znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 236/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., V., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Daňového úradu Kráľovský Chlmec   č. 738/320/273-24936/11/Rem   zo   7.   októbra   2011   a   jemu   predchádzajúcim postupom   a   rozhodnutím   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky č. 1040505/134/2012/5081 z 23. januára 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Daňového úradu Kráľovský Chlmec (ďalej len „daňový úrad“) č. 738/320/273-24936/11/Rem   zo   7.   októbra   2011   (ďalej   len   „rozhodnutie   daňového úradu“)   a   jemu   predchádzajúcim   postupom   a   rozhodnutím   Finančného   riaditeľstva Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „finančné   riaditeľstvo“)   č.   1040505/134/2012/5081 z 23. januára   2012   (ďalej   len   „rozhodnutie   finančného   riaditeľstva“)   a   jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Daňový úrad Kráľovský Chlmec (ďalej len „daňový úrad“) dňa 7. 10. 2011 vydal daňovú   exekučnú   výzvu   č.   738/320/273-24936/11/Rem   v   zmysle   §   76   ods.   2   zákona č. 511/1992 Zb... voči sťažovateľovi ako daňovému dlžníkovi. Daňový úrad... sťažovateľovi oznámil,   že   na   podklade   exekučného   titulu,   ktorým   je   vykonateľný   výkaz   daňových nedoplatkov Daňového úradu č. 738/230/19751/11/Ric zostavený z údajov evidencie daní daňového dlžníka ku dňu 5. 8. 2011, vo výške 858.147,40 €, začal dňa 6. 9. 2011 daňové exekučné konanie vydaním rozhodnutia č. 738/320/273-21890/11/Rem...

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote voči... daňovej exekučnej výzve odvolanie, kde namietal,   že predmetná   daňová   exekúcia   je   neprípustná   v   celom   rozsahu...   nakoľko   sa vykonáva na základe nezákonného a teda neplatného exekučného titulu, čo spôsobuje aj nezákonnosť exekučného konania. Navrhol, aby správca dane v súlade s ust. § 80 ods. 1 písm. g, zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vydal rozhodnutie, ktorým predmetnú exekúciu zastaví v celom rozsahu v akom je vedená, nakoľko je vedená v rozpore so zákonom. Zároveň... navrhol, aby správca dane rozhodol o odklade predmetnej daňovej exekúcie z dôvodu preverovania skutočností odôvodňujúcich jej zastavenie...

Na   odvolanie   sťažovateľa   reagoval   daňový   úrad   oznámením,   v   ktorom   ho informoval,   že sťažovateľ   ako   daňový   dlžník   nemá   právny   nárok   na   odloženie   daňovej exekúcie... Finančné   riaditeľstvo   SR   vydalo...   23.   1.   2012   rozhodnutie č. 1040505/134/2012/5081, ktorým potvrdilo daňovú exekučnú výzvu daňového úradu.» Sťažovateľka cituje ustanovenia § 30 ods. 1 a 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmene v sústave finančných orgánov v znení neskorších predpisov a uvádza: «Odôvodnenie musí rozhodnutie... obsahovať vtedy, keď správca dane ukladá finančné plnenie, resp. vtedy, keď daň vyrubuje odchylne od daňového priznania alebo platobného výmeru. Odôvodnenie musí byť presvedčivé, aby viedlo k dobrovoľnému plneniu.   Treba v ňom   uviesť   skutočnosti,   ktoré   boli podkladom   pre rozhodnutie,   akými úvahami sa správca dane spravoval pri hodnotení dôkazov, na základe akých právnych predpisov rozhodol.

Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...

Rozhodnutie   porušovateľa,   ktorým   bola   potvrdená...   daňová   exekučná   výzva... a v nadväznosti naň i samotná daňová exekučná výzva... sú nezákonné okrem iného aj z toho dôvodu, že jednou z povinností daňových orgánov je i eurokonformný výklad, ktorý spočíva   vo   výklade   slovenských   právnych   predpisov   v   súlade   s   komunitárnym   právom. Sťažovateľ má za to, že zo strany daňových orgánov došlo k porušeniu Šiestej smernice (od 01.   01.   2007 nahradenej smernicou Rady 2006/112/ES )   a procesných postupov podľa zákona   č. 511/1992   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov.   Sťažovateľ   poukazuje   pritom   na odporučenie výboru Ministrov rady Európy (80) 2 z 11. 03. 1980 a Rezolúciu ministrov rady Európy (77) 31 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym aktom.

V   napadnutom   rozhodnutí   porušovateľa   absentuje   odôvodnenie,   pretože   v   časti rozhodnutia   nazvanej   odôvodnenie   je   len   opísaný   veľmi   stručný   obsah   odvolania sťažovateľa   proti   daňovej   exekučnej   výzve,   stručne   popísaný   skutkový   stav   od   začatia daňového   exekučného   konania,   uvedených   pár   zákonných   ustanovení   a   strohé konštatovanie   porušovateľa,   že   námietky   sťažovateľa   (predovšetkým   námietky   ohľadom vykonávania   daňových   kontrol   zamestnancami   miestne   nepríslušného   daňového   úradu, námietky ohľadom porušenia zásady proporcionality zo strany daňových orgánov ako aj porušenie   zásady   proporcionality)   nemôžu   byť   predmetom   preskúmavania   v   odvolacom konaní   proti   daňovej   exekučnej   výzve.   Sťažovateľ   má   preto   jednoznačne   za   to,   že rozhodnutie porušovateľa o odvolaní je nepreskúmateľné a takéto rozhodnutie nemožno v žiadnom prípade považovať za akt správneho orgánu, ktorým bola účastníkovi konania poskytnutá   právna   ochrana   (či   už   v   pozitívnom   smere   alebo   v   negatívnom   smere). Nezákonnosť rozhodnutia porušovateľa možno vidieť aj v tom, že porušovateľ bez výhrad prijal úvahy správcu dane bez toho, že by sa ako odvolací orgán riadne vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa. Aj podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu 4 Sž 34 a 35/97 (9/1998 ZSP) „ak sa správny orgán v rozhodnutí o odvolaní nevysporiadal so všetkými skutočnosťami uplatnenými v odvolaní, je to dôvodom, aby súd zrušil takéto rozhodnutie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a pre nedostatok dôvodov.“»

Sťažovateľka   tiež   uvádza: „...   rozhodnutia,   na   základe   ktorých   bol   vyhotovený vykonateľný   výkaz   daňových   nedoplatkov   –   exekučný   titul...   boli   vydávané   v   rámci daňových kontrol, resp. ako výsledok daňových kontrol vykonávaných zamestnancami, ktorí neboli   organizačne   začlenení   u   miestne   príslušného   správcu   dane   v   čase   vykonávania daňovej   kontroly,   a   teda   ako   výsledok   nezákonne   vykonávaných   daňových   kontrol.   V prípade   ak   je   vydané   rozhodnutie,   ktoré   je   nezákonné,   znamená   to,   že   akékoľvek rozhodnutie vydávané na základe takéhoto nezákonného rozhodnutia je taktiež nezákonné... daňové orgány postupovali pri daňových kontrolách voči spoločnostiam personálne prepojených p. M. V. týmto nezákonným spôsobom opakovane a dotknuté spoločnosti sa voči tomuto postupu bránili podávaním žalôb o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O. s. p. V tejto súvislosti si dovoľuje žalobca uviesť napríklad i rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 6S/16346/2010-25 zo dňa 9. 9. 2010 alebo rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.:   6S/19701/2010-28   zo   dňa   28. 10.   2010 (predmetné rozsudky žalobca navrhuje súdu vyžiadať ako dôkaz v tomto konaní). V oboch prípadoch si konajúci súd v odôvodnení rozsudkov plne osvojil argumentáciu spoločností personálne prepojených p. M. V., keď konštatoval, že vzhľadom na záver Ústavného súdu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10. 12. 2009), podľa ktorého   totožnosť   správcu   dane   pre   účely   vymedzenia   miestnej   príslušnosti   je   daná   aj totožnosťou jeho zamestnancov, čo príslušní správcovia dane nerešpektovali. Preto aj v tomto prípade je potrebné konštatovať, že daňové kontroly u žalobcu boli realizované v rozpore so zákonom, čím vzniká dôvodné podozrenie, že zo strany správcu dane mohlo dôjsť   k   naplneniu   skutkovej   podstaty   trestného   marenia   spravodlivosti   a   zneužitia právomoci verejného činiteľa...

Konaním   správcu   dane   sa   sťažovateľ   dostal   do   vážneho   stavu   právnej   neistoty, nakoľko s ohľadom na vyššie spomínané rozhodnutia súdov v obdobných prípadoch si tento musel byť vedomý, že v danom prípade postupoval v rozpore so zákonom. To je zrejmé aj zo skutočnosti, že v obdobných prípadoch správcovia dane vyvinuli snahu konvalidovať protiprávny   stav,   a   to   tým   spôsobom,   že   zamestnanci   miestne   nepríslušného   daňového úradu boli už počas kontroly preradení k miestne príslušnému správcovi dane. Finančné riaditeľstvo SR ako orgán rozhodujúci o odvolaní proti dodatočným platobným výmerom vydávaným   na   základe   nezákonne   vykonávaných   daňových   kontrol   v   týchto   prípadoch v odôvodnení   rozhodnutí   uviedlo,   že   námietky   odvolávajúcich   nie   sú   opodstatnené   aj z dôvodu,   že   v   predmetných   daňových   kontrolách   došlo   k   zmene   kontrolórov vykonávajúcich   daňovú   kontrolu   tým,   že   sa   stali   zamestnancami   miestne   príslušného správcu   dane,   resp.   boli   nahradení   zamestnancami   miestne   príslušného   správcu   dane. Sťažovateľ však má za to, že nezákonný stav, t. j. stav bezprávia, nie je možné v žiadnom prípade dodatočne konvalidovať.

Ak je teda daňová kontrola začatá v rozpore s ust. § 3 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, teda v rozpore s ustanovením o miestnej príslušnosti,   sú všetky   právne   akty   vydané   v   rozpore   s   týmto   ustanovením   a   všetky   úkony   vykonané zamestnancami   miestne   nepríslušného   daňového   úradu   nezákonné,   teda   i   všetky   úkony vykonané   a   právne   akty   vydané   v   rámci   daňového   exekučného   konania   –   nakoľko   sú vykonávané   na   základe   exekučného   titulu   (vykonateľného   výkazu)   pozostávajúceho   aj z rozhodnutí vydaných v rámci takto nezákonne vykonávaných daňových kontrol, resp. ako výsledok týchto kontrol.

Za nezákonný postup možno rovnako považovať aj konanie porušovateľa (t. j. v čase vykonávania   daňových   kontrol   Daňového   riaditeľstva   SR,   v   súčasnosti   Finančného riaditeľstva   SR),   ktorým   bola   porušená   zásada   dvojinštančnosti,   t.   j.   dvojstupňovosti daňového konania v rámci vykonávania daňových kontrol, z ktorých vzišli rozhodnutia, na základe ktorých bol vydaný vykonateľný výkaz daňových nedoplatkov – exekučný titul.“

Sťažovateľka uviedla (bez bližšej konkretizácie), že proti rozhodnutiu finančného riaditeľstva   podala   na   všeobecnom   súde „žalobu   o preskúmanie   postupov   a rozhodnutí správnych orgánov“, a ďalej uviedla: „k zmeškaniu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, podáva sťažovateľ z dôvodu, aby nedošlo k situácii, v ktorej by nemal možnosť domáhať s ochrany   svojich   práv   na   žiadnom   orgáne/súde   súbežne   so   žalobou   na   preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy aj túto ústavnú sťažnosť“.

Sťažovateľka   v   závere   sťažnosti   požiadala   o   odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia daňového   úradu   a   rozhodnutia   finančného   riaditeľstva   a   navrhla, aby   ústavný rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa: T. s. r. o... podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46. ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom a rozhodnutím daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/320/273-24936/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011 a postupom porušovateľa a jeho rozhodnutím č. 1040505/134/2012/5081 zo dňa 23. 1. 2012 porušené boli.

Rozhodnutia   daňového   úradu   Kráľovský   Chlmec   č.   738/320/273-24936/11/Rem zo dňa 7. 10. 2011 a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1040505/134/2012/5081   zo   dňa   23.   1.   2012   sa   zrušujú   a   Daňovému   úradu   Košice a Finančnému   riaditeľstvu   Slovenskej   republiky   sa   zakazuje   pokračovať   v   ďalšom porušovaní základných práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi: T. s. r. o... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-   €   ktoré   je   porušovateľ   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   do   15   dní   odo   dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a následných rozhodnutí daňového úradu a finančného riaditeľstva v jej daňovej veci najmä z hľadiska rešpektovania   ňou   označených   základných   práv zaručených   ústavou   a práva   zaručeného dohovorom, v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním žaloby o preskúmanie správnych rozhodnutí všeobecným súdom zrušenia ňou označených rozhodnutí.

Ak sa za tejto situácie domáhala svojho práva jednak na všeobecnom súde a zároveň na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať všeobecný súd.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   178/2010, I. ÚS 138/2011, I.   ÚS   66/2012),   že   v   prípade podania opravného prostriedku   (prípadne žaloby   v rámci   správneho   súdnictva)   a   súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   ústavná sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o   takomto   opravnom   prostriedku (v danom prípade o „správnej žalobe“). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54 alebo vo veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04,   body   47   a   48)   napadnutému opravným prostriedkom.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako   neprípustnú   pre   predčasnosť   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012