znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 238/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.   S.,   s.   r.   o.,   K.,   zastúpenej advokátkou doc. JUDr. M. P., CSc., N. Z., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky v správnom konaní vedenom pod č. 250/2008 a jeho rozhodnutím č. 250/2008-1000 z 23. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.   S.,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2008 doručená   sťažnosť obchodnej spoločnosti   D.   S.   s.   r.   o.,   K. (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou doc. JUDr. M. P., CSc., N. Z., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej   len   „ministerstvo   hospodárstva“)   v   konaní   vedenom   pod   č.   250/2008   a jeho rozhodnutím z 23. januára 2008.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «Spoločnosť P. F. O., so sídlom F., podala dňa   20.   12.   2006   žiadosť   o   poskytnutie   investičných   stimulov   na   investičný   projekt „Výstavba   nového   výrobného   závodu   na   výrobu   špeciálne   patentovaných   oceľových nosníkov pre stavebný trh“ v obci Kráľova nad Váhom, okres Šaľa, vo forme úľavy na dani z príjmov právnických osôb vo výške =130.401.600,- Sk podľa § 35 b zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov a podľa § 52 ods. 4 zákona č. 595/2003 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov. Žiadateľ v súvislosti s realizáciou tohto projektu založil v Slovenskej republike obchodnú spoločnosť D. S. s. r. o., so sídlom K. n. V., IČO...

ministerstvo...   podľa   predkladacej   správy   malo   predložiť   na   rokovanie   vlády materiál:   „Návrh   na   poskytnutie   štátnej   pomoci   pre   nasledovné   spoločnosti...   D.   S., s. r. o...“

Uznesením č. 1106/2007 zo dňa 19. 12. 2007 vyjadrila vláda Slovenskej republiky súhlas s návrhom na poskytnutie štátnej pomoci a schválila štátnu pomoc spoločnostiam uvedeným v návrhu na poskytnutie štátnej pomoci, avšak nepostupovala podľa predkladacej správy, ktorej predkladateľom bol minister hospodárstva. V návrhu na poskytnutie štátnej pomoci, ktorý je súčasťou uznesenia vlády, už nefigurovala spoločnosť D. S. s. r. o., čo je v rozpore s predkladacou správou...

Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 565/2001 Z. z.: „Ak nedošlo k zastaveniu konania podľa odseku   2,   po   kladnom   vyjadrení   žiadateľa   ministerstvo   predloží   návrh   na schválenie Komisie   (ďalej   len   „komisia“).   Ak   komisia   návrh   schváli,   predloží   ho   ministerstvo   na schválenie vláde Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“). Ak komisia návrh neschváli, ministerstvo žiadosť zamietne.“

Podľa § 4 ods. 5 zákona č. 565/2001 Z. z.: „Po schválení návrhu vládou ministerstvo vydá rozhodnutie o poskytnutí investičných stimulov, a to do 15 dní od schválenia návrhu vládou,   ak   sa   rozhodnutie   vydáva   žiadateľovi,   alebo   do   15   dní   odo   dňa   doručenia oznámenia žiadateľa o vzniku inej právnickej osoby [§ 3 ods. 2 písm. b)] ministerstvu. Ak vláda návrh neschváli, ministerstvo žiadosť zamietne.“...

Ministerstvo hospodárstva SR v zmysle § 4 ods. 5 zákona č. 565/2001 Z. z. v znení neskorších   predpisov   listom   č.   250/2008   -   1000   zo   dňa   23.   01.   2008   zamietlo   žiadosť sťažovateľa o poskytnutie štátnej pomoci. Ako dôvod zamietnutia žiadosti sa uvádza: „vláda Slovenskej republiky dospela k záveru, že v tomto prípade nie je zaistená rovnováha medzi možným výsledným narušením hospodárskej súťaže a výhodami vyplývajúcimi z pomoci.“ Vláda   SR   však nikdy   nerozhodla o tom,   že by   vyjadrila   nesúhlas   s   návrhom   na poskytnutie štátnej pomoci v zmysle § 4 ods. 3 a 5 zákona č. 565/2001 Z. z. o investičných stimuloch.   Ministerstvo   hospodárstva   SR   teda   nemalo   oprávnenie   zamietnuť   žiadosť sťažovateľa, pretože absentoval zákonný predpoklad na vydanie rozhodnutia o nesúhlase, a to uznesenie vlády SR, ktorá by vyjadrila nesúhlas s návrhom...

Ministerstvo hospodárstva SR... nedodržalo zákonný postup v procese rozhodovania o   investičných   stimuloch upravený   v   §   4   zákona   č.   565/2001 Z.   z.,   čím došlo   zároveň k zásahu do základného práva na slobodu podnikania v zmysle čl. 35 ods. 1 Ústavy SR a základného práva na spravodlivý proces pred orgánmi verejnej moci...

Zjavne   nesprávna   aplikácia   právneho   predpisu,   a   to   opomenutie   zákonnej požiadavky   „vládneho   nesúhlasu“   pred   vydaním   rozhodnutia   o   zamietnutí   žiadosti sťažovateľa, je takým odchýlením sa od znenia príslušných ustanovení, ktorým sa zásadne popiera   ich   účel   a   význam   a   znamená   preto   arbitrárnosť   vydaného   rozhodnutia ministerstvom.   Ministerstvo   hospodárstva   SR   teda   zjavne   nemalo   oprávnenie   zamietnuť žiadosť   sťažovateľa,   pretože   absentoval   zákonný   predpoklad   na   vydanie   takéhoto rozhodnutia.

Sťažovateľ si je vedomý, že na poskytnutie investičných stimul nie je právny nárok v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 565/2001 Z. z. To však neznamená, že ministerstvo v procese rozhodovania môže konať na základe ľubovôle. Ministerstvo je povinné v rozhodovacom procese   regulovanom   zákonom   dodržať   a   rešpektovať   ústavné   požiadavky   kladené   na rozhodovanie   orgánov   verejnej   moci   najmä   podľa   čl. 46   Ústavy   SR.   Zároveň   nesmie zasiahnuť ani do iných základných práv tak ako zasiahlo v danom prípade do základného práva na podnikanie v zmysle čl. 35 Ústavy SR.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „Ministerstvo hospodárstva SR porušilo základné právo sťažovateľa spoločnosti D. S., s. r. o., so sídlom K. n. V., IČO... zaručené v čl. 35 ods. 1 a 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   jeho   právo   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

Zrušuje   sa   rozhodnutie   Ministerstva   hospodárstva   SR   zo   dňa   23.   01.   2008, č. 250/2008-1000, ktorým bola zamietnutá žiadosť o poskytnutie štátnej pomoci, spoločnosti D. S., s. r. o., so sídlom K. n. V., IČO..., a vec sa vracia na ďalšie konanie,

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka namietala porušenie označených základných a iných práv postupom ministerstva   hospodárstva   v   konaní   vedenom   pod   č.   250/2008   a jeho   rozhodnutím z 23. januára 2008, ktorým zamietlo jej žiadosť o poskytnutie investičných stimulov podľa zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   565/2001   Z.   z.   o   investičných   stimuloch platného a účinného do 31. januára 2007 (ďalej len „zákon investičných stimuloch“).Podľa sťažovateľky ministerstvo hospodárstva rozhodlo o zamietnutí jej žiadosti bez splnenia   zákonného   predpokladu   na   takéto   rozhodnutie   (neschválením   návrhu   na poskytnutie štátnej pomoci vládou Slovenskej republiky). Sťažovateľka poukázala na to, že podľa predkladacej správy ministerstva hospodárstva, ktorou predkladalo vláde Slovenskej republiky na schválenie návrh na poskytnutie štátnej pomoci jednotlivým subjektom, mal byť súčasťou tohto návrhu aj návrh na poskytnutie štátnej pomoci sťažovateľke. Avšak samotný návrh predložený ministerstvom hospodárstva vláde Slovenskej republiky takýto návrh neobsahuje. Sťažovateľka preto zastáva názor, že vláda Slovenskej republiky síce nerozhodla   o schválení   poskytnutia   štátnej   pomoci   sťažovateľke,   ale   nerozhodla   ani o neschválení   poskytnutia   takejto   pomoci.   Pričom   jedine   výslovné   rozhodnutie o neschválení   takejto   pomoci   mohlo   byť   podľa   sťažovateľky   zákonným   podkladom a dôvodom   na   následné   rozhodnutie   ministerstva   hospodárstva   o zamietnutí   jej   žiadosti podľa § 4 ods. 3 a ods. 5 zákona o investičných stimuloch.

Sťažovateľka   v súvislosti   s   právomocou   ústavného   súdu   na   prerokovanie   jej sťažnosti   uviedla: „Zákon   č.   565/2001   Z.   z.   o   investičných   stimuloch   nepripúšťa   voči rozhodnutiu   ministerstva   žiadny   opravný   prostriedok   (§   6   ods.   2).   Občiansky   súdny poriadok, ani iný právny predpis, neumožňuje preskúmať predmetné rozhodnutie súdom. Z uvedeného vyplýva, že právomoc Ústavného súdu SR je ex constitutione založená, pretože neexistuje   žiadny   efektívny   zákonný   prostriedok   na   preskúmanie   napadnutého rozhodnutia.“

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v znení účinnom od   1.   septembra   2003   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Podľa § 248 písm. d) OSP súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony.

Podľa   §   6   ods.   2   zákona   o investičných   stimuloch   na   rozhodovanie   podľa   tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.   Proti   rozhodnutiu   ministerstva   podľa   §   4   ods.   2,   3   a   5   nemožno   podať   opravné prostriedky.

Z citovaných právnych noriem, najmä z čl. 46 ods. 2 ústavy, vyplýva, že vo veci sťažovateľky   je   daná   právomoc   všeobecného   súdu   v správnom   súdnictve   rozhodovať o napadnutom   rozhodnutí   najmä so   zreteľom na to,   že podľa   tvrdení sťažovateľky toto rozhodnutie porušuje jej základné práva. Túto   právomoc správneho   súdnictva   nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

K   tomuto   aspektu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   už uviedol: „Vychádzajúc z uvedeného je preto úlohou súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho súdneho   poriadku...   a v   spojení   s čl.   46   ods.   2   poslednou   vetou   ústavy   zisťovať,   či rozhodnutie   správneho   orgánu,   zákonnosť   ktorého   má   byť   predmetom   súdneho preskúmavania [vrátane toho, uvedeného v § 248 ods. 2 písm. d) OSP], je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.“ (II. ÚS 50/01).Právomoc správneho súdnictva založenú čl. 46 ods. 2 ústavy nemôže podľa názoru ústavného súdu vylúčiť zákonné ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o investičných stimuloch, a preto neobstojí argument sťažovateľky, podľa ktorého je ústavný súd jediným orgánom súdnej ochrany, ktorý môže rozhodovať o namietanom porušení označených základných a iných práv.

Podľa názoru ústavného súdu zákonné ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o investičných stimuloch   výslovne   nevylučuje   možnosť   preskúmania   rozhodnutia   ministerstva hospodárstva súdom ako osobitného prostriedku nápravy, vylučuje len možnosť podania riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov proti takémuto rozhodnutiu upravených v Správnom poriadku.

Nezávisle   však   od   možnosti   rôzneho   výkladu   ustanovenia   §   6   ods.   2   zákona o investičných   stimuloch   vrátane   prípadného   výkladu,   ktorým   by   toto   ustanovenie vylučovalo   z možnosti   súdneho   preskúmania   vymedzené   rozhodnutia   ministerstva hospodárstva, ústavný súd zdôrazňuje nutnosť aplikácie ústavne súladného výkladu tohto ustanovenia, ktorý zakladá danosť právomoci správneho súdnictva založenú čl. 46 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd poukazuje na to, čo je pevnou súčasťou posudzovania spôsobu výkladu a používania   takýchto   ustanovení   obyčajných   zákonov,   akým   je   §   6   ods.   2   zákona o investičných   stimuloch.   Rešpektovanie   tohto   príkazu   ústavnej   normy   (rozumej   čl.   46 ods. 2 ústavy) okrem oného možno dosiahnuť výkladom zákonného predpisu týkajúceho sa rozhodovacej   činnosti   súdu   ústavne   súladným   spôsobom.   V situácii,   keď   ustanovenie právneho   predpisu   dovoľuje   dvojaký   výklad   (jeden   ústavne   súladným   a   druhý   ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa   čl. 144 ods.   2 ústavy   môžu   súdy   namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 37/95 rozhodol, že: „Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska ústavou   upraveného   práva   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   2   ústavy)   treba   posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou“, pričom   vo   veci   sp. zn.   PL.   ÚS   18/98   tiež   potvrdil,   že   v   prípade,   ak   dôjde   k výkladu právnych   predpisov   inak ako   ústavne   konformným spôsobom,   „môže to   mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“. (II. ÚS 50/01).

Takýto prístup ústavného súdu je potvrdený aj ďalšími rozhodnutiami (z ostatnej doby II. ÚS 236/02 a III. ÚS 138/03). Vo veci sp. zn. III. ÚS 138/03 ústavný súd opätovne zdôraznil:   „je   preto   úlohou   súdu   aj   pri   uplatňovaní   Občianskeho   súdneho   poriadku a v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy zisťovať, či rozhodnutia správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa jeho základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.“

Vychádzajúc   z týchto   právnych   záverov   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu vo vzťahu k čl. 46 ods. 2 ústavy a skutkového stavu opísaného sťažovateľkou ústavný súd uzavrel, že v jej veci nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 7. augusta 2008