znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 237/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. C., V., zastúpeného advokátkou JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 11 S 51/2003-37 z 21. januára 2004 a rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Sž-o-KS   74/2004   zo   17. marca   2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. C.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2005 doručená sťažnosť Ing. J. C., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 11 S 51/2003-37 z 21. januára 2004 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS 74/2004 zo 17. marca 2005 (ďalej aj „najvyšší súd“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že «Sťažovateľovi bola rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 21. 01. 2004, sp. zn. 11 S 51/2003 zamietnutá žaloba, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania   a   zrušenia   rozhodnutia   D.   r.,   pracovisko   N.   zo   dňa   11. 06.   2003   č.   III   / 256/3551/2003, a vrátenia veci mu na ďalšie konanie z dôvodu jeho nezákonnosti. Uvedeným rozhodnutím D. r. došlo k potvrdeniu platobného výmeru D. ú. V. zo dňa 01. 04. 2003 č. 628/2100/55-4572/01/Ma, ktorým bolo sťažovateľovi vyrubené penále za nezaplatenie preddavkov na daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2001 v sume 73.923,- Sk.

Proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sa sťažovateľ odvolal pričom žiadal rozsudok zmeniť a zrušiť rozhodnutie D. r., pracovisko N. zo dňa 11. 06. 2003 č. III/256/3551/2003 ako aj rozhodnutie správcu dane – d. ú. V. zo dňa 01. 04. 2003 č. 628/2100/55-4572/01/Ma, pretože súd neúplne zistil skutkový stav veci podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p., pri hodnotení dôkazov starostlivo neprihliadal na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, dospel k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   podľa §   205 ods.   2   písm.   e)   O.   s.   p.   a   vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. g) O. s. p.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre však bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 03. 2005, sp. zn. 1 Sž-o-KS 74/2004 potvrdený. Rozsudok NS SR bol sťažovateľovi   doručený dňa 01.   07.   2005,   týmto dňom začala   plynúť   lehota   k podaniu ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   napadnutým   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   boli   porušené   jeho   základné   práva, zakotvené v čl. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Sťažovateľ   na   KS   v   Nitre   k   žalobe   uviedol,   že   ako   daňovník   predložil   dňa 12. 02. 2001 správcovi dane daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roka 2000, v ktorom si   vypočítal   daňovú   povinnosť   na   účely   platenia   preddavkov   v   sume   1.358.300,-   Sk. Z uvedenej sumy mu vyplynula povinnosť platiť mesačné preddavky, žalobca v konaní dňa 07. 03. 2001 oznámil správcovi dane predpokladaný príjem za rok 2001, pričom sťažovateľ oznámil   aj   listom   dňa   02.   01.   2001,   že   prestal   poberať   príjmy,   čím   si   splnil   zákonom stanovenú povinnosť podľa § 40 ods. 9 Zák. č. 366/1999 Z. z., v znení neskorších predpisov, D. ú. V. rozhodnutím zo dňa 30. 03. 2001 č. Rozhodnutia 628/2100/55-4572/01/Mar určil pre neho platenie preddavkov do 31. 05. 2001 vo výške 0,- Sk a po tomto termíne neurčil povinnosť, ani výšku preddavku na daň podľa § 40 ods. 6 cit. zákona.

Sťažovateľ zároveň uviedol, že je toho názoru, že správca dane, platobným výmerom zo dňa 01.   04.   2003 na penále, nerešpektoval vlastné rozhodnutie zo dňa 30. 03. 2001 o určení preddavku v nulovej sume.

Sťažovateľ zároveň uviedol, že žalovaný v danom prípade D. r., pracovisko N., pri výpočte penále vychádzal z čiastkového základu dane za rok 2001 a vôbec sa nezaoberal odmenou   správcu   konkurznej   podstaty,   ktorý   má   príjem   náhodilý,   príležitostný,   závislý výlučne   od   pokynov   a   príkazov súdu.   Tento príjem   bol   do   31. 03. 2001 považovaný   za príjem podľa § 01 cit. zákona a až od 01. 04. 2001 za príjem podľa § 7 ods. 2 písm. b) cit. zákona, vzhľadom na účinnosť novely zákonom č. 358/2000 Z. z.

Sťažovateľ vidí porušenie práv v tom, že D. r., pracovisko N., nepostupoval podľa § 2 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, keď potvrdil platobný výmer správcu dane, ktorý mal určiť platenie preddavkov i po vymedzenom období podľa rozhodnutia zo dňa 30. 03. 2001, ak nesúhlasil so skutočným stavom a neprihliadol na jeho žiadosť podanú podľa § 40 ods. 9 cit. zákona.

Sťažovateľ rozširuje tieto dôvody aj o skutočnosť, že: Podľa rozhodnutia Ústavného súdu ČR č. 403, ktorý dňa 25. 06. 2002 vydal nález, ktorým zrušil ustanovenia § 5 ods. 1, § 8 ods. 3 zák. č. 328/1991 Sb. (zákon platný v ČR), pričom ako   vyplýva z odôvodnenia „Výkon   funkcie   správcu konkurznej podstaty   nie   je súčasťou zamestnaneckého vzťahu a preto svojim obsahom ako i účelom a zmyslom na neho nepripadá ust. čl. 26 Listiny. Nie je ani podnikaním, ani vykonávaním inej hospodárskej činnosti, a teda nie je ho možné z hľadiska ústavného podriadiť pod rámec vymedzený v čl. 26 Listiny“.

Pokiaľ   by   ako   východisko   bolo   akceptované   vyššie   uvedené,   je   možné   správcu konkurznej podstaty zaradiť medzi osobitné verejnoprávne orgány.

Tieto   zásadné   otázky   sú   dané   normatívnym   obsahom,   ktorý   vyplýva   z   ústavného princípu rovnosti (čl. I a čl. III ods. 1 Listiny). (...)

Sťažovateľ zároveň napáda porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, pričom poukazuje na Nález Ústavného súdu SR III. US 119/03- 30,   ktorým rozhodol,   že   základné   právo   Ing.   J.   M.   podľa   cit.   článkov   bolo   porušené, zároveň vo výrokovej časti rozhodol o zrušení rozsudkov, ktoré predchádzali konaniu na Ústavnom súde.

(...) Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu opätovne vykonať dôkazy,   už vykonané správnym orgánom,   alebo vykonať   dokazovanie podľa   tretej častí druhej hlavy O. s. p.

Podľa ods. 3 cit. ustanovenia O. s. p. pri preskúmaní zákonnosti a postupu správneho orgánu, súd prihliadne na tie vady konania, pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší   súd   SR,   ako   aj   KS   v   Nitre   sa   preto   neriadili   dostatočne   uvedenými ustanoveniami citovanými v predchádzajúcom texte, čim porušili čl. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.»

Porušenie citovaných základných práv vidí sťažovateľ predovšetkým v nasledujúcich skutočnostiach:

«1) Podľa čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a v   právach.   Základné   práva   a   slobody   sú   neodňateľné,   nescudziteľné,   nepremlčateľné a nezrušiteľné“. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že odporca nerešpektoval vlastné rozhodnutie, ktoré vydal dňa 30. 03. 2001, č. Rozhodnutia 628/2100/55-4572/01- Mar, ktorým určil platenie preddavkov vo výške 0.- Sk. Aj napriek tomuto rozhodnutiu následne požadoval zaplatiť preddavky v sume 73.923,- Sk za zdaňovacie obdobie roku 2001 a to na dani z príjmov fyzických osôb.

2) Podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky... Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv podľa cit. ustanovenia Ústavy SR v tom, že bol znevýhodnený, poškodený na svojich právach tým, že bol povinný zaplatiť preddavky na daň z príjmu fyzických osôb za rok 2001 aj napriek skutočnosti, že D. r., pracovisko N. vydalo Rozhodnutie o nulovej sadzbe.

3) Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa platnej relevantnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktorými je SR viazaná, súčasne má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladným spôsobom výklad aplikovanej právnej normy. (IV. US č. 77/02   nález z 27.   11.   2002,   Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR   2002 - II. polrok s. 791). Odkazujeme aj na nález III. US SR 119/03-30, ktorý priznal porušenie práva sťažovateľa Ing. J. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a to na tom skutkovom základe, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nespĺňa predpoklady uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p. ako aj § 250i ods.   1 O. s.   p.   V prípade sťažovateľa ide o totožnosť veci,   preto sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho ústavného práva aj nerešpektovaním ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. a § 205i ods. 1 O. s. p.

4)   Sťažovateľ   zároveň   uvádza,   že   osoba   správcu   konkurznej   podstaty   nemá pravidelný   príjem,   ide   o   príjem   náhodilý,   nepredvídateľný,   z   dôvodu,   že   je   závislý   od skutočnosti, či táto osoba nebude funkcie zbavená, z funkcie odvolaná alebo sa funkcie nevzdá, pričom nemôže ísť o závislosť jej vôle a dosiahnutého príjmu. Na podporu tvrdenia sťažovateľa   o   skutočnosti,   že   výkon   funkcie   správcu   nie   je   podnikaním,   uvádzame,   že v zmysle   §   2   ods.   2   Obch.   z.   sa   za   podnikanie   rozumie   sústavná   činnosť   vykonávaná samostatne vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Ani jeden   z uvedených   zákonných   predpokladov   definície   podnikania   nie   je   v prípade vykonávania funkcie správcu naplnený, uvádzame napr., že správca nevykonáva činnosť za účelom dosiahnutia zisku, ale za účelom uvedeným v Zákone o konkurze a vyrovnaní, t. j. účelom ZKV je majetkové usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku (§ 1 ods. 1 ZKV), s cieľom dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku (§ 2 ods. 2 ZKV). Podľa zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní, je v ustanovení § 3   pri   výpočte   činnosti,   ktoré   sa   nepovažujú   sa   živnosť,   uvedený   aj   výkon   správcovskej činnosti správcom (Zák. č. 8/2005 Z. z. s účinnosťou od 01. 07. 2005). Podľa rozhodnutia Ústavného súdu ČR č. 403, ktorý dňa 25. 06. 2002 vydal nález, ktorým zrušil ustanovenia § 5   ods.   1,   § 8   ods.   3   zák.   č.   328/1991   Sb.   (zákon   platný   v ČR),   pričom   ako   vyplýva z odôvodnenia   „Výkon   funkcie   správcu   konkurznej   podstaty   nie   je   súčasťou zamestnaneckého   vzťahu   a preto   svojím   obsahom   ako   i účelom   a zmyslom   na   neho nepripadá ust. čl. 26 Listiny. Nie je ani podnikaním, ani vykonávaním inej hospodárskej činnosti, a teda nie je ho možné z hľadiska ústavného podriadiť pod rámec vymedzený v čl. 26 Listiny“.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa sťažovateľ domnieva, že napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Nitre a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli porušené citované základné práva/ústavné práva a Ústavnému súdu preto navrhuje, aby vydal tento nález:

Rozsudok   Krajského   súdu   v Nitre   zo   dňa   21.   01.   2004,   sp.   zn.   11   S 51/2003 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 03. 2005, sp. zn. 1 Sž-o-KS 74/2004, sa zrušuje.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 11 S 51/2003-37 z 21. januára 2004 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-KS 74/2004 zo   7. októbra 2004.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s   rozsudkom krajského súdu, pretože ten pri preskúmavaní rozhodnutia D. r., pracoviska N. z 11. júna 2003, ktorým bol potvrdený platobný výmer D. ú. V. z 1. apríla 2003 č. 628/2100/55-4572/01/Ma, ktorým bolo sťažovateľovi vyrubené penále za nezaplatenie preddavkov na daň z príjmov fyzických osôb „neúplne zistil skutkový stav veci podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p., pri hodnotení dôkazov starostlivo neprihliadal na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 205 ods. 2 písm. e) O. s. p. a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. g) O. s. p.“ Najvyšší súd Slovenskej   republiky   taktiež   neuznal   argumentáciu   sťažovateľa   týkajúcu   sa   zistenia skutkového stavu uvedenú v odvolaní proti rozsudku krajského súdu a tento potvrdil.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol tak rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok najvyššieho súdu. Avšak vzhľadom na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z citovaného   čl. 127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd v zásade nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože jeho postup   a rozhodnutie   preskúmal najvyšší   súd   v dôsledku   odvolania   sťažovateľa.   Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu a sťažovateľovi zákonná možnosť podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu krajského súdu nebola odňatá, a tento ju aj využil, bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 74/2004 vo veci sťažovateľa o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11 S 51/2003 z 21. januára 2004 sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy a listiny.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označených základných práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ, ktorý je v konaní pred   ústavným   súdom   zastúpený   advokátom,   teda   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.  

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s   rozsudkom krajského súdu, pretože ten pri preskúmavaní rozhodnutia D. r., pracoviska N. z 11. júna 2003 „neúplne zistil skutkový stav veci podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p., pri hodnotení dôkazov starostlivo neprihliadal na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, dospel k nesprávnym skutkovým   zisteniam   podľa   §   205   ods.   2   písm.   e)   O.   s.   p.   a vychádzal   z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. g) O. s. p.“ Najvyššiemu súdu sťažovateľ vytýka, že neuznal jeho právny názor ani argumentáciu uvedenú v odvolaní týkajúcu sa nesprávneho zistenia skutkového stavu rozsudkom krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva najmä, že: „Zo spisu je ďalej nesporné, že žalobca v zmysle povinnosti uvedenej v § 40 ods. 3 zákona podal správcovi dane oznámenie dňa 4. 1. 2001. Obsah tohto však na posúdenie pre potreby   podľa   ods.   9   zákona   nebol   dostatočný,   a to   ani   po   zaslaní   ďalších   doplnení. Naopak,   vyplynulo   z nich,   že   žalobcova   povinnosť   platiť   preddavky   na   daň   pretrváva, pretože   neprestal   vykonávať   činnosti   podliehajúce   daňovej   povinnosti,   ani   neprestal poberať príjmy, má ísť iba o zníženie príjmov.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ak   žalobca   predpokladal,   že   u neho   suma   preddavkov nebude   zodpovedať   predpokladanej   výške   dane,   na   ktorú   sú   platené,   mohol   požiadať správcu dane podľa odseku 6 uvedeného zákonného ustanovenia o zmenu tejto zákonnej povinnosti určením platenia preddavkov na daň inak.

Na základe jeho žiadostí preto správca dane nemohol dospieť k inému záveru, iba že má rozhodnúť podľa § 40 ods. 6 zákona, teda určiť žalobcovi platenie preddavkov na daň v inej   výške,   než   mu   vyplývala   z odseku   3   tohto   ustanovenia,   čo   aj   správca   dane rozhodnutím zo dňa 30. 3. 2001 urobil. Proti vydanému rozhodnutiu o určení inej výšky preddavkov   na   daň   len   pre   obdobie   mesiacov   marec   až   máj   2001,   s upozornením   na povinnosť v zmysle § 40 zákona pre preddavky splatné po termíne 30. 5. 2001, žalobca nenamietal, preto pre obdobie po 30. 5. 2001 na zmenu výšky preddavkov inak ako podľa odseku 3 nemal žalobca právny podklad, čím porušil svoju povinnosť podľa § 40 ods. 3 zákona.

Keďže   na   postup   podľa   odseku   9   nemal   žalobca   právny   dôvodov   od   začiatku zdaňovacieho obdobia roku 2001, oznámenia ním podávané nemali vplyv ani na zánik tejto povinnosti platiť preddavky na daň za obdobie mesiacov január a február 2001.

Správca dane preto v súlade s ustanovením § 55 ods. 1 zák. č. 366/1999 Z. z. uložil žalobcovi zaplatiť penále.

Podľa názoru odvolacieho súdu bolo rozhodnutie žalovaného zákonné, vychádzalo z dostatočne zisteného stavu veci, preto ho nebolo potrebné doplňovať a skutkové zistenia, na základe ktorých žalovaný rozhodol, boli správne právne vyhodnotené“.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   popreli   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu takéto nedostatky nevykazuje, preto na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia   ústavný súd nie   je oprávnený. Ani po   preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, tak ako ich interpretoval sťažovateľ, a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad napadnutých zákonných ustanovení, ktorý by mohol   vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s označenými   článkami   ústavy   a listiny.   Preto   bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ, ktorý je v konaní pred   ústavným   súdom   kvalifikovane   právne   zastúpený,   v petite   svojej   sťažnosti   sa   ani nedomáhal   vyslovenia   porušenia   označených   základných   práv,   ale   iba   zrušenia napadnutých   uznesení,   čo   je   samo   osebe   dôvodom   na   odmietnutie   jeho   sťažnosti v okolnostiach daného prípadu pre zjavnú neopodstatnenosť.  

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2005