znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 238/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 26. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Dipl. Ing. Jozefa Stahla, M., JUDr. Danice Borisovej, B., a JUDr. Igora Malého, T., zastúpených advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., ktorou namietali porušenie základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a s čl. 61 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Národnej rady Slovenskej republiky č. 1383 zo 7. decembra 2004, č. 1384 zo 7. decembra 2004 a č. 1385 zo 7. decembra 2004, a 31. januára 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Dipl. Ing. Jozefa Stahla podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1,   čl. 2   ods.   1,   čl.   12   ods.   1   a s čl. 61   ods.   1   a   3   Ústavy   Slovenskej   republiky uzneseniami Národnej rady Slovenskej republiky č. 1383 zo 7. decembra 2004 a č. 1384 zo 7. decembra 2004 p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Základné právo JUDr. Danice Borisovej a JUDr. Igora Malého podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a s čl. 61 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Národnej rady Slovenskej republiky č. 1383 zo 7. decembra 2004 a č. 1385 zo 7. decembra 2004 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 15. decembra 2004 č. k. I. ÚS 238/04-7 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Dipl. Ing. Jozefa Stahla, M. (ďalej len „sťažovateľ Ing. Stahl“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a s čl. 61 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) č. 1383 zo 7. decembra 2004 a č. 1384 zo 7. decembra 2004.

1. 2. Ústavný súd uznesením z 20. decembra 2004 sp. zn. I. ÚS 244/04 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na konanie sťažnosť JUDr. Danice Borisovej, B. (ďalej len „sťažovateľka JUDr. Borisová“), ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a s čl. 61 ods. 1 a 3 ústavy uzneseniami národnej rady č. 1383 zo 7. decembra 2004 a č. 1385 zo 7. decembra 2004.

1. 3. Ústavný súd uznesením z 20. decembra 2004 sp. zn. I. ÚS 245/04 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na konanie sťažnosť JUDr. Igora Malého, T. (ďalej len „sťažovateľ JUDr. Malý“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a s čl. 61 ods. 1 a 3 ústavy uzneseniami národnej rady č. 1383 zo 7. decembra 2004 a č. 1385 zo 7. decembra 2004.

1. 4. Ústavný súd uvedenými uzneseniami tiež rozhodol, že vykonateľnosť uznesení národnej rady č. 1383 zo 7. decembra 2004 a č. 1384 zo 7. decembra 2004 odkladá do právoplatnosti rozhodnutia o ústavných sťažnostiach podaných v tejto veci.

1. 5. Ústavný súd uznesením z 20. decembra 2004 č. k. I. ÚS 238/04-21 veci vedené na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 238/04, sp. zn.   I. ÚS 244/04 a sp. zn. I. ÚS 245/04 spojil na spoločné konanie vedené ďalej pod spoločnou sp. zn. I. ÚS 238/04.

2. Z obsahu prijatých sťažností a z pripojených listín vyplynuli nasledovné relevantné skutočnosti:

2. 1. Sťažovateľ Ing. Stahl bol 9. decembra 1999 národnou radou zvolený do funkcie predsedu   Najvyššieho   kontrolného   úradu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší kontrolný úrad“) s tým, že svoju funkciu začne vykonávať dňom 15. decembra 1999, o čom svedčí uznesenie národnej rady č. 632 z 9. decembra 1999.

2. 2. Sťažovateľka JUDr. Borisová bola 9. decembra 1999 národnou radou zvolená do funkcie podpredsedníčky najvyššieho kontrolného úradu s tým, že svoju funkciu začne vykonávať   dňom   15.   decembra   1999,   o čom   svedčí   uznesenie   národnej   rady   č.   633 z 9. decembra 1999.

2.   3.   Sťažovateľ   JUDr.   Malý   bol   27.   októbra   1999   národnou   radou   zvolený   do funkcie   podpredsedu   najvyššieho   kontrolného   úradu   s tým,   že   svoju   funkciu   začne vykonávať   dňom   15.   decembra   1999,   o čom   svedčí   uznesenie   národnej   rady   č.   526 z 27. októbra 1999.

2. 4. Uznesením č. 1383 zo 7. decembra 2004 národná rada konštatovala, že „1. funkčné obdobie predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky Jozefa Stahla, ktorý svoju funkciu začal vykonávať od 15. decembra 1999 uplynie dňom 15. decembra 2004,

2.   funkčné   obdobie   podpredsedov   Najvyššieho   kontrolného   úradu   Slovenskej republiky   Danice   Borisovej   a Igora   Malého,   ktorí   svoju   funkciu   začali   vykonávať   od 15. decembra 1999 uplynie dňom 15. decembra 2004“.

2. 5. V súvislosti s uvedenými skutočnosťami sťažovatelia uviedli: «Úprava, na základe ktorej v zmysle čl. 61 ods. 3) Ústavy SR môže byť za predsedu a podpredsedu   tá   istá   osoba   zvolená   po   sebe   nasledujúcich   sedemročných   obdobiach, nadobudla účinnosť podľa ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. dňom 1. júla 2001. Od tohto dňa sa teda výkon funkcie predsedu a podpredsedov spája s obdobím siedmich rokov, oproti predchádzajúcim piatim rokom.

V dôvodovej správe k novele Ústavy SR pod bodom č. 20 sa uvádza, že v čl. 61 ods. 3) „sa slovo „päťročných“ nahrádza slovom „sedemročných“.

V súvislosti s uvedenou novelou bol zákonom č. 559/2001 Z. z. novelizovaný aj zákon NR SR č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky s účinnosťou od 1. januára 2002.

Ustanovenie § 8 ods. 3) citovaného zákona uvádza: „Funkčné obdobie predsedu a podpredsedov je sedem rokov.“

Ani   Ústava   Slovenskej   republiky,   ani   uvedený   zákon   neobsahujú   prechodné ustanovenia, v ktorých by sa uvádzalo, že toto sedemročné funkčné obdobie sa nevzťahuje na súčasných funkcionárov Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.»

2. 6. Z uznesenia národnej rady č. 1384 vyplýva, že národná rada na svojom rokovaní 7.   decembra   2004   zvolila „za   predsedu   Najvyššieho   kontrolného   úradu   Slovenskej republiky J. J. s tým, že funkciu predsedu začne vykonávať od 16. decembra 2004“.

2. 7. Z uznesenia národnej rady č. 1385 vyplýva, že národná rada na svojom rokovaní 7. decembra 2004 zvolila „za podpredsedníčku Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky Z. D. s tým, že funkciu podpredsedníčky začne vykonávať od 16. decembra 2004“.

2. 8. Podľa názoru sťažovateľov tým, že národná rada zvolila 7. decembra 2004 za predsedu   najvyššieho   kontrolného   úradu   J.   J.   a za   jeho   podpredsedníčku   Z.   D.,   došlo „k protiústavnému porušovaniu práva“ sťažovateľov «zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo a za „rovnakých podmienok“ (čl. 30 ods. 1) v spojení s čl. 30 ods. 4) Ústavy SR). Týmto aktom NR SR znemožnila» sťažovateľom „výkon funkcie v trvaní sedem rokov“. «Zmyslom   a účelom   prechodných   ustanovení   je   upraviť   právne   pomery   a vzťahy v prípade, keď tieto prechádzajú, resp. pretrvávajú i v období účinnosti nového predpisu, ktorý všeobecne alebo konkrétne upravuje aj tieto pomery a vzťahy.

Treba pripomenúť, že v iných súvislostiach ústava prechodné ustanovenia ohľadne ústavných činiteľov uvádza, napríklad čl. 154 ods. 3) a 4) Ústavy SR, čl. 154b ods. 1), 2) a 3) Ústavy SR.

Spor   rozhodujúcou   otázkou   je   zaujatie   právne   odôvodneného   stanoviska,   ako postupovať v prípade, ak dotknutý právny predpis – vrátane ústavy – o tejto otázke mlčí. Sme toho názoru, že toto „mlčanie“ nemožno z viacerých dôvodov vyložiť in fraudem ohľadne dĺžky funkčného obdobia v riešenom prípade, v prvom rade pre zjavnú povinnosť favorizácie predpisu, účinného v čase rozhodovania.

Napriek tomu, že Ústavný súd sa v minulosti vyjadril v tom zmysle, že čl. 152 ods. 4) nemožno aplikovať na samotnú ústavu v tom zmysle, aby sa takýmto spôsobom napravila jej prípadná vnútorná protirečivosť, je Ústavný súd nielen oprávnený, ale aj povinný vyriešiť všetky   otázky,   potrebné   pre   zabezpečenie   práva.   A to   aj   mimo   prípadného   konania o výklade príslušného ustanovenia. Ustanovenie čl. 61 ods. 3) Ústavy SR v platnom znení totiž sporné nie je.

Paradoxne teda protiústavný stav nastolila práve Ústava SR. Nová tvorba práva je súčasťou funkčnej reťaze, ktorá je pre právo typická: právna norma v priebehu svojej aplikácie, pri úplnej realizácii oprávnení a povinností subjektami právnych vzťahov z rôznych dôvodov naráža na neefektívnosť, ktorá si vznik novej normy vynúti.   Je   mimo   všetkých   pochybností,   že   takáto   nová   norma   je   progresívna,   keďže   je reflexiou dynamiky vývoja spoločenských vzťahov vrátane právnych. Niet teda žiadneho opodstatnenia, aby nebola pred zaniknutou uprednostnená. Ak však existujú dôvody, aby v konkrétnych prípadoch – medzi ktoré patrí i táto kauza – sa postup podľa nej vylúčil, patrí takéto negatívne vyjadrenie medzi atribúty, ktorými musí byť právny predpis vystrojený. V konkrétnom   prípade   je   potrebné   abstrahovať   od   osôb,   ktorých   sa   spor bezprostredne dotýka, pretože ide o otázku principiálnu. Je totiž požiadavka právnej istoty v príkrom rozpore s možnosťou, aby samotná Národná rada „tvorila“ právo uzneseniami, ktoré môžu byť rôzne v závislosti od jej rôzneho zloženia. Nejde o práva a spoločenské záujmy, ktoré by sa viazali na určitú väčšinu, alebo takejto väčšine podliehali. A tento stav ostane   zachovaný   do   chvíle,   kým   sa   spôsobom   obvyklým   ústava   nedoplní,   ak   tento nedostatok nemá trvalo korigovať judikatúra Ústavného súdu.»

3. Na základe uvedeného sú sťažovatelia toho názoru, že národná rada sa svojimi uzneseniami   č.   1384   a č.   1385   zo   7.   decembra   2004   dopustila   porušenia   označených základných   práv   sťažovateľov „v rozsahu   a s prihliadnutím   na   ostatné   články   Ústavy“ a preto navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:

3. 1. „Národná rada Slovenskej republiky porušila svojím uznesením č. 1383 zo 07. 12. 2004, v ktorom konštatovala, že funkčné obdobie predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky Jozefa Stahla uplynie 15. 12. 2004 a uznesením č. 1384 zo 07. 12.   2004,   ktorým   za   predsedu   Najvyššieho   kontrolného   úradu   Slovenskej   republiky zvolila   J.   J.   s tým,   že   funkciu   začne   vykonávať   od   16.   12.   2004   jeho   základné   právo, chránené čl. 30 ods. 1), a 4) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkami 1 ods. 1), 2 ods. 1), 12 ods. 1) a 61 ods. 1) a 3) Ústavy Slovenskej republiky.

Uvedené uznesenia sa zrušujú.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   z titulu   primeraného finančného   zadosťučinenia   2.000.000,-   Sk,   ktoré   je   Národná   rada   Slovenskej   republiky sťažovateľovi povinná vyplatiť do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu, ako budú vyčíslené pri skončení veci.“

3. 2. „Národná rada Slovenskej republiky porušila svojím uznesením č. 1383 zo 07. 12. 2004,   v ktorom   konštatovala,   že   funkčné   obdobie   podpredsedníčky   Najvyššieho kontrolného   úradu   Slovenskej   republiky   JUDr.   Danice   Borisovej   uplynie   15.   12.   2004 a uznesením č. 1385 zo 07. 12. 2004, ktorým za podpredsedníčku Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky zvolila Z. D. s tým, že funkciu začne vykonávať od 16. 12. 2004 jej základné právo, chránené čl. 30 ods. 1), a 4) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkami 1 ods. 1), 2 ods. 1), 12 ods. 1) a 61 ods. 1) a 3) Ústavy Slovenskej republiky. Uvedené uznesenia sa zrušujú. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   z titulu   primeraného finančného   zadosťučinenia   500.000,-   Sk,   ktoré   je   Národná   rada   Slovenskej   republiky sťažovateľke povinná vyplatiť do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu, ako budú vyčíslené pri skončení veci.“

3. 3. „Národná rada Slovenskej republiky porušila svojím uznesením č. 1383 zo 07. 12. 2004,   v ktorom   konštatovala,   že   funkčné   obdobie   podpredsedu   Najvyššieho kontrolného   úradu   Slovenskej   republiky   JUDr.   Igora   Malého   uplynie   15.   12.   2004 a uznesením č. 1385 zo 07. 12. 2004, ktorým za podpredsedníčku Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky zvolila Z. D. s tým, že funkciu začne vykonávať od 16. 12. 2004 jeho základné právo, chránené čl. 30 ods. 1), a 4) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkami 1 ods. 1), 2 ods. 1), 12 ods. 1) a 61 ods. 1) a 3) Ústavy Slovenskej republiky. Uvedené uznesenia sa zrušujú. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   z titulu   primeraného finančného   zadosťučinenia   500.000,-   Sk,   ktoré   je   Národná   rada   Slovenskej   republiky sťažovateľovi povinná vyplatiť do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu, ako budú vyčíslené pri skončení veci.“

3.   4.   Sťažovatelia   odôvodnili   svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy nasledovne:

„Okolnosti,   ktoré   tvoria   predmet   sťažnosti   sú   široko   medializované.   Sťažovateľ oprávnene pociťuje ako závažnú ujmu skutočnosť, že ako vrcholný predstaviteľ orgánu, dbajúceho   na   rešpektovanie   zákonov,   je   sám   obeťou   protiústavného   postupu.   Vec   má mimoriadne   negatívny   dopad   nielen   z hľadiska   značnej   publicity,   ale   aj   čisto   osobný. Sťažovateľ medzi iným ako mimoriadnu nespravodlivosť považuje postup Národnej rady SR,   ktorá   svojvoľne   obišla   Ústavný   súd   SR,   ktorý   jediný   je   povolaný   autoritatívne rozhodnúť veci s podobným charakterom.“

4. V rámci prípravy pojednávania ústavný súd požiadal národnú radu o vyjadrenie ku skutočnostiam uvedeným v prijatých sťažnostiach a umožnil dotknutým osobám, a to J. J. a Z.   D.,   aby   zaujali   stanovisko   k uzneseniam   ústavného   súdu,   ktorými   rozhodol,   že vykonateľnosť   uznesenia   národnej   rady   č.   1383   zo   7. decembra   2004   a   č.   1384   zo 7. decembra   2004   odkladá   do   právoplatnosti   rozhodnutia   o ústavných   sťažnostiach podaných v tejto veci.

4.   1.   Predseda   národnej   rady   JUDr.   P.   H.   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti sťažovateľa Ing. Stahla stanoviskom z 3. januára 2005 a v doplnení k tomuto vyjadreniu zo 7. januára 2005 uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

«(...) sme presvedčení, že výklad novely zákona o NKÚ, ktorý pripúšťa predĺženie funkčného obdobia predsedu NKÚ zvoleného pred zmenou právnej úpravy, by porušoval čl. 1 Ústavy SR, pretože by pripustil retroaktívne pôsobenie vzhľadom na predchádzajúcu právnu úpravu. Prípadné zasiahnutie do existujúcich vzťahov založených voľbou predsedu NKÚ podľa predchádzajúcej právnej úpravy na obdobie piatich rokov predĺžením jeho funkčného obdobia mení právne vzťahy založené a existujúce pred dňom jeho účinnosti. Tým by došlo k narušeniu jedného zo základných princípov právneho štátu, zásady právnej istoty, a teda aj k rozporu s čl. 1 Ústavy SR, keďže s inštitútom právnej istoty v právnom štáte   je   spojená   požiadavka   ochrany   dôvery   občanov   v právny   poriadok.   V ústavnom poriadku SR je výslovný zákaz retroaktivity len pre oblasť trestného práva v čl. 50 ods. 6 Ústavy.   Ale   zákaz   retroaktivity   možno   vyvodiť   aj   z čl.   1   Ústavy   SR,   podľa   ktorého   je Slovenská republika právnym štátom. (...)

Otázka teda nie je, či retroaktivita v zákone č. 559/2001 Z. z. je protiústavná alebo nie. Otázka znie či novelizujúce ustanovenie § 8 ods. 3 vôbec retroaktivitu obsahuje. Podľa nášho názoru nie. Zákonodarca novelou zákona o NKÚ predĺžil funkčné obdobie predsedu tohto   úradu,   avšak   nemohol   tým   myslieť   predĺženie   funkčného   obdobia   už   zvoleného predsedu. Zákonodarca rozhodol o zmene práva, ale nevyvolal jeho spätné pôsobenie, t. j. nepresunul   začiatok   jeho   uplatnenia   pred   moment,   keď   nadobudlo   záväznú   moc.   To znamená, že zákon určuje nové funkčné obdobie pre voľbu predsedu, ktorá nastane po účinnosti novely, t. j. v čase po nadobudnutí účinnosti uskutočnenej zmeny. Novelizovaná právna úprava sa teda vzťahuje len na voľbu predsedu NKÚ po 1. januári 2002.

Zmena funkčného obdobia založeného voľbou, počas volebného obdobia je v rozpore s princípom   právneho   štátu   a hrubo   narúša   právnu   istotu   občanov   v právny   poriadok a ochranu dôvery oprávnených osôb (v tomto prípade napr. voličov predsedu NKÚ, ktorí ho volili na obdobie 5 rokov). Okrem toho pôsobí retroaktívne, čo je v rozpore s Ústavou SR. Zákonodarca by mohol výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu existujúcich právnych   stavov.   V právnom   štáte   však   musí   preukázať   závažné   dôvody   všeobecného záujmu (compelling grounds of general interest, napr. Zielinski and Pradal & Gonzales and Others, 1999, Európsky súd pre ľudské práva). K takému konaniu zo strany zákonodarcu nedošlo, a (...) zákonodarca retroaktivitu novelizujúceho ustanovenia o predĺžení funkčného obdobia predsedu NKÚ do zák. č. 559/2001 Z. z. výslovne nezahrnul. Z toho usudzujeme, že ju ani nekonštituoval. V opačnom prípade by ju začlenil do časti „Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia“ zákona. Tu však novela zakotvila len povinnosť, aby sa predseda Úradu   a podpredsedovia   Úradu   zvolení   podľa   doterajších   predpisov   vzdali   členstva v politickej   strane   alebo   politickom   hnutí   do   30   dní   odo   dňa   účinnosti   tohto   zákona. Prípadnú   retroaktivitu   funkčného   obdobia   predsedu   NKÚ   nerieši   v prechodných ustanoveniach ani Ústava SR. (...)

Navyše, pravidelnosť volebných období je v právnom štáte stanovená buď určením presného termínu alebo určením presnej lehoty. V obidvoch prípadoch však musí byť termín či lehota určená vopred, pred voľbou, t. j. nemôže byť menená počas volebného obdobia. Takáto situácia by znamenala naštrbenie ústavného princípu suverenity ľudu, legitimity a princípu právneho štátu. (...)»

Z doplnenia uvedených vyjadrení vyplynulo, že: «(...).   Podľa   názoru Národnej rady SR   ústavná sťažnosť je v časti namietnutých ustanovení zjavne neopodstatnená. K sťažovateľovmu tvrdeniu o porušení čl. 61 ods. 1 Ústavy SR uvádzame nasledovné:

Ústava   Slovenskej   republiky   určuje   práva,   ojedinele   aj   povinnosti   (napr.   čl.   25 ods. 1). Všetky ustanovenia Ústavy SR (podobne ako je to obvyklé v ústavách iných štátov) však nie sú určené na priame uplatnenie. Popri priamo up1atniteľných normách sú v ústave aj normy určujúce základné pravidlá organizácie štátu, ktoré sú formulované ako ústavné zásady. Napríklad v čl. 55 ods. 1 sa určujú princípy, na ktorých sa zakladá hospodárstvo Slovenskej republiky. Ustanovením čl. 26 ods. 3 sa určuje zásada, podľa ktorej sa vylučuje obmedzenie slobody prejavu formou   cenzúry.   Čl.   74   ods.   1   možno zaradiť   k ústavným zásadám ustanoveným pre parlamentné voľby. Existenciu ústavných zásad potvrdzuje aj judikatúra Ústavného súdu SR. Ústavný súd SR napr. kvalifikoval čl. 144 ods. 1 ako článok, ktorý neupravuje základné práva a slobody, ktoré sú predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, ale princípy fungovania nezávislého súdnictva (II. ÚS 81/02 ).

Úprava čl. 61 ods. 1 má povahu normy, ktorú nemožno priamo uplatniť vo vzťahu k základnému právu alebo slobode. (...)

Sťažovateľ ani v náznaku neodôvodnil, ako v okolnostiach prípadu došlo k porušeniu čl. 2 ods. 1 Ústavy SR. Aj vo vzťahu k tejto ústavnej norme ide o zjavne neopodstatnené tvrdenie. V súlade s ustanovením čl. 2 ods. 1 občania prostredníctvom svojich volených zástupcov pôsobiacich v Národnej rade SR vykonali štátnu moc tým, že zvolili jednu fyzickú osobu, aby vykonávala funkciu predsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR a jednu ďalšiu fyzickú osobu, aby vykonávala funkciu podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR. (...) Ústavným   základnom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základných   práv,   ktoré   sa sťažovateľovi priznávajú čl. 30 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR. Vo vzťahu k úprave čl. 30 ods. 1 relevantná môže byť iba norma ustanovená prvou vetou. Základné právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov, tak ako všetky ostatné základné práva a slobody, nie je bezmedzné. V medziach práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov sa nezaručuje ochrana pred stratou verejnej funkcie pred uplynutím funkčného obdobia. Konštatoval do Ústavný súd SR vo svojom uznesením z 10. októbra 2000, keď uviedol:

„Právo zotrvať v štátnej (verejnej) funkcii, do ktorej sa navrhovateľ dostal voľbou v Národnej rade Slovenskej republiky síce v súlade a podľa ústavy, nie je však súčasťou práv upravených v čl. 30 ods. 1 ústavy“. (II. ÚS 796/2000, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2000, s. 446)

Sťažovateľ namietol porušenie základného práva podľa prvej vety čl. 30 ods. 1, hoci toto právo mu v okolnostiach prípadu nepatrí. Ide teda o zjavne neopodstatnené tvrdenie o porušení čl. 30 ods. 1 Ústavy SR. (...)

Článkom 30 ods. 4 sa nezaručuje právo verejnú funkciu dostať, ale iba právo na prístup k nej, t. j. právo uchádzať sa o verejnú funkciu za rovnakých podmienok, aké majú vytvorené iní uchádzači. Z čl. 30 ods. 4 možno odvodiť právo získať verejnú funkciu, ak uchádzač splní všetky právnym poriadkom určené podmienky prístupu k verejnej funkcii. Za východisko k uplatneniu čl. 30 ods. 4 možno označiť právny názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého: „Ústavný súd už konštatoval, že objektivitu konania o ochrane alebo rozhodovania o uplatnení základné práva alebo slobody občana treba považovať za neoddeliteľnú súčasť každého z tých základných práv alebo slobôd (upravených v druhej hlave   ústavy),   k   ochrane   ktorých   alebo   k   rozhodovaniu   o uplatnení   ktorých   dochádza v konaniach pred rôznymi orgánmi (II. ÚS 5/03).“ (...)

Národná   rada   SR   rozhodla   o   voľbe   predsedu   a   podpredsedov   najvyššieho kontrolného   úradu   s tým,   že   zachovala   objektívny   a   ústavne   nespochybniteľný   postup navrhovania kandidátov na verejné funkcie na Najvyššom kontrolnom úrade SR, ktorý bol v úplnom   súlade   s   platnou   právnou   úpravou.   Pre   úplnosť   treba   pripomenúť,   že   takúto protiústavnosť sťažovateľ ani nenamietol. (...)

Sťažovateľ   v   okolnostiach   prípadu   namietol   porušenie   svojho   základného   práva priznaného čl. 30 ods. 4 podľa právnej úpravy, ktorá nebola účinná ani platná v čase, keď v súlade   s   čl.   30   ods.   4   sa   uchádzal   o   priznanie   verejnej   funkcie   predsedu   Najvyššieho kontrolného úradu SR a keď túto verejnú funkciu prevzal. (...)

Sťažovateľ v (...) argumentácii uviedol, že:,,Ani Ústava Slovenskej republiky, ani uvedený   zákon   neobsahujú   prechodné   ustanovenia,   v   ktorých   by   sa   uvádzalo,   že   toto sedemročné   funkčné   obdobie   sa   nevzťahuje   na   súčasných   funkcionárov Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.“ (s.   3)   Ďalej sťažovateľ   uviedol:   „Zmyslom   a účelom prechodných ustanovení je upraviť právne pomery a vzťahy v prípade, keď tieto prechádzajú, resp. pretrvávajú i v období účinnosti nového predpisu, ktorý všeobecne alebo konkrétne upravuje aj tieto pomery a vzťahy. Treba pripomenúť, že v iných súvislostiach ústava   prechodné   ustanovenia   ohľadne   ústavných   činiteľov   uvádza,   napríklad   čl.   154 ods. 3) a 4) Ústavy SR), čl. 154b ods. 1), 2) a 3) Ústavy SR. Spor rozhodujúcou otázkou je zaujatie právne odôvodneného stanoviska, ako postupovať v prípade, ak dotknutý právny predpis - vrátane ústavy - o tejto otázke mlčí.“

Národná rada SR súhlasí s tvrdením sťažovateľa, že „Spor rozhodujúcou otázkou je zaujatie právne odôvodneného stanoviska, ako postupovať v prípade, ak dotknutý právny predpis - vrátane ústavy - o tejto otázke mlčí.“ Národná rada SR však odmieta argumenty, ktoré   sťažovateľa   vedú   k   záverom   o   „povinnosti   favorizácie   predpisu   účinného   v   čase rozhodovania“ (s. 4).

Aj vtedy, ak „právo zotrvať vo verejnej funkcii po dobu určenú v ústave, ak dĺžku funkčného   obdobia   ustanovuje   Ústava   SR   alebo   po   dobu   určenú   v   zákone,   ak   dĺžku funkčného obdobia neustanovuje Ústava SR“ je súčasťou ochrany priznanej čl. 30 ods. 4 Ústavy SR, dĺžku funkčného obdobia, určenie okamihu, keď začne plynúť a určenie iného okamihu, v ktorom prestane plynúť, nemožno označiť za súčasť zák1adného práva podľa čl. 30 ods. 4, lebo ide o otázku, ktorá je predmetom úpravy iných ústavných noriem. Tých ústavných noriem, ktoré nie sú zaradené v druhej hlave Ústavy SR, ale nachádzajú sa medzi normami upravujúcimi dĺžku volebného obdobia prezidenta SR (čl. 101 ods. 2), funkčné obdobie   sudcov   Ústavného   súdu   SR   (čl.   134   ods.   2)   a   pod.   V   prípade   funkcionárov najvyššieho kontrolného úradu ide o ustanovenie čl. 61 ods. 3. Táto okolnosť má zásadný význam   pre   identifikáciu   ústavnej   normy,   ktorá   je   prameňom   práva   pre   určenie   dĺžky funkčného   obdobia   osôb,   ktoré   od   15.   decembra   1999   vykonávali   funkcie   predsedu   a podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu SR.

Interpretácia a aplikácia ustanovení druhej hlavy ústavy podlieha všeobecnej norme čl. 2 ods. 3. Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal   niečo,   čo   zákon   neukladá.   V   okolnostiach   prípadu,   nakoľko   zákon   o   Najvyššom kontrolnom úrade SR neukladá predsedovi povinnosť opustiť najvyšší kontrolný úrad, ani mu neuk1adá povinnosť uvoľniť priestory v najvyššom kontrolnom úrade, v spojení s čl. 2 ods. 3 by nebolo možné nútiť fyzickú osobu, ktorej funkčné obdobie uplynulo, aby najvyšší kontrolný úrad opustila. Národná rada SR tento príklad uvádza na ilustráciu absurdnosti právnych účinkov, ku ktorým by viedlo uplatnenie čl. 2 ods. 3 po rozšírení jeho uplatnenia za   hranice   ochrany   priznanej   druhou   hlavou   Ústavy   SR   a   podľa   čl.   7,   resp.   154c relevantnými   medzinárodnými   dohovormi.   Interpretácia   a   aplikácia   ústavných   noriem, ktoré upravujú postavenie orgánov verejnej moci, podlieha všeobecnej zásade určenej v čl. 2 ods. 2. To v okolnostiach prípadu má za následok. že predĺženie funkčného obdobia pri výkone ktorejkoľvek ústavou zriadenej funkcie nemožno predpokladať. Jedine vtedy a tam, kde   ústavná   norma,   prípadne   v   súlade   s   ústavou   schvá1ený   zákon   výslovne   určí,   že predĺženie funkčného obdobia sa vzťahuje aj na osoby, ktoré už danú funkciu vykonávajú, dôjde   ústavne   konformným   spôsobom   k   predĺženiu   funkčného   obdobia   osoby,   ktorá prevzala verejnú funkciu podľa predchádzajúcej právnej úpravy.

Ústavný   zákon   č.   90/2001   Z.   z.   zmenil   funkčné   obdobie   predsedu   Najvyššieho kontrolného úradu SR bez toho, aby ustanovil, že zmena sa vzťahuje aj na úradujúceho predsedu. Sťažovateľ namietol porušenie čl. 30 ods. 4 Ústavy SR neopodstatnene. Verejnú funkciu predsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR prijal 15. decembra 1999 podľa čl. 61 ods. 3 Ústavy SR na päť rokov. Rovnako neopodstatnená je aj jeho námietka porušenia čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 61 ods. 3 Ústavy SR. (...)

Sťažovateľ bol zvolený do funkcie predsedu najvyššieho kontrolného úradu, funkciu vykonával po ústavou určený čas a po uplynutí tohto času mu právo vykonávať funkciu zaniklo   bez   toho,   aby   bol   v   ľubovoľnom   okamihu   obmedzený   na   slobode.   Obmedzená nebola   ani   jeho   dôstojnosť.   V   okolnostiach   prípadu   možno   hypoteticky   uvažovať   iba   o porušení prvej vety čl. 12 ods. 1 v rozsahu ústavou priznanej rovnosti oprávnených osôb. V   rozhodnom   čase   Národná   rada   SR   vykonala   voľbu   predsedu   Najvyššieho kontrolného úradu SR z radu osôb, ktoré v súlade so zákonom boli navrhnuté na funkciu predsedu a súčasne vykonávala voľbu podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu SR z radu osôb, ktoré v súlade so zákonom boli navrhnuté na voľbu podpredsedov Najvyššieho kontrolného   úradu   SR.   Ústavou   zaručené   podmienky,   ktoré   musia   splniť   uchádzači   o funkcie   na   čele   najvyššieho   kontrolného   úradu   sú   zhodné   pre   predsedu,   aj   pre podpredsedov (čl. 61 ods. 2 a ods. 4). Sťažovateľovo právo na rovnosť by bolo porušené), ak   by   Národná   rada   SR   uplatnila   iné   podmienky   na   voľbu   predsedu   Najvyššieho kontrolného úradu SR a podľa iných podmienok by vykonala voľbu podpredsedov. To sa v okolnostiach prípadu neudialo. Právo sťažovateľa takto dokonca nemohlo byť ani ohrozené, lebo sťažovateľ nepatril ku kandidátom na funkciu predsedu najvyššieho kontro1ného úradu,   rovnako   ako   sa   vôbec   neuchádzal   o   zvolenie   za   podpredsedu   najvyššieho kontrolného úradu.

Vo vzťahu k prvej vete čl. 12 ods. 1 ústavy sa sťažnosťou uplatňuje neopodstatnená námietka porušenia Ústavy SR

Spomedzi hodnôt chránených druhou vetou čl. 12 ods. 1 by mohla byť porušená podmienka neodňateľnosti zák1adného práva, avšak iba ak by bolo porušené jeho základné právo priznané čl. 30 ods. 1 alebo čl. 30 ods. 4.

Z dôvodov uvedených vyššie sťažovateľ neutrpel ujmu na žiadnom zo zák1adných práv   podľa   čl.   30,   preto   porušenie   čl.   12   ods.   1   aj   v   rozsahu   druhej   vety   namietol neopodstatnene. (...)

Vo vzťahu k čl. 1 ods. 1 ústavy treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR ide o ústavnú normu, ktorá nemôže byť porušená sama osebe, bez spojenia s inými ustanoveniami ústavy, ale že k porušeniu ochrany, ktorá sa osobe priznáva podľa čl. 1 ods. 1 môže dôjsť jedine vtedy, keď sa zároveň poruší aj základné právo alebo sloboda   toho,   kto   opodstatnene   namietol   porušenie   základného práva   alebo   slobody. Sťažovateľ síce namietol porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4, avšak tieto námietky nie sú opodstatnené. Sťažovateľova námietka porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy SR je neopodstatnená. (...)

Sťažovateľ okrem toho, že žiada Ústavný súd SR o zrušenie uznesení Národnej rady SR č. 1383 zo 7. 12. 2004 a č. 1384 zo 7. 12. 2004, požiada1 aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.000.000 Slovenských korún. (...)

Sťažovateľ uplatnil   požiadavku   primeraného   finančného   zadosťučinenia   aj   s odkazom na značnú publicitu jeho prípadu. Z tohto hľadiska môže mať nárok na primerané finančné zadosťučinenie skôr podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, než voči Národnej rade SR, lebo Národná rada SR nemôže znášať zodpovednosť za komentáre a ďalšie príspevky uverejnené v masmédiách.

Sťažovateľ   uplatnil   právo   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   okolnostiach, ktoré   vytvárajú   náležitý   právny   základ   pre   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia. (...)

Za   základné   kritérium   pre   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   zadosťučinenia možno označiť právny názor ústavného súdu: „Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je   už   možné napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu“. (I. ÚS 15/02. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2002 – II. polrok, s. 575) V okolnostiach prípadu Ústavný súd SR poskytol sťažovateľovi ochranu tým, že odložil vykonateľnosť   uznesenia   Národnej   rady   SR   č.   1384.   Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie, sťažovateľ   zostane   vo   funkcii   predsedu   Najvyššieho   kontrolného   úradu   SR.   Na   jeho základnom práve podľa čl. 30 ods. 4 nevznikla, ani nevznikne žiadna ujma. Ak Ústavný súd SR sťažnosť zamietne, nevznikne právny dôvod pre uspokojenie sťažovateľovej požiadavky o primerané finančné zadosťučinenie. (...)

Národná rada SR preto odmieta opodstatnenosť sťažovateľovej požiadavky, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie. (...)

Sťažovateľ   napokon   navrhol,   aby   Ústavný   súd   SR   nálezom   priznal   sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu, ako budú vyčíslené pri skončení veci.

Návrh sťažovateľa, ktorým vzniesol požiadavku na úhradu trov konania, odporuje zákonu formálne, lebo sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol o trovách konania nálezom, hoci zákon mu dovoľuje iba rozhodnutie uznesením. Sťažovateľ ako samozrejmosť prezentuje svoju požiadavku na úhradu trov konania bez toho, aby odôvodnil, prečo vôbec má dostať úhradu trov konania a prečo ich má dostať v plnej výške, a nie iba v časti. Národná   rada   SR   odmieta   túto   požiadavku   sťažovateľa   nielen   z   uvedených formálnych príčin, ale predovšetkým z vecných dôvodov. (...)

Národná rada SR na základe uvedeného navrhuje, aby Ústavný súd SR o ústavnej sťažnosti Dipl. Ing. Jozefa Stahla vo veci I. ÚS 238/04 rozhodol takto:

- základné právo sťažovateľa priznané čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 61 ods. 1 a 3 porušené nebolo,

- rozhodnutie o odložení vykonateľnosti uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 1384 zo dňa 7. decembra 2004 sa zrušuje,

-   požiadavka sťažovateľa   o poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia a na úhradu trov konania sa zamieta.»

4.   2.   Predseda   národnej   rady   JUDr.   P.   H.   vyjadrením   z   3.   januára   2005   zaujal stanovisko   aj   k sťažnostiam   sťažovateľky   JUDr.   Borisovej   a JUDr.   Malého,   ktoré   je obsahovo   totožné   s jeho   vyjadreniami   k sťažnosti   sťažovateľa   Ing.   Stahla,   uvedených v bode 4.1 časti I tohto nálezu.

4.   3.   Ing.   J.   J.   zaujal   k uzneseniu   ústavného   súdu   z 15.   decembra   2004,   ktorým rozhodol, že vykonateľnosť uznesenia národnej rady č. 1384 zo 7. decembra 2004 odkladá do   právoplatnosti   rozhodnutia   o ústavnej   sťažnosti   podanej   v tejto   veci,   nasledovné relevantné stanovisko:

„Konanie vo veci I. ÚS 238/04 má zásadný význam nielen pre právne postavenie sťažovateľa Dipl. Ing. Jozefa Stahla. Za súčasného stavu nastoleného bodom 2 uznesenia Ústavného   súdu   SR   I.   ÚS   238/04-7   zo   dňa   15.   decembra   2004,   ktorým   je   odložená vykonateľnosť   uznesenia   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   1384,   vzniká   ujma   na mojom základnom práve zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo chránenom prvou vetou čl. 30 ods. 1 Ústavy SR. Národná rada SR v súlade s čl. 61 ods. 1 ústavy ma riadne zvolila   za   predsedu   Najvyššieho   kontrolného   úradu   SR,   ale   tejto   verejnej   funkcie   sa nemôžem ujať. Upozorňujem aj na to, že počítanie funkčného obdobia predsedu najvyššieho kontrolného úradu z hľadiska okolností prípadu nie je jednoznačne upravené. To v prípade dlhodobého konania o ústavnej sťažnosti Dipl. Ing. Jozef Stahla môže mať za následok vznik sporu   o okamih   vzniku   a zániku   funkčného   obdobia   nového   predsedu   Najvyššieho kontrolného   úradu   SR.   Prípadná   zdĺhavosť   konania   pred   Ústavným   súdom   SR   môže nastaniu tohto sporu zabrániť iba ak ústavný súd rozhodne v prospech sťažovateľa. Na   základe   všetkého   dosiaľ   uvedeného   žiadam,   aby   Ústavný   súd   SR   o ústavnej sťažnosti takto rozhodol:

- ústavná sťažnosť sa zamieta,

-   rozhodnutie   o odložení   vykonateľnosti   uznesenia   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 1384 zo dňa 7. decembra 2004 sa zrušuje.“

4. 4. Ing. Z. D. zaujala k uzneseniu ústavného súdu z 20. decembra 2004, ktorým rozhodol, že vykonateľnosť uznesenia národnej rady č. 1385 zo 7. decembra 2004 odkladá do   právoplatnosti   rozhodnutia   o ústavnej   sťažnosti   podanej   v tejto   veci,   nasledovné relevantné stanovisko:

„(...) na základe skutočnosti, že v čase prijatia uznesení I. ÚS SR 244/04 a I. ÚS SR 245/04 zo dňa 20. 12. 2004 bolo už uznesenie NR SR č. 1385 vykonané a teda právne konzumované,   namietam   obsah   bodu   2   uznesení   ÚS   SR,   v ktorom   ÚS   SR   rozhodol o odložení vykonateľnosti tohto uznesenia.

Zastávam názor, že odložením vykonateľnosti už vykonaného uznesenia, na základe ktorého mi už vznikla ústavná funkcia paradoxne práve dochádza k porušeniu čl. 61 ods. 1, no najmä v mojom prípade k porušeniu mojich subjektívnych práv garantovaných v čl. 30 Ústavy SR, nakoľko som sa právoplatným spôsobom stala podpredsedníčkou NKÚ SR ešte pred prijatím namietaného predbežného opatrenia ÚS SR.

ÚS SR rozhodol o predbežnom opatrení podľa § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v zmysle ktorého ústavný súd môže na návrh sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného   zásahu,   ak   to   nie   je   v rozpore   s dôležitým   verejným   záujmom   a ak   by   výkon napadnutého   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu   neznamenal   pre   sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa, aby sa dočasne   zdržal   vykonávania   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Uvedené   ustanovenie   podľa   môjho   názoru   neumožňuje   pozastaviť   výkon   už vykonaného uznesenia a rovnako ani predbežným opatrením zasiahnuť do už vzniknutých ústavných   práv   a povinností   podpredsedu   NKÚ   (nie   iba   oprávnení   mi   priznaných právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom),   čo   je   zjavne   v rozpore s verejným záujmom, ktorý tento zákon definuje ako prekážku pre vydanie predbežného opatrenia.

(...)   dovoľujem   si   vyjadriť   presvedčenie,   že   ÚS   SR   v čase   rozhodovania o sťažnostiach   JUDr.   Danice   Borisovej   a JUDr.   Igora   Malého   nemohol   mať   vedomosť o skutočnostiach, ktoré som vyššie uviedla. Preto si tiež dovoľujem navrhnúť, aby urýchlene využil   ustanovenie   §   52   ods.   3   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   a rozhodol   o zrušení   svojho dočasného opatrenia uvedeného v bode 2 uznesenia I. ÚS 244/04 a v bode 2 uznesenia I. ÚS 245/04, ktoré mi bráni v riadnom výkone ústavnej funkcie podpredsedníčky NKÚ SR. A dovoľujem   si   vážený   Ústavný   súd   SR   požiadať,   aby   pri   posudzovaní   horeuvedených sťažností zvážil aj tú skutočnosť, či rozhodnutím ústavného súdu možno napadnúť, resp. dokonca zrušiť právoplatné uznesenie Národnej rady SR a či týmto konaním nie sú dotknuté moje ústavné práva.“

4. 5. Ústavný súd vyjadrenia a stanoviská uvedené v bodoch 4. 1, 4. 2, 4. 3 a 4. 4 časti   I tohto   nálezu   doručil   sťažovateľom,   s tým,   že   k týmto   môžu   zaujať   písomné stanovisko.   Sťažovatelia však   svoje právo nevyužili, dňa   4.   januára 2005   a 10.   januára oznámili ústavnému súdu, že trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

II.

Vzhľadom na to, že sťažovatelia nesúhlasili s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde nariadil vo veci verejné ústne pojednávanie.

Verejné ústne pojednávanie sa konalo 26. januára 2005 za účasti sťažovateľky JUDr. Danice Borisovej, sťažovateľa JUDr. Igora Malého a ich právneho zástupcu JUDr. T. Š. a za   účasti   povereného   zástupcu   národnej   rady   JUDr.   J.   D.   Na   ústne   pojednávanie   sa nedostavil sťažovateľ Ing. Jozef Stahl.

Po   otvorení   pojednávania   predseda   senátu   konštatoval,   že ani jeden   z účastníkov konania   do   začiatku   tohto   ústneho   pojednávania   nevyhlásil,   že   niektorého   zo   sudcov odmieta pre jeho predpojatosť.

Po   oboznámení   podstatnej   časti   sťažností   a   spisu   sudcom   spravodajcom   právny zástupca sťažovateľov JUDr. T. Š. uviedol, že „ani po dôkladnom preštudovaní námietok odporcu   nemám   dôvod   na   zásadné   korekcie   petitu   uvedeného   v   ich   závere“. Právny zástupca   sťažovateľov   potom   k uvedeným   písomným   vyjadreniam   národnej   rady   zaujal nasledovné relevantné stanovisko, ktoré predložil aj písomne na založenie do spisu:«Vo   vyjadrení   z   3.   1.   2005   dominujú   pojmy   právny   štát,   právna   istota   a   zákaz retroaktivity. Odporca po tautologickom vysvetlení, čo retroaktivita je (...), čo je pravá a čo nepravá retroaktivita viac menej presviedča presvedčených o jej škodlivosti a dôvodoch neprijateľnosti, ďalej o tom, čo jej v našom právnom systéme stojí v ceste, aby napokon konštatoval, že novelizujúce ustanovenie § 8 ods. 3 zák. č. 559/01 vôbec rektroaktivitu neobsahuje. Dá sa predpokladať, že to isté tvrdí aj o čl. 61 ods. 3 Ústavy. Už na tomto mieste treba konštatovať, že vyjadrenie opomenulo uviesť motív, ktorý nielen na pozadí zákazu   retroaktivity   rezonuje:   zmyslom   je   zabrániť   ujmám,   stratám,   alebo   poškodeniu subjektov na oboch stranách právneho vzťahu. Aké by však hrozilo poškodenie, strata alebo ujma   verejnému   záujmu   alebo   dokonca   samotnej   Národnej   rade,   ktorá   má   predsedu   a podpredsedov NKÚ na sedem rokov? Teda podľa terajšieho predpisu etablovaných. Ale nie toto je dôvod môjho nesúhlasu s tvrdeniami tohto prvého vyjadrenia. Je totiž zjavne vnútorne a obsahovo protirečivé, keď ako príklady uvádza čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a § 56 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Čo hovoria tieto ustanovenia, vieme, nebudem opakovať. Dôvodom môjho nesúhlasu je opačný názor na fakt, že ústavo a zákonodarca retroaktivitu novelizovaných ustanovení,,nekonštituoval“ tak, ako sa vo vyjadrení hovorí, a na právny dopad tohto faktu. Podľa môjho názoru je na súde, aby posúdil, či Ústava v čl. 61 ods. 3 a zák. č. 559/01 Z. z. v § 8 je tzv. jasný s tým dôsledkom, že obe ustanovenia budú aplikované vo svojom priamom, doslovnom význame,   alebo deklaroval,   že jasné nie sú dostatočne a následne ich interpretoval i vo vzťahu k tejto kauze. Neviem, či sa nájde dôvod, pre ktorý by jasné neboli. Ak teda nikde v texte sporných právnych predpisov nie je expressis verbis prechodným ustanovením vyjadrená povinnosť konfrontovať starú a novú úpravu, stavia to,,starú“ úpravu mimo, absolútne mimo relevantných úvah. A tu podľa môjho názoru treba povedať, že

1) obe novely ako lex posterior sú výsledkom normotvorného procesu, ktorý som opísal v sťažnostiach (...),

2)   zákonodarca   môže   zvoliť úpravu   ľubovoľnú - pri   dodržaní ústavných   zásad - pokiaľ ju však výslovne nezvolí, je nutné aplikovať všeobecné hodnotové princípy, pomocou ktorých možno preklenúť aj skutočnú aj domnelú medzeru v práve,

3)   je   neprípustné   diskriminačné   uplatňovanie   nediskriminačnej   normy   v podmienkach normatívneho vákua tak, ako to urobila Národná rada v tomto prípade,

4) manipulovať alebo narábať s pojmom „predĺžila funkčné obdobie“ možno iba v extraregálnych súvislostiach a debatách a patrí do sprievodných aktov prijímaných noriem, ako dôvodová správa a pod. (...).

Ústava   a   zákon   ustanovili,   inštitucionalizovali   funkčné   obdobie   predsedu   a podpredsedov na 7 rokov. Nič viac a nič menej. Otázka teda podľa môjho názoru môže znieť iba: boli 7 rokov vo funkcii, alebo nie? Neboli!

5) Vyhovieť sťažnostiam znamená rešpektovať systematickú, logickú a prirodzenú súvislosť medzi spomínanou inštitucionalizáciou a jej dôvodmi s jej samotnou aplikáciou. Na   tomto   mieste,   vážený   senát,   by   som   pripomenul   známu   skutočnosť,   že   nie   je dôležité to, čo ústavodarca a zákonodarca urobiť chcel, ale to, čo skutočne urobil. To by sme mohli obrátiť, ak niečo nechcel urobiť, mal to výslovne povedať. Ak teraz zákonodarca a ústavodarca tvrdí, že funkcionárov NKÚ vo funkciách sedem rokov ponechať nechcel, mal možnosť vybrať si medzi dvoma spôsobmi - alebo pozitívne: posunúť účinnosť čl. 61 ods. 3 a § 8 na 20. 12. 2004, teda deň, ktorý nasledoval po uplynutí predchádzajúceho obdobia - alebo   negatívne:   uviesť,   že   sa   na   nich   tieto   ustanovenia   nevzťahujú,   tak   ako   to   urobil ohľadne sudcov ústavného súdu a v zákonoch, ktoré boli na základe ústavy vydané, ohľadne generálneho   prokurátora,   atď.   Takže   siahnuť   do   iných   noriem   možno,   ovšem   s takým záverom, že postupovať podľa nich je veľmi ominózne.

V   oboch   takýchto   prípadoch   sa   zákonodarca   vyjadrí,   že   nechce,   aby   terajší funkcionári podliehali novému režimu. Inak nastupuje výklad a contrario k ustanoveniam o sudcoch Ústavného súdu a generálnom prokurátorovi. Vieme, že ako u týchto funkcionárov, ústavných činiteľov Ústava urobila. Vždy sa totiž podľa môjho názoru aplikuje platné právo s ustanovenými výnimkami. A sťažovatelia sa opierajú o platné právo. Národná rada o neexistujúcu výnimku.

K   tomuto   prvému   vyjadreniu   ešte   toľko,   že   odporca   síce   v   ňom   argumentuje významom právnej istoty, sám sa však usiluje zneužiť nedostatok normatívnej úplnosti, ktorý je s ňou v príkrom rozpore. V podstate sa však v tomto vyjadrení ešte neuvádzajú konkrétne dôvody, prečo v detailoch sťažnosti neobstoja.

Pokiaľ ide o doplnenie vyjadrenia zo 7. 1. 2005, je rámec polemiky konkrétnejší, resp. konkrétny.

Ponajprv považuje za neopodstatnenú námietku porušenia čl. 61 ods. 1 a 3 Ústavy s tým, že ich oddelením v texte čiastočne uznal ich rozdielnu povahu. Napriek tomu - ohľadne oboch týchto odsekov, a napokon aj ďalších ustanovení, ako bude o nich zmienka ďalej - treba pripomenúť, že Ústavný súd aj bez výslovného uvedenia alebo zdôraznenia rešpektuje vo svojich rozhodnutiach vzájomnú súvislosť a väzby medzi jednotlivými ustanoveniami Ústavy. A to bez ohľadu na to, v ktorej hlave Ústavy sú uvedené. Je len prirodzené, že v konaní   o   sťažnosti   je   východzím   a   dominantným   ustanovením   základné   právo   alebo sloboda, uvedené v II. Hlave Ústavy. Z uvedeného dôvodu sú sťažnosti koncipované tak, že namietame porušenie základného práva v spojení s ostatnými, významovo konzistentnými ustanoveniami Ústavy. Možno sa v tejto súvislosti odvolať na rozhodnutie Ústavného súdu č. II. ÚS 48/97, pričom treba pripomenúť, že všetky namietané články Ústavy majú vecnú, funkčnú a takpovediac aj personálnu súvislosť s čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy.

Dá   sa   teda   síce   pripustiť,   že   priama   aplikácia   tzv.   organizačnej   normy   (čl.   61 Ústavy) do úvahy neprichádza a ani sme takto postupovať neboli odkázaní. Sťažnosti by však neboli úplné, nevyčerpávali by celý, špecificky určený rozsah namietnutých porušení. Sťažovatelia sú funkcionármi, ktorých volí a odvoláva Národná rada. Nie funkcionármi abstraktnými. To pokiaľ ide o čl. 61 ods. 1. Pokiaľ ide o ods. 3 citovaného ustanovenia, domáhame   sa   uznania   či   priznania   sedemročného   funkčného   obdobia,   ktoré   je   zasa   v Ústave iba v tomto ustanovení konkretizované. Je teda podľa mojej mienky vzťah oboch týchto ustanovení k namietanému porušeniu základného práva racionálne a významovo nesporný.

Pri tejto príležitosti prosím, aby ste venovali pozornosť jednému faktu a jednej z neho vyplývajúcej hypotetickej úvahy.

Tým faktom je rozhodnutie Ústavného súdu č. I. ÚS 8/97. Ide o známe rozhodnutie v kauze Gaulieder, v ktorom bola prelomená zásada, že vtedajším podnetom bolo možné namietať iba práva, uvedené v II. hlave Ústavy, hoci iné rozhodnutia práve túto zásadu dovtedy presadzovali vo forme výkladu pojmu „porušenie svojich práv“. Ústavný súd tu priznal priamu aplikovateľnosť čl. 81 Ústavy, stojaceho zjavne mimo rámca základných práv a slobôd.

Spomínaná úvaha spočíva v možnosti, ktorú poskytuje stanovisko odporcu. Je trochu absurdná,   ale   takto   hypoteticky   sa   aj   odporca   vyjadril.   Sťažovatelia   podľa   stanoviska odporcu majú svoje funkčné obdobie päťročné. V tom prípade by mohli byť zvolení dvakrát na 7 rokov po sebe idúcich. Na to by im mohlo stačiť, aby sa prípadne po túto dobu udržalo im naklonené zloženie Národnej rady. A nastupuje nový čl. 61, pretože oni neboli volení na sedem rokov. Chýba takisto prechodné ustanovenie, a zas by bolo treba uvažovať, či to tak náhodou nie je. Oni majú právo, keby teraz uspeli, byť dvakrát za sebou sedem rokov týmito funkcionármi. K takémuto výsledku by nutne viedol výklad sporných noriem, ako ho podáva odporca.   Samozrejme za   predpokladu,   že sťažovatelia   by   boli   úspešnými   uchádzačmi   v posledných voľbách.

V tejto časti vyjadrenia je uvedená aj opodstatnená výčitka, ktorá sa týka čl. 2 ods. 1 Ústavy,   uvedeného   v   sťažnosti.   Ospravedlňujem   sa.   Z   textu   sťažnosti   sa   ovšem   dá   bez ťažkostí identifikovať, o čo nám ide. Je to odsek 2 tohto článku, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V žiadnom prípade nám však nejde o procedúru navrhovania a voľby kandidátov, ktorú zdôrazňuje vo svojom vyjadrení Národná rada. Tá nemá dôvod byť napadnutá vo svojej   podstate.   Prebehla   však   predčasne   podľa   nášho   názoru.   Absencia   prechodných ustanovení   má   však   zásadný   význam   pre   ustálenie,   či   Národná   rada   postupovala predovšetkým v medziach Ústavy. Že sa aj na Národnú radu povinnosť rešpektovať tento ústavný   príkaz   vzťahuje   opieram   medzi   iným   i   o   rozhodnutie   Ústavného   súdu   ČSFR č. I. ÚS 191/92, podľa ktorého kritériom pre určenie, či subjekt koná ako orgán verejnej moci je skutočnosť, či tento subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a či tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné. Takže v tejto súvislosti otázka znie: ktorá norma, ktorý článok Ústavy, platnej od 1. 7. 2001, určuje medze konania Národnej rady? Odpoveď   aspoň   mne   sa   vidí,   je   jednoznačná   -   tá   organizačná   norma,   ktorá   hovorí   o sedemročných funkčných obdobiach. Čo je mimo nej, je mimo medzí Ústavy. A takto je v priamom rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy.

Ďalej je vo vyjadrení popieraná opodstatnenosť námietky porušenia východiskového čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy. V úvode mojej reakcie sa domáham akceptovania, že tento článok nie je uzavretou, ale otvorenou právnou normou. Najmä v odseku 1 nie je nutné držať sa rigidne názoru, že priamy výkon práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo je vyčerpaný   právom   zúčastniť   sa   referenda.   Tvrdím,   že   odsek   4   tohto   článku   umožňuje volenému a inému verejnému funkcionárovi práve tento priamy výkon, resp. účasť. Tento aspekt   však   odporca   nepokladá   za   sporný,   skôr   alebo   predovšetkým   popiera   možnosť namietnuť porušenie čl. 30 ods. 1 a 4 z toho dôvodu, že viaceré judikáty Ústavného súdu vyznievajú,   vlastne   priamo   deklarujú,   že   „právo   zotrvať   v   štátnej   funkcii,   do   ktorej   sa navrhovateľ dostal voľbou Národnej rady SR síce v súlade a podľa Ústavy, nie je súčasťou práv, uvedených v čl. 30 ods. 1 Ústavy“ (opieram sa o rozhodnutie II. ÚS 796/00). Proti tomuto záveru nemožno mať námietky. A ani nemáme. Je však ono celkom alebo vytrhnuté z kontextu skutkového stavu sťažnosti, alebo mimo jeho obsahu.

Aj čl. 61 Ústavy má podobné znenie, ako iné, pojednávajúce o ústavných činiteľoch. Konkrétne v časti, kde sa hovorí, že ich Národná rada volí a odvoláva. Nám však ide - lebo musí ísť - o termín „odvoláva“. Bez potreby uviesť konkrétne rozhodnutia Ústavného súdu, v   tejto   otázke   sa   všetky   zaoberali   sťažnosťami   na   údajné   neodôvodnené   alebo   inak protiprávne   odvolanie   z   funkcie   počas   jej   trvania,   nie   po   jej   skončení.   Netreba   azda pripomenúť,   že   Ústava   v   niektorých   prípadoch   podmienky   odvolania   uvádza   expressis verbis, u niektorých - vrátane NKÚ - nie. Nám ale o odvolanie z funkcií počas funkčného obdobia nejde. Národná rada ani k takémuto kroku nepristúpila pre zjavný nedostatok podmienok a úpravy a aj pre voľbu iného postupu. Sú preto všetky úvahy, opierajúce sa o takúto judikatúru v našom prípade nepoužiteľné.   A opäť pripomínam kauzu Gaulieder! A nesporný súvis čl. 30 ods. 1 a 4 s čl. 61 ods. 1 a 3 Ústavy. V právnom štáte asi sotva možno pripustiť, aby bol niekto kedykoľvek a z akéhokoľvek dôvodu počas výkonu svojej funkcie   odvolateľný.   V   tom   prípade   by   nebolo   možné   hovoriť   o   nezávislosti   ani   o   jej atribútoch. Tým som odpovedal aj na vzťah veci k čl. 1 ods. 1 Ústavy.

Pokiaľ ide o čl. 12 Ústavy, odvolal som sa v sťažnostiach na všeobecnú rovnostnú klauzulu. Nejde nám pritom o rovnoprávnosť pri výbere alebo v prístupe k funkcii, ide nám o rovnosť funkcionárov, ktorí teraz a v budúcnosti budú vykonávať funkciu predsedu a podpredsedov NKÚ podľa terajšej, zdôrazňujem terajšej v súčasnosti platnej úpravy. Napokon   niekoľko   slov   k   uplatnenému   právu   na   priznanie   primeraného zadosťučinenia.   Zásadne   nepripúšťam   vytknutú   motiváciu   v   sťažnostiach   uvedeného odôvodnenia tak,   ako sa   teda vo vyjadrení   uvádza,   že by   som mal  ,,nadbiehať“   alebo vnucovať sa Ústavnému súdu tvrdením, že je to Ústavný súd, ktorý má jediný právo vo veci rozhodnúť. Toto som uviedol iba pre ilustráciu stavu, kedy sa s obľubou na rôznych fórach takáto formulácia používa. A používa sa aj v prípadoch, keď to tak nie je. Chcel som teda iba zdôrazniť, že tu považujem kompetenciu Ústavného súdu za nespornú. Inak si myslím, že rozsah vyjadrenia Národnej rady, ktorý je tejto otázke venovaný, nezodpovedá a nie je v priamej úmere jej významu. Preto je moja reakcia na túto jeho časť obmedzená iba na toto vysvetlenie. Nesúhlasím však, vážený senát, s tým, že by v prípade úspechu sťažností neexistoval dôvod na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľov, aj to sa tam uvádza. Tu jednoznačne ide o otázku úspechu v spore a nie o právny alebo iný status subjektu, ktorý v spore neuspel. (...)»

Právny zástupca sťažovateľov ďalej poukázal na právne úpravy ohľadne funkčného obdobia   predsedov   a podpredsedov   najvyšších   kontrolných   úradov   v niektorých   štátoch (v Maďarsku   a   Rakúsku   dvanásť   rokov,   v Čechách   a Poľsku   deväť   rokov,   vo   Veľkej Británii   a na   Cypre   sú   títo   funkcionári   ustanovovaní   doživotne)   a poukázal   na   prípad prezidenta Účtovného dvora Rakúska Dr. Tassila Broesigkeho.

Poverený zástupca národnej rady JUDr. J. D. vo svojej reakcii na uvedené vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov uviedol, že „v zásade zdôrazňujem predovšetkým na úvod, že   v celom   rozsahu   zotrvávam   na   stanovisku   národnej   rady,   ktoré   bolo   písomne prezentované“. V ďalšom poukázal na to, že „by sme mali venovať väčšiu pozornosť než sťažovatelia otázke relevancie vyjadrení osôb docenta J. a pani D. k tejto kauze. Ja viem, že nie sú vedľajší účastníci konania, práve preto zdôrazňujem túto skutočnosť, je to chyba zákona   o konaní   pred   ústavným   súdom   (...).   Ak   sa   chceme   vyhnúť   alebo   ak   chceme minimalizovať   pravdepodobnosť,   že   dôjde   ku   konaniu   proti   Slovenskej   republike   pre porušenie práva na spravodlivý proces, nazdávam sa, že je dôležité, aby ich stanoviská mali právne   významný   charakter,   a z toho   dôvodu navrhujem,   aby sa stanoviská osôb,   ktoré prezentovali svoje vyjadrenia, ale nie sú vedľajšími účastníkmi konania, akceptovali súdom ako súčasť vyjadrenia Národnej rady Slovenskej republiky“. Zástupca národnej rady ďalej uviedol,   že „pokiaľ   ide   o komparatistiku   a stav   v zahraničí,   nie   je   mi   jasné,   či   sa sťažovatelia domáhajú toho, aby ústavný súd rozhodol, že ich funkčné obdobie trvá dvanásť rokov tak ako v Maďarsku, z hľadiska podstaty veci išlo o absolútne irelevantné príklady. Pokiaľ ide o tú rakúsku kauzu, musím pripomenúť rozdiel v skutkovom stave. Tam došlo k odvolaniu   funkcionárov   alebo   k zrušeniu   funkčného   obdobia   osôb   ustanovených   na doživotie v dôsledku zmeny právnej úpravy po tom, čo boli vo funkciách. Nie je to prípad, ktorý je predmetom rokovania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky“. JUDr. J. D. ďalej – okrem iného - poukázal na to, že „tu je spor o to, či tá funkcia trvá päť rokov alebo či trvá sedem rokov. Do tejto chvíle nie je rozhodnuté, aké dlhé je to funkčné obdobie, a pokiaľ ide o verejný záujem, ten tu presne je prítomný, pretože ak tá funkcia trvá päť rokov a národná rada by bola ponechala vo funkciách predsedu a podpredsedov na sedem rokov, porušila by ústavu rovnako, ako ju prípadne porušila, ak predčasne zvolila nových funkcionárov   NKÚ,   ale   rozhodne   štátny   orgán   s pôsobnosťou   zriaďovať   akýkoľvek   iný štátny orgán nemôže sa správať bez nesúladu s verejným záujmom tak, že zostane nečinný, že zostane ľahostajný na základe domnienky s 50 % pravdepodobnosťou istoty“. Zástupca národnej rady napokon považoval za dôležité uviesť, že «inžinier Stahl namieta, že (...) nie je nikde povedané, že bol zvolený na päť rokov. Je to zavádzanie. Ing. Stahl bol zvolený do funkcie,   ktorej   dĺžku   vymedzovala   ústava   a výslovne   hovorila   o piatich   rokoch.   Nebol najmenší právny dôvod na to, aby národná rada hovorila, na koľko rokov volí konkrétnu osobu   za   predsedu   NKÚ.   Druhá   záležitosť,   argumentácia   sťažovateľa,   je   postavená   na vyvolávaní   pochybností   o tom,   čo   s verejným   úradom,   pre   ktorý   sa   v prechodným ustanoveniach výslovne nepovie áno alebo nie. Súčasťou tej právnej úpravy je zákon 559, ktorý keď bol prerokovaný v pléne národnej rady, tak bol predložený ako návrh poslanca B. V rámci rozpravy bol predložený pozmeňujúci návrh ústavnoprávneho výboru, ktorým sa malo v prechodných ustanoveniach riešiť postavenie predsedu NKÚ a podpredsedov NKÚ, teda konkrétnych úradujúcich osôb. Na záver rozpravy predkladateľ zákona pán poslanec B. povedal práve k tomuto návrhu na riešenie dĺžky funkčného obdobia: „Osobne si viem predstaviť platnosť ustanovenia už na súčasných predstaviteľoch najvyššieho kontrolného úradu, ale opakujem, toto je vec skôr politická ako odborná. Vzhľadom na rozdielne názory by som preto odporúčal vyňať tento bod. Národná rada teda vo chvíli, keď schvaľovala zákon   o NKÚ,   sa   zaoberala   aj   otázkou,   či   predĺži   alebo   nepredĺži   funkčné   obdobie úradujúcich funkcionárov. Napokon v hlasovaní rozhodla o tom, že neakceptuje návrh na to, aby sa vzťahoval zákon aj na ich postavenie. Čiže, myslím si, že ťažko sa dnes dá rozumne vykonštruovať právny výklad, na základe ktorého by sme mohli dospieť k záveru, že hoci to národná rada urobiť nechcela, a hoci nič také v zákone ani v ústave nepovedala, platí, že funkčné obdobie sa bez ďalšieho predlžuje».

Po vystúpení zástupcu národnej rady predseda senátu oboznámil písomné vyjadrenia dotknutých osôb v danej veci, a to Ing. J. J. a Ing. Z. D., v rozsahu, ako to je uvedené v bode 4. 3 a 4. 4 I časti tohto nálezu, a prečítal tiež nasledovný úradný záznam predsedu I. senátu z 20. decembra 2004 vo veci sp. zn. I. ÚS 244/04 a sp. zn. I. ÚS 245/04:

„Dňa   20.   decembra   2004   v priebehu   prejednávania   uvedených   vecí   predseda I. senátu L. Mészáros (v prítomnosti E. Báránya a Š. Ogurčáka) sa telefonicky skontaktoval s predsedom   NKÚ   Ing.   Jozefom   Stahlom,   ktorého   stručne   oboznámil   s navrhovaným dočasným opatrením Dr. D. Borisovej a Dr. I. Malého v predmetných veciach a spýtal sa predsedu NKÚ, či už bola Ing. Z. D. uvedená do funkcie na NKÚ namiesto niektorého z menovaných sťažovateľov. Predseda NKÚ odpovedal,   že Ing.   Z. D. dosiaľ do funkcie uvedená nebola. Na otázku predsedu senátu, či predseda NKÚ mieni uviesť do funkcie Ing. Z. D. a kedy, Ing. J. Stahl odpovedal, že čaká na rozhodnutie ústavného súdu v daných veciach, a požiadal predsedu senátu, aby ho telefonicky, resp. faxovou správou čím skôr informoval o rozhodnutiach v predmetných veciach. Po skončení uvedených pojednávaní o spojení   vecí   I.   ÚS   238/04,   I.   ÚS   244/04   a I.   ÚS   245/04   predseda   senátu   telefonicky informoval   predsedu   NKÚ   o rozhodnutiach   v daných   veciach   a prvá   strana   obsahujúca výrok o predbežných opatreniach, resp. dočasných opatreniach v prejednávaných veciach bola odfaxovaná predsedovi NKÚ.“

Právny   zástupca   sťažovateľov   JUDr.   T.   Š.   na   reakciu   zástupcu   národnej   rady v podstate nasledovne odpovedal: „Treba v tejto súvislosti povedať jedno slovo alebo dve o požadovanej   úrovni   kvality   právnej   normy,   o ktorej   európske   inštancie   veľa   hovoria, pričom záver nemôže byť iný ako ten, že ústava v tomto ohľade ani zákon, ktorý sa týka NKÚ, je nekvalitný, vyslovene nekvalitný. Zo sťažnosti je celkom jasné, že chcú len, aby ústavný   súd   a národná   rada   rešpektovala   funkčné   obdobie   na   sedem   rokov,   ktoré   je v ústave. Nechcú byť ani dvanásť rokov ani doživotne, tak ako je to v niektorých krajinách.“ V súvislosti s predloženým rakúskym prípadom právny zástupca sťažovateľov ešte uviedol, že „v tomto prípade práve došlo k opačnému postupu, že etablovaný človek, funkcionár, následkom novej úpravy mu bolo skrátené funkčné obdobie na dvanásť rokov, tak ako to bolo v novej úprave. Ide o to, že táto úprava nezabudla povedať, čo sa zaratúva do obdobia, najmä ale že tu bola platná nová úprava, a nie stará“.

Po vystúpení právneho zástupcu sťažovateľov mu člen senátu Eduard Bárány položil nasledovnú   otázku: «(...)   Čo   Vás   vedie   k záveru,   že   v danom   prípade   z mlčania   možno usúdiť, že sa vzťahuje nové funkčné obdobie aj na tých ktorí už zastávali túto funkciu? Rakúsky prípad, ktorý ste uviedli, bol opačný a z hľadiska demokratickej legitimity je to podstatné. Bol prípadom skrátenia ex constitutione. Tu by sa z mlčania vyvodzovalo na „predĺženie“ (...), že sa vzťahuje aj na osoby, ktoré v dobe prijímania novely zastávali funkciu.»

Právny   zástupca   sťažovateľov   na   uvedenú   otázku   odpovedal,   že: „(...)   Rakúsky prípad nepovažujem za prameň práva (...). Odvolám sa iba na jednu vetu, ktorá do značnej miery vysvetľuje náš postoj, prečo uprednostňovať jedno pred druhým. (...) Tá jedna veta hovorí, že pre zákonodarcu alebo pre ústavodarcu tento stav bol neuspokojivý. To znamená, že neuspokojivý stav zmenil na uspokojivý. Aký stav považoval za uspokojivý, vyjadril v tom, že upravil nanovo funkčné obdobie. Ja sa odvolávam iba na to v tomto prípade, že nová situácia   vytvorená   právnym   predpisom   bola   rešpektovaná,   je   pravda,   že   i za   pomoci prechodného ustanovenia. (...) Ústava mlčí v otázke prechodného ustanovenia. A ak v tejto otázke mlčí nie v tom, že či sedem rokov alebo päť rokov, skrátka nehovorí nič o tom, čo s funkcionármi,   ktorý   neskončili   svoje   funkčné   obdobie   v lehote   nadobudnutia   účinnosti nového predpisu. No a v tomto prípade už samozrejme nastupujú keď už nie písané, tak nepísané úvahy a ja hovorím aj v súvislosti s tým rakúskym prípadom, že k novému záveru, k novému predpisu sa dôjde po tom, keď sa zistí, že ten starý nevyhovuje. To znamená, celkom jednoznačne, nevyhovovalo päť rokov, ustanovilo sa sedem rokov. Nepovedalo sa, čo s tými, ktorí neskončili svoje funkčné obdobie do 1. júla. (...) Napriek tomu, že národná rada uvažovala, neuviedla ani do ústavy ani do zákona to, čo nám tam chýba. Pritom pripomínam, že od 1. 7. 2001 do dnešného dňa je pomerne dlhá doba. (...) Pokiaľ ide o hodnotové   princípy,   verejný   záujem   je   stále   debatovaná   otázka,   nemá   legislatívnu formuláciu. Je veľa sporov o tom, čo verejný záujem je a čo nie je. V každom prípade je verejným záujmom, aby existoval predseda a podpredseda najvyššieho kontrolného úradu. To je ústavný činiteľ, je to ústavná funkcia. Verejný záujem spočíva minimálne v tom, aby boli.   A keď   sa   národná   rada   uzniesla,   že   bude   sedem   rokov,   tak   predpokladám,   že   je verejným záujmom a hodnotovo je vyššie sedemročné obdobie ako päťročné, pretože sa po dlhej úvahe zistilo, že päť rokov je málo. Či už z dôvodu nezávislosti, odbornosti a neviem, aké iné motívy môžu hrať úlohu. V každom prípade výsledok je jasný. Je to sedem rokov. To, že sa ústavodarca nevyjadril o veci expressis verbis, nemožno vyložiť inak. (...)

Člen senátu Štefan Ogurčák položil právnemu zástupcovi sťažovateľov nasledovnú otázku: „Môže orgán, ktorý danú právnu normu prijal, dodatočne podať jej výklad. Akú váhu tomuto výkladu pripisujete?“

Na   uvedenú   otázku   právny   zástupca   sťažovateľov   uviedol,   že „Priznám   sa,   už výsledok, že sme sťažnosť podali, znamená to, že prakticky nijakú. Autorský výklad je až za justičným   výkladom,   pretože   v tomto   prípade   nemá   národná   rada   ani   jurisdikčnú,   ani parajurisdikčnú právomoc (...) a napokon v jednej vete som sa už tak vyjadril, že vôbec nie je dôležité, čo chce zákonodarca povedať. Dôležité je, čo naozaj povedal. A v tomto je obsiahnuté aj to, že je dôležité aj to, čo nepovedal. Tak prechodné ustanovenie z hľadiska jeho váhy a miesta v normotvorbe nie je nejaké treťoradé alebo bezvýznamné. To relatívne každý jeden zákon, ktorý rieši stret záujmov, obsahuje prechodné ustanovenie a nevidím dôvod, že tu sa vynechalo, lebo je to absolútne zjavné, že to bolo treba riešiť. Pokiaľ ide o tú váhu autorského výkladu, (...) to nás neviaže, národná rada to už urobila, že podala takýto výklad. Ale keď je ten výklad sporný, čo s tým? Jedine ústavný súd. Keby to bolo tak, že národná rada svojím autorským výkladom zabezpečí ďalší postup, tak sme ticho“.

JUDr. J. D. na vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľov reagoval nasledovne: (...) Je tu ešte otázka demokratickej formy vlády a predlžovania funkčných období. My ústavu veľmi často vnímame ako text, ktorý by ani nemal byť súčasťou právneho poriadku, niekde tak na okrasu a nech nám nezasahuje do reality. Takým spôsobom sa nakladá predovšetkým s článkom 1.   Teda   článok 1 ods.   1 Slovenská   republika   je   demokratický   a právny štát. Ústavný   súd   cez   svoju   rozhodovaciu   činnosť   sa   dostal   k ustáleniu   nejakých   kritérií právneho štátu. Tá druhá časť tej istej vety, teda demokratický štát, slovo demokratický, zatiaľ do rozhodovacej činnosti ústavného súdu tak často neprerazila. Myslím si, že to je jedna z budúcich úloh uplatňovania ústavy na Slovensku dať nejaký právny rámec práve tomu prívlastku demokratický štát a je to teda vec, ktorá sa veľmi dôležito dostáva do tejto témy.   Podľa   môjho   presvedčenia   s demokratickou   formou   vlády   nemôže   byť   zlučiteľné predlžovanie   funkčného   obdobia   počas   jeho   plynutia.   (...)   Myslím   si,   že   jednoducho súčasťou   obsahu   demokratického   štátu   nevyhnutne   musí   byť   dodržiavanie   funkčných období, pretože len čo sa toto uvoľní, len čo padnú zábrany, len čo si povieme, že raz ustanovená osoba môže byť v tej funkcii bez opakovania voľby vlastne neurčitý čas, tak sa ničí demokratická forma vlády. Je to teda výnimočné opatrenie, v demokratickej spoločnosti to   musí   byť   nejakým   spôsobom   výslovne   povedané.   Musí   sa   diať   na   základe   nejakých kritérií. A to musím pripomenúť, keď sa ústava novelizovala v roku 2001, predlžovali sa ústavné, teda ústavou dané funkčné obdobia viacerých funkcionárov, nielen funkcionárov NKÚ, a tam, kde sa malo za to, že sú splnené dôvody na to, aby sa predĺžilo funkčné obdobie   úradujúcich   funkcionárov   štátu,   ústava   výslovne   povedala,   že   tieto   funkčné obdobia   sa   predĺžili.   Nepovedalo   sa   nič   také   vo   vzťahu   k predsedovi   a podpredsedom NKÚ“.

Právny   zástupca   sťažovateľov   na   uvedené   stanovisko   JUDr.   J.   D.   reagoval nasledovne: „(...) u generálneho prokurátora sa povedalo, že ostane vo funkcii tak dlho, ako bol zvolený. (...) Pokiaľ ide o demokratické princípy, ktoré by sa mali odraziť v tejto veci, povedzme, ja ich kladiem do obdobia normotvorby alebo ešte predtým, keď zákon má byť pripravený, a tvrdím, že práve v dôsledku princípov demokratického štátu sa pristúpilo k tomu, že sa funkčné obdobie predĺžilo. (...) Takže i keď je možné povedať, že vyzerá to tak ako osobný záujem funkcionárov ostať dlhšie ako tí noví, tak ja si myslím, že to je záujem štátu, a naviac toto riešenie, ktoré ponúka národná rada, je výsledkom politického zloženia, politického prístupu k veci.“

Právny zástupca sťažovateľov JUDr. T. Š. na záver navrhol, aby ústavný súd vyhovel „sťažnostiam v tom rozsahu, ktorý je aktuálny v čase Vášho rozhodnutia“.

Zástupca národnej rady JUDr. J. D. uviedol, že: „Jednu vetu na záver, politické zloženie parlamentu je všeobecne známou skutočnosťou, je rovnako všeobecnou známou skutočnosťou, že minimálne koalícia a opozícia majú rozdielne pohľady na riešenie väčšiny vecí. V tomto prípade ale je absolútne neopodstatnená téza o politickom prístupe k veci, pretože parlament bez ohľadu na svoje politické zloženie, bez ohľadu na akékoľvek strany alebo kluby rozhodol takmer jednomyseľne v tom, že funkčné obdobie skončilo a že zvolí nových   funkcionárov.   Je   to   teda   výsostne   právne   rozhodnutie,   aj   keď   v rozhodovaní národnej rady to nie je príliš časté rozhodnutie“.

III.

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 1 ústavy štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.  

Podľa   čl.   61   ods.   1   ústavy   na   čele   najvyššieho   kontrolného   úradu   je   predseda. Predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu volí a odvoláva národná rada.

Dĺžku funkčného obdobia predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu ustanovil ústavný zákon - Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z. a ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. - v čl. 61 ods. 3 takto:„Tá istá osoba môže byť zvolená za predsedu najvyššieho kontrolného úradu najviac v dvoch po sebe nasledujúcich päťročných obdobiach“.

Podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení zákona č. 458/2000 Z. z.:„Funkčné obdobie predsedu a podpredsedov je päť rokov“.   Ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorý ohľadom tohto ustanovenia nadobudol účinnosť 1. júla 2001, bolo zmenené funkčné obdobie predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu takto:

„Tá   istá   osoba   môže   byť   zvolená   za   predsedu   a   podpredsedu   najvyššieho kontrolného úradu najviac v dvoch po sebe nasledujúcich sedemročných obdobiach“. Podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 559/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení zákona č. 458/2000 Z. z. a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 559/2001 Z. z.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2002:

„Funkčné obdobie predsedu a podpredsedov je sedem rokov“.

Podľa prvej vety čl. 6 ods. 4 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, ktoré boli schválené uznesením národnej rady z 18. decembra 1996 č. 519 a ktoré boli publikované pod č. 19/1997 Z. z.:

«Vplyv navrhovaného zákona na právne vzťahy upravené doterajším zákonom treba do   návrhu   zákona   zaradiť   do   časti   označenej   nadpisom   „Prechodné   ustanovenia“ („Prechodné ustanovenie“).»

Ústavný zákon č. 90/2001 Z. z. a zákon č. 559/2001 Z. z. neobsahujú prechodné ustanovenia   o   vplyve   na   právne   vzťahy   upravené   dovtedajšími   normami   vo   vzťahu k predĺženiu funkčného obdobia predsedu a podpredsedu najvyššieho kontrolného úradu.

Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. (...)

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

IV.

1. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

2.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom a uzneseniami národnej rady zo 7. decembra 2004

- č. 1383, ktorým národná rada skonštatovala, že„1. funkčné obdobie predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky Jozefa Stahla, ktorý svoju funkciu začal vykonávať od 15. decembra 1999 uplynie dňom 15. decembra 2004,

2.   funkčné   obdobie   podpredsedov   Najvyššieho   kontrolného   úradu   Slovenskej republiky   Danice   Borisovej   a Igora   Malého,   ktorí   svoju   funkciu   začali   vykonávať   od 15. decembra 1999 uplynie dňom 15. decembra 2004“;

- č. 1384, ktorým národná rada zvolila „za predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky J. J. s tým, že funkciu predsedu začne vykonávať od 16. decembra 2004“;

-   č.   1385,   ktorým   národná   rada   zvolila „za   podpredsedníčku   Najvyššieho kontrolného   úradu   Slovenskej   republiky   Z.   D.   s tým,   že   funkciu   podpredsedníčky   začne vykonávať od 16. decembra 2004“,

došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov zúčastňovať sa na správe verejných vecí podľa čl. 30 ods. 1 ústavy a práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a s čl. 61 ods. 1 a 3 ústavy.

3. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický   a právny   štát.   Ústavné   požiadavky demokratického a právneho štátu vytvárajú predpoklady a medze výkonu verejnej (štátnej) moci.   Jednou   z požiadaviek   demokratického   právneho   štátu   založeného   na   princípe suverenity ľudu ustanovenou v čl. 2 ods. 1 ústavy, podľa ktorej štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo, je, že   verejná   (štátna)   moc   môže   byť   vykonávaná   výlučne   na   základe   demokratickej legitimácie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   atribútom   takto   chápanej   demokratickej   legitimity založenej   na   princípe   suverenity   ľudu   a demokratického   právneho   štátu   vo   vzťahu k verejným funkciám je ústavná požiadavka, aby ich vznik (verejných funkcií) bolo možné spätnou väzbou privodiť k ich prameňu, teda k občanovi, resp. k ľudu.

3. 1. Niet pochýb o tom, že do rámca výkonu verejnej moci - medzi inými - treba zahrnúť aj funkciu predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu.

Medzi účastníkmi tohto konania bolo nesporné, že sťažovatelia voľbami v národnej rade získali oprávnenie na výkon ich ústavných funkcií iba na päť rokov. Spornou otázkou bolo, či sa toto oprávnenie predĺžilo o ďalšie dva roky ex constitutione, resp. ex lege. Sťažovatelia   boli   do   svojich   verejných   ústavných   funkcií   ustanovení   výslovným aktom, a to voľbou v národnej rade v roku 1999 podľa v tom čase platného a účinného znenia čl. 61 ods. 3 ústavy a podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona o najvyššom kontrolnom úrade na päť rokov. Na voľbách do predmetných funkcií v roku 2004 sa nezúčastnili, to znamená, že ďalšiu demokratickú legitimáciu na výkon ústavnej funkcie predsedu, resp. podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu na viac ako päť rokov sťažovatelia voľbami v národnej rade podľa čl. 61 ods. 1 ústavy nezískali.

3. 2. Prechodné ustanovenia ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. a zákona č. 559/2001 Z.   z.   neobsahujú   žiadnu   zmienku   ohľadom dĺžky   funkčného   obdobia   predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu. Sťažovatelia sú však toho názoru, že «toto „mlčanie“   nemožno   z viacerých   dôvodov   vyložiť   in   fraudem   ohľadne   dĺžky   funkčného obdobia   v riešenom   prípade,   v prvom   rade   pre   zjavnú   povinnosť   favorizácie   predpisu, účinného v čase rozhodovania». Sťažovatelia teda zmenu ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. a novelu zákona č. 559/2001 Z. z. vo vzťahu k predĺženiu funkčného obdobia predsedu a podpredsedu najvyššieho kontrolného úradu vykladajú tak, že tieto retroaktívne pôsobia aj na právne vzťahy, na základe ktorých boli zvolení do funkcie predsedu, resp. podpredsedov najvyššieho   kontrolného   úradu.   Ústavný   súd   sa   preto   v ďalšom   zameral   na   to,   či sťažovatelia   mohli   nadobudnúť   demokratickú   legitimáciu   na   výkon   svojich   ústavných funkcií predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu zmenou ústavy ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. a novelou zákona č. 559/2001 Z. z.

3. 3. Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že v našom ústavnom poriadku sa uplatňuje zásada „lex retro non agit“ (teda „zákon nemá spätnú účinnosť“), keď napr. uviedol, že k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych   noriem,   ktorý   je   významnou   demokratickou   zárukou   ochrany   práv   občanov a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). K tomu treba dodať, že k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je rovnako významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty.

Právna teória rozoznáva retroaktivitu pravú a nepravú. Pravá retroaktivita zahrňuje prípady,   keď   právna   norma   reglementuje   i vznik   právneho   vzťahu   a nároky   z neho vzniknuté pred jej účinnosťou (teda o pravom spätnom pôsobení nového zákona ide vtedy, keď pôsobí aj pre minulú dobu). Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva, ktoré vznikli za platnosti práva starého, sa spravujú zásadne týmto právom, a to až do doby účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi právom   novým   (teda   o   nepravom   spätnom   pôsobení   hovoríme   vtedy,   keď   nový   zákon nariaďuje, že má byť použitý i na staré právne pomery už založené, ale iba od doby, keď začína   pôsobnosť   nového   zákona,   alebo   ešte   od   neskoršej   doby   (mutatis   mutandis PL. ÚS 38/99).

Pri   posudzovaní   danej   veci   bolo   potrebné   zodpovedať   predovšetkým   otázku,   či ustanovenia čl. 61 ods. 3 ústavy a § 8 ods. 3 zákona o najvyššom kontrolnom úrade možno označiť za retroaktívne, a pokiaľ áno, či ide o pravú alebo o nepravú retroaktivitu. V prípade kladnej   odpovede   je   ďalej   otázna   ústavnoprávna   akceptovateľnosť   alebo neakceptovateľnosť retroaktívnej právnej normy.

3. 4. Pravá spätná účinnosť by bola v prípade ustanovení čl. 61 ods. 3 ústavy a § 8 ods. 3 zákona o najvyššom kontrolnom úrade daná iba za predpokladu, pokiaľ by sa týkala vzniku predmetných   právnych   vzťahov (voľby predsedu   a podpredsedov)   pred 1.   júlom 2001, resp. pred 1. januárom 2002. Normy uvedeného ústavného zákona a zákona však pôsobia zásadne do budúcnosti, teda v danom prípade nejde o pravú retroaktivitu.

3. 5. Pokiaľ ide o nepravú retroaktivitu, všeobecne v prípadoch stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy   vzniknuté   podľa   zrušenej   právnej   normy   riadia   právnou   normou   novou.   Vznik právnych vzťahov existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, resp. právne   nároky,   ktoré   z týchto   vzťahov   vznikli   sa   riadia   zrušenou   právnou   normou (dôsledkom   opačnej   interpretácie   stretu   právnych   noriem   by   bola   pravá   retroaktivita). Aplikuje sa   tu   princíp   ochrany   právnych   vzťahov,   ktoré   vznikli v minulosti.   V prípade sťažovateľov   právne   vzťahy   ohľadom   kreovania   ich   funkcií   (voľby)   a   právne   nároky súvisiace   s ich   zvolením (právo vykonávať funkciu   po určitú   dobu) sa   riadia   zrušeným (zmeneným) ustanovením ústavy a zákona.

Ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. došlo ku predĺženiu funkčných období viacerých ústavných   funkcií   (napr.   sudcov   ústavného   súdu,   predsedu   a podpredsedov   najvyššieho kontrolného úradu). Novela ústavy obsahuje prechodné ustanovenia, podľa ktorých sa nové funkčné obdobia nevzťahujú na sudcov ústavného súdu, a zároveň umožňuje osobám, ktoré zastávali tieto funkcie, napriek novému obmedzeniu počtu povolených funkčných období, aby sa znova uchádzali o tieto funkcie. Novela ústavy mlčí o subjektoch, ktoré zastávali v momente jej účinnosti funkcie predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu.

Chápanie   intertemporality,   bežné   najmä   v súkromnom   práve,   by   mohlo   viesť   k záveru, že predseda a podpredsedovia najvyššieho kontrolného úradu, teda sťažovatelia, by svoje funkcie, ktoré získali podľa predchádzajúcej právnej úpravy, a ktorých trvanie sa má riadiť už podľa novely ústavy, mali zastávať nie päť, ale sedem rokov. Pri takomto chápaní by z mlčania ústavodarcu i zákonodarcu vyplynulo, že sťažovatelia majú funkcie predsedu a podpredsedov   najvyššieho   kontrolného   úradu   zastávať   o dva   roky   dlhšie   v porovnaní s obdobím, na ktoré boli zvolení. Došlo by teda ku predĺženiu ich funkčných období o dva roky   počas   zastávania   funkcií.   V danom   prípade   však   ide   o ústavné   právo   a funkcie predsedu   a podpredsedov   najvyššieho   kontrolného   úradu   sú   významnými   ústavnými funkciami. Ich nositelia sa významne podieľajú na výkone štátnej moci, k čomu potrebujú v každom   momente   zastávania   ich   funkcie   demokratickú   legitimitu.   Vyplýva   to z charakteristiky   Slovenskej   republiky   ako   demokratického   a právneho   štátu   obsiahnutej v čl. 1 ods. 1 ústavy.

Okrem uvedeného v prípade, že lex posterior zmenil, resp. zrušil právne pomery, ktoré   vznikli   na   základe legis   prioris,   ústavnoprávna   akceptovateľnosť   nepravej retroaktivity vo vzťahu k verejnoprávnym inštitútom zakotveným v čl. 61 ods. 3 ústavy a § 8 ods. 3 zákona o najvyššom kontrolnom úrade by ani nebola možná, pretože by bol porušený ústavný princíp demokratickej legitimácie verejnej moci, resp. suverenity ľudu v zmysle toho, ako to bolo uvedené v bode 3 časti IV tohto nálezu. Napokon treba dodať, že od   zásady   zákazu   retroaktivity   vo   vzťahu   k základným   právam   a slobodám   je   možné odchýliť   sa   celkom   výnimočne,   a to   výslovným   pozitívnym   (intertemporálnym) ustanovením, čo v danom prípade absentovalo.

V tejto súvislosti už Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 78/92 vyslovil, že „princípy právneho štátu a právnej istoty   vyžadujú,   aby   bol   každý   ústavne   možný   prípad   retroaktivity   výslovne   obsiahnutý v ústave, resp. v zákone a aby sa vyriešili s tým spojené prípady tak, aby nadobudnuté práva boli riadne chránené“.

Národná   rada   je   zároveň   ústavodarným   a zákonodarným   orgánom   a zároveň   aj orgánom, ktorý volí predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu.

Ústavný   súd   si   je   vedomý   toho,   že   národná   rada   v prípade   existencie   silného verejného záujmu v prípadoch stretu starej a novej právnej normy môže ústavnou väčšinou hlasov   (a   v tomto   prípade   aj   zákonom) rozhodnúť   prípadne   aj   o predĺžení   funkčného obdobia už kreovaných verejných funkcií, v prípade sťažovateľov o predĺžení funkčného obdobia predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu z piatich na sedem rokov, avšak takéto právne pomery sú viazané na rozhodnutie štátneho orgánu (v danom prípade funkcia predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného úradu na voľbu v národnej rade), po zmene právnej úpravy je preto naplnenie obsahu právnych vzťahov opäť podmienené voľbou   v národnej   rade,   teda   nikdy   nevznikajú   iba „mlčky“, preto   ani zmena   takýchto verejnoprávnych vzťahov nemôže byť vykonaná „konkludentne“, ale vždy iba explicitným intertemporálnym ustanovením.

Predseda a podpredsedovia najvyššieho kontrolného úradu získavajú svoje funkcie voľbou   v národnej   rade   (na   dobu   určenú   právnou   úpravou   platnou   v dobe   voľby). Predĺženie   funkčného   obdobia   ústavného   činiteľa   počas   výkonu   jeho   funkcie   je v demokratickom   a   právnom   štáte   výnimočným   a neobvyklým,   lebo   sa   vyskytuje   iba v dobách   kríz   a je problematické   z hľadiska   demokratickej   legitimity   na výkon   funkcie. Preto k nemu treba pristupovať opatrne a musí vyplývať z nespochybniteľného prejavu vôle na to príslušných ústavných orgánov.

Ústavný   súd   uznáva,   že   ide   o prípad   kladúci   značné   nároky   na   výklad   ústavy. Národná   rada   ako   orgán,   ktorý   volí   predsedu   a podpredsedov   najvyššieho   kontrolného úradu,   musí   v rámci   výkonu   svojej   právomoci   aplikovať   a teda   aj   vykladať   relevantné ustanovenia ústavy. Ústavný súd konštatuje, že (inak aj autentický) výklad národnej rady v danom prípade nebol svojvoľný ani zjavne neodôvodnený. Možno preto dôjsť k záveru, že výklad národnej rady ani neviedol k porušeniu označených základných práv sťažovateľov.

V podmienkach demokracie sa demokratická legitimita na výkon ústavnej funkcie získava výslovným aktom, ustanovením ústavy alebo zákona a nemožno ju vyvodiť z už spomínaného spojenia systematického výkladu ústavy a mlčania   ústavy a zákona. Inými slovami   povedané,   oprávnenie   na   výkon   ústavnej   funkcie   sa   v demokracii   získava explicitným aktom a/alebo výslovným ustanovením platného práva.

5.   Ústavný   súd   si   je   vedomý   náročnosti   zvažovania   medzi   bežným   chápaním intertemporality   a potrebou   výslovného získania demokratickej   legitimity pre každý   deň zastávania verejnej funkcie a vzhľadom na už uvedenú argumentáciu uzatvára, že základné právo sťažovateľov zúčastňovať sa na správe verejných vecí podľa čl. 30 ods. 1 ústavy a právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30   ods.   4   ústavy   v spojení   s čl.   1   ods.   1   a s   čl.   61   ods.   1   a 3   ústavy   napadnutými uzneseniami národnej rady porušené nebolo.

6. Prípadné úvahy o porušení čl. 2 ods. 1 čl. 12 ods. 1 ústavy v okolnostiach danej veci by boli závislé od vyslovenia porušenia práv uvedených v bode 5 tejto časti nálezu, a preto aj ohľadom namietaného porušenia týchto článkov ústavy konštatoval, že právo sťažovateľov porušené nebolo.

7. Sťažovatelia okrem vyslovenia porušenia označených základných práv ústavný súd žiadali, aby svojím rozhodnutím zrušil napadnuté uznesenia národnej rady a priznal im primerané finančné zadosťučinenie.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že oba výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné práva, ktorých porušenia sťažovatelia namietali, porušené neboli, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní podrobnejšie nezaoberal.

8. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Keďže   sťažovatelia   v konaní   neuspeli, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ani ich návrhom na náhradu trov konania.

9. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.

Keďže ústavný súd vykonateľnosť uznesenia národnej rady č. 1383 zo 7. decembra 2004   a   č.   1384   zo   7. decembra   2004   odložil   do   právoplatnosti   rozhodnutia   o ústavnej sťažnosti podanej v týchto veciach, samostatne nebolo potrebné o zrušení týchto uznesení rozhodnúť.   Funkčné   obdobie   novozvoleného   predsedu   a podpredsedov   najvyššieho kontrolného úradu začne plynúť ich uvedením do funkcie.

Zo všetkých   uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2005