SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 237/2016-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátkou JUDr. Oľgou Michalíkovou, Jarková 89, Prešov, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konanívedenom pod sp. zn. 1 Sd 94/2013 a jeho uznesením z 8. júla 2014 a postupom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 So 150/2014 a jeho uznesenímzo 16. decembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2016doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sd 94/2013 a jeho uznesením z 8. júla 2014 (ďalej aj„uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 So 150/2014 a jeho uznesenímzo 16. decembra 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti opisuje postup krajského súdu a najvyššieho súdu vo veciňou podaného opravného prostriedku proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne o priznanístarobného dôchodku, ktoré jej malo byť„fakticky doručené až 4. 11. 2013... so sprievodným listom zo dňa 25. 10. 2013“. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že uvedenérozhodnutie jej v roku 1996 nebolo doručené, a z tohto dôvodu nemohla zistiť, že v roku1996 priznaný dôchodok jej nebol vypočítaný v správnej výške. Namieta nesprávnosťprocesného postupu označených súdov poukazujúc na obsah ustanovenia § 250b ods. 2prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj na skutočnosť, že postuppodľa tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku súdy aplikovali bez bližšiehozdôvodnenia napriek tomu, že sa vzťahuje na rozhodovanie súdu o žalobách protirozhodnutiam a postupom správnych orgánov, a nie na rozhodovanie o opravnýchprostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Takýmto postupom krajského súdua najvyššieho súdu v právnej veci sťažovateľky malo byť porušené jej základné právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti taktorozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu - upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sd/94/2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedené pod č. k. 9 So/150/2014 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So/150/2014 zo dňa 16. decembra 2015 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva náhrada trov konania právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR v sume 303,16 €, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Oľgy Michalíkovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľky uznesenímkrajského súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochranyzákladného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžeposkytnúť iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, žeochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06,III.ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, súprimárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).
Keďže v danom prípade podliehalo uznesenie krajského súdu revíznej právomocinajvyššieho súdu v konaní o podanom odvolaní, preskúmanie napadnutého uzneseniakrajského súdu by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1ústavy, pretože jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrí do právomocinajvyššieho súdu. V súvislosti s namietaným porušením označených práv je pretoz ústavného hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie postupu najvyššieho súdu, ktorýv danom prípade právoplatne rozhodoval o podanom opravnom prostriedku v rámciodvolacieho konania (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniukrajského súdu a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, odmietol pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, žemôže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 9 So 150/2014 zo 16. decembra 2015,ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu potom, ako uviedol znenie § 246c, § 250l ods. 2,§ 250b ods. 2 a 3, § 250ja ods. 3 a § 219 ods. 1 OSP, sformuloval v podstatnom túto právnuargumentáciu:
«Analogicky je v zmysle § 250l O. s. p. aj na konania o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa tretej hlavy O. s. p. možné použiť § 250b ods. 2 a 3 O. s. p. V danom prípade navrhovatelia podala opravný prostriedok podľa tretej hlavy piatej časti O. s. p. proti rozhodnutiu odporcu o priznaní starobného dôchodku zo dňa 07. 10. 1996. Tvrdila, že napadnuté rozhodnutie z roku 1996 jej nebolo nikdy doručené, bol jej doručený len rovnopis (kópia) rozhodnutia v roku 2013.
Z dávkového spisu odporkyne vyplýva, že rozhodnutie odporkyne z 07. 10. 1996 bolo navrhovateľke v súlade s § 124 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení zaslané ako obyčajná listová zásielka. Navrhovateľka sa (nového) doručenia rozhodnutia do roku 2013 nedomáhala, pričom starobný dôchodok poberala od jeho priznania. Z dávkového spisu naviac vyplýva, že dňa 02. 11. 2010 do dávkového spisu nahliadla a dňa 05. 11. 2010 predložila odporkyni tlačivo „Príloha k žiadosti o dôchodok“, ktorou preukazovala zaradenie zamestnania od 01. 02. 1964 do 01. 01. 1979 do II. pracovnej kategórie; na základe toho odporkyňa rozhodnutím 1, číslo 396 127 7620 0 zo 07. 01. 2011 zvýšila starobný dôchodok navrhovateľky od 05. 11. 2007, teda tri roky spätne, na 10 544,- Sk mesačne.
Ustanovenie § 250b ods. 2, 3 O. s. p. umožňuje aby súd nariadil doručenie rozhodnutia, len ak neuplynuli tri roky od vydania rozhodnutia.
Pokiaľ sa navrhovateľka v období troch rokov od jeho vydania, teda od 07. 10. 1996 do 07. 10. 1999, nedomáhala na súde odstránenia tvrdenej nečinnosti odporkyne, spočívajúcej v nedoručení rozhodnutia, potom doručenie jeho fotokópie v roku 2013 nemôže pre ňu znamenať výhodnejšie postavenie ako v prípade, v ktorom by sa domáhala postupu podľa § 250b ods. 2 veta prvá v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p.
Opravný prostriedok bol preto podaný po lehote a krajský súd nemal inú možnosť ako ho odmietnuť.
Vzhľadom na uvedené krajský súd správne rozhodol o odmietnutí opravného prostriedku. Odvolací súd preto jeho uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. a § 250l ods. 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.»
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobnepráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý samôže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosťsúdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve nasúdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahuzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jehoveci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladneinterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.
Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase so záverom najvyššieho súduo oneskorenom podaní opravného prostriedku proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovneo priznaní dôchodku a s odôvodnením tohto záveru najvyšším súdom odkazujúcim naustanovenie § 250b OSP.
Ústavný súd preskúmavajúc rozhodnutie najvyššieho súdu v medziach svojejprávomoci z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí, dospel nazáklade sťažnosti podľa čl. 127 ústavy k záveru, že odmietnutím opravného prostriedkusťažovateľky proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne uznesením krajského súdu v spojenís uznesením najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyššísúd sa otázke včasnosti podania opravného prostriedku sťažovateľkou podľa tretej hlavypiatej časti Občianskeho súdneho poriadku primerane venoval a ústavne akceptovateľnýmspôsobom na vec aplikoval relevantnú zákonnú úpravu, keď poukazujúc na ustanovenie§ 250l ods. 2 OSP o povinnosti súdu konajúceho podľa tretej hlavy piatej časti Občianskehosúdneho poriadku použiť primerane ustanovenia druhej hlavy piatej časti Občianskehosúdneho poriadku dospel k záveru, že podľa § 250b ods. 3 OSP už lehota na postup súduv zmysle § 250b ods. 2 OSP, a tak aj na podanie opravného prostriedku sťažovateľke dávnouplynula. Najvyšší súd teda nekonal arbitrárne, pokiaľ vo veci sťažovateľky použilustanovenie § 250b ods. 2 a 3 OSP, z ktorých vyplýva, že všeobecný súd môže správnemuorgánu uložiť doručenie správneho rozhodnutia tomu, kto tvrdí, že mu takéto rozhodnutiesprávneho orgánu nebolo doručené iba v lehote troch rokov od jeho vydania, keďžesťažovateľkou napádané správne rozhodnutie bolo vydané dávno pred touto trojročnoulehotou. Uznesenie najvyššieho súdu uvádza nielen obsah uvedených relevantnýchzákonných ustanovení, ale aj z nich vyvodené právne posúdenie, a preto ústavný súdvyhodnocuje uznesenie najvyššieho súdu ako dostatočne odôvodnené a ústavne udržateľné.
Právne hodnotenie veci sťažovateľky realizované najvyšším súdom nevykazujeznaky svojvoľného rozhodnutia ani rozhodnutia neodôvodneného či vychádzajúcehozo zjavného omylu v skutkových, resp. právnych otázkach. Nevyplýva z nich ani takáaplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bolapopretím ich podstaty a zmyslu. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) pritom rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnuochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusírozhodovať v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodova námietok. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu potvrdzujúcehozávery krajského súdu nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnejneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavnýsúd pripomína, že nie je ďalšou inštanciou všeobecného súdnictva oprávnenou zasahovaťdo výsledkov súdneho konania, pokiaľ sú tieto svojimi účinkami zlučiteľné s obsahomzákladného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.Z ústavnoprávneho hľadiska teda niet žiadneho dôvodu na spochybňovanie záverovnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu, a preto ústavný súd považuje sťažnosť v tejtočasti za zjavne neopodstatnenú, na základe čoho ju bolo namieste odmietnuť podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľkyv danej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2016