znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 238/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Humenné   sp.   zn.   5   C   175/2010   zo   14.   februára   2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 CoPr 8/2012 z 9. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 18. februára 2013 doručená sťažnosť R. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn.   5 C 175/2010   zo   14. februára 2012   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoPr 8/2012 z 9. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou podanou okresnému súdu domáhal, aby konajúci súd zaviazal spoločnosť E. s. r. o., bývalú zamestnávateľku sťažovateľa (ďalej len „žalovaná“), zaplatiť mu dlžnú mzdu za obdobie mesiacov máj až september 2007. Podstata žalobného návrhu spočívala v tvrdení, že medzi účastníkmi   konania   bola   dohodnutá   okrem   mesačnej   mzdy   aj   úkolová   mzda   podľa dosiahnutého výkonu, v okolnostiach daného prípadu v závislosti od počtu odjazdených kilometrov, a v zmysle takejto dohody sťažovateľovi prináležala vyššia mzda, ako mu bola v skutočnosti za rozhodné obdobie vyplatená. Žalovaná v konaní namietala, že tvrdenie sťažovateľa obsiahnuté v   žalobe nezodpovedá   skutočnej   vôli účastníkov   konania v čase založenia pracovného pomeru a ani počas jeho trvania, ale je rýdzo špekulatívne, pretože medzi   účastníkmi   bola   dohodnutá   pevná   mesačná   mzda,   ku   ktorej   boli   sťažovateľovi vyplácané cestovné náhrady v intenciách v tom čase platných právnych predpisov. Mzda v závislosti   od najazdených   kilometrov sa   jednotlivým zamestnancom   žalovanej vrátane sťažovateľa vyplácala iba v prípade, ak pevná mesačná mzda spolu s cestovnými náhradami nedosahovala výšku stanovenej úkolovej mzdy. Dohodnutý spôsob výpočtu úkolovej mzdy v závislosti od odjazdených kilometrov mal preto pre zamestnancov žalovanej predstavovať iba určitý spôsob garancie minimálneho príjmu, ku ktorému sa pristupovalo alternatívne, a nie kumulatívne, spolu s výplatou mesačnej mzdy a cestovných náhrad.

3. Okresný   súd   sa   stotožnil   s   argumentáciou   žalovanej   a   žalobu   sťažovateľa rozsudkom zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd ako odvolací súd podané odvolanie sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodné, a preto rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, súčasne zaviazal sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania, pričom v odôvodnení poukázal predovšetkým na argumentáciu uvedenú v rozsudku okresného súdu.

4. Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi všeobecných súdov v jeho veci, podľa jeho názoru „je jednoznačné, že súdy si pri rozhodovaní nesprávne vyložili právne predpisy... a nesprávne zhodnotili skutkové zistenia nedobrým výkladom obsahu mzdových dojednaní“. Základ   ústavnoprávnej   argumentácie   v   podanej   sťažnosti   spočíva   teda   predovšetkým v dôvodoch, ktoré sťažovateľ uviedol už v konaní pred všeobecnými súdmi. V tejto súvislosti sťažovateľ   ďalej   uvádza: «Sťažovateľ   tvrdí,   že   aj   keby   v   Mzdovom   dojednaní   nebola dojednaná „celková mzda“ regulovaná prepočtom x Sk/1 km (tzv. kilometrovným), boli by porušené jeho základné práva na spravodlivé odmeňovanie, pretože vzhľadom na charakter vykonávanej   práce   sťažovateľom   ako   vodiča   ťažkých   motorových   vozidiel...,   základnou zložkou mzdy môže byť iba dosiahnutý výkon, t. j. tzv. kilometrovné ako celková mzda. Je nespravodlivé, že mu odporca (žalovaná, pozn.) vyplácal len minimálnu mzdu.

Skutočnosť,   že   sa   súdy   stotožnili   s   tvrdením   odporcu   ohľadom   tzv.   motivačného vzorca odmeňovania za prácu, považuje sťažovateľ za rozpor s dobrými mravmi a obchádza zákon.   To,   že   kilometrovné   nemalo   byť   formou   odmeňovania,   ale   akýsi   spôsob,   alebo vzorec,   či   rámec   pre   výpočet   motivačných   súm   pre   vodičov   z   dôvodu   údajného spravodlivého   odmeňovania,   pretože   jazdili   na   menej   lukratívne   miesta,   je   v   rozpore so zákonom, pretože tak neboli zamestnanci odmeňovaní podľa skutočne vykonanej práce (jeden doplácal na iných).

Pre správne právne posúdenie tejto veci je podstatné aj to, že ju treba posudzovať podľa pracovného práva, ktoré obmedzuje zmluvnú voľnosť účastníkov pracovnoprávnych vzťahov a obsahuje kogentné právne normy, ktoré musia byť dodržané, vrátane výkladu prejavu vôle účastníkov pri hodnotení ich dohôd a právnych úkonov. Poukazujeme najmä na §§ 15, 17 ods. 1, 118 ods. 1, 2, 119 ods. 1, 3 ZP...

K tejto aktuálnej veci sťažovateľ tvrdí, že výpoveď Ing. S., na ktorú poukazujú súdy, je   irelevantná.   Je   sestrou   konateľa   odporcu.   V   čase   uzatvárania   pracovného   pomeru so sťažovateľom u odporcu nepracovala. Uviedla len skutočnosti uvádzané sťažovateľom v žalobe, až na to, že oznámila skutočnosť, že v mesiacoch august a september 2007 jazdil sťažovateľ niektoré dni vo dvojici, čo sťažovateľ nepoprel. K meritu veci nič podstatné neuviedla.»

5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie   jeho   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru   napadnutým rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, zrušil napadnuté rozsudky, vrátil vec na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7. Podľa   čl.   36   ústavy   zamestnanci   majú   právo   na   spravodlivé   a   uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   veciach,   a   to   tým   spôsobom, že sťažovateľ   má   právo   sa   domáhať   ochrany   základného   práva   na   ústavnom   súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis, napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil vo vzťahu k základným právam, porušenie ktorých namieta a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv.

11. Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedený   princíp   subsidiarity   nemá   právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal krajský   súd   v dôsledku   odvolania sťažovateľa.   Z   tohto dôvodu   bolo potrebné sťažnosť v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k   rozsudku   okresného   súdu)   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

12. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv rozsudkom   krajského   súdu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie základného práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

13. Krajský   súd   odôvodnil   závery   napadnutého   rozsudku   i   s   poukazom na odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu   v   podstatnom   takto: „...   žalobca   pracoval u žalovaného prvýkrát na základe pracovnej zmluvy v období od 01. 05. 2004 do 31. 12. 2004. Následne došlo k uzatvoreniu ďalšej pracovnej zmluvy zo dňa 01. 07. 2005, ktorý pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 30. 06. 2006. Dodatkom č. 5 k pracovnej zmluve   zo   dňa   30.   06.   2006   bol   pracovný   pomer   zmenený   na   dobu   neurčitú.   Mzdové dojednania   boli   riešené   prílohami   k   zmluve.   Ku   skončeniu   pracovného   pomeru   došlo dohodou k 25. 09. 2007...

Súd   poukázal   na   výsledky   vykonaného   dokazovania   vykonaného   výsluchom účastníkov konania, svedkyne Ing. S., účtovníčky žalovaného a uviedol, že medzi účastníkmi nebolo sporné obdobie trvania pracovného pomeru, dôvody jeho skončenia, ani to, koľko kilometrov   žalobca   u   žalovaného   za   mesiac   máj   2007   až   september   2007   najazdil, resp. či jazdil   sám   alebo   samostatne.   Dôvodom   podania   žaloby   bola   tá   skutočnosť, že žalobca tvrdil, že mzdové dojednania tak, ako boli uzavreté, mu zabezpečovali výplatu mzdy   v   inej   výške   než   skutočne   žalovaný   túto   mzdu   vyplácal.   V   skutočnosti   vyplácal žalovaný žalobcovi za konkrétne obdobie len hrubú mzdu dohodnutú v mzdovom dojednaní a   cestovné   náhrady,   s   ktorými   žalobca   súhlasil.   Nevyplatil   mu   však   mzdu   podľa kilometrovného, resp. podľa počtu najazdených kilometrov v prepočte na konkrétnu sumu za kilometer jazdy...

K hodnoteniu výsledkov vykonaného dokazovania vrátane k právnemu posúdeniu veci, súd poukázal na to, že žalobca si uplatňoval doplatok mzdy, ktorá bola dojednaná v mzdových dojednaniach v pracovnej zmluve z dôvodu, že žalovaný mu mzdu tak ako bola dohodnutá   za   obdobie   máj   až   september   2007,   nevyplatil.   Žalobca   v   konaní   uviedol, že pokiaľ   ide   o   vyplatenie   cestovných   náhrad   v   súlade   so   zákonom   č.   283/2002   Z.   z. o cestovných náhradách, tieto mu boli vyplácané v súlade so zákonom a nároky týkajúce sa týchto   pracovných   náhrad   si   voči   žalovanému   neuplatnil.   Na   základe   vykonaného dokazovania súd bol toho názoru, že mzda tak, ako si ju dohodli účastníci, bola hrubá mzda mesačná,   ktorú   žalovaný   žalobcovi   každý   mesiac   za   uplatnené   obdobie   vyplatil   podľa dodatku k prílohe č. 2 pracovnej zmluvy zo dňa 01. 07. 2005 a túto okolnosť aj žalobca sám potvrdil. Za mzdu nepovažoval kilometrovné, pretože z listinných dôkazov, ale aj z výpovede účastníkov vyplynulo, že toto si účastníci dohodli ako vzorec výpočtu vrátane cestovných náhrad. Bolo to dôležité pre výpočet motivačných súm, ktoré žalovaný vyplácal vodičom a v záujme toho, aby tí vodiči, ktorí jazdia menej alebo len na menej lukratívne miesta mali motiváciu   pracovať   aj   v   prípade,   ak   by   niektorý   mesiac   neboli   toľko   vyťažení   a   nešli do zahraničia po celú dobu mesiaca. Žalovaný potvrdil, že každý s týmto súhlasil a tomu zodpovedá aj skutkový stav, že ani jeden zo zamestnancov sa nikdy nedožadoval takých nárokov   ako   žalobca.   K   tomuto   záveru   prispieva   aj   tá   okolnosť,   že   žalobca   si   ani po skončení druhého pracovného pomeru neuplatnil v roku 2007 voči žalovanému nárok na doplatenie mzdy, hoci v žalobnom návrhu to bolo uvedené, ale uplatňoval si len náhradu cestovných nákladov, na ktoré mal nárok a ktoré mu aj žalovaný vyplatil. Až 20. 04.2009, t. j.   s   odstupom   viac   ako   2   rokov   si   žalobca   začal   uplatňovať   nárok   voči   žalovanému na doplatenie mzdy za jednotlivé obdobia, a to nie súvisle, čo odôvodňoval tým, že nemal dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu.

Mzda   dohodnutá   medzi   účastníkmi   konania   bola   dohodnutá   pevnou   sumou zodpovedajúcou   hrubej   mzde   uvedenej   v   mzdových   dojednaniach.   náhrady   cestovných nákladov, ktoré boli účtované a vyplácané tiež správne podľa osobitných predpisov, avšak tieto   ani   žalobca   v   konaní   nenamietal.   Mzdové   dojednanie   v   časti,   kde   sa   uvádza kilometrovné,   súd   nepovažoval   vzhľadom   na   preukázané   okolnosti   za   dohodnutú   mzdu. Dohoda k mzde je pre výklad tohto mzdového dojednania prvoradá, a túto dohodu zákon prenecháva   na   vôli   zmluvných   strán.   Vôľu   oboch   účastníkov   konania   preukazuje   to, že žalobca bol s týmto vyplácaním mzdy spokojný, za tých istých podmienok sa opätovne vrátil pracovať k žalovanému. V konaní žalobca ničím nepreukázal, aby sa svojich nárokov domáhal   skôr   než   20.   04.   2009.   Na   základe   výsledkov   vykonaného   dokazovania   súd považoval žalobu za neopodstatnenú z dôvodov, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k uvádzaným skutočnostiam.“

14. Podstatnú námietku sťažovateľa tvorí jeho nesúhlas s vyhodnotením skutkového stavu   zo   strany   konajúcich   súdov   týkajúceho   sa   obsahu   dohody   účastníkov   o   výške a spôsobu výpočtu mzdy, ktoré však ústavný súd nie je oprávnený skutkovo posudzovať, eventuálne i prehodnocovať, tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Sťažovateľ v   podstate   požaduje   revíziu   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bolo   zamietnuté   jeho odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku okresného súdu. V ústavnej sťažnosti sa zameral na vykonané dokazovanie, najmä na listinné dôkazy a svedecké výpovede, ktoré napokon v sťažnosti   vyhodnotil   z pohľadu ich   (ne)hodnovernosti,   príp.   účelovosti,   pritom   dospel k opačným záverom ako všeobecné súdy.

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

16. Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutie   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

17. Po dôslednom preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje,   že   v   ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali nesprávnosti   právnych   záverov   alebo   ktoré   by   spočívali   v   nedostatočnom   odôvodnení záverov   krajského   súdu.   Krajský   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   vo   svojom rozhodnutí,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny,   dostatočne vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa a náležite odôvodnil svoje závery tak, ako sú citované v bode 13 tohto uznesenia.

18. Ústavný súd ďalej v súlade s uvedeným zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť   vykonané   dôkazy   (výsluch   svedkov,   listinné   dôkazy   a   iné).   Takýto   postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.

19. Napokon   ústavný   súd   reaguje i na námietky   sťažovateľa,   ktorým   poukazoval na ním tvrdené porušenie kogentných noriem zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov účinného v rozhodnom čase (ďalej len „Zákonník práce“), konkrétne porušenie jeho ustanovení § 15, § 17 ods. 1, § 118 ods. 1, 2 a § 119 ods. 1 a 3. Ústavný   súd   k   tomu   v   prvom   rade   podotýka,   že   sťažovateľ   neuviedol   žiadnu   ďalšiu spojitosť,   v   čom   vidí   porušenie,   resp.   arbitrárny   výklad   označených   právnych   noriem, a v tomto   smere   úplne   absentuje   potrebná   ústavnoprávna   argumentácia.   Nad   rámec uvedeného však ústavný súd dopĺňa, že sťažovateľom označené právne normy regulujú pravidlá výkladu právnych úkonov a dôvody ich neplatnosti (§ 15 a § 17 Zákonníka práce), resp. definujú mzdu zamestnanca a spôsob jej určenia (§ 118 ods. 1 a 2 a § 119 ods. 1 a 3 Zákonníka   práce).   Ústavný   súd   pri   posúdení   aplikácie   týchto   ustanovení   zo   strany konajúcich   súdov   nezistil   nič,   čo   by   mohlo   signalizovať   arbitrárnosť   výkladu,   a   tým porušenie   základných   práv   sťažovateľa.   Sťažovateľ   sa   mylne   domnieva,   že: «aj   keby v Mzdovom dojednaní nebola dojednaná „celková mzda“... boli by porušené jeho základné práva   na   spravodlivé   odmeňovanie,   pretože   vzhľadom   na   charakter   vykonávanej   práce sťažovateľom ako vodiča ťažkých motorových vozidiel..., základnou zložkou mzdy môže byť iba dosiahnutý výkon». Spôsob určenia mzdy či už podľa odpracovaného času alebo podľa dosiahnutého výkonu je výlučne na slobode zmluvných strán a charakter vykonávanej práce sťažovateľa   ako   vodiča   ťažkých   motorových   vozidiel   žiadnym   spôsobom   túto   zmluvnú voľnosť neobmedzuje. Všeobecné mantinely zmluvnej voľnosti v obsahu dohody o mzde, a to i   vo   veci   sťažovateľa, tvorí   rozhodné   ustanovenie §   120 Zákonníka   práce, ktorým sa stanovujú   minimálne   mzdové   nároky   podľa   stupňa   náročnosti   pracovného   miesta, porušenie   ktorého   však   sťažovateľ   nenamietal   ani   pred   všeobecnými   súdmi, ani pred ústavným súdom.

20. Sumarizujúc už uvedené ústavný súd uvádza, že napadnutý rozsudok krajského súdu   potvrdzujúci   závery   okresného   súdu,   obsahuje   dostatok   skutkových   a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

21. Pokiaľ sťažovateľ namietal (do veľkej miery nekonzistentne) porušenie svojho základného práva na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky podľa čl. 36 ústavy len z dôvodov arbitrárnosti rozsudkov všeobecných súdov, ústavný súd iba odkazuje na svoje predchádzajúce   právne   závery   a   konštatuje,   že   ak   nezistil   neodôvodnenosť   alebo arbitrárnosť   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   súvislosti   s   namietaním   porušenia základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak to isté platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 36 ústavy.

22. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

23. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa,   ktoré   sú   viazané   na   skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013