znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 236/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorejkoná   konateľ   a   advokát   doc.   JUDr.   Branislav   Fridrich,   PhD.,   vo   veci   namietanéhoporušenia jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Cdo 342/2013 z 3. apríla 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súduv Trnave sp. zn. 11 Co 49/2012 z 3. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola23. júna 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 342/2013z 3. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkomKrajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 49/2012 z 3. apríla 2013(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalejlen „okresný súd“) sp. zn. 17 C 355/2010 z 19. októbra 2011 bol zamietnutý žalobný návrhsťažovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia peňažnej sumy vo výške 52 081,26 € z titulustopäťdesiatnásobku   doteraz   priznaného   bodového   ohodnotenia   sťaženia   spoločenskéhouplatnenia z titulu zistenej choroby z povolania, a to chronickej intoxikácie sírouhlíkom,ktorá   bola   sťažovateľovi   zistená   12.   júla   1989.   Východiskom   sťažovateľom   podanéhožalobného   návrhu   bolo   prehodnotenie   jeho   zdravotného   stavu   z dôvodu   jeho   zhoršeniaa hospitalizácie. Výsledkom prehodnotenia bol posudok vypracovaný Klinikou pracovnéholekárstva a toxikológie Fakultnej nemocnice akademika L. Dérera v Bratislave (ďalej len„klinika pracovného lekárstva“) z 5. októbra 2010, ktorým bolo ustálené celkové bodovéohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia na 700 bodov, teda zvýšené o 300bodov   oproti   dovtedy ohodnotenému   sťaženiu spoločenského uplatnenia   na   400 bodov.Poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstievzdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej radyodborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č.   32/1965   Zb.“)   sa   sťažovateľ   domáhalstopäťdesiat   násobného   zvýšenia   odškodnenia   nad   sumu   ekvivalentnú   700   bodovémuohodnoteniu, resp. jej doplateniu rovnajúcemu sa 300 bodovému ohodnoteniu opierajúc sao dva posudky o jeho zdravotnom stave vypracované klinikou pracovného lekárstva, a toprvý   z roku   1990,   ktorý   stanovil   výšku   bodového   ohodnotenia   sťaženia   spoločenskéhouplatnenia   na   400   bodov,   a druhý   z   5.   októbra   2010,   ktorý   stanovil   výšku   bodovéhoohodnotenia   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   na   300   bodov.   Okresný   súd   svojímrozsudkom sp. zn. 17 C 355/2010 z 19. októbra 2011 zamietol sťažovateľov návrh z dôvodu,že nenašiel dôvody pre postup podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Krajský súdna odvolanie sťažovateľa svojím rozsudkom sp. zn. 11 Co 49/2012 z 3. apríla 2013 zmenilrozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   17   C   355/2010   z 19.   októbra   2011   tak,   že   návrhusťažovateľa vyhovel v časti, a to v sume 7 319,13 €, a v prevyšujúcej časti návrh zamietol.Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 3 Cdo 342/2013 sťažovateľom podané dovolanieodmietol. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentroval svoju argumentáciu do niekoľkýchrovín.

  3.1 V prvej rovine svojej argumentácie poukázal na rozdielne právne posúdeniemerita jeho právnej veci všeobecnými súdmi a poukázal na to, že okresný súd „... nenašiel dôvody pre uplatnenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.. Námietku premlčania vznesenú v konaní   súd   nepovažoval   za   podstatnú   z dôvodu,   že   bol   toho   názoru,   že   nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia sa nepremlčuje, nakoľko vzniká až rozhodnutím súdu.“, naproti čomu krajský súd „... mal... za to, že na strane sťažovateľa sú   dané   predpoklady   stanovené   v §   7   ods.   3   vyhlášky   č. 32/1965   Zb.   na   mimoriadne zvýšenie   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   a za   primerané   zvýšenie   považoval   50   – násobok   doteraz   priznaného   bodového   ohodnotenia“.   Taktiež   poukázal   na rozdielneposúdenie   otázky   premlčania   nároku   na   mimoriadne   zvýšenie   sťaženia   spoločenskéhouplatnenia krajským súdom, ktorý „... ustálil, že vznesená námietka je dôvodná a nárok považoval   za   čiastočne   premlčaný“.   Podľa   názoru   sťažovateľa   nárok   na   mimoriadnezvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nie je premlčaný, resp. sa nepremlčuje, pretože„ Sťažovateľ   nemohol   účinne   pred   podaním   žaloby   vyzvať   žalovaného   na   dobrovoľné splnenie   povinnosti   (poskytnutie   finančného   plnenia)   zodpovedajúcej   jeho   právu   na primerané   zvýšenie   odškodnenia   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   nad   sumu ustanovenú v ods. 1 a ods. 2 § 7 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretože toto právo nemal, preto nemohol   spravodlivo   z   tohto   titulu   požadovať   od   neho   plnenie   na   základe   §   7   ods.   3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.. nakoľko toto právo môže konštituovať len súd.

Rozhodnutie súdu podľa ust. § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je konštitutívnym aktom aplikácie práva (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 1996, sp. zn. 3 Cdo 23/96, judikát č. 53/1997, zošit č. 5-6, str. 169). Konštitutívne akty sú skutočnosťami, s ktorými sa spája vznik, zmena alebo zánik subjektívnych práv a povinností, konštituujú teda novú právnu situáciu. Pôsobia zásadne od okamihu vydania aktu, teda ex nunc.

Je jednoznačné, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o podanom návrhu neexistuje subjektívne   právo   žalobcu   na   zaplatenie   zvýšenej   náhrady   za   sťaženie   spoločenského uplatnenia. Z uvedeného dôvodu, v čase pred rozhodnutím súdu o podanom návrhu, nemôže dôjsť ani k premlčaniu takého práva. Z rovnakého dôvodu taktiež nemôže súd priznať poškodenému prípadnú majetkovú sankciu - úroky z omeškania - skôr ako od uplynutia lehoty,   ktorú   určil   na   splnenie   povinnosti   zodpovedajúcej   konštituovanému   právu. Jednoducho povedané, nemôže sa premlčať niečo, čo zatiaľ neexistuje a vzhľadom k procesu a podmienkam vzniku podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. ani len vzniknúť nemusí, nakoľko je výlučne závislé od úvahy súdu.“.

3.2   V nadväznosti   na právne   závery,   ku   ktorým   krajský   súd   dospel,   sťažovateľzhodnotil,   že   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu „...   je   rozhodnutím   absolútne prekvapivým,   čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom a zakladá prípustnosť podania dovolania podľa ust. § 237 písm. f) OSP“, v dôsledku čoho mal najvyšší súd„... po preskúmaní   procesných   nedostatkov   vyvodiť   prípustnosť   dovolania   z ustanovenia § 237   písm.   f)   OSP   a následne   posúdiť   dovolací   dôvod   –   nesprávne   právne   posúdenie otázky   premlčania   nároku   sťažovateľa   ako   aj   otázky   primeranosti   zvýšenia   sťaženia spoločenského uplatnenia.“.

4. Sťažovateľ na základe uvedeného ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛...   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy... rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 03.04.2013, sp. zn. 11Co/49/2012 porušené bolo.

2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru...   rozhodnutím   Krajského   súdu...   zo   dňa   03.04.2013, sp. zn. 11Co/49/2012 porušené bolo.

3. Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... rozhodnutím Najvyššieho súdu... zo dňa 03.04.2014, sp. zn. 3Cdo/342/2013 porušené bolo.

4. Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru...   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   03.04.2014, sp. zn. 3Cdo/342/2013 porušené bolo.

5.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   03.04.2014,   sp.   zn.   3Cdo/342/2013 a rozhodnutie Krajského súdu... zo dňa 03.04.2013, sp. zn. 11Co/49/2012 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

6. ⬛⬛⬛⬛... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,-€....

7. Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinné... uhradiť ⬛⬛⬛⬛... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu...“.

II.A

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

  II. B K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu

7.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravnýchprostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   ani   zásadneoprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   hopri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu savymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súduv prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlok porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené záveryboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právona   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskychprávach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej   platnej a   účinnej normy   na   zistený   stav   veci.   V zmysle   svojejjudikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodneniektorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľomna preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

10. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatneniesvojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá aj právomoc súdovrozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovanýčlánok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajúzáruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedeniekonania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutieEurópskeho   súdu   pre ľudské   práva   z   21.   2.   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36).   Právona spravodlivé   prerokovanie   veci   zahŕňa   v   sebe   princíp   rovnosti   zbraní,   princípkontradiktórnosti   konania,   právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súdnapokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruniet   zásadných   odlišností   a   prípadné   porušenie   uvedených   práv   je   preto   potrebnéposudzovať spoločne.

11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnejjudikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

12. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Cdo 342/2013 z 3. apríla 2014 v podstatnomuviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,   že   dovolanie   podal   včas   účastník   konania   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.)   zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolanie   je mimoriadny opravný   prostriedok, ktorým   nemožno   napadnúť každé rozhodnutie   súdu.   Jeho   úpravou   v   občianskom   súdnom   konaní   je   dotknutý   princíp nezmeniteľnosti a záväznosti rozhodnutí súdov, ktoré nadobudli právoplatnosť. Dovolaním možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   pokiaľ   to   zákon   pripúšťa (§ 236   ods.l   O.   s.   p.).   Bez   ohľadu   na   to,   či   odvolací   súd   rozhodol   rozsudkom   alebo uznesením, pripúšťa § 237 O. s. p. dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,   riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Žalobca   v   dovolaní   síce   netvrdí,   že   by   konanie   bolo   postihnuté   niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., nakoľko, ale na takúto vadu je dovolací súd povinný prihliadnuť v každom prípade – či už jej existenciu účastník namieta alebo nie (§ 242 ods. 1, veta druhá O. s. p.), skúmal dovolací súd,   či došlo k niektorej z nich, no výskyt takéhoto procesného nedostatku nebol v dovolacom konaní zistený. Prípustnosť dovolania v prejednávanej veci preto nemožno vyvodiť z ustanovenia § 237 O. s. p. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Prípustnosť dovolania proti takémuto zmeňujúcemu rozsudku je založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa.   O   rozdielne   rozsudky   ide   vtedy,   ak   okolnosti   významné   pre   rozhodnutie   veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci   alebo   deklarujúci   práva   a   povinnosti   v   právnom   vzťahu   účastníkov.   Pre posúdenie,   či   ide   o zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu,   nie   je   významné   formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne   naformulované   -   aj   v   tomto   zmysle   je   rozhodujúce   obsahové   hľadisko.   Pokiaľ odvolací   súd   posúdil   práva   a povinnosti   účastníkov   daného   právneho   vzťahu   rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok.

Dovolanie   žalobcu   smeruje   proti  ,,zmeňujúcemu“   výroku   rozsudku   odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. I keď teda (v uvedenej časti) ide o výrok rozsudku odvolacieho súdu označený ako zmeňujúci, v skutočnosti (po obsahovej stránke) pokiaľ ide o nárok nad sumu 7 319,13 €, ide o rozsudok potvrdzujúci - odvolací súd v tejto časti neupravil práva a povinnosti účastníkov konania inak, než súd prvého stupňa, ktorý žalobu zamietol v celom rozsahu. Súd prvého stupňa a odvolací súd teda nad sumu 7 319,13 € rozhodli rovnako tak, že žalobe nevyhoveli.

Vzhľadom na to, že v uvedenej časti nejde o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, treba pri riešení prípustnosti dovolania žalobcu vychádzať z § 238 ods. 3 O. s. p., ktorý upravuje prípustnosť dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho   potvrdzujúceho   rozsudku,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide   o   rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. O uvedené prípady ale v prejednávanej veci nejde. Prípustnosť (v uvedenej žalobe zamietajúcej časti) dovolania žalobcu preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť. Vychádzajúc   z   obsahu   dovolania   žalobcu   v   dovolaní   namietal,   že   rozhodnutie odvolacieho   súdu   v   napadnutej   časti   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posadení   veci (§ 241 ods.   2   písm.   c/   O.   s.   p.).   Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej zo skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery   a   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu   na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.   s.   p.   a nespôsobuje   zmätočnosť   rozhodnutia).   I keby   tvrdenia   dovolateľa   boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., lebo smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 11 Co 49/2012 z 3. apríla 2013 v podstatnomkonštatoval:

«Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že bolo podané v zákonom určenej lehote odvolanie osobou na to oprávnenou, účastníkom konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. postupom podľa ust. § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa, napadnutý odvolaním nie je vecne správny.

Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 17C/355/2010 je určenie   povinnosti   odporcovi   zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   52.081,26   eur   titulom mimoriadneho   zvýšenia   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia,   ktorá   suma predstavuje   150-násobok   doteraz   priznaného   bodového   ohodnotenia   sťaženia spoločenského uplatnenia z titulu choroby z povolania v počte 700 bodov. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľa ako nedôvodné zamietnutý. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že navrhovateľ bol zamestnaný v závode odporcu od r. 1976 do r. 1991 ako spriadač v prevádzke na výrobu viskózneho hodvábu, kde dochádzalo ku kritickému úniku toxických plynov. Počas trvania pracovného pomeru aj napriek   preventívnym   liečebným   opatreniam   bola   navrhovateľovi   12.7.1989   zistená choroba z povolania chronická intoxikácia sírouhlíkom. Následne pre zlý zdravotný stav odporca   s   navrhovateľom   i   ukončil   pracovný   pomer.   V   posudku   o   odškodnení   bolesti a sťaženia   spoločenského   uplatnenia,   vypracovanom   Fakultnou   nemocnicou   akademika L. Dérera, Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie bolo v r. 1990 poškodenie zdravia navrhovateľa v zmysle zásad pre hodnotenie odškodnenia za SSU, ustanovených vyhláškou č. 32/65 Zb. prvotne ohodnotené na 400 bodov. Opakovane pre zjavné objektívne zhoršenie zdravotného   stavu   navrhovateľa   bolo   jeho   poškodenie   zdravia   klinikou   dobodované posudkom   o   odškodnení   bolesti   a   SSU   zo   dňa   5.10.2010   o   300   bodov   na   súčasných 700 bodov.   Slovenská   poisťovňa,   a.s.   z   titulu   poistného   plnenia   navrhovateľovi   vo   veci odškodnenia za SSU vyplatila 199,16 eur ako základ za priznaných 400 bodov. V súčasnosti bolo   navrhovateľovi   vyplatené   aj   dobodovanie   za   300   bodov,   takže   celkovo   bola navrhovateľovi vyplatená suma 348,54 eur, ktorá predstavuje odškodnenie za 700 bodov. Z rozhodnutia   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   zo   dňa   19.4.2010   vyplýva,   že navrhovateľ je občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom miera funkčnej poruchy je 45 %. Navrhovateľ je výlučne vplyvom choroby z povolania invalidným. Navrhovateľ je osobou v poproduktívnom veku 55 rokov, chorobou z povolania a jej následkami však trpí on a jeho okolie už viac ako 23 rokov. Po túto dobu choroba výrazne ovplyvňuje jeho sociálne   prežívanie   a   správanie.   Pred   objavením   sa   príznakov   chronickej   otravy sírouhlíkom viedol aktívny spoločenský, rodinný, kultúrny a športový život, plne využíval svoj pracovný potenciál, netrpel žiadnymi psychickými či neurologickými ochoreniami ani alergiami. Život žil bez akýchkoľvek zdravotných limitácií. Vykonané kontrolné zdravotné vyšetrenia u navrhovateľa dokazujú, že zdravotný stav sa v dôsledku nevyliečiteľnej choroby z povolania naďalej zhoršuje, a to aj napriek medikamentóznej liečbe a liečebnému režimu. V posledných rokoch sa zdravotný stav navrhovateľa rapídne zhoršil, čo dokazuje jeho hospitalizácia   na   klinike   pracovného   lekárstva   a   toxikológie   v   r.   2009   a   2010. Navrhovateľovi bola neurologickým vyšetrením, vykonaným KPLaT v priamej   príčinnej súvislosti   s   chorobou   z   povolania   zistená   polyneuropatia   senzitívnej   motoriky   dolných končatín,   ktorá   je   dôsledkom   dlhodobej   expozície   sírouhlíkom.   Navrhovateľ   trpí neurastenickým syndrómom, ochorenie sa prejavuje úpornými bolesťami dolných končatín so sprievodným opuchom, kŕčmi na vonkajšej strane stehien a v lýtkach oboch dolných končatín,   stratou   jemnej   motoriky,   nevládnosťou.   Pyrometrickým   vyšetrením   v   priamej príčinnej súvislosti s chorobou z povolania bola zistená na hrudníku obštrukčná ventilačná porucha a hraničná hyperinflácia pľúc, ktorá mu spôsobuje dlhodobo ťažkosti s dýchaním. Taktiež mu bola zistená artériová hypertenzia s veľmi vysokým KVS rizikom, choroba hrozí srdcovým   alebo   mozgovým   atakom,   čo   predstavuje   trvalé   riziko   ohrozenia   života navrhovateľa. Psychiatrickým vyšetrením boli navrhovateľovi v priamej príčinnej súvislosti s   chorobou   z   povolania   zistené   organické   zmeny   osobnosti   na   toxickom   podklade,   má zvýšenú emočnú labilitu, anxietu, je uňho potvrdený výskyt depresií a emočných oscilácií, trpí poruchami spánku, v noci sa budí na bolesti rôzneho druhu. Má poruchy nálady, myslenia, pamäti, pozornosti. Psychiater v náleze, obsiahnutom v správe z hospitalizácie v období mesiaca september 2010 konštatoval, že navrhovateľ nie je schopný pravidelnej zárobkovej   činnosti   ani   za   uľahčených   podmienok.   Navrhovateľovi   bol   psychologickým vyšetrením v priamej príčinnej súvislosti s chorobou z povolania zistený výskyt znakov signalizujúcich   organické   (intoxikáciou   vyvolané)   poškodenie   centrálneho   nervového systému,   čo   sa   prejavilo   intelektovou   insuficienciou,   znížením   koncentrácie   pozornosti, poruchou   krátkodobej   pamäti   a   výraznou   neurotickou   symptomatológiou,   pričom psychiatrická skonštatovala vo svojej lekárskej správe z marca 2010, že diagnóza ťažký organický   psychosyndrom   na   báze   intoxikácie   sírouhlíkom   je   stav   trvalý,   liečbou neovplyvniteľný. Predmetnú   vec   je   potrebné   v   zmysle   ust.   §   11   ods.   1   zák.   č.   437/2004   Z.   z. posudzovať podľa ust. vyhlášky č. 32/1965 Zb. platnej v rozhodnom čase, v čase ustálenia zdravotného stavu poškodeného, ktorý umožňuje posúdiť sťaženie spoločenského uplatnenia, v danej veci teda v znení platnom do 31.3.1995, kde v § 7ods. 1 je výška odškodnenia určená sumou 15 Kčs za 1 bod. Podľa ods. 3 v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho   zreteľa   môže   súd   odškodnenie   primerane   zvýšiť,   a   to   i   nad   ustanovené najvyššie výmery odškodnenia. Citované   ustanovenie   je   aplikovateľné   len   v   prípadoch,   kedy   je   zrejmé,   že poškodenie   na   zdraví   má   preukázateľné   nepriaznivé   následky   na   život   poškodeného pre uspokojovanie jeho potrieb a pre plnenie úloh, vyplývajúcich z jeho spoločenského postavenia.   Škoda   na   zdraví   pri   posúdení   všetkých   činností   navrhovateľa   v   živote nevyhnutne v sebe zahŕňa psychickú škodu, škodu v sexuálnej sfére, stratu pracovných príležitostí,   ujmu   schopností,   súťaživosti   a   schopností   dosahovať   zisk,   stratu   potešenia zo života,   duševnú   skleslosť,   skľúčenosť,   existenciálnu   ujmu,   stratu   životného   komfortu, zníženie psychickej a fyzickej integrity. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia plní v zmysle právnej úpravy satisfakčnú funkciu, ide o odškodnenie, ktoré sa poskytuje len jednorazovo a ktorým sa tak majú jednorazovo kompenzovať tiež všetky budúce strádania poškodeného. Výška odškodnenia preto musí rešpektovať i jeho reparačný charakter a byť i naplnením tej tézy podľa ktorej odškodnenie má súžiť kompenzácii obmedzení plynúcich z poškodenia zdravia aj tak, aby skoršie často aj výraznejšie pociťované radosti a neskoršia strata   možnosti   tieto   prežívať   v   dôsledku   poškodenia   zdravia   mohli   byť   prinajmenšom čiastočne   vynahradené,   zmiernené   niečím,   čo   poškodenému   môže   naopak   privodiť   isté potešenie alebo radosť.

V predmetnej veci je sporné čiastočné premlčanie nároku navrhovateľa, a to v časti náhrady za mimoriadne zvýšenie SSU v počte 400 bodov a skutočnosť, či pri priznaní počtu bodov celkovo 700, ktorý počet nie je maximálny a nebol ani zvýšený, je možné priznať mimoriadne zvýšenie SSU. Pokiaľ sa týka premlčania nároku, tak odvolací súd je toho názoru, že uplatnený nárok navrhovateľa na zaplatenie žalovanej istiny titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v dôsledku zistenej choroby z povolania v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/65 Zb. predstavuje nárok na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie peňažným   ekvivalentom   spôsobuje,   že   ide   o   právo   majetkovej   povahy.   Podľa   názoru odvolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku   rozhodujúce,   či   sa   uplatní   všeobecný   právny   inštitút   premlčania.   Ak   obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby   plynutiu   času   neboli   priznané   žiadne   právne   účinky.   Odvolací   súd   tak   nesúhlasí s právnym názorom sudu prvého stupňa, ktorý skonštatoval, že nárok sa nepremlčuje, resp. je nepremlčateľný, nakoľko vzniká až rozhodnutím súdu. Súd prvého stupňa tak dospel k nesprávnemu   právnemu   názoru   ohľadne   posúdenia   otázky   premlčania   uplatneného nároku. Pokiaľ ide o posúdenie začiatku behu premlčacej doby u nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, tak v danom prípade je rozhodujúcim okamžik, kedy sa po liečení choroby z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného, a to natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia. Z daného teda vyplýva, že nárok navrhovateľa na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia z   počtu   bodov   400,   ktorými   bolo   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   navrhovateľa obodované posudkom vr. 1990, je premlčaný ( § 106 O. z.), keďže navrhovateľ si svoj nárok, ktorého výšku odvodzuje od oboch posudkov, a to aj posudku zo dňa 28.3.1990 (400 bodov) aj od posudku zo dňa 5.10.2010 (300 bodov) uplatnil na súde až svojim návrhom zo dňa 23.10.2010, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený dňa 9.11.2010.

Odvolací súd má ďalej za to, že v prípadoch hodných osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky 32/1965 Zb. môže súd odškodnenie primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia, hlavne bez ohľadu na základný počet bodov, zistený lekárom v zmysle zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy. Súd musí takéto zvýšenie, vykonané v rámci voľnej úvahy vždy náležite odôvodniť s prihliadnutím k mimoriadnej povahe a k okolnostiam konkrétneho prípadu. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľ má v súčasnosti 55 rokov, choroba z povolania bola u neho zistená vo veku 31 rokov, jedná sa teda o muža na začiatku poproduktívneho veku, ktorý v dôsledku choroby z povolania stratil možnosť plnohodnotne žiť po dobu dlhšiu ako 23   rokov.   Z   lekárskych   správ   od   psychiatra   a   psychológa   vyplynulo,   že   trpí   ťažkým organickým psychosyndrómom, jeho stav je trvalý, liečbou neovplyvniteľný. Už lekárom v r. 2010 uvádzal, že sa nevie sústrediť, veľmi zabúda, je pomalý, nechápe veci a súvislosti, tŕpnu mu ruky, točí sa mu hlava, má poruchy spánku, býva nervózny, v podstate je vyradený z   normálneho   života.   Život,   ktorý   vedie   a   akým   spôsobom   žije,   opísali   vo   svojich výpovediach jeho najbližší príbuzní, manželka a syn, ktorí sú s ním v kontakte, žili s ním alebo žijú v spoločnej domácnosti. Opis života navrhovateľa nimi zodpovedá aj záverom lekárskych správ a posudkov. Odvolací súd mal za to, že vyplatená suma 348,54 eur nemôže byť   akceptovateľným   odškodnením   za   trvalé   dôsledky   choroby   z   povolania   na   život navrhovateľa   a   je   dôvodné   mimoriadne   zvýšenie   odškodnenia   SSU,   pretože   bez   tohto odškodnenia by bolo poškodené právo navrhovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, právo na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života, právo na ochranu zdravia, manželstva, rodičovstva a rodiny.

Odvolací súd považoval za primerané zvýšenie na 50-násobok, ktoré predstavuje sumu 7.468,50 eur (300 bodov x 15 Sk/l bod = 4.500 Sk, t.j. 149,37 eur x 50). Od tejto sumy je potrebné odrátať základné bodové ohodnotenie za 300 bodov vo výške 149,37 eur, ktoré bolo navrhovateľovi už vyplatené, takže 50-násobok po tomto odrátaní predstavuje sumu 7.319,13   eur,   k   úhrade   ktorej   sumy   zaviazal   súd   odporcu.   Odvolací   súd   považoval 50 násobok za odškodnenie, ktoré má takú kvalitu, že po jeho prijatí z hľadiska dotknutých práv bude navrhovateľ   postavený na roveň ostatných rovnoprávnych subjektov. Prípad hodný osobitného zreteľa považoval odvolací súd aj napriek tomu, že navrhovateľ nebol vrcholový   športovec,   ani   sa   neangažoval   v   politike   alebo   nejakých   spoločenských podujatiach,   keď   odvolací   súd   mal   za   to,   že   stačí,   ak   bolo   navrhovateľovi   dôsledkami choroby z povolania znemožnené viesť doterajší spôsob života, a to tak v oblasti športovej (napríklad   futbal   s   priateľmi),   kultúrnej   a   spoločenskej   (návšteva   kín,   divadla, spoločenských podujatí, nákupných centier, ktoré patria k bežnému životnému štandardu v dnešnej dobe). Odvolací súd teda prejavy choroby z povolania v živote navrhovateľa ním opísané v návrhu i odvolaní, považoval za existujúce, podstatne znižujúce kvalitu života, keď takéto prejavy korešpondujú aj s lekárskymi správami, nachádzajúcimi sa v spise, a to so závermi psychiatrických, psychologických a neurologických vyšetrení, v dôsledku čoho považoval za dôvodnú konštatáciu prípadu hodného osobitného zreteľa a v dôsledku toho dôvodné vyššie uvedené zvýšenie základného odškodnenia.

Vzhľadom   k   všetkým   vyššie   uvedeným   skutočnostiam   preto   odvolací   súd   podľa § 220 O. s. p. zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a priznal navrhovateľovi mimoriadne   odškodnenie   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   vo   výške   50-násobku základného bodového hodnotenia a určil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 7.319,13 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že vo zvyšku návrh zamietol.»

14.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systémuvšeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná užspomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahochrozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, žeúčinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súdnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný súd vyvodil.   Skutkové a právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak byním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššiehosúdu a krajského súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3,pozn.) konštatuje, že tak najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolacíkonali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenieveci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,a preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné   a ústavne   konformné.   Vzhľadomna aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a procesnoprávnychzákonných   ustanovení   sú   napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   ajnáležite odôvodnené.

16. K sťažovateľom predostretému názoru, podľa ktorého „... rozhodnutie Krajského súdu v Trnave je rozhodnutím absolútne prekvapivým, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom a zakladá prípustnosť podaného dovolania podľa ust. § 237 písm. f) OSP“, poukazuje ústavný súd napr. na jedno z ostatných rozhodnutí najvyššieho súdu, a touznesenie sp. zn. 3 Cdo 165/2014 zo 17. marca 2015, z ktorého okrem iného vyplýva, že« Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   a   týmto   postupom   odňal   účastníkovi konania jeho procesné práva.

V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie,   ktorým   odvolací   súd   (na   rozdiel   od   súdu   prvého   stupňa)   za   rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania   súdom   prvého   stupňa.   Prekvapivým   je   rozhodnutie   odvolacieho   súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvého stupňa (viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať   správnosť   „nového“   právneho   názoru   zaujatého   až   v   odvolacom   konaní (viď uznesenie najvyššie súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011).

Žalobca v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery   a   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu   na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v   rámci   ktorého   súd   na   zistený   skutkový   stav   aplikuje   hmotnoprávny   alebo   procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p. Nesprávne právne posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   je   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorým   možno odôvodniť   procesne   prípustné   dovolanie   (viď   §   241   ods.   2   písm.   c/   O.   s.   p.),   samo (prípadne)   nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   ale   nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.». Z obsahu rozsudku okresného súdu sp. zn.17   C   355/2010   z 19.   októbra   2011   vrátane   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súduvyplýva, že otázka premlčania nároku sťažovateľa rezonovala v priebehu celého súdnehokonania s tým rozdielom, že krajský súd dospel k jej rozdielnemu právnemu posúdeniu,a v tomto ohľade teda krajský súd nezaložil svoje rozhodnutie na skutočnosti, ktorá by bolaúčastníkom súdneho konania neznáma a ku ktorej by nemali možnosť sa vyjadriť. Taktiežnemožno konštatovať, aby krajský súd chybne aplikoval právny predpis na zistený skutkovýstav. V naznačených súvislostiach sa ústavný súd stotožňuje so závermi najvyššieho súduo neprípustnosti sťažovateľom podaného dovolania.

17. V súvislosti s úvahami sťažovateľa o otázke premlčania, ako aj jeho odkazmik rozhodnutiam   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   23/96   z 30.   septembra   1996a sp. zn. 7 Sžso 56/2008 z 19. novembra 2008   ústavný súd poukazuje napr. na rozsudoknajvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 152/2010 z 28. februára 2011, ktorý vychádzajúc z § 106ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov judikoval,že „Názor   žalobkyne,   že   právo   na   mimoriadne   zvýšenie   bolestného   a sťaženia spoločenského   uplatnenia   vznikne   až   súdnym   rozhodnutím,   ktorým   bude   poškodenému priznané, a preto nemohlo byť premlčané, nemožno považovať za správny... Zásadne je potrebné   vychádzať   z toho,   že   jednotlivé   nároky   na   náhradu   škody   na   zdraví   sú samostatnými nárokmi, u ktorých bežia samostatné premlčacie doby. Počiatok ich behu je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Jedná sa o tzv. subjektívnu premlčaciu dobu, pričom tzv. objektívna premlčacia doba podľa § 106 ods.   2   Občianskeho   zákonníka   sa   v prípade   nároku   na   náhradu   škody   na   zdraví neuplatňuje. Počiatok subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody sa viaže na okamžik, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá, a nezávisí teda na tom, či a kedy si poškodený zabezpečí dostatok dôkazov alebo kedy sa vytvorí pre neho priaznivejšia procesná situácia na to, aby skutkové okolnosti o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať.

Dvojročná   subjektívna   premlčacia   doba   na   uplatnenie   náhrady   za   sťaženie spoločenského uplatnenia sa podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka odvíja odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V tomto zmysle sa poškodený o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v čase, kedy sa po   skončení   liečby   jeho   zdravotný   stav   natoľko   ustálil,   že   bolo   zistiteľné,   či   a v akom rozsahu   k sťaženiu   jeho   uplatnenia   v živote   a v spoločnosti   došlo   a kedy   je   možné na základe   skutkových   okolností,   ktoré   má   k dispozícii,   objektívne   vykonať   jeho ohodnotenie.“.   Tomuto   právnemu   názoru   korešponduje   aj   úvaha   krajského   súduo čiastočnom   premlčaní   sťažovateľom   uplatneného   nároku: „... nárok   navrhovateľa na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia z počtu bodov 400, ktorými bolo sťaženie   spoločenského   uplatnenia   navrhovateľa   obodované   posudkom   v   r.   1990,   je premlčaný (§ 106 O. z.), keďže navrhovateľ si svoj nárok, ktorého výšku odvodzuje od oboch posudkov, a to aj posudku zo dňa 28.3.1990 (400 bodov) aj od posudku zo dňa 5.10.2010 (300 bodov) uplatnil na súde až svojím návrhom zo dňa 23.10.2010, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený dňa 9.11.2010.“

18. V širších súvislostiach upriamuje ústavný súd pozornosť sťažovateľa aj napr.na rozsudok   najvyššieho súdu sp. zn.   2 Cdo   97/2009 z 27.   apríla 2010, podľa   ktorého„Zvýšenie náhrady nad vyhláškou stanovený limit je teda prípustné podľa ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky iba v celkom výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa, kedy možnosti   poškodeného   sú   veľmi   výrazne   obmedzené   alebo   úplne   stratené   v porovnaní s vysokou   a mimoriadnou   úrovňou   jeho   kultúrnych,   športových   či   iných   aktivít   v dobe pred vznikom škody. Samotné   dobodovanie   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   nezakladá   samo   osebe nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle ustanovenia § 7 ods.   3   vyhlášky.   Druhým   predpokladom   musia   byť   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa na strane   poškodeného,   v danom   prípade   navrhovateľa,   pre   jeho   uplatnenie   v života a spoločnosti   (viď   rozsudok   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn.   2   Cdo   308/2006).“.   V týchtonaznačených   súvislostiach   ústavný   súd   poukazuje   na to,   že   krajský   súd   vychádzajúcz vykonaného   dokazovania   a okolností   právnej   veci   sťažovateľa   adresne   skúmala zhodnocoval jeho osobnú situáciu, od ktorej posúdenia v nadväznosti na aktuálne dopadychoroby z povolania sa odvíja aj potvrdenie dôvodov hodných osobitného zreteľa tvoriacichpodklad priznania mimoriadného zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa názoruústavného   súdu   krajský   súd primerane   rozumným   a v okolnostiach   veci   postačujúcimspôsobom   reflektoval   na   sťažovateľom   prezentované   tvrdenia,   jeho   úsudky   a nímpredostretý   skutkový   stav,   ku   ktorému   v primerane   podrobnej   svojej   argumentáciizdôvodnil svoje úvahy opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovaniaa z nich odvodené právne závery. Ústavný súd sa teda z obsahu napadnutého rozhodnutiakrajského súdu presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu,ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto ohľade sťažovateľ dostal odpoveď na všetkypodstatné okolnosti jeho právnej veci, závery krajského súdu sú logické, vychádzajúcezo skutkových okolností veci a relevantných právnych noriem, k čomu krajský súd dospelna   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   jeoprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

19. Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či dôvodyuvedené v rozhodnutí sú vecne správne (Van de Hurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria A,č. 229, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko,recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov,aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie jearbitrárny.   Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v. Rumunsko   (č.   1)zo 6. decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo   rovnakých,   prípadnepodobných   veciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásadekaždého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne   názory   súdov   v   skutkovo   rovnakých   alebo   podobných   veciach.   Inými   slovami,ústavnému   súdu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu, resp. jeho plénu a kolégiám,keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladuzákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,IV. ÚS 267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovaťnejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sachránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd všakvzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať dovýkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi lenv prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tejmiery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavnýsúd   v   prípade   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   prejav   svojvôle,   resp.   zjavnejneodôvodnenosti   nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciu   sťažovateľaza spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutie krajského súduhodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľné   a   neudržateľné.   Navyše,   nie   je   možné   vnímaťpostavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviskánajvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), akoaj   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov   (m.   m.   I. ÚS   199/07,   I. ÚS 18/08,II. ÚS 152/2011). V širších súvislostiach možno poukázať aj na judikovaný názor ústavnéhosúdu,   v zmysle   ktorého sú všeobecné   súdy   zodpovedné   nielen   za   výklad   a aplikáciuzákonov, ale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmyslečl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

20.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnostis napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, žeobsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdubude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bolv súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základnýchpráv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovanéhonázoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojichzáveroch s požiadavkami účastníka konania.

21. Na podporu svojich záverov ústavný súd poukazuje aj na to, že súčasťou právana spravodlivé   konanie   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Rovnako ESĽPjudikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sazakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP však nevyžaduje, abyna každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ideo argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).Z   práva   na spravodlivú   súdnu   ochranu   vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinnenámietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s výhradou,   že   majúvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). Aj podľajudikatúry   ústavného   súdu   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručnea jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohtoaspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04,IV. ÚS 112/05).

22. Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu nie jemožné   považovať   za   arbitrárne   alebo   zjavne   neopodstatnené,   v dôsledku   čoho   nezistilpríčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššiehosúdu   a sťažovateľom   namietaným   porušením   označeného   základného   práva   na   súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenostipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II. C

23. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnostivšeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ako ajs poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nie   je   právona rozhodnutie   v   súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právona úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07,III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   (obdobne   napr.   III.   ÚS   117/09).   Vzhľadomna odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa(zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov,   vrátenie veci na   ďalšie konanie,priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a priznanie náhrady trov konania) v danejveci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2015