znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 236/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Košice   II   sp. zn.   38   Er   325/2009 z 13. októbra   2011   a namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 12 CoE 100/2012 z 27. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 3. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a   práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 38 Er 325/2009 z 13. októbra 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 12   CoE   100/2012 z 27. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter   alia poskytovaním   úverov   z vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe   zmluvy   o úvere   uzavretej   s dlžníkom   úver,   ktorý   bol   povinný   vrátiť   podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Sťažovateľka uvádza, že dlžník svoje záväzky dobrovoľne   neuhradil   a tieto   sa   voči   sťažovateľke   stali   splatnými   a v nadväznosti na podmienky   dojednané   v úverovej   zmluve   obsahujúce   aj   rozhodcovskú   doložku   bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Rozhodcovský rozsudok súdu sa stal exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor   na   základe   poverenia   udeleného   okresným   súdom   začal   nútený   výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Exekučný súd v priebehu exekúcie túto vyhlásil za neprípustnú, resp. ju zastavil.

3.   Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta,   že   postupom   a uzneseniami okresného   súdu a krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že okresný súd rozhodol   nad rámec   svojej   právomoci,   keď   v   priebehu   exekúcie   túto   zastavil   a zároveň   mal   odňať sťažovateľke možnosť konať   pred súdom. Okresný súd i krajský súd podľa sťažovateľky tiež   nedostatočne   zistili   skutkový   stav   a nesprávne   právne   posúdili   vec,   keď   chybne interpretovali a aplikovali pre rozhodnutia relevantné právne normy.

4. Sťažovateľka sa domáha toho, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej označených práv, zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, zrušil napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu,   priznal   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie a určil   náhradu   trov   konania. Zároveň   žiada, aby ústavný súd   vydal   dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil, že sťažovateľka napriek skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného súdu, a teda ani   s jeho   rozhodnutiami   a   o jej   predchádzajúcich   typovo   zhodných   alebo   obdobných sťažnostiach.

Keďže ide o sťažnosti v podstate identické, resp. obdobné vzhľadom na skutkové a právne   okolnosti   s tisíckami   sťažností   sťažovateľky,   ktoré   už   ústavný   súd   riešil, ústavný súd   odkazuje   sťažovateľku   v podrobnostiach   napríklad   na   rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 410/2012, II. ÚS 337/2012, I. ÚS 439/2012, II. ÚS 379/2011, III. ÚS 90/2011, III.   ÚS   242/2011,   III.   ÚS   488/2012   a   sp.   zn.   IV.   ÚS   446/2011,   keď   ústavný   súd sťažnosti sťažovateľky   odmietol   z dôvodu   nedostatku   právomoci   a z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

9.   Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia sťažovateľkou   označených   základných   práv   alebo   slobôd,   reálnosť   ktorého   by   mohol posúdiť   po   prijatí   sťažností   na   ďalšie   konanie,   a dospel   tak   (opätovne)   k záveru,   že sťažnosť   je potrebné odmietnuť podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

10.   Ústavný   súd   s poukazom   na   uvedené   skutočnosti   prihliadajúc   na   zásady procesnej   hospodárnosti   konania   sťažovateľku   upozorňuje,   že   pokiaľ   aj   naďalej   bude ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe z jeho   rozhodovacej   činnosti   týkajúcej   sa   jej   obdobných   vecí,   môže   využiť   možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažnosti neodôvodniť.

11. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014