znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 237/2012-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti Z. T., L., zastúpeného spoločnosťou K., advokátska kancelária, s. r. o., B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   J.   K.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/1997, neskôr vedenom pod sp. zn. 10 C 123/2010, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. T. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/1997, neskôr vedenom pod sp. zn. 10 C 123/2010, p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Liptovský Mikuláš p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/1997,   neskôr   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   123/2010,   konal   bez   zbytočných prieťahov.

3. Z. T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 300 € (slovom tritisíctristo eur), ktoré j e Okresný súd Liptovský Mikuláš p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Liptovský   Mikuláš j e   p o v i n n ý   uhradiť   Z.   T.   trovy   právneho zastúpenia v sume 323,40 € (slovom tristodvadsaťtri   eur a štyridsať centov) na účet jeho právneho zástupcu spoločnosti K.., advokátska kancelária, s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2012 doručená   sťažnosť   Z.   T.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   spoločnosťou   K., advokátska kancelária, s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. K.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/1997, neskôr vedenom pod sp. zn. 10 C 123/2010.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 11 C 150/1997, neskôr vedené pod sp. zn. 10 C 123/2010, začalo 30. septembra 1997, keď bola sťažovateľom ako žalobcom podaná žaloba proti spoločnosti V., s. r. o. (ďalej len „žalovaný“   alebo   „žalovaný   v   1.   rade“),   o   zaplatenie   sumy   101 500 Sk   (3 369,18 €) s príslušenstvom   a   po   zmene   žaloby   o   zaplatenie   sumy   106 575 Sk   (3 537,64 €) s príslušenstvom.

Rozsudkom   z 10.   júna 1998   okresný   súd   vyhovel   žalobe sťažovateľa   a   zaviazal žalovaného   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   106   575   Sk   (3   537,64   €)   so   17,6   %   úrokom z omeškania od 21. júla 1996 až do zaplatenia a trovy konania.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 6 Co 483/1999 z 13. októbra 1999 zrušil rozsudok okresného súdu z 10. júna 1998 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   podaním   z 12.   decembra 2003 rozšíril   žalobu o ďalšieho   žalovaného spoločnosť D., spol. s r. o. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“).

Sťažovateľ uviedol, že „Po vrátení spisu Okresnému súdu..., prvostupňový súd riadne nekonal,   bol   nečinný   a   nekonal   vo   veci   viac   ako   dva   roky,   keď   prvý   procesný   úkon po vrátení veci na ďalšie konanie vykonal až dňa 04. 12. 2003, kedy sa konalo pojednávanie vo veci... Sťažovateľ podaním zo dňa 12. 12. 2003 navrhol, aby... pristúpil do konania ďalší účastník na strane žalovaného, a to spoločnosť D., spol. s. r. o...

Podaním zo dňa 10. 11. 2004 žiadal sťažovateľ Okresný súd... o vytýčenie termínu pojednávania, a to z dôvodu, že od zaslania návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania, sťažovateľ neobdržal od konajúceho súdu žiadnu korešpondenciu (po dobu takmer 11 mesiacoch od zaslania vyššie uvedeného návrhu sťažovateľa).

Okresný súd... listom zo dňa 29. 11. 2004 oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa, že dňa 01. 09. 2004 došlo vo veci k zmene zákonného sudcu a vyzval ho na doplnenie návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania a na doručenia doplneného návrhu ďalšiemu účastníkovi   konania   na   strane   žalovaného.   Sťažovateľ   na   základe   výzvy   súdu doplnil podaním zo dňa 10. 12. 2004 návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na   strane   žalovaného.   Uznesením   zo   dňa   28.   12.   2004...   Okresný   súd...   pripustil   do konania... žalovaného v 2/rade...“.

Okresný súd druhýkrát vo veci rozhodol rozsudkom z 25. apríla 2005, ktorým uložil žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 53 287,50 Sk (1 768,82 €) so 17,6 % úrokom z omeškania od 21. júla 1996 do zaplatenia, žalobu vo zvyšku a proti žalovanému v 1. rade zamietol a žiadnemu účastníkovi konania nepriznal právo na náhradu trov konania.

Na odvolanie sťažovateľa i žalovaného v 2. rade bol spis predložený krajskému súdu, ktorý ho bez meritórneho rozhodnutia o odvolaniach vrátil okresnému súdu 31. júla 2006 na jeho doplnenie v časti chýbajúceho rozhodnutia o trovách konania vo vzťahu sťažovateľa k žalovanému v 1. rade.

Okresný   súd   30.   januára   2007 „t.   z.   takmer   po   6   mesiacoch   od   vrátenia   spisu odvolacím súdom“ vydal dopĺňajúci rozsudok k svojmu rozsudku z 25. apríla 2005, ktorým rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému v 1. rade proti sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania.

O odvolaniach sťažovateľa a žalovaného v 2. rade proti rozsudku okresného súdu z 25. apríla 2005 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 75/2007 z 12. decembra 2007, ktorým rozsudok okresného súdu z 25. apríla 2005 potvrdil v jeho zamietajúcej časti a v   časti   výroku   o   trovách   konania   vo   vzťahu   k   žalovanému   v   1.   rade,   zmenil vo vyhovujúcej časti [vo výroku, ktorým bola žalovanému v 2. rade uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 53 287,50 Sk (1 768,82 €) so 17,6 % úrokom z omeškania od 21. júla 1996 do zaplatenia] tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania žalovaného v 1. rade a trov konania žalovaného v 2. rade.

Na   základe   sťažovateľom   podaného   dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu z 12. decembra   2007,   ktoré   bolo   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) doručené 23. apríla 2008, najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 113/2008 z 29.   apríla   2010   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   v   časti   dovolaním   napadnutého zmeňujúceho výroku a vec v rozsahu zrušenia vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 211/2010 z 23. marca 2011 zrušil rozsudok okresného súdu z 25. apríla 2005 vo vyhovujúcej časti a v časti výroku o trovách konania vo vzťahu sťažovateľa a žalovaného v 2. rade a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

K   priebehu   konania   po   vrátení   veci   okresnému   súdu   sťažovateľ   uviedol: „Dňa 29. 03. 2011 sa konalo pojednávanie na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši. Konanie bolo odročené na... 19. 04. 2012 za účelom vyhlásenia rozhodnutia vo veci.“

Ústavný súd dožiadaním okresného súdu 2. mája 2012 zistil, že okresný súd vo veci tretíkrát   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   10   C   123/2010   z   19.   apríla   2012   tak,   že   žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ   namietal,   že   okresný   súd „vo   veci   sa   riadne   nekoná,   čím   dochádza k porušovaniu   práva   na   spravodlivý   proces   a   neodôvodneným   prieťahom   v   konaní“, a uviedol, že „... predmetná právna vec nie je natoľko komplikovaná a náročná, aby mohla ospravedlniť prieťahy v konaní okresného súdu... správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci   absolútne   nezapríčinilo   spôsobené   prieťahy   v   konaní...   prieťahy   v   konaní   boli spôsobené postupom súdu...“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Konaním   Okresného   súdu   v   Liptovskom   Mikuláši   vedeným   pod   sp.   zn. 11C/150/1997 neskôr prevedené pod sp. zn. 10C/123/2010 bolo porušené základné právo Z. T... zakotvené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky... čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Okresnému   súdu   v   Liptovskom   Mikuláši   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn... 10C/123/2010 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Z.   T...   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5.000,-   €...   ktoré   je Okresný súd v Liptovskom Mikuláši povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia Z. T., vo výške 323,40 €... na účet právneho zástupcu... do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 237/2012-13 zo 16. mája 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd listom č. k. Spr 661/12- 14 zo 6. júna 2012 a uviedol: „Návrh Z. T. proti V., s. r. o. Ž. na zaplatenie 101.500,- Sk s príslušenstvom bol doručený tunajšiemu súdu dňa 02. 10. 1997 a vec bola zapísaná pod sp. zn. 11C/150/1997 – pridelená sudcovi J. M. Nakoľko tento sa cítil byť vo veci zaujatý, spis bol dňa 15. 10. 1997 predložený Krajskému súdu v Žiline, ktorý vylúčil sudcu JUDr. J. M. a ďalších dvoch sudcov z prejednávania a rozhodovania veci. Následne bola táto pridelená podľa   §   16   ods.   2   O.   s.   p.   sudcovi   JUDr.   V.   K.,   ktorý   konal   plynulo.   Proti   rozsudku vyhlásenému dňa 10. 06. 1998 bolo podané odvolanie, v dôsledku čoho bol spis dňa 04. 11. 1998   predložený   Krajskému   súdu   v   Žiline,   ktorý   uznesením   6Co/483/99-72   zo   dňa   13. októbra 1999 zrušil rozsudok okresného súdu – spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 01. 06. 2000.

Sudca JUDr. V. K. bol od augusta 2000 dlhodobo práceneschopný a následku ku dňu 28.   02.   2001   prestal   byť   sudcom   tunajšieho   súdu   z   dôvodu   odchodu   do starobného dôchodku. Uvedená vec bola preto pridelená sudkyni JUDr. B. M., ktorá však prvý úkon vo veci   vykonala   až   dňa   19.   11.   2002,   keď   požiadala   o vyhotovenie   výpisu   z obchodného registra   a   ďalší   úkon   bol   vykonaný   až   13.   11.   2003,   kedy   sudkyňa   určila   termín pojednávania na deň 04. 12. 2003. Pojednávanie sa 04. 12. 2003 síce uskutočnilo, ale bolo odročené na neurčito. Ďalšie úkony sudkyňa JUDr. B. M. v tejto veci nevykonávala, pričom dňom   07.   02.   2004   odišla   do   starobného   dôchodku   a   v   súvislosti   s   tým   požiadala   o prerušenie výkonu funkcie sudcu.

V prvom štvrťroku 2004 z tunajšieho súdu odišli spolu traja sudcovia (okrem JUDr. B. M., ešte JUDr. J. M. a Mgr. Ľ. T.) takže došlo k zníženiu počtu sudcov z 10 na 7. Pri tomto stave nebolo možné zvládnuť priebežne vybavovanie všetkých vecí, zvlášť keď po odchádzajúcich sudcoch ostalo množstvo nevybavených vecí. V rámci prerozdelenia spisov po uvedených sudcoch, bola táto vec pridelená sudkyni B. K., ktorá vo veci začala konať dňa   29.   11.   2004   a   odvtedy   plynulo   konala   až   do   rozhodnutia   vo   veci   rozsudkom 11C/150/1997-135   zo   dňa   25.   04.   2005;   voči   tomuto   podali   odvolanie   navrhovateľ   aj odporca, pričom spis bol predložený Krajskému súdu v Žiline dňa 10. 10. 2005. Krajský súd vrátil tento spis tunajšiemu súdu prvýkrát 09. 01. 2007, za účelom vydania dopĺňacieho rozsudku   ohľadne   výroku   o   trovách   konania   –   sudkyňa   B.   K.   vo   veci   ihneď   nariadila pojednávanie na deň 30. 01. 2007 a po vydaní dopĺňacieho rozsudku 09. 03. 2007 bol spis opäť   predložený   Krajskému   súdu   v Žiline   dňa   10.   10.   2005.   Krajský   súd   rozhodol rozsudkom 7Co/75/2007-205 zo dňa 12. 12. 2007, pričom spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 25. 03. 2008 – tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 07. 04. 2008.

Dňa 23. 04. 2008 navrhovateľ podal proti tomuto rozsudku dovolanie – v dôsledku čoho bol dňa 02. 06. 2008 spis predložený Najvyššiemu súdu SR, ktorý rozhodol uznesením 3Cdo/113/2008 zo dňa 29. 04. 2010 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil (spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 07. 06. 2010). V čase vrátenie spisu z Najvyššieho súdu SR už ani B. K. nebola sudkyňou tunajšieho súdu (ku dňu 13. 02. 2010 sa vzdala výkonu funkcie sudcu z dôvodu odchodu do starobného dôchodku). Spis bol pridelený sudkyni JUDr. E. U., ktorá vec zreferovala a spis bol dňa 29. 07. 2010 predložený Krajskému súdu v Žiline. Tento rozhodol   uznesením   7Co   211/2010   zo   dňa   23.   03.   2011   tak,   že   zrušil   rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie – spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 30. 09. 2011. Vo veci ďalšie úkony vykonávala sudkyňa JUDr. E. U., ktorá nariadila vo veci   pojednávanie   na   deň   29.   03.   2012;   toto   pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom vyhlásenia rozsudku na deň 19. 04. 2012. Navrhovateľ podal odvolanie, ktoré bolo súdu doručené dňa 10. 05. 2012. Súd následne vykonal úkony spojené s podaním odvolania a po uplynutí lehôt na vyjadrenie k odvolaniu bude spis predložený Krajskému súdu v Žiline. Z   uvedeného   potom   vyplýva,   že   tunajší   súd   nekonal   plynulo   od   júla   2000 do novembra   2003   (vtedy   bolo   nariadené   pojednávanie   na   deň   04.   12.   2003).   Pokiaľ sa nevykonávali   úkony   od   januára   2004   do   novembra   2004,   nečinnosť   bola   zavinená nedostatočným obsadením tunajšieho súdu,   keď nebolo možné bez konať bez prieťahov vo všetkých veciach, ktoré boli sudcom pridelené. Inak tunajší súd vo veci konal plynulo v primeraných lehotách. Na dĺžku konania má vplyv aj doba, po ktorú prebiehalo vo veci odvolacie konania a neskôr dovolacie konanie.“

Okresný   súd   listom   č.   k.   Spr   661/12-14   zo   6.   júna   2012   a   právny   zástupca sťažovateľa listom z 13. júna 2012 oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od neho očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom na predmet konania, ktorým je nárok na vrátenie peňažného vkladu pri stávke, nie je možné napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého   konania   ústavný   súd   nemôže   pripísať   na   vrub   faktickej   náročnosti prerokovávanej   veci.   Po   právnej   stránke   ide   o   vec,   ktorá   patrí   k   štandardnej   agende všeobecných súdov a nie je právne zložitá.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ,   ktorý   je   účastníkom   posudzovaného   konania   ako   navrhovateľ,   prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Priebeh konania zistený ústavným súdom z vyžiadaného spisu okresného súdu zodpovedá chronológii   úkonov   tak,   ako   boli   opísané   jednak   v   sťažnosti   sťažovateľa,   ako   aj vo vyjadrení okresného súdu.

Z   uvedeného vyplýva, že   posudzované konanie začalo 2.   októbra   1997 podaním návrhu sťažovateľom, pričom konanie vo veci doteraz nie je ukončené.

Okresný súd v podstatnej časti   konania trvajúceho toho času viac ako 14 rokov rozhodol prvýkrát rozsudkom z 10. júna 1998, ktorý bol zrušený uznesením odvolacieho súdu z 13. októbra 1999 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Druhýkrát rozhodol okresný súd rozsudkom z 25. apríla 2004, ktorý po zrušení prvšieho rozhodnutia odvolacieho súdu z 12. decembra 2007 v dovolacom konaní (rozhodnutím dovolacieho súdu z 29. apríla 2010) bol ďalším rozhodnutím odvolacieho súdu z 23. marca 2011   zrušený a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Tretíkrát   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   z   19.   apríla   2012.   Rozsudok   bol napadnutý odvolaním sťažovateľa a spis dosiaľ nebol predložený odvolaciemu súdu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   v   trvaní   viac   ako   14   rokov   a   vzhľadom na zjavnú neefektívnosť činnosti okresného súdu, ktorého rozsudky boli opakovane zrušené odvolacím   súdom,   je   na   mieste   aj   bez   podrobnejšieho   hodnotenia   jednotlivých   úkonov okresného súdu konštatovať, že posudzované konanie ako celok charakterizujú prieťahy.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/1997, neskôr vedenom pod sp. zn. 10 C 123/2010, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 5 000 €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie   základného práva, najmä na doterajšiu dĺžku súdneho konania v trvaní viac ako 14 rokov a hodnotu sporu,   ústavný   súd   považoval   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie v sume 3 300 €, ktoré je okresný súd povinný mu zaplatiť.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti). Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).   Podľa   §   11   ods.   3   v   spojení   s   §   1   ods.   3   vyhlášky   je   odmena   advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku   2012   1/6   z   výpočtového   základu,   čo   predstavuje   za   jeden   úkon   právnej   služby odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 269,58 € spolu s 20 % daňou z pridanej hodnoty spolu 323,40 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2012