znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 236/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   S.,   maloletej   K.   S.   a maloletej   P.   S.,   zastúpených zákonnou zástupkyňou matkou Ľ. S., všetci bytom Z., zastúpených advokátkou Mgr. E. S., N. Z., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3, 4, 16 a čl. 23 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa postupom Krajského súdu v Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 Co 209/07   a jeho   rozsudkom   z 13. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S., maloletej K. S. a maloletej P. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   14.   marca 2008   doručená   sťažnosť   Miroslava   Suju   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   maloletej   K.   S. a maloletej   P.   S.   (ďalej   len   „maloleté   sťažovateľky“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených zákonnou zástupkyňou matkou Ľ. S., všetci bytom Z., zastúpených advokátkou Mgr. E. S., N. Z., ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 3, 4, 16 a čl. 23 ods. 1 a 2 Dohovoru   o ochrane   práv   dieťaťa   (ďalej   len   „dohovor   o právach   dieťaťa“)   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 209/07 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2007.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:

„Dňa 30. januára 2004 sťažovateľ ad 1 na Okresnom súde vo Zvolene podal žalobu o určenie, že odporkyňou (A. M.) zabezpečená bytová náhrada za trojizbový byt č. 18 na 3. podlaží bytového domu s. č. 2126... vo Z. s podlahovou plochou 112,79 m2, a to dvojizbový byt č. 13 s podlahovou plochou 54,06 m2, ktorý sa nachádza na 4. poschodí bytového domu s. č. 2126 vo Z... nie je primeranou bytovou náhradou v zmysle rozsudku Okresného súdu vo Zvolene č. k. 13C 168/94, ktorým súd zrušil právo spoločného nájmu sťažovateľa a jeho bývalej   manželky   A.   M.   k   bytu   č.   18   na   3.   podlaží   bytového   domu   s. č. 2126 na ul. J. Matušku 826/5   a   za   ďalšieho   nájomcu   určil   odporkyňu A.   M.   Okresný súd   vo Zvolene rozsudkom č. k. 13C 11/04 zo dňa 27. 6. 2005 žalobu zamietol...

Krajský súd v Banskej Bystrici Uznesením č. k. 14Co 80/06 zo dňa 30. 06. 2006 vyššie vedený prvoinštančný rozsudok zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu procesnej závady...

V konaní pred Okresným súdom Zvolen súd rozsudkom č. k. 13C 11/2004-180 zo dňa 7.   mája   2007   žalobu   navrhovateľa   (sťažovateľa)   opäť   zamietol.   Podstatným   dôvodom rozhodnutia Okresného súdu Zvolen, ako to vyplýva zo samotného odôvodnenia rozsudku, bola skutočnosť, že primeranosť bytovej náhrady je potrebné hodnotiť výhradne vo vzťahu k osobe sťažovateľa, nie však vo vzťahu k členom jeho rodiny, ktorí tvoria jeho domácnosť... Na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici rozsudkom č. k. 14Co 209/07-230 odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil...“

Sťažovatelia   namietali   porušenie   nimi   označených   základných   a   iných   práv postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 209/07-230 z 13. novembra 2007.

Podstatou   námietok   sťažovateľa,   ako   aj   maloletých   sťažovateliek   (ktoré neboli účastníčkami súdneho konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 14 Co 209/07) bol ich nesúhlas   s   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   pri   posúdení   primeranosti   bytovej náhrady zabezpečenej sťažovateľovi jeho bývalou manželkou. Podľa sťažovateľov krajský súd   nepostupoval   správne,   keď   sa   stotožnil   so závermi   prvostupňového   súdu a neposudzoval primeranosť bytovej náhrady aj vo vzťahu k potrebám členov novej rodiny (maloletým sťažovateľkám). Sťažovatelia ďalej namietali, že krajský súd sa „... nezaoberal hodnotením   základných   podmienok   konania,   a   to   vo   vzťahu   k predloženému   dôkazu (notárskej zápisnici), v ktorej sa navrhovateľ (sťažovateľ, pozn.) s odporkyňou po vyhlásení rozsudku o zrušení spoločného nájmu bytu dohodli na tom, že výlučným nájomcom bytu bude navrhovateľ...“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1.   Krajský   súd   Banská   Bystrica   svojim   rozhodnutím   -   rozsudkom   č.   k. 14Co 209/07-230 z 13. 11. 2007 (a konaním jemu predchádzajúcim) porušil základné právo sťažovateľov podľa

- čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

- článkov 3, 4, 16 a 23 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa

- čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

-   podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako aj   jeho právo   zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- právo na spravodlivý súdny proces, zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

- čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd

- čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co 209/07-230 z 13. novembra 2007 v celej jeho výrokovej časti, a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažovateľom v 1. - 3. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške po 30.000 Sk (slovom: tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré im je Krajský súd Banská Bystrica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súd   Banská   Bystrica   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľom   náhradu   trov právneho zastúpenia do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovatelia   zároveň   navrhli,   aby   ústavný   súd „... do   rozhodnutia   o   ústavnej sťažnosti   rozhodol   o   odložení   vykonateľnosti   napadnutého   právoplatného   rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co 209/07-230 z 13. 11. 2007, aby sa zamedzilo možnosti, že na základe právoplatného rozhodnutia bude výkonom rozhodnutia (exekúciou) spôsobený neodstrániteľný zásah do práv sťažovateľov“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   s   princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v   záujme národnej   bezpečnosti,   verejnej bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 3 ods. 1 dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi,   správnymi   alebo   zákonodarnými   orgánmi. Podľa druhého odseku štáty, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru o právach dieťaťa, sa zaväzujú,   že   zabezpečia   dieťaťu   ochranu   a   starostlivosť   nevyhnutnú   pre   jeho   blaho, pričom budú brať ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za dieťa zodpovedných a urobia všetky potrebné zákonodarné administratívne   opatrenia.   Podľa   tretieho   odseku   štáty,   ktoré   sú   zmluvnými   stranami dohovoru o právach dieťaťa, sa zaväzujú, že zabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia zodpovedné   za   starostlivosť   a ochranu   detí   zodpovedali   normám   stanoveným kompetentnými   úradmi,   zvlášť   po   stránke   bezpečnosti   a   ochrany   zdravia,   počtu a kvalifikácie personálu, ako aj kompetentného dozoru. Všetky činnosti týkajúce sa dieťaťa musia brať plne do úvahy jeho najlepšie záujmy. Štát musí poskytovať dieťaťu primeranú starostlivosť v prípade, keď ju nemôžu poskytnúť rodičia alebo iné zodpovedné osoby.

Podľa čl. 4 dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru o právach   dieťaťa,   vykonajú   všetky   potrebné   zákonodarné,   správne   a   iné   opatrenia pre uskutočnenie práv uznaných dohovorom o právach dieťaťa. Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, štáty, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru o právach dieťaťa, urobia   opatrenia   v   maximálnej miere   podľa   svojich   možností   a podľa   potreby v rámci medzinárodnej spolupráce. Ide o záväzok štátu plniť práva obsiahnuté v dohovore o právach dieťaťa.

Podľa čl. 16 ods. 1 dohovoru o právach dieťaťa žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života rodiny, domova alebo korešpondencie ani nezákonným   útokom   na   svoju   česť   a   povesť.   Podľa   druhého   odseku   dieťa   má   právo na zákonnú ochranu proti takýmto zásahom alebo útokom. Dieťa   má právo na ochranu pred zasahovaním do súkromia, rodiny, domova a korešpondencie a pred útokmi na jeho česť alebo povesť.

Podľa   čl.   23 ods.   1 dohovoru   o ochrane práv   dieťaťa   štáty,   ktoré sú   zmluvnými stranami dohovoru o právach dieťaťa, uznávajú, že duševne alebo telesne postihnuté dieťa má   žiť   plnohodnotný   a   riadny   život   v   podmienkach   zabezpečujúcich   dôstojnosť, podporujúcich   sebadôveru   a   umožňujúcich   aktívnu   účasť   dieťaťa   v   spoločnosti.   Podľa druhého odseku štáty, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru o právach dieťaťa, uznávajú právo postihnutého dieťaťa na zvláštnu starostlivosť. V závislosti od rozsahu existujúcich zdrojov musia oprávnenému dieťaťu a osobám, ktoré sa oň starajú, poskytnúť podporu a pomoc, o ktorú sú požiadané a ktorá zodpovedá stavu dieťaťa a situácii rodičov alebo iných osôb, ktoré sa starajú o dieťa.

Rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 168/94-47 z 23.   mája   1995   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   11 Co 2971/95-65 z 12. septembra   1995   bolo   sťažovateľovi   uložené   vypratať   trojizbový   byt   s kuchyňou a príslušenstvom nachádzajúci sa na ulici Matušku 826/5 vo Zvolene v lehote 15 dní odo dňa, kedy mu bude odporkyňou (bývalou manželkou sťažovateľa ) zabezpečený náhradný byt.   Odporkyňa   v   zmysle   citovaného   rozsudku   zabezpečila   pre   sťažovateľa   primeraný náhradný byt.

Sťažovateľ podal 30. januára 2004 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal voči svojej   bývalej   manželke   určenia,   že   ňou   zabezpečený   náhradný   byt   nie   je   bytom primeraným v súlade s rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 168/94-47 z 23. mája 1995 v spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   11   Co   2971/95-65   z   12.   septembra   1995. O žalobe sťažovateľa bolo vedené konanie okresným súdom pod sp. zn. 13 C 11/04.

Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 11/04-67 z 27. júna 2005 (ďalej len „rozsudok z 27. júna 2005“) žalobu sťažovateľa zamietol a krajský súd v rámci odvolacieho konania rozsudkom sp. zn. 14 Co 80/06 z 30. júna 2006 rozsudok z 27. júna 2005 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd opäť vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 13 C 11/04-180 zo 7. mája 2007 (ďalej   aj   „rozsudok   zo   7.   mája   2007“).   Na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľom krajský   súd   svojím   rozsudkom č.   k.   14   Co   209/07-230   z 13.   novembra   2007 (ďalej   aj „rozsudok z 13. novembra 2007“) rozsudok zo 7. mája 2007 potvrdil.

Sťažovatelia namietali porušenie ich základných a iných práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom z 13. novembra 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnymi závermi   všeobecného   súdu,   ktoré   sa   podľa   sťažovateľov   opierajú   o nedostatočné a nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne závery.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   maloleté   sťažovateľky   neboli   účastníčkami   súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 11/2004 a následne ani odvolacieho konania   vedeného   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   14   Co   209/07.   Z   uvedeného   dôvodu namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu z 13. novembra 2007 nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv maloletých sťažovateliek, a preto treba sťažnosť vo vzťahu k nim podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Sťažovateľ namietal porušenie označených práv podľa dohovoru o právach dieťaťa postupom a rozsudkom krajského súdu z 13. novembra 2007. Je zrejmé, že sťažovateľ nie je dieťa, a preto mu neprináležia práva podľa dohovoru o právach dieťaťa (čl. 3, 4, 16 a čl. 23 ods. 1 a 2 dohovoru o právach dieťaťa), čo vylučuje aj možnosť ich porušenia postupom a rozsudkom   krajského   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľovi.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   namietal   aj   porušeniu   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd vo   vzťahu   k tejto   časti   sťažnosti   poznamenáva,   že   samotný   sťažovateľ   porušenie označených   práv   vo   svojej   sťažnosti   nezdôvodnil,   pričom   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu   bolo označené konanie vedené krajským   súdom   právoplatne skončené, a preto   v ňom   nemohlo   dochádzať   ani   nemohlo   trvať   porušenie   jeho   označených   práv. Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 14 Co 209/07 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2007.

Sťažovateľ namietal najmä to, že krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu a neposudzoval primeranosť bytovej náhrady aj vo vzťahu k potrebám členov jeho novej rodiny, a to najmä vo vzťahu k maloletým sťažovateľkám. Taktiež namietal, že krajský súd pri   svojom   rozhodovaní   nezohľadnil   existenciu   písomnej   dohody   medzi   sťažovateľom a jeho bývalou manželkou, ktorí sa „... po vyhlásení rozsudku o zrušení spoločného nájmu bytu dohodli na tom, že výlučným nájomcom bytu bude navrhovateľ (sťažovateľ, pozn.)...“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   nesprávnosti   skutkových   a právnych záverov   namietaných   sťažovateľom   alebo   ktoré   by   spočívali   v nedostatočnom   zistení skutkového   stavu   veci,   nesprávnych   právnych   záveroch,   či nedostatočnom   odôvodnení záverov krajského súdu.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku zo 7. mája 2007 uviedol: „... že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, pretože rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 23. 5. 1995,   číslo   konania   13C   168/94-47,   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici zo dňa 12. 9. 1995 č. k. 11Co 2971/95-65 bolo navrhovateľovi uložené vypratať 3- izbový byt s kuchyňou a príslušenstvom, nachádzajúci sa vo Z... v lehote 15 dní odo dňa, kedy   mu   bude   zabezpečený   náhradný   byt.   Odporkyňa   v   zmysle   citovaného   rozsudku zabezpečila   pre   navrhovateľa   primeraný   náhradný   byt   na   ul. J.,   pričom   ide   o   byt   I. kategórie... Súd dospel k záveru, že uvedený ponúknutý náhradný byt je primeraný podľa súdnej praxe aj s prihliadnutím na životné a pracovné potreby nájomcu, pre ktorého sa má byt zabezpečiť. Toto kritérium sa vzťahuje len na nájomcu. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na   tú   skutočnosť,   že   v   byte   býva   aj   s   manželkou   a dvoma   maloletými   deťmi,   je   táto skutočnosť   podľa   prvostupňového   súdu   právne   irelevantná...   Tvrdené   skutočnosti navrhovateľom   nemajú   oporu   v zákone,   ani   v   aplikačnej   súdnej   praxi,   keďže   kritériá vhodnosti bytu sa posudzujú len v závislosti s nájomcom, a nie s osobami, ktoré s ním bývajú... byt, ktorý zabezpečila pre navrhovateľa odporkyňa, je zodpovedajúcou bytovou náhradou a preto jeho návrh ako bezdôvodný zamietol.“

Krajský súd sa stotožnil s právnymi závermi okresného súdu, ktorý sa vo svojom rozsudku   zo   7.   mája   2007   podrobne   vysporiadal   so   všetkými   skutkovými   a právnymi okolnosťami   rozhodnými   na   posúdenie   primeranosti   zabezpečenej   bytovej   náhrady, a uviedol:

„Odvolací súd vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania vo veci samej konštatuje, že navrhovateľ   v odvolaní   neuvádza   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   neboli   predmetom dokazovania a posudzovania zo strany prvostupňového súdu. Vzhľadom na predmet sporu – určenie, že odporkyňou zabezpečená bytová náhrada nie je primeranou bytovou náhradou v zmysle   rozsudku   Okresného   súdu   Zvolen   č.   k.   13C   168/94,   ako   predmetom prvostupňového konania, tak aj odvolacieho konania bolo posúdenie otázky primeranosti bytovej náhrady. Podľa názoru navrhovateľa, ktorý bol neúspešným účastníkom v konaní o svojom   návrhu,   prvostupňový   súd   sa   nevysporiadal   dostatočne   s dôvodmi,   pre   ktoré považuje bytovú náhradu ponúknutú odporkyňou za neprimeranú.

Pokiaľ   ide   o   dôvod   neprimeranosti   tvrdený   navrhovateľom   v   súvislosti s požiadavkou, aby táto primeranosť bola posudzovaná aj vo vzťahu k členom jeho terajšej rodiny, odvolací súd považuje za celkom správny a v súlade s platnou právnou úpravou názor prvostupňového súdu v tom, že vhodnosť bytu ako bytovej náhrady aj v zmysle ust. § 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné posudzovať vo vzťahu k navrhovateľovi, voči ktorému odporkyňa túto povinnosť má. Aj keď ust. § 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovuje,   že   náhradným   bytom   je   byt,   ktorý   podľa   veľkosti   a   vybavenia   zabezpečuje ľudsky   dôstojné   ubytovanie   nájomcu   a členov   jeho domácnosti,   nemožno podľa   názoru odvolacieho súdu aplikovať toto zákonné ustanovenie v danom vzťahu tak, že by odporkyňa mala   povinnosť   zabezpečovať   primeraný   náhradný   byt   v   zmysle   citovaného   zákonného ustanovenia aj pre členov domácnosti navrhovateľa. Aj napriek tomuto názoru odvolacieho súdu   však   dvojizbový   byt   prvej   kategórie,   ktorý   ako   náhradný   zabezpečila   odporkyňa pre navrhovateľa, je bytom, ktorý spĺňa požiadavku ľudsky dôstojného ubytovania nájomcu a   členov   jeho   domácnosti.   Ďalšie   argumenty   navrhovateľa   v   tomto   smere,   a   to poukazovanie na obytnú plochu bytu, úžitkovú plochu bytu, s poukazom na prv uvádzaný Zákon o ochrane zdravia ľudí, ako aj už neplatný Zákon o hospodárení s bytmi považoval odvolací   súd   za   právne   bezvýznamné   a nedôvodné,   nevzťahujúce   sa   na   danú   právnu problematiku.

Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na ústavné práva svoje a členov svojej rodiny, ako aj na Dohovor o právach dieťaťa, odvolací súd musí konštatovať, že aj v tomto smere odvolací súd považuje právnu argumentáciu navrhovateľa vzhľadom na prv uvedený právny názor o primeranosti   náhradného   bytu   vo   vzťahu   k   navrhovateľovi   za   právne   bezvýznamnú, navyše   príliš   zovšeobecnenú   a   konkrétne   nezdôvodnenú.   Len   na   okraj,   odvolací   súd k poukazu   na   Dohovor   o   právach   dieťaťa   musí   vyjadriť   súhlas   s   odporkyňou   v   tom, že odporkyňa nemá žiadnu právnu povinnosť vo vzťahu k deťom navrhovateľa, ktoré nie sú spoločnými deťmi navrhovateľa a odporkyne...

odvolací   súd   poukazuje   na   už   prv   vyslovený   právny   názor   v   tom,   že   uvedený dvojizbový byt prvej kategórie je bytom primeraného charakteru tak, ako to má na mysli ust. § 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodov, ktoré uviedol prvostupňový súd a s ktorými sa stotožňuje aj odvolací súd.“

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom súdov a s ich právnymi závermi, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená to ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny   názor   všeobecných   súdov   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí krajského súdu o takéto rozhodnutia nejde.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmietol aj v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2008