znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 237/2011-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej   súkromia   podľa   čl.   16   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s právom   na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010 a jeho rozhodnutiami v súvislosti s nepovolením návštev M. M. vo väzbe v dňoch 5. októbra 2010, 19. októbra 2010, 25. októbra 2010, 30. novembra 2010 a 21. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2011 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v spojení   s právom   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva   na rešpektovanie   súkromného a rodinného života   podľa   čl.   8   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 T 248/2010 (ďalej len „napadnuté konanie“) v súvislosti s nepovolením mu návštev vo väzbe (ďalej len „ústav“) v dňoch 5. októbra 2010, 19. októbra 2010, 25. októbra 2010, 30. novembra 2010 a 21. decembra 2010.

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   ČVS:   PPZ-112/BOK-Z-2008 z 13. júla 2009 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) a § 346 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).   Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie okresného   súdu   sp.   zn.   0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tpo 12/2010 z 15. apríla 2010 bol sťažovateľ od 1. apríla 2010 vzatý do výkonu aj kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Na   podklade   obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Považská Bystrica (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. Pv 1174/2007-261 z 30. septembra 2010 je vedené konanie pred okresným súdom. V dňoch 5. októbra 2010, 19. októbra 2010, 25. októbra 2010, 30. novembra 2010 a 21. decembra 2010   sťažovateľ   požadoval   návštevy   svojich   príbuzných   v ústave,   ktorých   schválenie podliehalo súhlasu zákonného sudcu okresného súdu. Sudca súhlas na ich uskutočnenie nemal   dať/nedal,   v dôsledku   čoho   sa   tieto   sťažovateľom   požadované   návštevy nemali/nemohli uskutočniť – „v dňoch 05. 10. 2010, 19. 10. 2010, 25. 10. 2010, 30. 11. 2010 a 21. 12. 2010 mi boli zo strany ústavu na výkon väzby stanovené termíny (riadne a mimoriadne) na prijatie návštev, ktoré sa však vzhľadom na ich neschválenie okresným súdom neuskutočnili“.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti právne argumentoval zákonom č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“), ústavou, dohovorom a poukazom na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, keď v podstatnom dôvodil, že „neexistuje žiadna právna norma umožňujúca obvinenému vo väzbe návštevu a jej prijatie raz za tri týždne podľa § 19 ods. 1 zákona o výkone väzby zakázať, resp. neumožniť. Orgán činný v trestnom konaní... alebo súd má právo sa návštevy zúčastniť, no nie návštevu obvineného zakázať. Pre zakázanie návštev obvineného   tak   neexistuje   zrozumiteľná   a predvídateľná   právna   norma   a samotné ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o výkone väzby nemožno vykladať spôsobom popierajúcim právo   obvineného   na   prijatie   návštevy   raz   za   tri   týždne   a umožňujúcim   neprípustnú svojvôľu   v činnosti   OČTK,   resp.   súdu   v povoľovaní,   resp.   nepovoľovaní   návštev obvineného,   čo   často   býva   zneužívané   na   šikanovanie   obvinených.“. Sťažovateľ   si   je vedomý toho, že je vo výkone väzby obmedzované jeho právo na súkromný a rodinný život podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy, avšak tieto obmedzenia nesmú byť aj svojvôľou rozhodovania   orgánov   činných   v trestnom   konaní a súdu   zneužívané nad   rámec   zákona a ústavou   a dohovorom   garantovaných   práv,   ktorých   porušenie   namieta. „Pokiaľ   môže obvinený v kolúznej väzbe prijať návštevu iba po predchádzajúcom súhlase OČTK alebo súdu..., ústavne súladným spôsobom nemožno toto ustanovenie vykladať autonómne bez ohľadu na zákonom ustanovené právo na prijatie návštevy raz za tri týždne (§ 19 ods. 1 zákona o výkone väzby) a bez ohľadu na základné právo na súkromie garantované Ústavou a Dohovorom.“ Svoju   argumentáciu   podporil   výkladom   relevantnej   právnej   úpravy,   ku ktorej poznamenal, že „legálnosť obmedzenia práva na súkromie u obvinených vo väzbe spočíva v tom, že majú právo prijať návštevu raz za tri týždne, teda nie ľubovoľne, že sa tejto návštevy môže zúčastniť len predpísaný počet osôb a u obvinených v kolúznej väzbe navyše v tom, že rozhovor obvineného s návštevou môže OČTK alebo súd počúvať. Keďže neexistuje   žiadny   všeobecne   záväzný   právny   predpis   umožňujúci   návštevu   obvineného v kolúznej väzbe zakázať, a teda takýto zásah do práva na súkromie nie je predvídateľný taxatívnym uvedením dôvodov, na základe ktorých môže k nemu dôjsť, majú všetky štátne orgány   vrátane   OČTK   a súdu   povinnosť   ustanovenia   zákona   o výkone   väzby   vykladať spôsobom,   ktorý   nebude   neoprávnene   zasahovať   do   práva   obvineného   na   súkromný a rodinný život.“.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„1.   Okresný   súd...   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   248/2010   a rozhodnutiami v tejto veci porušil základné právo sťažovateľa na súkromný a rodinný život podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy... a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru... v súvislosti s právom sťažovateľa na prijatie návštev v ústave na výkon väzby.

2. Okresnému súdu... sa zakazuje pokračovať v porušovaní označených základných práv sťažovateľa.

3.   Ústavný   súd...   priznáva   sťažovateľovi   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10 000 €...

4. Okresný súd... je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľ namietal, že postupom okresného súdu, ktorým mu neumožnil, resp. neodsúhlasil návštevu vo väzbe jeho príbuznými, bolo zasiahnuté do jeho práva na rodinný život a súkromie podľa označených článkov ústavy a dohovoru. „Zo súvisiacich ustanovení zákona o výkone väzby vyplýva, že OČTK alebo súd si môžu vyhradiť svoju prítomnosť na návšteve obvineného, ktorý je v kolúznej väzbe, no v žiadnom prípade z ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o výkone väzby nevyplýva právo OČTK alebo súdu návštevu obvinenému zakázať.“ Tento   zásah   bol   podľa   sťažovateľa   v   rozpore   s   princípom   predvídateľnosti postupu   štátnych   orgánov   s ohľadom   na   princíp   právnej   istoty   a   zákonným   právom   na uvedenie zákonného ustanovenia, na základe ktorého rozhodol. „Pokiaľ mi boli okresným súdom zakázané návštevy bez uvedenia príslušných ustanovení zákona, na základe ktorých takto   konal,   ide   o nepreskúmateľné   a svojvoľné   rozhodnutie   v rozpore   s Ústavou, dohovorom a zákonom. Neschválením mojich návštev v ústave na výkon väzby okresný súd porušil moje právo na súkromný a rodinný život podľa čl. 16... čl. 19... Ústavy a čl. 8... dohovoru.“

8. Podľa § 2 ods. 1 zákona o výkone väzby možno obvineného počas výkonu väzby obmedzovať   len   vo   výkone   tých   práv,   ktoré   sa   vzhľadom   na   dôvod   väzby,   zaistenie bezpečnosti osôb a zabezpečenie ochrany majetku a poriadku v miestach, kde sa vykonáva väzba, nemôžu uplatniť alebo ich výkon by mohol viesť k zmareniu väzby. Podľa § 2a ods. 1   zákona   o   výkone   väzby počas výkonu   väzby je obvinený   obmedzený   najmä vo výkone   práva   na   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia,   slobody   pohybu   a   pobytu, zachovania listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, práva slobodnej   voľby   povolania,   práva   na   slobodné   užívanie   majetku   a   práva   slobodne   sa zhromažďovať a združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo v iných združeniach. Podľa § 19 ods. 1 zákona o výkone väzby obvinený má právo prijať návštevu raz za tri týždne v trvaní najmenej jednej hodiny. Na návšteve sa môže zúčastniť najviac päť osôb vrátane detí; ak má obvinený viac ako štyri deti, toto obmedzenie neplatí pre deti obvineného. V odôvodnených prípadoch môže riaditeľ ústavu povoliť prijatie návštevy častejšie alebo návštevu viacerých osôb.

9. Zo sťažnosti, z jej príloh a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa od 1. apríla 2010 nachádza v ústave vo výkone aj kolúznej väzby, o ktorej rozhodol podľa § 71 ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   svojím   uznesením   sudca   pre   prípravné   konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp.   zn.   23   Tpo   12/2010   z 15.   apríla   2010.   Od   podania   obžaloby   prokurátora   okresnej prokuratúry   č.   k.   Pv   1174/2007-261   z 30.   septembra   2010   pre   prečin   krivej   výpovede a krivej prísahy formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) a § 346 ods. 1 Trestného zákona, ktorá bola 30. septembra 2010 doručená na okresný súd, je v pôsobnosti zákonného sudcu   okresného   súdu   rozhodovať   o povoľovaní   návštev   sťažovateľa   (obžalovaného) v ústave.   Počas   tejto   doby   sťažovateľ   požiadal   okresný   súd   o viacero   návštev   (do 10. februára   2011   celkom   9   návštev,   čo   vyplýva   zo   záznamov   ústavu   poskytnutých ústavnému súdu, pozn.), z ktorých mu mal okresný súd nevyhovieť v už uvedených piatich prípadoch. Počas prípravného konania sťažovateľ naposledy prijal návštevu 8. septembra 2010   a poslednú   naplánovanú   návštevu   mal   na   29.   september   2010,   ktorá   sa   podľa záznamov ústavu neuskutočnila z dôvodu jeho eskortovania do Ústavu na výkon väzby v T. Po tomto období sťažovateľ opätovne prijal návštevu svojich príbuzných 11. januára 2011, 20. januára 2011, 1. februára 2011 a 10. februára 2011, čo vyplýva zo záznamov ústavu poskytnutých ústavnému súdu. Obdobie, počas ktorého v dôsledku postupu okresného súdu nebol   sťažovateľ   v   osobnom   kontakte   s príbuznými,   resp.   priateľmi,   trvalo   3 mesiace. Následne sťažovateľovi boli umožnené ďalšie ním požadované návštevy.

II.A K neuskutočneným návštevám sťažovateľa 5. októbra 2010, 19. októbra 2010 a 25. októbra 2010

10. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, III. ÚS 124/04). Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

11. Ústavnému súdu bola sťažovateľom podaná sťažnosť doručená 11. januára 2011. O zamietnutí   ním   v časti   II.A   požadovaných   návštev   sa   dozvedel/mohol   dozvedieť 5. októbra 2010, 19. októbra 2010 a 25. októbra 2010, keď sa tieto plánované návštevy neuskutočnili.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   v tejto   časti   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej oneskorenosti.

II.B

K namietaným návštevám sťažovateľa plánovaným na 30. november 2010 a 21. december 2010

12.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

13. Podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby... ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a... vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

14. Zo zistení ústavného súdu vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam predmetnej veci vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre prečin krivej výpovede a krivej prísahy formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) a § 346 ods. 1 Trestného zákona. Dôvod jeho vzatia do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bol daný jeho snahou ovplyvňovať objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie v inej trestnej veci. Trestné konanie prebieha   v súčasnom   období   pred   súdom,   v rámci   tohto   konania   sudca   okresného   súdu zadržal list sťažovateľa adresovaný jeho priateľke K. M., v ktorom ju nabádal na získavanie písomných podkladov a vytváranie podmienok sťažujúcich postup okresného súdu v konaní s odporúčaním   ako   presne   postupovať.   Taktiež   z vyjadrení   zákonného   sudcu   okresného súdu vyplýva, že osoba, o povolenie návštev s ktorou sťažovateľ žiadal, bola aj dôležitým svedkom v inej trestnej veci. So sťažovateľom požadovanou návštevou na 21. december 2010   sudca   nesúhlasil   z dôvodu,   aby   nedochádzalo   k mareniu   objasňovania   skutočností závažných pre trestné konanie, z ktorého dôvodu bol sťažovateľ aj vzatý do kolúznej väzby („... a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude... mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie...“).

15. Z ďalších zistení ústavného súdu vyplynulo, že v súvislosti so sťažovateľovom uvádzanou požiadavkou na návštevu 30. novembra 2010 nie je známe stanovisko sudcu okresného   súdu.   Z vyjadrení   samotného   sťažovateľa   vyplýva,   že   sa   pokúšal   zabezpečiť predmetné   vyjadrenie   zákonného   sudcu   okresného   súdu   osobnou   iniciatívou   svojej priateľky K. M., ktorá sa mala tiež tejto návštevy zúčastniť. Pri osobách nachádzajúcich sa vo   výkone   kolúznej   väzby   zákon   o výkone   väzby   v   §   20   ods.   3   ustanovuje   možnosť prijímať   a odosielať   korešpondenciu   obvineným   iba   prostredníctvom   orgánu   činného v trestnom   konaní   alebo   súdu.   V tomto   prípade   však   tento   postup   nebol   dodržaný, v dôsledku čoho žiadosť sťažovateľa o povolenie návštevy naplánovanej na 30. november 2010 nebola zákonným sudcom okresného súdu ani posudzovaná, keďže nebolo o súhlas s jej uskutočnením požiadané zákonom ustáleným spôsobom.

16.   Režim   návštev   osoby   vo   výkone   väzby   má   nepochybne   význam   z   hľadiska udržiavania rodinných väzieb medzi osobami držanými vo väzbe a ich príbuznými, a teda takéto   návštevy   by   mali   byť   v zásade   umožnené.   Podľa   názoru   ústavného   súdu rozhodovanie o povolení návštevy osoby vo väzbe môže v nevyhnutnom rozsahu súvisieť tiež s podmienkami väzby tejto osoby, teda takéto rozhodovanie môže v rozumnej miere sledovať aj dosiahnutie cieľov uvedených v § 2 zákona o výkone väzby, ako aj samotný účel obmedzenia osobnej slobody (v danom prípade) sťažovateľa. Inak povedané, negatívne rozhodnutie by malo zabezpečiť, resp. garantovať, aby nedošlo k porušeniu určitého záujmu chráneného zákonom, avšak jeho trvanie by nemalo prekročiť dobu nevyhnutne potrebnú na dosiahnutie   sledovaného   cieľa.   Sudca   má   pri   prijatí   takéhoto   rozhodnutia   istú   mieru rozhodovacej   voľnosti,   ktorá   je   vzhľadom   na   dynamické   okolnosti,   ktoré   pri   svojom rozhodovaní   musí   zvažovať   (aktuálny   stav   konania   vo   veci   osoby   vo   väzbe,   okolnosti súvisiace   s   osobou   sťažovateľa,   či   jeho   pôsobenie   v   mieste   výkonu   väzby),   prirodzená a oslabuje   tak   v   súdnom   konaní   uplatňovaný   princíp   predvídateľnosti   rozhodnutí.   Ani v tomto prípade však súd nemôže rozhodovať svojvoľne, ale musí neustále prihliadať na dodržanie   cieľov   sledovaných   prípadnými   obmedzeniami   ustanovenými   v   §   2   zákona o výkone väzby a na samotný účel obmedzenia osobnej slobody. Svojvoľné rozhodnutie o neudelení   súhlasu   s   návštevou   príbuzných   osobe   držanej   vo väzbe   a   predovšetkým následné opakované zotrvávanie na tomto negatívnom stanovisku vo vzťahu k návštevám osoby vo väzbe príbuznými by bezo sporu   mohlo významným spôsobom   zasiahnuť do práva tejto osoby na rešpektovanie jej rodinného života a súkromia. Nie bezvýznamnou je tiež   možnosť   opakovaných   žiadostí   o uskutočnenie   návštevy,   v rámci   ktorých   musí prihliadať príslušný orgán (sudca) na aktuálnu situáciu.

17.   Vzhľadom   na   všetky   okolnosti   tohto   prípadu   ústavný   súd   k neuskutočneným návštevám   v časti   II.B   uvedeným   konštatuje,   že   sťažovateľ   v súvislosti   s návštevou plánovanou na 30. november 2010 nepožiadal o jej schválenie zákonom predpokladaným spôsobom   a návšteva   sťažovateľom   plánovaná   na   21.   december   2010   nebola   sudcom schválená   z dôvodu   potreby   zabezpečiť   riadny   postup   okresného   súdu   v prebiehajúcom konaní elimináciou pokusov sťažovateľa doň zasahovať zákonne neprípustným spôsobom. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že už 11. januára 2011, keď sťažovateľ doručil sťažnosť   ústavnému   súdu,   bola   sťažovateľovi   povolená   návšteva   v ústave,   ktorá   sa   aj uskutočnila,   a v nasledujúcom   období   prijal   niekoľko   návštev   za   sebou.   Taktiež   počas prípravného   konania   sa   v ústave   pravidelne   stretával   so   svojimi   blízkymi,   naposledy

8. septembra 2010 a poslednú naplánovanú návštevu mal na 29. september 2010, ktorá sa neuskutočnila z dôvodu jeho eskortovania do Ústavu na výkon väzby v T. S prihliadnutím na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj   v tejto   časti   odmietol,   a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011