znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 236/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť F. N., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. P. K., Advokátska kancelária, Ž., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 6/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2011 doručená sťažnosť F. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich práv garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“), ako aj práv garantovaných čl. 6 ods.   1   a   3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 6/2004 tým,   že   tento   súd   po   ústnom   vyhlásení   rozsudku   viac ako   dva   roky   vyhotovoval   jeho písomnú formu a od vznesenia obvinenia uplynula doba takmer 9 a pol roka a dosiaľ vec nie je právoplatne skončená, pretože prokurátor aj sťažovateľ sa proti rozsudku odvolali.

2. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal prijať sťažnosť na ďalšie konanie   a následne   konštatovať   porušenie   ním   označených   práv,   zakázať   porušovanie týchto práv, priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 33 000 € a náhradu trov konania „v sume uvedenej v písomnom vyhotovení rozhodnutia“, a to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým iným zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávanie.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

4.   Jedným   zo   základných   pojmových   znakov   ústavnej   sťažnosti   ako   prostriedku ochrany ústavným poriadkom zaručených základných práv a slobôd je jej subsidiarita. To znamená, že sťažnosť možno podať len vtedy, ak sťažovateľ pred jej podaním vyčerpal všetky procesné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

5.   Povinnosť   poskytovať ochranu   základným   právam   a slobodám   prislúcha   popri ústavnému   súdu   taktiež   všeobecným   súdom;   keďže   sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu krajského súdu odvolanie, odvolacím súdom bude Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý sťažovateľovi poskytne ochranu základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru.

6.   Neprimeranosť   dĺžky   trestného   konania   je   zásahom   do   základných   práv sťažovateľa garantovaných čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to vymedzil v sťažnosti aj sťažovateľ. Avšak skutočnosť, že vo veci už rozhodol krajský súd, ale ešte nerozhodoval najvyšší súd, si zrejme uvedomoval aj sťažovateľ, ktorý v petite sťažnosti neuviedol   konkrétny   súd,   ktorému by sa   malo prikázať,   aby konal urýchlene, teda   bez zbytočných   prieťahov;   krajský   súd   totiž   prieťahy   v trestnom   konaní   už   nespôsobuje a najvyšší   súd   ich   ešte   nespôsobuje,   preto   je   sťažnosť   v tomto   rozsahu   zjavne neopodstatnená (chýba jej tzv. akceleračný účinok).

7.   Finančná   kompenzácia   doterajších   prieťahov   v neskončenom   trestnom   konaní, ktorú sťažovateľ žiadal v sume 33 000 €,   je však prostriedkom komplementárnym, preto vždy pripadá do úvahy až vtedy, ak už nie je možný iný - efektívnejší - prostriedok nápravy (napr. po vykonaní trestu a pod).

8. Najvyšší súd však disponuje celým radom prostriedkov, ktoré mu ponúkajú trestné či ústavnoprávne predpisy (napr. zastavenie trestného stíhania, mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, a to z dôvodov, ktoré vyplývajú zo samotného ústavného poriadku, a nie z podústavných trestnoprávnych noriem, a pod.) na uplatnenie   možnosti   kompenzácie   porušenia   práva   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   (v   primeranej   dobe),   avšak   za   predpokladu,   že   sťažovateľ   túto   kompenzáciu v prebiehajúcom trestnom konaní uplatní a že súd tieto prieťahy zistí.

9. Aj relevantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) takú formu kompenzácie považuje za dostatočnú nápravu porušeného práva, ak ju národný súd použije s výslovným uvedením toho, že k tomuto opatreniu pristupuje preto, že bolo porušené   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   v primeranej   dobe,   a pokiaľ   ide o zmiernenie trestu, uvedie, v akej miere bol trest z tohto dôvodu zmiernený (rozh. Eckle v. SRN z 15. 7. 1982). Za týchto podmienok je ESĽP toho názoru, že zmluvný štát poskytol dostatočnú   ochranu   právam   vyplývajúcim   z dohovoru   s tým   dôsledkom,   že   sťažovateľ stráca postavenie poškodeného podľa   čl.   34 dohovoru, a tým aj legitimáciu   na podanie sťažnosti. V rozsudku z 26. júna 2001 vo veci Beck v. Nórsko formuloval ESĽP vzťah medzi porušením práva na vybavenie veci v primeranej dobe a jeho kompenzáciu v podobe stanovenia   výšky   trestu   ešte   presnejšie,   keď   uviedol,   že   zmiernenie   trestu   nezbavuje jednotlivca   postavenia   poškodeného   podľa   čl.   34   dohovoru,   avšak   z tohto   všeobecného pravidla   existuje   výnimka   v prípade,   pokiaľ   národné   orgány   dostatočne   priehľadným spôsobom konštatovali porušenie pravidla primeranej dĺžky konania a toto pochybenie už kompenzovali   zmiernením   trestu,   a to   výslovným   a merateľným   spôsobom.   Ak   je   taká podmienka splnená, dospieva ESĽP k záveru, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nebol porušený.

10.   Z uvedeného   vyplýva,   že   ochrana   práva   na   primeranú   dĺžku   konania,   ktoré garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. kompenzácia jeho porušenia môže byť dosiahnutá prostriedkami, ktoré sú vlastné trestnému právu, ak sú jeho normy vykladané   ústavne   konformným   spôsobom.   Takto   naznačený   postup   trestných   sudcov (senátov) všeobecných súdov je aj istou formou prevencie pred nastúpením zodpovednosti súdu (štátu) a jeho povinnosti ku kompenzácii vo finančnom vyjadrení.

11.   Je   však   povinnosťou   sťažovateľa   pred   podaním   ústavnej   sťažnosti   formálne i materiálne   vyčerpať   aj   tieto   námietky   proti   primeranosti   trestu   vzhľadom   na   dĺžku konania.

12.   Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   bola   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietnutá.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011