prístup   k   voleným   a   iným verejným   funkciám   podľa   čl.   30   ods. 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) a jej uznesením č. 408 z 23. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie súdnej rady“).

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   2.   až   4.   júna   2014   zúčastnila výberového   konania   na   obsadenie   celkovo   desiatich   voľných   miest   sudcov   na Krajskom súde v Bratislave. Po úspešnom absolvovaní výberového konania bolo jej preloženie na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) prerokovávané na 27. zasadnutí súdnej rady konanom 23. februára 2015. Súdna rada svojím uznesením č. 408 z 23. februára 2015 rozhodla vo veci sťažovateľky tak, že skonštatovala, že „návrh na preloženie ⬛⬛⬛⬛ nezískal dostatočný počet hlasov“, v dôsledku čoho nebola sťažovateľka preložená ako sudkyňa na krajský súd. V ostatnom podala na ústavnom súde sťažnosť.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky   je   napadnuté   uznesenie   súdnej   rady „... arbitrárne, svojvoľné a nepodložené. Napriek tomu, že Súdna rada SR nemá povinnosť odôvodňovať   svoje   uznesenia,   malo   by   byť   zrejmé   (minimálne   pri   negatívnych rozhodnutiach o prístupe k funkcií) na základe akých skutkových okolností rozhodla daným spôsobom a či rozhodnutie je založené na objektívnych, zistiteľných a preskúmateľných podmienkach. Keďže Uznesenie neobsahuje odôvodnenie iba výrok o tom, že návrh nezískal dostatočný počet hlasov, nie je zrejmé, na základe čoho Súdna rada SR hlasovala opísaným spôsobom.

... Súdna rada SR opísaným postupom a Uznesením nekonala v medziach pôsobnosti danej   jej   ústavou   a   spôsobom   uvedeným   zákonom,   neodôvodnene   ju   diskriminovala a vo svojich   dôsledkoch   porušila   jej   právo   na   prístup   k   verejnej   funkcii,   právo na spravodlivé rozhodnutie, právo na inú právnu ochranu pri porušení pozitívneho záväzku štátu,   právo   na   dobrú   správu   vecí   verejných   a   všeobecne   právne   zásady   a   princípy právneho štátu, najmä princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní.

Napriek tomu, že Súdna rada SR má byť na jednej strane nezávislým a autonómnym orgánom,   je   jej   povinnosťou   postupovať   a   rozhodovať   zodpovedne,   transparentne, objektívne a garantovať kandidátovi právo uchádzať sa za rovnakých podmienok o funkciu sudcu. V tomto prípade však Súdna rada SR uvedeným spôsobom nekonala, následkom čoho došlo k porušeniu práva Sťažovateľky garantovaného v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR.“. V širších   súvislostiach   k postupu   súdnej   rady   poukázala   aj   na to,   že „Ako vyplýva... z ústneho záznamu, Sťažovateľke boli kladené otázky týkajúce sa jej rozhodovacej činnosti   v konkrétnom   súdnom   spore,   v   ktorom   Sťažovateľka   vystupovala   ako   zákonný sudca, ďalej otázky týkajúce sa postupu niekdajšieho predsedu okresného súdu a otázky súvisiace so zmenou rozvrhu práce odvolacieho súdu. Podľa názoru Sťažovateľky (a aj niektorých členov Súdnej rady SR, ako to vyplýva zo zvukového záznamu) položené otázky nijako nesúviseli s jej preložením na súd vyššieho stupňa. Rozhodovacia činnosť sudcu nie je a ani nemôže byť kritériom pre preloženie sudcu na súd vyššieho stupňa. V opačnom prípade by bola porušená ústavne zakotvená nezávislosť a nestrannosť výkonu súdnictva.... Rovnako ani otázky týkajúce sa skutočností, o ktorých Sťažovateľka nemala vedomosť, ktoré nemohla ovplyvniť a na ktorých sa nijako nepodieľala nemôžu byť brané na zreteľ pri posudzovaní podaného návrhu. Sťažovateľka poukazuje na znenie § 52 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého rozvrh práce zostavuje   predseda   súdu,   ktorý   je   za   neho   aj   zodpovedný.“.   V ďalšom   sťažovateľka poukazom   na   §   14   zákona   č. 385/2000   Z.   z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   a smernici   č.   1/2012   o príprave   a predkladaní materiálov na rokovanie súdnej rady zvýraznila, že „Z citovaných ustanovení zákona o sudcoch ako aj Smernice jednoznačne vyplýva, že rozhodujúcim kritériom pre preloženie sudcu na súd vyššieho stupňa sú výsledky výberového konania a na iné skutočnosti môže Súdna   rada   SR   prihliadnuť   iba   vtedy,   ak   tieto   neboli   známe   výberovej   komisii   v   čase výberového   konania   a   zároveň   ktoré   môžu   ovplyvniť   stanovisko   Súdnej   rady   SR. Rozhodovanie Súdnej rady SR pritom nie je   ďalšou zákonnou podmienkou pre prístup k funkcii, ale ide len o ďalšiu etapu v procese prístupu k funkcii.“. V závere poukázala na to, že „... v ten istý deň Súdna rada SR rozhodovala aj o ďalších návrhoch na preloženie sudcov, pričom je evidentný rozdiel v prístupe Súdnej rady SR k týmto ostatným uchádzačom oproti prístupu Súdnej rady SR k Sťažovateľke. Súdna rada SR tak bez akéhokoľvek legitímneho oprávnenia pristupovala rozdielne voči jednotlivých uchádzačom. Vzhľadom na priebeh zasadnutia Súdnej rady SR a postoj a prístup Súdnej rady SR (niektorých jej členov) voči Sťažovateľke, ako aj povahu položených otázok je zrejmé,   že   Sťažovateľke   bolo   odopreté   právo   na   rovnocenný   prístup   k verejnej   funkcii napriek tomu, že bola úspešná vo výberovom konaní a splnila všetky zákonné podmienky pre preloženie na súd vyššieho stupňa.“.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«1. Súdna rada Slovenskej republiky svojím uznesením č. 408 z 23. februára 2015, ktorým konštatovala, že „návrh na preloženie ⬛⬛⬛⬛ nezískal dostatočný počet hlasov na vymenovanie do funkcie sudcu“, porušila základné právo sťažovateľky na prístup k voleným a iným verejným funkciám zaručené v čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 408 z 23. februára 2015, ktorým konštatovala, že „návrh na preloženie ⬛⬛⬛⬛ nezískal dostatočný počet hlasov na vymenovanie do funkcie sudcu“, zrušuje a vec vracia Súdnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume 352,37 Eur...».

5. Sťažovateľka v podanej sťažnosti z dôvodu, že „V prípade, ak sa uskutoční výkon Uznesenia a dôjde k uskutočneniu výberového konania na obsadenie stále voľného miesta sudcu   na   občianskoprávnom   kolégiu   Krajského   súdu   v   Bratislave,   na   ktoré   mala   byť preložená Sťažovateľka, a jeho reálnemu obsadeniu, je tu nebezpečenstvo, že v prípade úspechu Sťažovateľky v konaní pred Ústavným súdom SR nebude možné napraviť ani zvrátiť vzniknutý   stav“, podala   návrh   na   odloženie   vykonateľnosti napadnutého   uznesenia súdnej rady v tomto znení:

„Ústavný   súd   ukladá   Súdnej   rade   SR,   aby   sa   dočasne   zdržala   vykonávania Uznesenia.

Ústavný   súd   SR   ukladá   predsedovi   Krajskému   súdu   v   Bratislave,   aby do právoplatného rozhodnutia o ústavnej sťažnosti podanej ⬛⬛⬛⬛ proti Uzneseniu Súdnej rady SR č. 408 z 23. februára 2015 vyhlasoval a uskutočňoval výberové konanie   na   obsadenie   voľných   miest   sudcu   pre   Krajský   súd   v   Bratislave pre občianskoprávne   kolégium   tak,   aby   najmenej   jedno   voľné   miesto   sudcu občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave ostalo neobsadené.“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   sťažnosť sťažovateľky spĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom predpísané v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti, ktoré sú pre konanie o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb ustanovené v § 50 citovaného zákona, a pretože v tejto časti nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

9.   Podľa   §   52 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   na návrh sťažovateľa rozhodnúť   o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným   osobám   pri odložení   vykonateľnosti;   najmä   uloží   orgánu,   ktorý   podľa sťažovateľa   porušil   jeho   základné   práva   alebo   slobody,   aby   sa   dočasne   zdržal vykonávania   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   a   tretím osobám   uloží,   aby   sa   dočasne   zdržali   oprávnenia   im   priznaného   právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

10.   Po   posúdení   návrhu   sťažovateľky   na   rozhodnutie   o dočasnom   opatrení a jeho dôvodoch dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia súdnej rady, ako aj na uloženie   povinnosti   predsedovi   krajského   súdu   nevyhlasovať   ďalšie   výberové konania, resp. s podmienkou zachovania jedného voľného miesta v občianskoprávnom kolégiu   tohto   súdu   pre sťažovateľku,   pretože   táto   neosvedčila   skutočnosti odôvodňujúce rozhodnutie o dočasnom opatrení, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia. V tejto súvislosti ústavný súd prízvukuje   princíp   zdržanlivosti   zásahov   ústavného   súdu   do   výkonu   právomoci štátnych orgánov a taktiež poukazuje na to, že sťažovateľkou označené základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy garantuje rovnaký prístup k verejnej funkcii, nie však právo uchádzača na ustanovenie do verejnej funkcie rovnajúce sa za každých okolností jej úspešnému obsadeniu.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2015