znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 236/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   S.   M.,   S.,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou M., s. r. o.,   K.,   za   ktorú   koná   advokát   JUDr.   M.   V.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   5   Co   110/2012 z 12. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. S. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. decembra   2012   doručená   sťažnosť   Mgr.   S.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský   súd“),   sp. zn. 5 Co 110/2012 z 12. októbra 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným 1. júna 2011   na   Okresnom   súde   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhala   voči žalovanej   –   Z.   S.   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vo   výške   2 500   €,   ako   aj   náhrady   trov konania. Svoj návrh odôvodňovala tým, že žalovaná zasiahla do jej občianskej cti, ľudskej dôstojnosti,   dobrého   mena   aj   súkromia   tým,   že   bez   jej   vedomia   a   súhlasu   zverejnila na svojej webovej stránke faktúru, ktorá obsahovala jej osobné údaje, ako aj údaj o tom, že išlo   jej   psychologické   vyšetrenie.   Osobné   údaje   sťažovateľky   boli   odstránené až na základe   predžalobnej   výzvy   sťažovateľky   8.   apríla   2011.   Zverejnenie   faktúry na webovej   stránke   malo   podľa   sťažovateľky   znevažujúcu   povahu   a mohlo   objektívne negatívne   ovplyvniť   vnímanie   sťažovateľky   ako   osoby   s psychickými   problémami, nespôsobilú   zastávať   funkciu   učiteľky.   Okresný   súd   v tejto   veci   rozhodol   rozsudkom sp. zn. 8 C 86/2011 zo 16. februára 2012, ktorým žalovanú zaviazal zaplatiť sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 250 € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti bol žalobný návrh sťažovateľky zamietnutý a o trovách konania bolo rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu zo 16. februára 2012 vo výroku o trovách konania odvolanie, v ktorom žiadala zrušiť výrok o trovách konania s tým, aby jej boli priznané trovy konania v celom, ňou vyčíslenom rozsahu.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 110/2012 z 12. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania a zároveň nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

3. Podľa   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   bolo   porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to predovšetkým jej právo na riadne a náležité odôvodnenie   rozhodnutia.   Sťažovateľka   poukázala   na   niekoľko   rozporných   výrokov uvedených   v napadnutom   uznesení   krajského   súdu.   Išlo   predovšetkým   o tvrdenie, že sťažovateľka žiadala z titulu náhrady nemajetkovej ujmy sumu 100 000 Sk, na základe čoho potom krajský súd uviedol, že mala v pôvodnom konaní na okresnom súde neúspech v pomerne väčšej časti, pretože jej bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy iba v sume 1 250   €.   V skutočnosti   sa   však   sťažovateľka   domáhala   náhrady   nemajetkovej   ujmy iba v sume   2 500   €,   z čoho   je   zrejmé,   že   jej   neúspech   bol   presne   vo   výške   polovice požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Tieto nesprávne údaje podľa sťažovateľky zrejme čerpal   krajský   súd   z inej   veci,   ktorá   sa   netýkala   sťažovateľky,   no   napriek   tomu sa nachádzajú   v napadnutom   uznesení   krajského   súdu.   Uvedené   pochybenie   svedčí o nedostatočnom   oboznámení   sa   s prípadom,   v dôsledku   čoho   je   napadnuté   uznesenie nedostatočne   odôvodnené.   Sťažovateľka   tiež   vyjadruje   nesúhlas   s právnym   názorom krajského súdu, ktorý sa stotožnil s aplikáciou § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pri rozhodovaní o trovách konania. Krajský súd odôvodnil správnosť rozsudku okresného súdu zo 16. februára 2012 iba s prihliadnutím na pomery žalovanej – Z. S., no   nezohľadnil   pomery   sťažovateľky.   V závere   sťažovateľka   takto   zhrnula   svoje námietky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu:

„...   je   zrejmé,   že   náležité   odôvodnenie   je   jedným   s   princípov   základného   práva na spravodlivé súdne konanie a uznesením Krajského súdu v Košiciach toto právo porušené bolo,   nakoľko   si   vec   o   ktorej   rozhodoval   vôbec   náležite   nenaštudoval,   neozrejmil sa so skutkovým   stavom,   vykonanými   dôkazmi   a   samotné   uznesenie   vo   veci   odôvodnil skutkovými   tvrdeniami   a   skutočnosťami,   ktoré   nemali   absolútne   žiadny   súvis s prejednávanou vecou a neboli nikdy ani súdom prvého stupňa prejednávané, čo vyplýva nielen zo spisového materiálu na súde prvého stupňa, ale aj z rozsudku samotného súd prvého stupňa, ktorý sťažovateľka napadla odvolaním v časti týkajúcej sa trov konania.“

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby zaviazal krajský súd nahradiť sťažovateľke trovy konania na účet jej právneho zástupcu.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

7.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Takto   ustálené   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta   pochybenia   v odôvodnení   napadnutého uznesenia krajského súdu. Ide predovšetkým o zjavne nesprávne tvrdenia týkajúce sa výšky požadovanej   náhrady   nemajetkovej   ujmy,   ako   aj   o to,   že   sťažovateľka   mala   v konaní na súde prvého stupňa neúspech v pomerne väčšej časti. Tieto nedostatky svedčia o tom, že krajský   súd   sa   nedostatočne   oboznámil   s vecou   sťažovateľky.   Sťažovateľka   tiež nesúhlasí s tým, že o trovách konania pred okresným súdom bolo rozhodnuté podľa § 142 ods.   2   OSP,   v dôsledku   čoho   podala   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu zo 16. februára 2012 vo výroku o trovách konania.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa   §   142   ods.   3   OSP   aj   keď   mal   účastník   vo   veci   úspech   len   čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

10.   Ústavný   súd   sa   oboznámil   s   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a dáva za pravdu sťažovateľke, že krajský súd zahrnul do odôvodnenia aj zjavne nesprávny údaj o tom, že sťažovateľka sa   domáhala náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 Sk. Okrem toho však ide aj o opis okolností, na základe ktorých mala sťažovateľke vzniknúť nemajetková   ujma.   Sťažovateľka   spolu   so   sťažnosťou   predložila   ústavnému   súdu aj rozsudok   okresného súdu   zo   16.   februára 2012,   z ktorého   obsahu je zrejmé,   že tieto nesprávne,   s vecou   sťažovateľky   zjavne   nesúvisiace   fakty   boli   uvedené   už   v tomto rozhodnutí. Krajský súd tieto údaje prevzal z rozsudku okresného súdu. Sťažovateľka však tieto   nedostatky   v odvolaní   proti   rozsudku   okresného súdu   zo   16.   februára 2012   vôbec nenamietala.   Tieto   nesprávne   údaje   spojil   krajský   súd   s faktom,   že   sťažovateľke   bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 1 250 €, z čoho vyplynul opäť nesprávny záver o tom, že sťažovateľka mala v konaní na okresnom súde neúspech v pomerne väčšej časti. Sťažovateľka   však   mala   neúspech   len   v pomere   polovice   požadovanej   náhrady nemajetkovej ujmy. Na druhej strane krajský súd správne ustálil, že sťažovateľka mala v konaní úspech len čiastočný, pretože jej nároku skutočne nebolo vyhovené v plnej výške. Z uvedeného   dôvodu   preto   podľa   krajského   súdu   bolo   v plnom   rozsahu   odôvodnené rozhodnúť   o trovách   konania   podľa   §   142   ods.   2   OSP.   Okrem   toho   správne   poukázal krajský súd, že vzhľadom na charakter konania o náhradu nemajetkovej ujmy bolo možné rozhodnúť aj podľa § 150 OSP. Z uvedeného vyplýva, že hoci sa krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dopustil pochybenia, jeho výklad práva nie je v skutočnosti taký, že by popieral účel a zmysel príslušných zákonných noriem. Pochybenie krajského súdu nemalo zásadný vplyv na správnosť jeho rozhodnutia.

11. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   či   svojvôle,   čo   by   bolo   možné   konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Skutočnosť, že sa sťažovateľka   s   právnym   názorom   krajského   súdu   o trovách   konania   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   tento   právny   názor   svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). Napadnuté uznesenie krajského súdu je preto ústavne   akceptovateľné   a   nevyžaduje   korekciu   zo   strany   ústavného   súdu.   V   súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich obsahom nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05 a I. ÚS 444/2012).

12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013