znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 237/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. K., M., zastúpeného advokátkou Mgr. K. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 45/2008 z 19. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. K.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2009 doručená   sťažnosť   (doplnená   na   výzvu   ústavného   súdu   podaním   z   20.   augusta   2009) Ing. F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 45/2008 z 19. marca 2009.

1.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že „Sťažovateľ   sa   žalobou   domáhal,   aby   súd skonštatoval, že postupom Okresného súdu v Humennom na verejných pojednávaniach dňa 25. marca 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. 9C/158/2003 a dňa 16. septembra 2004 vo veci vedenej   pod   sp.   zn.   7C/181/2004   boli   porušené   ustanovenia...   zákona...   o   sudcoch a prísediacich   a ustanovenia...   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   právo   sťažovateľa slobodne prijímať a rozširovať informácie pomocou zvukového záznamu zaručené v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy... a čl. 10 ods. 1 Dohovoru... Tiež sa domáhal, aby odporca bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu v sume 50 000 Sk a nahradiť trovy konania. Okresný   súd v Starej   Ľubovni   rozsudkom...   zo dňa 19.   02.   2008 sčasti   vyhovel   žalobe sťažovateľa. Okresný súd zastavil konanie v časti týkajúcej sa postupu Okresného súdu v Humennom   zo   dňa   25.   3.   2004   a   zároveň   skonštatoval   porušenie   práva   sťažovateľa slobodne prijímať a rozširovať informácie pomocou zvukového záznamu na pojednávaní dňa 16. 9. 2004. Súd zároveň zamietol návrh na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 50 000,- Sk a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozsudok bol sťažovateľovi doručený dňa 14. 4. 2008... Proti   rozsudku...   podal   sťažovateľ   odvolanie   v   rozsahu   výroku   o   zamietnutí   návrhu   na zaplatenie   nemajetkovej   ujmy   v   sume   50   000,-   Sk   a   proti   výroku   o   trovách   konania. Odvolanie   proti   vyššie   uvedeným   výrokom   súdu   sťažovateľ   podal,   pretože   vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci... a proti výroku o zamietnutí návrhu na zaplatenie nemajetkovej   ujmy   tiež   z   toho   dôvodu,   že   súd   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam... Krajský súd v Prešove... rozsudkom... zo dňa 19. 03. 2009 rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti potvrdil...“.

2. Sťažovateľ ďalej uviedol:„Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavná sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   platného   právneho   poriadku   sťažovateľ   využil   možnosť   podať   dovolanie   proti rozsudku Krajského súdu v Prešove... zo dňa 19. 03. 2009 v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na to, že judikatúra Najvyššieho súdu SR a judikatúra Ústavného súdu SR nie je jednotná   v   otázke   prípustnosti   dovolania   podaného   v   zmysle   §   237   písm.   f)   OSP   pre nedostatok dôvodov uvedených v rozsudku a zároveň dodržania lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, sťažovateľ bol nútený využiť oba prostriedky nápravy v záujme úplnej ochrany svojich práv...“

3.   V dovolaní   z 3.   júna   2009   podanom   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sťažovateľ uviedol: „...   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   máme   za   preukázané,   že   napádaným   rozsudkom Krajského súdu v Prešove... zo dňa 19. 03. 2009 bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, čo odôvodňuje prípustnosťou dovolania proti tomuto rozsudku (§ 237 písm. f/... Občianskeho súdneho poriadku). Navrhujeme, aby dovolací súd vydal tento rozsudok: Najvyšší súd... rozsudok Krajského súdu v Prešove... zo dňa 19. 03. 2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie...“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo Ing. F. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 12 Co/45/2008-135 zo dňa 19. 03. 2009 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co/45/2008-135 zo dňa 19. 03. 2009 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Ing. F. K. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

5.   Ústavný   súd   dopytom   na   Okresnom   súde   Stará   Ľubovňa   zistil,   že   dovolanie sťažovateľa z 3. júna 2009 proti rozsudku krajského súdu... z 19. marca 2009 bolo doručené najvyššiemu súdu 6. júla 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia   krajského   súdu   najmä   z hľadiska   rešpektovania   jeho   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie), v dôsledku porušenia ktorých sa domáha   v konaní   pred   ústavným   súdom,   ako   aj   podaním   dovolania   najvyššiemu   súdu, zrušenia rozhodnutia krajského súdu a ďalšieho konania v jeho občiansko-právnej veci.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky [najmä tvrdený „nedostatok riadneho   a vyčerpávajúceho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia“,   ktorý   mal   spôsobiť porušenie ním označených práv, ako aj spôsobiť takú vadu, ktorá „zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania“] uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie   ústavnej   sťažnosti   bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské   práva   vo   veci   Bulena   a spol.   verzus   Česká   republika   a rozhodnutie   uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009