znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 236/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť E. P. T., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., P., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 24/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. P. o d m i e t a   z dôvodu neprípustnosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2010 doručená sťažnosť E. P., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 24/2002.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľke bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu   vyšetrovania   Trnava   sp.   zn.   UV-581/01-TT-97-TO   z   31.   marca   1998   vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 v tom čase platného Trestného zákona. V krátkom čase boli proti sťažovateľke vznesené ďalšie obvinenia.

Obžaloba   proti   sťažovateľke   bola   podaná   11.   septembra   2002   krajskému   súdu, ktorým je vedená pod sp. zn. 1 T 24/2002.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   argumentovala,   že „Po   vykonaní   viacerých   hlavných pojednávaní došlo ku zmene senátu z dôvodu úmrtia prísediaceho sudcu a nakoľko došlo tiež   k   úmrtiu   a   zmene   môjho   obhajcu,   je   logické   že   trvám   na   opakovaní   dokazovania. Trestné   konanie   proti   mojej   osobe   je   teda   vedené   13   rokov,   medzi   jednotlivými pojednávaniami   Krajský   súd   aj   viac   rokov   nekonal   a   nie   je   predpoklad,   že   by   došlo v krátkom čase k ukončeniu konania“.

Sťažovateľka   tiež   v   sťažnosti   uviedla,   že   postupom   krajského   súdu „došlo jednoznačne k porušeniu mojich základných práv zaručených Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Od vznesenia obvinenia r. 1998 žijem v stave právnej neistoty, postupom Krajského súdu Trnava mi je upierané právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a k môjmu bezdôvodnému šikanovaniu“.

Na základe uvedených skutočností je sťažovateľka toho názoru, že podanie sťažnosti na   prieťahy   v   konaní   podľa   §   62   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi konajúceho súdu „nemožno pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a dosiahnutie primeraného zadosťučinenia“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„1.   základné   právo   E.   P.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa Článku 48 odseku 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa Čl. 6   odseku   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   súdov (Krajského   súdu   Trnava,   pozn.)   v   konaní   vedenom   pod   spisovou   značkou   16C   54/98 (správne má byť 1 T 24/2002, pozn.) porušené bolo.

2.   Krajskému   súdu   Trnava   v   konaní   číslo   1T/24/2002   prikazuje,   konať   bez zbytočných prieťahov,

3.   P. E.   priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000,- € (slovom dvadsaťtisíc euro) ktoré jej je Krajský súd Trnava povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu,

4. Ukladá Okresnému súdu Trnava uhradiť trovy právneho zastúpenia E. P. vo výške 260,88,-   €   na   účet   advokáta   JUDr.   M.   K...   do   pätnástich   dní   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetnom   je namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 1 T 24/2002.

Ústavný   súd   so   zreteľom   na §   53 ods.   1 zákona o   ústavnom   súde   v   danej   veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   mal   k   dispozícii   podľa   zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní zásadne považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných   práv,   ktoré   súvisia   so základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so   základným   právom   na   konanie   bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje   aj   znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní...“. V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán,   ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľka v prerokúvanej veci nepreukázala, že splnila požiadavku namietania prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov, ani neuviedla žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, na ktoré by mohol ústavný súd   prihliadnuť   a   nevyžadovať   splnenie   tejto   podmienky   sťažovateľkou.   Iba   samotné tvrdenie sťažovateľky, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi konajúceho súdu   podľa   §   62   ods.   1   zákona   o   súdoch „nemožno   pokladať   za   postup   umožňujúci dosiahnuť   účinnú   ochranu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“,   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   možné   považovať   za   dôvod   hodný osobitného zreteľa.

V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť“ vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľka pred   ústavným   súdom   namieta,   tiež   vyžaduje,   aby   sťažovateľka   konala   v   súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom má   za   následok   nesplnenie   sťažovateľkinej   povinnosti   vyčerpať   dostupný   prostriedok ochrany svojich práv (m. m. III. ÚS 44/03).

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti ani dopytom na krajskom súde nezistil, že by sťažovateľka podala predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a ani z jej obsahu nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde zo strany sťažovateľky došlo z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2010