znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 237/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B. B., zastúpeného advokátkou Mgr. A. C., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a na spravodlivý   proces   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   práva   na   spravodlivé,   verejné   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 280/2007 z 24. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2008 doručená sťažnosť P. K., B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. A. C., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,   ako   aj   práva   na   spravodlivé,   verejné   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 280/2007 z 24. januára 2008 (ďalej len „uznesenie z 24. januára 2008“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol: «Sťažovateľ   odoslal   na   poštovú   prepravu prostredníctvom S. p., a. s. dňa 12. 01. 2004 návrh (žalobu) na Okresný súd Brezno, ktorým sa domáhal náhrady škody vo výške 739.466,- Sk proti žalovanému v 1. rade – M. K. ml., nar. 30. 11. 1972 M. F., D. L. a žalovanému v 2. rade – M. K. st., nar. 06. 10. 1946, bytom D. L. V predmetnej právnej veci prebiehalo na Okresnom súde Brezno konanie pod sp. zn. 1C 10/04. Prvostupňový súd - Okresný súd Brezno rozhodol vo veci samej rozsudkom zo dňa 13. októbra 2005, č. k.: 1C 10/04-92, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol a rozhodol o náhrade   trov   konania   tak,   že   priznal   žalovanému   v   1.   rade   trovy   konania   vo   výške 23.074,- Sk.

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote proti rozsudku Okresného súdu Brezno zo dňa 13. októbra 2005, č. k.: 1C 10/04-92 odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd rozhodol vo veci sťažovateľovho odvolania tak, že potvrdil rozsudok Okresného súdu Brezno v časti napadnutej odvolaním, a to rozsudkom zo dňa 17. januára 2007, sp. zn.: 17 Co 399/05, stým že nenapadnutá časť rozsudku, ktorým bol zamietnutý návrh do sumy 188.734,- Sk a rozhodnuté o trovách žalovaného v 2. rade zostala nedotknutá.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa 17. januára 2007, sp. zn.: 17 Co 399/05 ako odvolacieho súdu dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o dovolaní sťažovateľa tak, že dovolanie sťažovateľa uznesením zo dňa 24. januára 2008, sp. zn.: 4 Cdo 280/2007 odmietol...

Postup a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. 01. 2007, sp. zn.: 17 Co 399/05 a následne ani rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. januára   2008,   sp.   zn.:   4   Cdo   280/2007,   nie   je   v   súlade   s   citovanými   zásadami ústavnosti.

Najvyšší   súd   SR   odmietol   sťažovateľom   podané   dovolanie,   pričom   nevenoval dostatočnú   pozornosť   posúdeniu   a   zisteniu   súladu   postupu   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici ako odvolacieho súdu s ústavným princípom základného práva účastníka konania

-sťažovateľa,   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   v   konaní,   ako   ani   súladu postupu   odvolacieho   súdu   so   základným   právom   sťažovateľa   „na   účinný   opravný prostriedok pred národným orgánom.“

Zo súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ navrhol odvolaciemu súdu - Krajskému súdu v   Banskej   Bystrici   vykonať   nové   dôkazy,   nešlo   teda   o   verifikáciu   dôkazov   vykonaných prvostupňovým súdom. Odvolací súd návrh sťažovateľa prijal, vykonal nové dôkazy a svoje rozhodnutie   v   odvolacom   konaní   založil   na   záveroch   vyplývajúcich   z   nových   dôkazov. Krajský súd v Banskej Bystrici však porušil zásadu kontradiktórnosti konania, keď dôsledne nerealizoval ústavnú zásadu - základné právo účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Krajský súd v Banskej Bystrici navyše rozhodol bez prítomnosti sťažovateľa,   ktorý   v   konaní   vystupoval   v   postavení   navrhovateľa   (žalobcu)   a   mal nespochybniteľný záujem na výsledku tohto súdneho konania.

Možnosť postupu súdu v odvolacom konaní podľa § 101 ods. 2 druhá veta O. s. p. podľa   ktorého,   „ak   sa   riadne   predvolaný   účastník   nedostaví   na   pojednávanie   a   ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy“, však neznamená, že súd má povinnosť v takomto prípade vec na tomto pojednávaní rozhodnúť...

Najvyšší súd SR vychádzal vo svojom rozhodnutí zo dňa 24. januára 2008, sp. zn.: 4 Cdo 280/2007 práve z ust. § 101 ods. 2 O. s. p., pričom argumentoval fikciou doručenia zásielky súdu sťažovateľovi, ktorou Krajský súd v Banskej Bystrici predvolával sťažovateľa na pojednávanie, nariadené na deň 17. 01. 2007. Fikcia doručenia mala byť založená tým, že   „zásielka   sa   vrátila   súdu   ako   nedoručená,   nakoľko   pokus   o   doručenie   s   výzvou o opakované   doručenie   18.   decembra   2006   bol   neúspešný   a   tiež   opakované   doručenie zásielky 19. decembra 2006, kedy aj došlo k uloženiu zásielky“ (str. 4 odstavec 1 uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 01. 2008, sp. zn.: 4 Cdo 280/2007). Sťažovateľ prijal v priebehu rokov 2006 a 2007 od S. p., a. s. približne sto zásielok, pričom ani jedna zásielka nebola odosielateľovi vrátená z dôvodu jej neprevzatia sťažovateľom. Je preto neuveriteľná zhoda okolností, že práve jedna poštová zásielka dôležitého významu, akou predvolanie na pojednávanie   nepochybne   je,   sa   k   sťažovateľovi   nedostala.   Sťažovateľovi   predmetná zásielka nebola doručená, neobdržal však ani oznámenie doručovateľa o tom, že sa mu pokúsil   zásielku   doručiť   a   že   mu   zásielku   príde   doručiť   znovu,   ani   upovedomenie doručovateľa   o   uložení   zásielky   na   pošte.   Najvyšší   súd   SR   sa   však   nezaoberal   tou skutočnosťou a nezisťoval, či bol zo strany doručovateľa, resp. S. p., a. s. dodržaný a preukázaný postup v zmysle príslušných ustanovení O. s. p., nevyhnutný pre uplatnenie fikcie doručenia, teda či sťažovateľ bol upovedomený o tom, že doručovateľ mu prípade zásielku doručiť znovu a či mu bolo skutočne oznámené uloženie zásielky na pošte. Uvedené skutočnosti   nevyplývajú   ani   z   odôvodnenia   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR.   Sťažovateľ nemal žiadny záujem nezúčastniť sa v predmetnom konaní na pojednávaní, práve naopak, ako navrhovateľ (žalobca) má eminentný záujem na spravodlivom verejnom prejednaní a rozhodnutí veci...

Neústavný   postup   a   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   ako   aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky znamená pre sťažovateľa nedostupnosť opravného prostriedku pri plnom využití inštitútu dovolania, ale i odvolania, čo v konečnom dôsledku je porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46. ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1, ako aj čl. 13 Dohovoru.

Sťažovateľ zároveň považuje za potrebné poukázať aj na porušenie práva rovnosti účastníkov konania, garantovaného čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ku ktorému došlo dôsledkom postupu a rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR.

Sťažovateľovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pre súdom, najmä sa mu odňala   možnosť   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom,   dôležitým pre rozhodnutie vo veci. Sťažovateľovi bolo tiež postupom súdu odňaté právo zhrnúť svoje vyjadrenia, prednesy, a právo záverečnej reči. Žalovaní v 1. rade a v 2. rade však toto právo dostali a mali... Sťažovateľ zároveň uvádza, že Najvyšší súd SR ako dovolací súd tiež nepreskúmal dovolanie sťažovateľa v celom rozsahu tak, ako ho sťažovateľ vymedzil v dovolaní. Zameral sa len na už opísanú skutočnosť prejednania veci bez prítomnosti sťažovateľa. Nevenoval pozornosť ďalšiemu dovolaciemu dôvodu, vznesenému sťažovateľom, a to procesnej vade, nepreskúmaniu napádanej časti výroku prvostupňového súdu súdom odvolacím. Odvolací súd   totiž   rozsudkom   potvrdil   výrok   prvostupňového   súdu   o   trovách   konania,   ktorý sťažovateľ   napadol   odvolaním,   avšak   v   odôvodnení   rozsudku   sa   nevysporiadal   s   týmto svojim   výrokom,   svoj   výrok   žiadnym   spôsobom   neodôvodnil,   čím   založil   vadu   konania prejavujúcu sa v nepreskúmateťnosti rozsudku...

Sťažovateľ si na záver dovoľuje tiež podotknúť, že Najvyšší súd SR nepreskúmal vecnú   správnosť   rozsudku   odvolacieho   súdu,   pričom   z   obsahu   dovolania   vyplývajú sťažovateľom namietané vady konania v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p., ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.»

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd vyslovil   porušenie ním   označených   práv uznesením najvyššieho súdu z 24. januára 2008, odložil jeho vykonateľnosť, zrušil ho a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako aj priznal mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ podal v januári 2004 Okresnému súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou si uplatňoval proti žalovanému v 1. rade a v 2. rade náhradu škody. Konanie bolo vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 1   C 10/2004.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 1 C 10/2004-92 zamietol žalobu sťažovateľa a uložil mu povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému v 1. rade.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 1 C 10/2004-92 podal sťažovateľ odvolanie, a to proti výroku, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba o zaplatenie sumy 738 276 Sk a proti výroku o trovách.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 17 Co 399/05 zo 17. januára 2007 (ďalej len „rozsudok   zo 17. januára 2007“) potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 1 C 10/2004-92 v odvolaním napadnutej časti a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu zo 17. januára 2007 dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením z 24. januára 2008 odmietol.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   základných   a iných   práv   uznesením najvyššieho súdu z 24. januára 2008.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľa   s právnymi závermi všeobecného súdu, ktoré sa podľa neho opierajú o nesprávny výklad zákonných ustanovení   a sú   v rozpore   so   skutkovým   stavom   veci,   a to   v časti   rozhodovania o prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu zo 17. januára 2007.

Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   „nevenoval   dostatočnú   pozornosť   posúdeniu a zisteniu   súladu   postupu...   odvolacieho   súdu   s ústavným   princípom   základného   práva účastníka konania – sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v konaní, ako ani súladu postupu dovolacieho súdu so základným právom sťažovateľa na účinný opravný prostriedok pred národným orgánom“. Poukázal na to, že krajský súd vykonal v odvolacom   konaní   sťažovateľom   navrhnuté   dôkazy   a svoje   závery   založil   na novovykonaných   dôkazoch,   pričom   neumožnil   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonaným   dôkazom,   „navyše   rozhodol   bez   prítomnosti   sťažovateľa“,   a tým   mu   bolo „odňaté právo zhrnúť svoje vyjadrenie, prednesy a právo záverečnej reči“.

Sťažovateľ   ďalej   v súvislosti   s fikciou   doručenia   mu   predvolania   na   posledné pojednávanie krajského súdu (na ktorom bolo rozhodnuté bez jeho prítomnosti) vytýkal nesprávnosť   postupu   krajského   súdu,   ktorý   podľa   neho   nezisťoval   naplnenie   všetkých zákonných podmienok na uplatnenie fikcie doručenia zásielky. V nadväznosti na to vytýkal nesprávnosť záverov najvyššieho súdu, ktorý v tomto postupe krajského súdu nezistil chyby odvolacieho konania.

Poslednou námietkou sťažovateľa bol poukaz na neodôvodnenie rozsudku krajského súdu   zo   17.   januára   2007   vo   vzťahu   k výroku,   ktorým   potvrdil   napadnutý   rozsudok okresného súdu č. k. 1 C 10/2004-92 v časti jeho výroku o trovách konania. V uvedenom videl sťažovateľ chybu konania krajského súdu, na ktorú najvyšší súd v konaní o dovolaní sťažovateľa neprihliadol.

Podľa sťažovateľa v dovolaní podanom proti rozsudku krajského súdu zo 17. januára 2007 uviedol také chyby konania krajského súdu, ktoré zakladajú prípustnosť dovolania podľa   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a preto   podľa   neho   bolo   namieste,   aby najvyšší súd preskúmal vecnú správnosť tohto rozsudku.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   najvyššieho   súdu   z 24.   januára   2008 konštatuje,   že   v ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali nesprávnosti   skutkových   a právnych   záverov   namietaných   sťažovateľom,   alebo   ktoré   by spočívali v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, nesprávnych právnych záveroch, či nedostatočnom odôvodnení záverov najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v uznesení z 24. januára 2008 okrem iného uviedol: „S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p., neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti 4 Cdo 280/2007 dovolania, smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p. ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu) ak konanie, v ktorom bolo   vydané   je   postihnuté   niektorou   zo   závažných   procesných   vád,   vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej, alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal   návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   prípad   odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne   obsadeným   súdom).   Existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti   dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

Dovolací súd s ohľadom na námietky dovoiateľa uvedené v dovolaní sa osobitne zameral na otázku, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. rozumie taký chybný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Z obsahu dovolania žalobcu je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. vyvodzuje z toho, že odvolací súd na prejednanie veci nenariadil pojednávanie, žalobcu   naň   riadne   nepredvolal,   vec   prejednal   bez   jeho   účasti,   pričom   mu   znemožnil vyjadriť sa ústne k vykonávanému doplneniu dokazovania novými dôkazmi.

Podľa § 101 ods. 2 druhá veta O. s. p. ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd nariadil na prejednanie veci pojednávanie na 18. januára 2006, na ktoré sa žalobca aj právny zástupca žalovaných ospravedlnil, v dôsledku   čoho   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito.   Ďalšie   pojednávanie   bolo nariadené   na   12.   apríla   2006,   na   ktorom   bol   žalobca   súdom   vypočutý.   Pojednávanie nariadené na 6. novembra 2006 bolo odročené z dôvodu telefonickej aj písomnej žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania. Nový termín pojednávania bol určený na 17. januára 2007. Zásielka (určená do vlastných rúk) obsahujúca termín pojednávania bola žalobcovi doručovaná   poštou   s   tým,   že   zásielka   sa   súdu   vrátila   ako   nedoručená,   nakoľko   pokus o doručenie   s   výzvou   o   opakované   doručenie   18.   decembra   2006   bol   neúspešný   a   tiež opakované   doručenie   zásielky   19.   decembra   2006,   kedy   aj   došlo   k   uloženiu   zásielky. Vzhľadom na uvedené, súd zisťoval splnenie podmienok uvedených v § 47 ods. 2 O. s. p. (fikcia doručenia zásielky), keď z oznámenia zamestnávateľa žalobcu mal preukázané, že v dňoch 18. až 20. decembra 2006 žalobca riadne pracoval, nebol na žiadnej služobnej ceste   mimo   Bratislavy,   nebol   práceneschopný,   ani   nečerpal   riadnu   dovolenku;   teda   sa v mieste doručenia zásielky zdržoval.

V   prejednávanej   veci   postup   odvolacieho   súdu   pri   prejednaní   odvolania   na pojednávaní 17. januára 2007 v neprítomnosti žalobcu nebol preto v rozpore s § 101 ods. 2 O. s. p. a nemožno v postupe odvolacieho súdu vidieť vadu konania namietanú dovolateľom. Skutočnosť,   že   by   rozhodnutie   prípadne   aj   spočívalo   na   nesprávnom   právnom posúdení   veci   alebo   konanie   by   bolo   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   preto   uzavrieť,   že   v   danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému   je   tento opravný   prostriedok neprípustný   odmietol.   Pritom   riadiac   sa právnou úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa   napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu z 24. januára 2008 je veľmi podrobné, dôsledné a vyčerpávajúce. Najvyšší súd sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré tvoria obsah sťažnosti sťažovateľa. Sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti   žiadne   argumenty,   ktoré   by   boli   spôsobilé   spochybniť   správnosť   a ústavnosť záverov   najvyššieho   súdu   o neprípustnosti   dovolania   vo   veci   sťažovateľa.   Takýmto argumentom   nie   je   ani   sťažovateľom   namietaná   nepreskúmateľnosť   rozsudku   krajského súdu zo 17. januára 2007 z dôvodu nedostatku odôvodnenia, pretože aj prípadná absencia odôvodnenia môže byť posudzovaná len pri vecnom preskúmaní dovolaním napadnutého rozhodnutia (ak je dovolanie vo veci prípustné) a nejde o procesnú chybu odôvodňujúcu samotnú prípustnosť dovolania.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu a najvyššieho súdu a ich právnym záverom, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   najvyššieho   súdu z 24. januára 2008 týmto nie je.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   v celosti,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2008