SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 236/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorejkoná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Cdo 342/2013 z 3. apríla 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súduv Trnave sp. zn. 11 Co 49/2012 z 3. apríla 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola23. júna 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 342/2013z 3. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkomKrajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 49/2012 z 3. apríla 2013(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalejlen „okresný súd“) sp. zn. 17 C 355/2010 z 19. októbra 2011 bol zamietnutý žalobný návrhsťažovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia peňažnej sumy vo výške 52 081,26 € z titulustopäťdesiatnásobku doteraz priznaného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenskéhouplatnenia z titulu zistenej choroby z povolania, a to chronickej intoxikácie sírouhlíkom,ktorá bola sťažovateľovi zistená 12. júla 1989. Východiskom sťažovateľom podanéhožalobného návrhu bolo prehodnotenie jeho zdravotného stavu z dôvodu jeho zhoršeniaa hospitalizácie. Výsledkom prehodnotenia bol posudok vypracovaný Klinikou pracovnéholekárstva a toxikológie Fakultnej nemocnice akademika L. Dérera v Bratislave (ďalej len„klinika pracovného lekárstva“) z 5. októbra 2010, ktorým bolo ustálené celkové bodovéohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia na 700 bodov, teda zvýšené o 300bodov oproti dovtedy ohodnotenému sťaženiu spoločenského uplatnenia na 400 bodov.Poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstievzdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej radyodborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v zneníneskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“) sa sťažovateľ domáhalstopäťdesiat násobného zvýšenia odškodnenia nad sumu ekvivalentnú 700 bodovémuohodnoteniu, resp. jej doplateniu rovnajúcemu sa 300 bodovému ohodnoteniu opierajúc sao dva posudky o jeho zdravotnom stave vypracované klinikou pracovného lekárstva, a toprvý z roku 1990, ktorý stanovil výšku bodového ohodnotenia sťaženia spoločenskéhouplatnenia na 400 bodov, a druhý z 5. októbra 2010, ktorý stanovil výšku bodovéhoohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia na 300 bodov. Okresný súd svojímrozsudkom sp. zn. 17 C 355/2010 z 19. októbra 2011 zamietol sťažovateľov návrh z dôvodu,že nenašiel dôvody pre postup podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Krajský súdna odvolanie sťažovateľa svojím rozsudkom sp. zn. 11 Co 49/2012 z 3. apríla 2013 zmenilrozsudok okresného súdu sp. zn. 17 C 355/2010 z 19. októbra 2011 tak, že návrhusťažovateľa vyhovel v časti, a to v sume 7 319,13 €, a v prevyšujúcej časti návrh zamietol.Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 3 Cdo 342/2013 sťažovateľom podané dovolanieodmietol. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentroval svoju argumentáciu do niekoľkýchrovín.
3.1 V prvej rovine svojej argumentácie poukázal na rozdielne právne posúdeniemerita jeho právnej veci všeobecnými súdmi a poukázal na to, že okresný súd „... nenašiel dôvody pre uplatnenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.. Námietku premlčania vznesenú v konaní súd nepovažoval za podstatnú z dôvodu, že bol toho názoru, že nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia sa nepremlčuje, nakoľko vzniká až rozhodnutím súdu.“, naproti čomu krajský súd „... mal... za to, že na strane sťažovateľa sú dané predpoklady stanovené v § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia a za primerané zvýšenie považoval 50 – násobok doteraz priznaného bodového ohodnotenia“. Taktiež poukázal na rozdielneposúdenie otázky premlčania nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenskéhouplatnenia krajským súdom, ktorý „... ustálil, že vznesená námietka je dôvodná a nárok považoval za čiastočne premlčaný“. Podľa názoru sťažovateľa nárok na mimoriadnezvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nie je premlčaný, resp. sa nepremlčuje, pretože„ Sťažovateľ nemohol účinne pred podaním žaloby vyzvať žalovaného na dobrovoľné splnenie povinnosti (poskytnutie finančného plnenia) zodpovedajúcej jeho právu na primerané zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v ods. 1 a ods. 2 § 7 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretože toto právo nemal, preto nemohol spravodlivo z tohto titulu požadovať od neho plnenie na základe § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.. nakoľko toto právo môže konštituovať len súd.
Rozhodnutie súdu podľa ust. § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je konštitutívnym aktom aplikácie práva (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 1996, sp. zn. 3 Cdo 23/96, judikát č. 53/1997, zošit č. 5-6, str. 169). Konštitutívne akty sú skutočnosťami, s ktorými sa spája vznik, zmena alebo zánik subjektívnych práv a povinností, konštituujú teda novú právnu situáciu. Pôsobia zásadne od okamihu vydania aktu, teda ex nunc.
Je jednoznačné, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o podanom návrhu neexistuje subjektívne právo žalobcu na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Z uvedeného dôvodu, v čase pred rozhodnutím súdu o podanom návrhu, nemôže dôjsť ani k premlčaniu takého práva. Z rovnakého dôvodu taktiež nemôže súd priznať poškodenému prípadnú majetkovú sankciu - úroky z omeškania - skôr ako od uplynutia lehoty, ktorú určil na splnenie povinnosti zodpovedajúcej konštituovanému právu. Jednoducho povedané, nemôže sa premlčať niečo, čo zatiaľ neexistuje a vzhľadom k procesu a podmienkam vzniku podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. ani len vzniknúť nemusí, nakoľko je výlučne závislé od úvahy súdu.“.
3.2 V nadväznosti na právne závery, ku ktorým krajský súd dospel, sťažovateľzhodnotil, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu „... je rozhodnutím absolútne prekvapivým, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom a zakladá prípustnosť podania dovolania podľa ust. § 237 písm. f) OSP“, v dôsledku čoho mal najvyšší súd„... po preskúmaní procesných nedostatkov vyvodiť prípustnosť dovolania z ustanovenia § 237 písm. f) OSP a následne posúdiť dovolací dôvod – nesprávne právne posúdenie otázky premlčania nároku sťažovateľa ako aj otázky primeranosti zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.“.
4. Sťažovateľ na základe uvedeného ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 03.04.2013, sp. zn. 11Co/49/2012 porušené bolo.
2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 03.04.2013, sp. zn. 11Co/49/2012 porušené bolo.
3. Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... rozhodnutím Najvyššieho súdu... zo dňa 03.04.2014, sp. zn. 3Cdo/342/2013 porušené bolo.
4. Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... rozhodnutím Najvyššieho súdu... zo dňa 03.04.2014, sp. zn. 3Cdo/342/2013 porušené bolo.
5. Rozhodnutie Najvyššieho súdu... zo dňa 03.04.2014, sp. zn. 3Cdo/342/2013 a rozhodnutie Krajského súdu... zo dňa 03.04.2013, sp. zn. 11Co/49/2012 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.
6. ⬛⬛⬛⬛... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,-€....
7. Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinné... uhradiť ⬛⬛⬛⬛... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu...“.
II.A
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.
II. B K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu
7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravnýchprostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu savymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súduv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlok porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené záveryboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právona to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskychprávach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojejjudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodneniektorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľomna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatneniesvojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá aj právomoc súdovrozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovanýčlánok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajúzáruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedeniekonania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutieEurópskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právona spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princípkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súdnapokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruniet zásadných odlišností a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.
11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnejjudikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
12. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Cdo 342/2013 z 3. apríla 2014 v podstatnomuviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu. Jeho úpravou v občianskom súdnom konaní je dotknutý princíp nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli právoplatnosť. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods.l O. s. p.). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom alebo uznesením, pripúšťa § 237 O. s. p. dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Žalobca v dovolaní síce netvrdí, že by konanie bolo postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., nakoľko, ale na takúto vadu je dovolací súd povinný prihliadnuť v každom prípade – či už jej existenciu účastník namieta alebo nie (§ 242 ods. 1, veta druhá O. s. p.), skúmal dovolací súd, či došlo k niektorej z nich, no výskyt takéhoto procesného nedostatku nebol v dovolacom konaní zistený. Prípustnosť dovolania v prejednávanej veci preto nemožno vyvodiť z ustanovenia § 237 O. s. p. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu rozsudku je založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované - aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.
Dovolanie žalobcu smeruje proti ,,zmeňujúcemu“ výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. I keď teda (v uvedenej časti) ide o výrok rozsudku odvolacieho súdu označený ako zmeňujúci, v skutočnosti (po obsahovej stránke) pokiaľ ide o nárok nad sumu 7 319,13 €, ide o rozsudok potvrdzujúci - odvolací súd v tejto časti neupravil práva a povinnosti účastníkov konania inak, než súd prvého stupňa, ktorý žalobu zamietol v celom rozsahu. Súd prvého stupňa a odvolací súd teda nad sumu 7 319,13 € rozhodli rovnako tak, že žalobe nevyhoveli.
Vzhľadom na to, že v uvedenej časti nejde o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, treba pri riešení prípustnosti dovolania žalobcu vychádzať z § 238 ods. 3 O. s. p., ktorý upravuje prípustnosť dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. O uvedené prípady ale v prejednávanej veci nejde. Prípustnosť (v uvedenej žalobe zamietajúcej časti) dovolania žalobcu preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť. Vychádzajúc z obsahu dovolania žalobcu v dovolaní namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom posadení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., lebo smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»
13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 11 Co 49/2012 z 3. apríla 2013 v podstatnomkonštatoval:
«Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že bolo podané v zákonom určenej lehote odvolanie osobou na to oprávnenou, účastníkom konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. postupom podľa ust. § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa, napadnutý odvolaním nie je vecne správny.
Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 17C/355/2010 je určenie povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 52.081,26 eur titulom mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá suma predstavuje 150-násobok doteraz priznaného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia z titulu choroby z povolania v počte 700 bodov. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľa ako nedôvodné zamietnutý. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že navrhovateľ bol zamestnaný v závode odporcu od r. 1976 do r. 1991 ako spriadač v prevádzke na výrobu viskózneho hodvábu, kde dochádzalo ku kritickému úniku toxických plynov. Počas trvania pracovného pomeru aj napriek preventívnym liečebným opatreniam bola navrhovateľovi 12.7.1989 zistená choroba z povolania chronická intoxikácia sírouhlíkom. Následne pre zlý zdravotný stav odporca s navrhovateľom i ukončil pracovný pomer. V posudku o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, vypracovanom Fakultnou nemocnicou akademika L. Dérera, Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie bolo v r. 1990 poškodenie zdravia navrhovateľa v zmysle zásad pre hodnotenie odškodnenia za SSU, ustanovených vyhláškou č. 32/65 Zb. prvotne ohodnotené na 400 bodov. Opakovane pre zjavné objektívne zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa bolo jeho poškodenie zdravia klinikou dobodované posudkom o odškodnení bolesti a SSU zo dňa 5.10.2010 o 300 bodov na súčasných 700 bodov. Slovenská poisťovňa, a.s. z titulu poistného plnenia navrhovateľovi vo veci odškodnenia za SSU vyplatila 199,16 eur ako základ za priznaných 400 bodov. V súčasnosti bolo navrhovateľovi vyplatené aj dobodovanie za 300 bodov, takže celkovo bola navrhovateľovi vyplatená suma 348,54 eur, ktorá predstavuje odškodnenie za 700 bodov. Z rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 19.4.2010 vyplýva, že navrhovateľ je občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom miera funkčnej poruchy je 45 %. Navrhovateľ je výlučne vplyvom choroby z povolania invalidným. Navrhovateľ je osobou v poproduktívnom veku 55 rokov, chorobou z povolania a jej následkami však trpí on a jeho okolie už viac ako 23 rokov. Po túto dobu choroba výrazne ovplyvňuje jeho sociálne prežívanie a správanie. Pred objavením sa príznakov chronickej otravy sírouhlíkom viedol aktívny spoločenský, rodinný, kultúrny a športový život, plne využíval svoj pracovný potenciál, netrpel žiadnymi psychickými či neurologickými ochoreniami ani alergiami. Život žil bez akýchkoľvek zdravotných limitácií. Vykonané kontrolné zdravotné vyšetrenia u navrhovateľa dokazujú, že zdravotný stav sa v dôsledku nevyliečiteľnej choroby z povolania naďalej zhoršuje, a to aj napriek medikamentóznej liečbe a liečebnému režimu. V posledných rokoch sa zdravotný stav navrhovateľa rapídne zhoršil, čo dokazuje jeho hospitalizácia na klinike pracovného lekárstva a toxikológie v r. 2009 a 2010. Navrhovateľovi bola neurologickým vyšetrením, vykonaným KPLaT v priamej príčinnej súvislosti s chorobou z povolania zistená polyneuropatia senzitívnej motoriky dolných končatín, ktorá je dôsledkom dlhodobej expozície sírouhlíkom. Navrhovateľ trpí neurastenickým syndrómom, ochorenie sa prejavuje úpornými bolesťami dolných končatín so sprievodným opuchom, kŕčmi na vonkajšej strane stehien a v lýtkach oboch dolných končatín, stratou jemnej motoriky, nevládnosťou. Pyrometrickým vyšetrením v priamej príčinnej súvislosti s chorobou z povolania bola zistená na hrudníku obštrukčná ventilačná porucha a hraničná hyperinflácia pľúc, ktorá mu spôsobuje dlhodobo ťažkosti s dýchaním. Taktiež mu bola zistená artériová hypertenzia s veľmi vysokým KVS rizikom, choroba hrozí srdcovým alebo mozgovým atakom, čo predstavuje trvalé riziko ohrozenia života navrhovateľa. Psychiatrickým vyšetrením boli navrhovateľovi v priamej príčinnej súvislosti s chorobou z povolania zistené organické zmeny osobnosti na toxickom podklade, má zvýšenú emočnú labilitu, anxietu, je uňho potvrdený výskyt depresií a emočných oscilácií, trpí poruchami spánku, v noci sa budí na bolesti rôzneho druhu. Má poruchy nálady, myslenia, pamäti, pozornosti. Psychiater v náleze, obsiahnutom v správe z hospitalizácie v období mesiaca september 2010 konštatoval, že navrhovateľ nie je schopný pravidelnej zárobkovej činnosti ani za uľahčených podmienok. Navrhovateľovi bol psychologickým vyšetrením v priamej príčinnej súvislosti s chorobou z povolania zistený výskyt znakov signalizujúcich organické (intoxikáciou vyvolané) poškodenie centrálneho nervového systému, čo sa prejavilo intelektovou insuficienciou, znížením koncentrácie pozornosti, poruchou krátkodobej pamäti a výraznou neurotickou symptomatológiou, pričom psychiatrická skonštatovala vo svojej lekárskej správe z marca 2010, že diagnóza ťažký organický psychosyndrom na báze intoxikácie sírouhlíkom je stav trvalý, liečbou neovplyvniteľný. Predmetnú vec je potrebné v zmysle ust. § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z. posudzovať podľa ust. vyhlášky č. 32/1965 Zb. platnej v rozhodnom čase, v čase ustálenia zdravotného stavu poškodeného, ktorý umožňuje posúdiť sťaženie spoločenského uplatnenia, v danej veci teda v znení platnom do 31.3.1995, kde v § 7ods. 1 je výška odškodnenia určená sumou 15 Kčs za 1 bod. Podľa ods. 3 v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa môže súd odškodnenie primerane zvýšiť, a to i nad ustanovené najvyššie výmery odškodnenia. Citované ustanovenie je aplikovateľné len v prípadoch, kedy je zrejmé, že poškodenie na zdraví má preukázateľné nepriaznivé následky na život poškodeného pre uspokojovanie jeho potrieb a pre plnenie úloh, vyplývajúcich z jeho spoločenského postavenia. Škoda na zdraví pri posúdení všetkých činností navrhovateľa v živote nevyhnutne v sebe zahŕňa psychickú škodu, škodu v sexuálnej sfére, stratu pracovných príležitostí, ujmu schopností, súťaživosti a schopností dosahovať zisk, stratu potešenia zo života, duševnú skleslosť, skľúčenosť, existenciálnu ujmu, stratu životného komfortu, zníženie psychickej a fyzickej integrity. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia plní v zmysle právnej úpravy satisfakčnú funkciu, ide o odškodnenie, ktoré sa poskytuje len jednorazovo a ktorým sa tak majú jednorazovo kompenzovať tiež všetky budúce strádania poškodeného. Výška odškodnenia preto musí rešpektovať i jeho reparačný charakter a byť i naplnením tej tézy podľa ktorej odškodnenie má súžiť kompenzácii obmedzení plynúcich z poškodenia zdravia aj tak, aby skoršie často aj výraznejšie pociťované radosti a neskoršia strata možnosti tieto prežívať v dôsledku poškodenia zdravia mohli byť prinajmenšom čiastočne vynahradené, zmiernené niečím, čo poškodenému môže naopak privodiť isté potešenie alebo radosť.
V predmetnej veci je sporné čiastočné premlčanie nároku navrhovateľa, a to v časti náhrady za mimoriadne zvýšenie SSU v počte 400 bodov a skutočnosť, či pri priznaní počtu bodov celkovo 700, ktorý počet nie je maximálny a nebol ani zvýšený, je možné priznať mimoriadne zvýšenie SSU. Pokiaľ sa týka premlčania nároku, tak odvolací súd je toho názoru, že uplatnený nárok navrhovateľa na zaplatenie žalovanej istiny titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v dôsledku zistenej choroby z povolania v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/65 Zb. predstavuje nárok na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy. Podľa názoru odvolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Odvolací súd tak nesúhlasí s právnym názorom sudu prvého stupňa, ktorý skonštatoval, že nárok sa nepremlčuje, resp. je nepremlčateľný, nakoľko vzniká až rozhodnutím súdu. Súd prvého stupňa tak dospel k nesprávnemu právnemu názoru ohľadne posúdenia otázky premlčania uplatneného nároku. Pokiaľ ide o posúdenie začiatku behu premlčacej doby u nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, tak v danom prípade je rozhodujúcim okamžik, kedy sa po liečení choroby z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného, a to natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia. Z daného teda vyplýva, že nárok navrhovateľa na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia z počtu bodov 400, ktorými bolo sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa obodované posudkom vr. 1990, je premlčaný ( § 106 O. z.), keďže navrhovateľ si svoj nárok, ktorého výšku odvodzuje od oboch posudkov, a to aj posudku zo dňa 28.3.1990 (400 bodov) aj od posudku zo dňa 5.10.2010 (300 bodov) uplatnil na súde až svojim návrhom zo dňa 23.10.2010, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený dňa 9.11.2010.
Odvolací súd má ďalej za to, že v prípadoch hodných osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky 32/1965 Zb. môže súd odškodnenie primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia, hlavne bez ohľadu na základný počet bodov, zistený lekárom v zmysle zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy. Súd musí takéto zvýšenie, vykonané v rámci voľnej úvahy vždy náležite odôvodniť s prihliadnutím k mimoriadnej povahe a k okolnostiam konkrétneho prípadu. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľ má v súčasnosti 55 rokov, choroba z povolania bola u neho zistená vo veku 31 rokov, jedná sa teda o muža na začiatku poproduktívneho veku, ktorý v dôsledku choroby z povolania stratil možnosť plnohodnotne žiť po dobu dlhšiu ako 23 rokov. Z lekárskych správ od psychiatra a psychológa vyplynulo, že trpí ťažkým organickým psychosyndrómom, jeho stav je trvalý, liečbou neovplyvniteľný. Už lekárom v r. 2010 uvádzal, že sa nevie sústrediť, veľmi zabúda, je pomalý, nechápe veci a súvislosti, tŕpnu mu ruky, točí sa mu hlava, má poruchy spánku, býva nervózny, v podstate je vyradený z normálneho života. Život, ktorý vedie a akým spôsobom žije, opísali vo svojich výpovediach jeho najbližší príbuzní, manželka a syn, ktorí sú s ním v kontakte, žili s ním alebo žijú v spoločnej domácnosti. Opis života navrhovateľa nimi zodpovedá aj záverom lekárskych správ a posudkov. Odvolací súd mal za to, že vyplatená suma 348,54 eur nemôže byť akceptovateľným odškodnením za trvalé dôsledky choroby z povolania na život navrhovateľa a je dôvodné mimoriadne zvýšenie odškodnenia SSU, pretože bez tohto odškodnenia by bolo poškodené právo navrhovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, právo na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života, právo na ochranu zdravia, manželstva, rodičovstva a rodiny.
Odvolací súd považoval za primerané zvýšenie na 50-násobok, ktoré predstavuje sumu 7.468,50 eur (300 bodov x 15 Sk/l bod = 4.500 Sk, t.j. 149,37 eur x 50). Od tejto sumy je potrebné odrátať základné bodové ohodnotenie za 300 bodov vo výške 149,37 eur, ktoré bolo navrhovateľovi už vyplatené, takže 50-násobok po tomto odrátaní predstavuje sumu 7.319,13 eur, k úhrade ktorej sumy zaviazal súd odporcu. Odvolací súd považoval 50 násobok za odškodnenie, ktoré má takú kvalitu, že po jeho prijatí z hľadiska dotknutých práv bude navrhovateľ postavený na roveň ostatných rovnoprávnych subjektov. Prípad hodný osobitného zreteľa považoval odvolací súd aj napriek tomu, že navrhovateľ nebol vrcholový športovec, ani sa neangažoval v politike alebo nejakých spoločenských podujatiach, keď odvolací súd mal za to, že stačí, ak bolo navrhovateľovi dôsledkami choroby z povolania znemožnené viesť doterajší spôsob života, a to tak v oblasti športovej (napríklad futbal s priateľmi), kultúrnej a spoločenskej (návšteva kín, divadla, spoločenských podujatí, nákupných centier, ktoré patria k bežnému životnému štandardu v dnešnej dobe). Odvolací súd teda prejavy choroby z povolania v živote navrhovateľa ním opísané v návrhu i odvolaní, považoval za existujúce, podstatne znižujúce kvalitu života, keď takéto prejavy korešpondujú aj s lekárskymi správami, nachádzajúcimi sa v spise, a to so závermi psychiatrických, psychologických a neurologických vyšetrení, v dôsledku čoho považoval za dôvodnú konštatáciu prípadu hodného osobitného zreteľa a v dôsledku toho dôvodné vyššie uvedené zvýšenie základného odškodnenia.
Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd podľa § 220 O. s. p. zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a priznal navrhovateľovi mimoriadne odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 50-násobku základného bodového hodnotenia a určil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 7.319,13 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že vo zvyšku návrh zamietol.»
14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná užspomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahochrozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, žeúčinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súdnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak byním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššiehosúdu a krajského súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3,pozn.) konštatuje, že tak najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolacíkonali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenieveci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadomna aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnychzákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu ajnáležite odôvodnené.
16. K sťažovateľom predostretému názoru, podľa ktorého „... rozhodnutie Krajského súdu v Trnave je rozhodnutím absolútne prekvapivým, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom a zakladá prípustnosť podaného dovolania podľa ust. § 237 písm. f) OSP“, poukazuje ústavný súd napr. na jedno z ostatných rozhodnutí najvyššieho súdu, a touznesenie sp. zn. 3 Cdo 165/2014 zo 17. marca 2015, z ktorého okrem iného vyplýva, že« Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvého stupňa (viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (viď uznesenie najvyššie súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011).
Žalobca v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.». Z obsahu rozsudku okresného súdu sp. zn.17 C 355/2010 z 19. októbra 2011 vrátane napadnutého rozhodnutia krajského súduvyplýva, že otázka premlčania nároku sťažovateľa rezonovala v priebehu celého súdnehokonania s tým rozdielom, že krajský súd dospel k jej rozdielnemu právnemu posúdeniu,a v tomto ohľade teda krajský súd nezaložil svoje rozhodnutie na skutočnosti, ktorá by bolaúčastníkom súdneho konania neznáma a ku ktorej by nemali možnosť sa vyjadriť. Taktiežnemožno konštatovať, aby krajský súd chybne aplikoval právny predpis na zistený skutkovýstav. V naznačených súvislostiach sa ústavný súd stotožňuje so závermi najvyššieho súduo neprípustnosti sťažovateľom podaného dovolania.
17. V súvislosti s úvahami sťažovateľa o otázke premlčania, ako aj jeho odkazmik rozhodnutiam najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996a sp. zn. 7 Sžso 56/2008 z 19. novembra 2008 ústavný súd poukazuje napr. na rozsudoknajvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 152/2010 z 28. februára 2011, ktorý vychádzajúc z § 106ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov judikoval,že „Názor žalobkyne, že právo na mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vznikne až súdnym rozhodnutím, ktorým bude poškodenému priznané, a preto nemohlo byť premlčané, nemožno považovať za správny... Zásadne je potrebné vychádzať z toho, že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi, u ktorých bežia samostatné premlčacie doby. Počiatok ich behu je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Jedná sa o tzv. subjektívnu premlčaciu dobu, pričom tzv. objektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje. Počiatok subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody sa viaže na okamžik, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá, a nezávisí teda na tom, či a kedy si poškodený zabezpečí dostatok dôkazov alebo kedy sa vytvorí pre neho priaznivejšia procesná situácia na to, aby skutkové okolnosti o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať.
Dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka odvíja odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V tomto zmysle sa poškodený o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v čase, kedy sa po skončení liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu jeho uplatnenia v živote a v spoločnosti došlo a kedy je možné na základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii, objektívne vykonať jeho ohodnotenie.“. Tomuto právnemu názoru korešponduje aj úvaha krajského súduo čiastočnom premlčaní sťažovateľom uplatneného nároku: „... nárok navrhovateľa na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia z počtu bodov 400, ktorými bolo sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa obodované posudkom v r. 1990, je premlčaný (§ 106 O. z.), keďže navrhovateľ si svoj nárok, ktorého výšku odvodzuje od oboch posudkov, a to aj posudku zo dňa 28.3.1990 (400 bodov) aj od posudku zo dňa 5.10.2010 (300 bodov) uplatnil na súde až svojím návrhom zo dňa 23.10.2010, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený dňa 9.11.2010.“
18. V širších súvislostiach upriamuje ústavný súd pozornosť sťažovateľa aj napr.na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 97/2009 z 27. apríla 2010, podľa ktorého„Zvýšenie náhrady nad vyhláškou stanovený limit je teda prípustné podľa ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky iba v celkom výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa, kedy možnosti poškodeného sú veľmi výrazne obmedzené alebo úplne stratené v porovnaní s vysokou a mimoriadnou úrovňou jeho kultúrnych, športových či iných aktivít v dobe pred vznikom škody. Samotné dobodovanie sťaženia spoločenského uplatnenia nezakladá samo osebe nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky. Druhým predpokladom musia byť dôvody hodné osobitného zreteľa na strane poškodeného, v danom prípade navrhovateľa, pre jeho uplatnenie v života a spoločnosti (viď rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 2 Cdo 308/2006).“. V týchtonaznačených súvislostiach ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd vychádzajúcz vykonaného dokazovania a okolností právnej veci sťažovateľa adresne skúmala zhodnocoval jeho osobnú situáciu, od ktorej posúdenia v nadväznosti na aktuálne dopadychoroby z povolania sa odvíja aj potvrdenie dôvodov hodných osobitného zreteľa tvoriacichpodklad priznania mimoriadného zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa názoruústavného súdu krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcimspôsobom reflektoval na sťažovateľom prezentované tvrdenia, jeho úsudky a nímpredostretý skutkový stav, ku ktorému v primerane podrobnej svojej argumentáciizdôvodnil svoje úvahy opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovaniaa z nich odvodené právne závery. Ústavný súd sa teda z obsahu napadnutého rozhodnutiakrajského súdu presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu,ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto ohľade sťažovateľ dostal odpoveď na všetkypodstatné okolnosti jeho právnej veci, závery krajského súdu sú logické, vychádzajúcezo skutkových okolností veci a relevantných právnych noriem, k čomu krajský súd dospelna základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie jeoprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
19. Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či dôvodyuvedené v rozhodnutí sú vecne správne (Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria A,č. 229, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko,recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov,aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie jearbitrárny. Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadnepodobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásadekaždého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Inými slovami,ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám,keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01,IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovaťnejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sachránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd všakvzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať dovýkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi lenv prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tejmiery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavnýsúd v prípade napadnutého rozhodnutia krajského súdu prejav svojvôle, resp. zjavnejneodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľaza spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutie krajského súduhodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné. Navyše, nie je možné vnímaťpostavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviskánajvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), akoaj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,II. ÚS 152/2011). V širších súvislostiach možno poukázať aj na judikovaný názor ústavnéhosúdu, v zmysle ktorého sú všeobecné súdy zodpovedné nielen za výklad a aplikáciuzákonov, ale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmyslečl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).
20. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnostis napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, žeobsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdubude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bolv súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základnýchpráv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovanéhonázoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojichzáveroch s požiadavkami účastníka konania.
21. Na podporu svojich záverov ústavný súd poukazuje aj na to, že súčasťou právana spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Rovnako ESĽPjudikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sazakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP však nevyžaduje, abyna každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ideo argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinnenámietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majúvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). Aj podľajudikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručnea jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohtoaspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04,IV. ÚS 112/05).
22. Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu nie jemožné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistilpríčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššiehosúdu a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenostipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II. C
23. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ako ajs poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právona rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právona úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 117/09). Vzhľadomna odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa(zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšie konanie,priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a priznanie náhrady trov konania) v danejveci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2015