znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 236/06-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a zo   sudcov   Lajosa   Mészárosa   a Petra   Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. J. F., V., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl. 46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Sž-o-KS 193/03 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom sp. zn. Sž-o-KS 193/03 z 24.   septembra   2004 p o r u š i l   základné   právo   JUDr.   J.   F.   na   súdnu   a inú   právnu ochranu   a na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Sž-o-KS   193/03 z 24. septembra 2004 s a   z r u š u j e a vec s a   v r a c i a na ďalšie konanie.

3. JUDr. J. F. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk (slovom   deväťtisíctristoštyridsať   slovenských   korún),   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho advokátky Mgr. Z. D., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 236/06-27 z 11. júla 2006 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. F. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. Sž-o-KS 193/03.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľ   podaním z 20. septembra 2006, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení z 11. augusta 2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

Ústavnému súdu bola 28. decembra 2004 doručená a 15. augusta 2005, 24. marca 2006 a 13. apríla 2006 doplnená sťažnosť sťažovateľa, pôvodne zastúpeného advokátkou Mgr.   M.   K.   a v súčasnosti   advokátkou   Mgr.   Z.   D.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46   ods.   1   a   2   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn.   Sž-o-KS   193/03 z 24. septembra 2004 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 14. februára 2002 požiadal v zmysle zákona č. 211/2000   Z.   z.   o slobodnom   prístupe   k informáciám   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov   (zákon   o slobode   informácií)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o slobode informácií“) S. (ďalej len „žalovaný“) o informácie, ktoré potreboval na ochranu svojich práv pri súdnom spore vedenom proti žalovanému ohľadom neplatného rozviazania pracovného pomeru. Žalovaný na základe rozhodnutia sp. zn. 042-603-1722/2002 odmietol poskytnúť   sťažovateľovi   požadované   informácie   z dôvodu,   že   poskytuje   iba   informácie v rozsahu svojej rozhodovacej činnosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 1. marca 2002 odvolanie. Žalovaný rozhodnutím sp. zn. 042-603-1722/2002/Odv. zo 14. marca 2002 zamietol odvolanie sťažovateľa z dôvodu, že je právnickou osobou, ktorej zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, a preto   je   v zmysle   §   2   ods.   1   zákona   o slobode   informácií   povinný   sprístupňovať   len informácie v rozsahu svojej rozhodovacej činnosti. Sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu podal 17. mája 2002 žalobu a doplnil ju podaním z 27. augusta 2002. Rozsudkom Krajského súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   19   S 351/02   z 28.   apríla   2003   bolo rozhodnutie žalovaného zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku   podal   žalovaný   21.   augusta   2003   odvolanie.   Napadnutým   rozhodnutím   bol zmenený rozsudok krajského súdu tak, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Napadnuté rozhodnutie   bolo   sťažovateľovi   doručené   26. októbra   2004.   V súvislosti   s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľ poukazuje najmä na to, že odôvodnenie rozsudku všeobecného súdu, ktoré neobsahuje dostatočné dôvody, na ktorých je rozsudok založený, alebo ktoré jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, je v rozpore s právom na súdnu ochranu a s princípmi spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Porušenie práva na spravodlivý proces nastáva teda aj vtedy, ak všeobecný súd urobí právny záver, ale nevysporiada sa so skutočnosťou, zohľadnenie ktorej je nevyhnutné pre právne posúdenie veci. Rozsudok obsahujúci takéto odôvodnenie je v zmysle judikatúry ústavného súdu svojou povahou arbitrárny. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí porušil princípy spravodlivého procesu tým, že rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú nedostatočne   odôvodnil.   Išlo   o riešenie   zásadnej   právnej   otázky,   v akom   rozsahu   je žalovaný   povinný   poskytovať   informácie   na   základe   zákona   o slobode informácií. Rozhodnutie   súdu   v tejto   veci   má   veľký   význam,   pretože   priamo   ovplyvňuje   rozsah povinností   poskytovať   informácie   u iných   inštitúcií   podobnej   povahy   ako   je   žalovaný. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa konštatuje, že žalovaný je právnickou osobou s právomocou   rozhodovať   o právach   a povinnostiach   fyzických   alebo   právnických   osôb v oblasti verejnej správy. Žalovaný je preto povinnou osobou podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií. Rozlišovacím znakom medzi povinnými osobami uvedenými v § 2 ods.   1   a 2   zákona   o slobode   informácií   je   ich   právomoc   rozhodovať   o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. V § 2 ods. 2 zákona   o slobode   informácií   sú   uvedené   ako   povinné   osoby   právnické   osoby   zriadené zákonom   alebo   štátnym   orgánom   alebo   obcou   bez   toho,   aby   mali   zverenú   právomoc rozhodovať v oblasti verejnej správy. Pre rozlíšenie povinných osôb nie je preto podstatné, či boli zriadené zákonom, alebo vznikli inak, ale to, či majú zákonom zverenú právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. Tento záver najvyššieho súdu je založený na neopodstatnenej právnej konštrukcii, ktorá nemá oporu v platnom znení zákona o slobode informácií. Znenie ustanovenia § 2 zákona   o slobode   informácií   neposkytuje   dôvod   pre   záver,   že   povinné   osoby   sú   do jednotlivých   odsekov   rozdelené   podľa   toho,   či   rozhodujú   alebo   nerozhodujú   v oblasti verejnej správy. Záver najvyššieho súdu, čo sa týka žalovaného ako povinnej osoby, je v rozpore so znením § 2 zákona o slobode informácií. Všetky povinné osoby podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií rozhodujú o právach osôb v oblasti verejnej správy, a to pri rozhodovaní o sprístupňovaní informácií na základe zákona o slobode informácií. Napokon aj povinné osoby podľa § 2 ods. 3 zákona o slobode informácií (napr. štátne podniky), ak vyhovejú   žiadosti   o informácie,   majú   oprávnenie   vydať   v zmysle   §   18   ods.   1   zákona o slobode informácií rozhodnutie o sprístupnení informácií tzv. zápisom v spise, čo treba považovať za rozhodnutie v správnom konaní poskytnutím faktického plnenia, ktoré sa iba vyznačí v spise, pričom tiež ide o rozhodnutie o práve osoby v oblasti verejnej správy. Teda aj tento typ povinných osôb nesporne rozhoduje o právach osôb v oblasti verejnej správy. Ak   by   mala   platiť   konštrukcia   najvyššieho   súdu   obsiahnutá   v napadnutom   rozhodnutí, potom aj vyššie územné celky, ktoré sú tiež právnickými osobami rozhodujúcimi o právach osôb v oblasti verejnej správy a zároveň aj právnickými osobami zriadenými zákonom, by mali povinnosť sprístupňovať iba informácie o ich rozhodovacej činnosti v oblasti verejnej správy.   Tým   by   napríklad   vôbec   neboli   povinné   sprístupňovať   informácie   o nakladaní s verejnými   prostriedkami,   čo   by   bol   oproti   štátnym   orgánom   a obciam   absolútne neodôvodnený   nepomer.   Uvedený   výklad   zákona,   ktorý   by   mal   za   následok   zúženie informačnej povinnosti pre vyššie územné celky, by bol v rozpore so základným právom na informácie   v zmysle   čl.   26   ústavy.   Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 15/98 v situácii, keď je možné zákon vykladať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a druhý výklad je v nesúlade s ústavou, štátne orgány majú povinnosť uplatňovať zákon v súlade s ústavou. Aj najvyšší súd teda mal povinnosť vykladať ustanovenie § 2 zákona o slobode informácií tak, aby dôsledky tohto   výkladu   boli   v súlade   s ústavným   právom   na   informácie   v zmysle   čl.   26   ústavy. Účinky   výkonu   právomoci   všeobecným   súdom   v predmetnom   prípade,   resp.   dôsledky výkladu zákona najvyšším súdom nie sú zlučiteľné s ústavnou úpravou základných práv a slobôd. Najvyšší súd k celej veci uvádza, že „nie je možné aplikovať na tú istú právnickú osobu súčasne ods. 1 a ods. 2 § 2 zákona o slobode informácií“. Podľa najvyššieho súdu žalovaný „nemôže byť povinnou osobou podľa § 2 ods. 1 a zároveň podľa ods. 2 zákona“. Z tohto   predpokladu   najvyššieho   súdu   pravdepodobne   vyplývajú   aj   už   citované   právne závery,   v ktorých   sa   snaží   podradiť   žalovaného   iba   pod   jeden   z odsekov   §   2   zákona o slobode informácií. Ani tento záver najvyššieho súdu nemá oporu v zákone a je v rozpore s princípmi právnej logiky. V súvislosti s arbitrárnosťou napadnutého rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu   s princípmi   právnej   logiky   sťažovateľ   v doplnení   svojej   sťažnosti   uviedol, že jedným   z   prípadov   svojvôle,   resp.   arbitrárnosti   rozhodnutia   je   nevyhnutne   aj   rozpor právneho   záveru   súdu   s princípmi   logiky,   resp.   právnej   logiky.   Ide   o   interpretáciu zákonného   ustanovenia,   ktorá   sa v   žiadnom   prípade   nedá   z   príslušného   ustanovenia racionálne a logicky   vyvodiť.   Idea   racionálneho   zákonodarcu   a   racionálne   vyjadrených a pochopiteľných   právnych   noriem   je   nevyhnutným   predpokladom   existencie   právneho štátu a právnej istoty, čo sú v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy základné znaky ústavného zriadenia Slovenskej   republiky.   Možnosť   racionálneho   pochopenia   významu   právnych   noriem   je zároveň nevyhnutným predpokladom legitimity celého právneho poriadku. Bez toho, aby mohol byť obsah právnych noriem ich adresátmi racionálne pochopený, a teda aj racionálne predvídateľný,   si   verejná   moc   nemôže   nárokovať,   aby   bolo   právo   rešpektované a dodržiavané. Keďže sa predpokladá, že všetky právne normy boli vytvorené s tým, aby ich účel   a   význam   bol   racionálne   a   logicky   pochopiteľný,   pri   zisťovaní   ich   významu (interpretácii) musia orgány aplikácie práva tiež nevyhnutne použiť racionálne a logické postupy.   Požiadavka   dodržania   logických   princípov   a   zásad   pri   interpretácii   a   aplikácii práva všeobecným súdom je jednou zo základných zásad vyplývajúcich z ústavy. „Účel“ a „význam“   právnych   noriem,   resp.   zákonných   ustanovení   možno   zistiť   racionálnymi a logickými myšlienkovými postupmi. Ak však všeobecný súd pri interpretácii a aplikácii právnej   normy   poruší   princípy   logiky,   bez   rešpektovania   ktorých   nemožno   hovoriť o racionalite, predvídateľnosti a legitimite práva, nemožno v žiadnom prípade konštatovať, že   interpretácia   práva   všeobecným   súdom   bola   v   súlade   s   ústavou.   Taká   interpretácia zákonného   ustanovenia,   ktorá   je   v   rozpore   s princípmi   racionálneho   a   logického uvažovania,   zásadne   popiera   účel   a   význam   zákonného   ustanovenia.   Rozpor   právneho záveru všeobecného súdu s princípmi logiky je jeden z najzjavnejších prípadov arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu. Aj ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že rozhodnutia všeobecných   súdov,   ktoré   obsahujú   odôvodnenie,   ktoré   je   „logické   a presvedčivé“ (napr. I. ÚS 1/03, I. ÚS 59/04), nepredstavujú porušenie ústavného práva na spravodlivý proces. Podľa ústavného súdu úvaha všeobecného súdu, ktorá „...vychádza z konkrétnych faktov,   je   logická,   a   preto   aj celkom   legitímna.   Žiadne   znaky arbitrárnosti   nevykazuje“ (I. ÚS   110/02).   Hoci   ústavný   súd   nemá   za   úlohu   skúmať   správnosť   výkladu   zákona zo strany   najvyššieho   súdu,   lebo   takýto   výklad   patrí   do právomoci   všeobecných   súdov (napr. I. ÚS 1/03), možno konštatovať, že rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré nie sú „logické“,   porušujú   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavnému   súdu   teda prislúcha   úloha   skúmať   súlad   záverov   všeobecných   súdov   so   základnými   princípmi a zásadami   logického   uvažovania.   V predmetnej   veci   nešlo   ani   o   prípad,   keď   boli v súvislosti s relevantným zákonným ustanovením možné viaceré interpretačné alternatívy. O viaceré interpretačné alternatívy ide v prípade, ak ustanovenie právneho predpisu možno interpretovať dvomi alebo viacerými rôznymi spôsobmi, pričom každý spôsob interpretácie sa   vyznačuje   racionálnosťou   a logikou.   Môže   ísť   napríklad   o   prípady   interpretácie všeobecných   právnych   pojmov   -   ako   napr.   „verejný   poriadok“,   „verejné   pohoršenie“, „primeraný náhradný byt“ a pod. Avšak v prípade, ak všeobecný súd interpretuje zákonné ustanovenie spôsobom, ktorý je v rozpore s princípmi logiky, nemožno hovoriť o tom, že zvolil   jednu   z   možných   interpretačných   alternatív.   „Možnosť“,   resp.   „prípustnosť“ interpretačnej alternatívy je podmienená práve dodržaním zásad logického a racionálneho uvažovania. V predmetnom prípade najvyšší súd zvolil riešenie, ktoré nemožno považovať za „možnú“ interpretačnú alternatívu, pretože interpretácia bola v rozpore so základnými princípmi   právnej   logiky.   V   predmetnom   prípade   neexistovala   ani   výnimočná   situácia, v ktorej by bol dôvod odkloniť sa od racionálneho a logického výkladu ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií. Teoreticky môže ísť o prípady, kedy by racionálny a logický výklad v konkrétnom a špecifickom prípade viedol k zjavne absurdným alebo protiústavným   dôsledkom.   Racionálny   a   logický   výklad   § 2   ods.   1   zákona   o slobode informácií však k absurdným alebo protiústavným dôsledkom v žiadnom prípade neviedol. Naopak, práve nerešpektovanie racionálneho a logického výkladu najvyšším súdom viedlo k účinkom nezlučiteľným s ústavnou úpravou základných práv. Navyše, najvyšší súd tiež nijako nezdôvodnil, prečo sa pri interpretácii odchýlil od základných princípov logického uvažovania a výkladu, a neuviedol žiaden logický a presvedčivý dôvod na výklad, ktorý zvolil. Najvyšší súd k celej veci iba uviedol, že „nie je možné aplikovať na tú istú právnickú osobu súčasne ods. 1 a ods. 2 § 2 zákona o slobode informácií.“ a že žalovaný „nemôže byť povinnou   osobou   podľa   §   2   ods. 1 a   zároveň   podľa   ods.   2   zákona“. Ide   iba   o   ničím nezdôvodnené konštatovanie, ktoré nie je podopreté žiadnym dôvodom alebo argumentom. Teória   právnej   logiky   jednoznačne   potvrdzuje,   že konštrukcia   uvedená   v   napadnutom rozhodnutí nie je v súlade so zásadami právnej logiky. Záver, že žalovaný „nemôže byť povinnou   osobou   podľa   §   2   ods.   1   a zároveň   podľa   ods.   2   zákona“, je   v   rozpore   so štandardnými   právnologickými   postupmi, konkrétne   s   tzv.   logikou   tried.   Podľa   právnej teórie „Vzťah prvku a triedy má v právnom myslení veľký význam, ktorý spočíva aj v tom, že proces subsumpcie skutkovej podstaty pod právnu normu (pod tzv. zákonnú skutkovú podstatu,   t.   j.   skutkovú   podstatu   vymedzenú   v   právnej   norme)   je   vo   svojej   podstate rozhodnutím,   či   určitá   skutočnosť   je,   alebo   nie   je   prvkom   triedy   zákonnej   skutkovej podstaty.“ (Knapp,   V. - Holländer,   P.:   Aplikácia   logiky   v právnom   myslení,   Právnická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava 1992, str.   106). V predmetnom prípade išlo o otázku, či je možné, aby žalovaný bol prvkom triedy povinných osôb podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií a zároveň aj prvkom triedy povinných osôb podľa § 2 ods. 2 zákona   o slobode   informácií.   Žalovaný   nepochybne spĺňa   znaky   triedy   povinných   osôb podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, pretože je právnickou osobou, ktorej zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb   v   oblasti   verejnej   správy.   Žalovaný   zároveň   nepochybne   spĺňa   aj   znaky   triedy povinných osôb podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií, pretože je právnickou osobou zriadenou zákonom. Ak žalovaný spĺňa znaky triedy povinných osôb podľa § 2 ods. 1 zákona   o slobode   informácií   i   znaky   triedy   povinných   osôb   podľa   §   2   ods.   2   zákona o slobode informácií, nie je žiaden rozumný dôvod, prečo by nemohol byť prvkom oboch tried, t. j. byť povinnou osobou tak podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, ako aj podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií. Táto skutočnosť nespôsobuje žiaden logický rozpor. Výsledkom prieniku týchto dvoch tried je záver, že žalovaný je povinný poskytovať informácie nielen o svojej rozhodovacej činnosti, ale aj iné informácie, napríklad o svojom hospodárení.   Tento   záver   je   plne   v   súlade   s   požiadavkou   ústavy   a   ústavnou   úpravou základných   práv.   V   prípade   povinných   osôb   podľa   §   2   ods.   1   a   2   zákona   o slobode informácií   ide   v terminológii   právnej   logiky   o   tzv.   incidentné   triedy   (resp.   množiny), v ktorých   existujú   prvky   (t.   j.   v   predmetnom   prípade   konkrétne   povinné   osoby,   resp. inštitúcie),   ktoré sú   členom   jednej   i druhej   triedy“   (Knapp,   V. - Holländer,   P.:   Právne myslenie   a logika,   Obzor,   Bratislava   1989,   str.   175).   Podľa   právnej   teórie   „Triedy sú incidentné vtedy, ak majú aspoň jeden spoločný prvok... Príkladom incidentných tried sú triedy   poslancov   a   členov   vlády   v   univerzálnej   triede   občanov   ČSFR:   existujú   totiž občania,   ktorí   sú   zároveň   poslancami   a   členmi   vlády,   a   prirodzene,   aj   takí,   ktorí sú poslancami, a nie sú členmi vlády, i takí, ktorí nie sú ani jedno, ani druhé“ (Knapp, V. - Holländer,   P.:   Aplikácia   logiky   v   právnom   myslení,   Právnická   fakulta   Univerzity Komenského, Bratislava 1992, str. 110). Trieda povinných osôb podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií a trieda povinných osôb podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií sú navzájom vo vzťahu incidentnosti. Jedným zo spoločných prvkov týchto dvoch tried je napríklad aj žalovaný, ktorý zároveň spĺňa znaky oboch tried. Je teda zjavné, že žalovaný ako   inštitúcia   je   povinný   sprístupňovať   informácie   podľa   zákona   o slobode   informácií, má informačnú povinnosť vymedzenú ustanovením § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, ale aj ustanovením § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií, a teda je povinný poskytovať aj iné   informácie,   ako   iba   informácie   o svojej   rozhodovacej   činnosti.   Ide   naprík1ad aj o informácie o nakladaní s majetkom tejto verejnoprávnej inštitúcie. Záver, že informačná povinnosť žalovaného je vymedzená dvomi ustanoveniami § 2 zákona o slobode informácií, je teda plne v súlade s právnou logikou. Naopak, záver, že žalovaný „nemôže byť povinnou osobou podľa § 2 ods. 1 a zároveň podľa ods. 2 zákona“, je v rozpore s právnou logikou a zároveň aj s ústavnou úpravou základných práv. Navyše existujú aj úplne odlišné názory súdnej   praxe,   vrátane   samotného   najvyššieho   súdu,   a   odbornej   literatúry,   ktoré   tiež konštrukciu uvedenú v napadnutom rozhodnutí vyvracajú. Ide napríklad o dva rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 188/2004 a sp. zn. 23 S 191/2004 týkajúce sa identického problému. V týchto rozsudkoch Krajský súd v Banskej Bystrici konštatoval, že   žalovaný   je   povinný   informovať   nielen   o   rozhodovacej   činnosti   o   právach a povinnostiach   osôb,   ale je povinný   poskytovať aj iné   informácie.   Tieto   rozsudky   boli vydané   napriek   tomu,   že   žalovaný   argumentoval   právnym   názorom   v napadnutom rozhodnutí. Ide ďalej o rozsudok samotného najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 88/2005 z 25. januára   2006,   v   ktorom   najvyšší   súd   v   plnom   rozsahu   potvrdil   právny   názor sťažovateľa. Najvyšší súd zároveň v tomto rozsudku neakceptoval argumentáciu uvedenú v napadnutom rozhodnutí napriek tomu, že žalovaný sa na napadnuté rozhodnutie výslovne odvolával. Najvyšší súd uviedol, že medzi účastníkmi konania je sporný rozsah osobnej pôsobnosti   zákona   o   slobode   informácií,   ktorý   je   uvedený   v ustanovení   § 2   zákona o slobode informácií, t. j. okruh osôb, ktoré zákon určuje ako povinné osoby. Najvyšší súd v rozsudku   ďalej uvádza,   že   žalovaný   okrem   toho,   že   spĺňa   rozsah   osobnej   pôsobnosti podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií ako právnická osoba, ktorej zákon zveril právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti   verejnej   správy,   spĺňa   i osobnú   pôsobnosť   určenú   podľa   § 2   ods.   2   zákona o slobode informácií, pretože je právnickou osobou zriadenou zákonom. Rozsah osobnej pôsobnosti podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií neobmedzuje okruh povinného poskytovania informácií iba na rozsah rozhodovacej činnosti. Legálne definície povinných osôb uvedené v ustanoveniach § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona o slobode informácií sú na sebe navzájom nezávislé, a preto ak povinná osoba napĺňa pojmové znaky viacerých z nich, podlieha právnemu režimu najširšej, ktorú spĺňa, pričom legálna definícia s užším rozsahom je fakticky konzumovaná širšou. V predmetnom prípade, teda tým, že najvyšší súd zvolil nemožnú,   resp.   neprípustnú   interpretáciu,   odchýlil   sa   od   relevantného   zákonného ustanovenia tak, že zásadným spôsobom poprel účel a význam zákonného ustanovenia. V dôsledku tohto postupu je napadnuté rozhodnutie arbitrárne. V súvislosti s napadnutým rozhodnutím   možno   konštatovať,   že   ňom   obsiahnutá   interpretácia   §   2   ods.   1   zákona o slobode   informácií   vo   vzťahu   k   rozsahu   informačnej   povinnosti   žalovaného   a iných právnických osôb zriadených zákonom, ktoré rozhodujú o právach a povinnostiach osôb, je v   extrémnom   nesúlade   s   obsahom   obvyklých   výkladových   metód.   V súvislosti s nezlučiteľnosťou účinkov napadnutého rozhodnutia s ústavnou úpravou základných práv a s   ústavne   nesúladným   výkladom   relevantného   zákonného   ustanovenia   sťažovateľ poukazuje   predovšetkým   na   právny   názor   ústavného   súdu,   podľa   ktorého   ústavný   súd zasahuje do rozhodnutia všeobecného súdu „v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. Je pritom   celkom bez právneho významu, či takéto nezlučiteľné účinky vyvoláva postup všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutie a či sú nimi dotknuté   materiálne   alebo   procesné   základné   práva   a   slobody“.   Podľa   stabilizovanej judikatúry ústavného súdu do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý   predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa   v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že „k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne   interpretovaná,   platná   a   účinná   právna   norma.“   Napadnutým   rozhodnutím sa podstatným spôsobom poprel účel a význam § 2 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií tým, že tieto ustanovenia sa neinterpretovali v súlade s ústavou. Napriek tomu, že zákon o slobode informácií predstavuje vykonanie čl. 26 ústavy (základného práva na informácie), najvyšší   súd   ustanovenie   §   2   ods.   1   a   2   zákona   o slobode   informácií   vyložil   takým spôsobom, že dôsledky tohto výkladu sú v rozpore s ústavnou úpravou základného práva na informácie podľa   čl.   26   ústavy. Je to tak preto,   že dôsledkom   konštrukcie uvedenej v napadnutom rozhodnutí je záver, že aj vyššie územné celky, rozpočtové a príspevkové organizácie   alebo   verejnoprávne   inštitúcie   typu   žalovaného,   ktoré   rozhodujú   o   právach a povinnostiach v oblasti verejnej správy, musia informovať iba o rozhodovaní o právach osôb v oblasti verejnej správy, a vôbec nie   napr. o nakladaní s verejnými prostriedkami, majetkom štátu a pod. Ešte závažnejšie dôsledky by nastali, keby rozhodovacia činnosť niektorých povinných osôb podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií bola obmedzená iba práve na vydávanie rozhodnutí o poskytnutí alebo neposkytnutí informácií podľa zákona o slobode informácií. Výklad najvyššieho súdu by v tom prípade viedol k tomu, že tieto právnické osoby by boli povinné informovať výlučne iba o vydávaní rozhodnutí podľa zákona o slobode informácií a žiadne iné informácie by poskytovať nemuseli. Vylúčenie informácií   o   nakladaní   s   verejnými   prostriedkami   a   majetkom   štátu   z informačnej povinnosti   orgánov   verejnej   moci by nebolo v   súlade   s čl. 26   ústavy. Účinky   výkladu najvyššieho súdu sú zjavne v rozpore s ústavnou úpravou základného práva na informácie v čl. 26 ústavy, resp. nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou základných práv a slobôd.   Aj   preto   možno   konštatovať,   že   najvyšší   súd   vyložil   príslušné   zákonné ustanovenie takým spôsobom, že „zásadne poprel jeho účel alebo význam“ a že napadnuté rozhodnutie   je   z   tohto   dôvodu   arbitrárne.   K   zjavnej   neodôvodnenosti   napadnutého rozhodnutia sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí porušil princípy spravodlivého procesu, pretože sa vôbec nevysporiadal s kľúčovou skutočnosťou uvedenou v doplnení žaloby z 27. augusta 2002. Touto kľúčovou okolnosťou bol zásadný argument, že   všetky   povinné   osoby   v zmysle   §   2   ods.   2   zákona   o slobode   informácií   rozhodujú o právach   osôb   v oblasti   verejnej   správy,   napríklad   v súvislosti   so sprístupnením,   resp. nesprístupnením   podľa   zákona   o slobode   informácií.   Toto   rozhodovanie   je   jednoznačne rozhodovaním o práve fyzickej alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Týmto argumentom   sťažovateľ   v doplnení   žaloby   podoprel   právny   názor,   že   aplikácia   iba ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií na informačnú povinnosť právnických osôb,   ktoré   zároveň   rozhodujú   o právach   osôb   v oblasti   verejnej   správy,   by   viedla k absurdným dôsledkom a bola by v rozpore s ústavným právom na informácie v zmysle čl. 26 ústavy. Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí s uvedenými dôvodmi a právnymi závermi sťažovateľa   vôbec nevysporiadal a ani ich   vo svojom   odôvodnení nespomenul. Pritom súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov   spravoval,   prečo   nevykonal   i   ďalšie   dôkazy,   a   posúdi   zistený   skutkový   stav podľa príslušných   ustanovení,   ktoré   použil   (IV.   ÚS   115/03).   V   náleze   ústavného   súdu sp. zn. I. ÚS 59/04, ktorým zrušil rozsudok najvyššieho súdu vydaný v správnom súdnictve a ktorý sa tiež týkal prístupu k informáciám, sa uvádza: „Z rozsudkov najvyššieho súdu nevyplýva, že by sa bol najvyšší súd zaoberal vecou z vyššie uvedených hľadísk, hoci pri právnom názore, ktorý zaujal, bol takýto postup nevyhnutný. Tento nedostatok považuje ústavný   súd   za   prejav   arbitrárnosti   rozsudku   najvyššieho   súdu,   čo znamená   zároveň porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy.“ Ústavný súd v tomto prípade zrušil rozsudok najvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd sa v ňom vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, ktorá bola podstatná pre právne posúdenie veci a bez ktorej nebolo možné vo veci urobiť právny záver. Možno   konštatovať,   že   odôvodnenie   rozsudku   všeobecného   súdu,   ktoré   neobsahuje dostatočné   dôvody,   na ktorých   je rozsudok   založený, alebo ktoré   jasne a   zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej   ochrany   -   t.   j.   aj   skutočnosti,   námietky,   resp.   argumenty   účastníkov   konania podstatné   pre   posúdenie   veci,   je   v   rozpore   s   právom   na   súdnu   ochranu   a s   princípmi spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Porušenie práva na spravodlivý proces   nastáva   teda   aj   vtedy,   ak   všeobecný   súd   urobí   právny   záver,   ale   nevysporiada sa so skutočnosťou, zohľadnenie ktorej je podstatné alebo nevyhnutné na právne posúdenie veci.   Rozsudok   obsahujúci   takéto   odôvodnenie   je   svojou   povahou   arbitrárny.   Išlo   teda o podstatné   argumenty   sťažovateľa,   vysporiadanie   sa   s   ktorými   bolo   podstatné   pre rozhodnutie veci. Najvyšší súd bol povinný zaoberať sa týmito podstatnými argumentmi. Najvyšší súd však túto argumentáciu sťažovateľa v odôvodnení rozsudku úplne opomenul, hoci   bez   odpovede   na   otázku,   či   je   výklad   ustanovenia   §   2   ods.   1   zákona   o slobode informácií zo strany žalovaného zlučiteľný s ústavnou úpravou práva na informácie, nebolo možné prijať právny záver, ktorý najvyšší súd prijal. Na základe toho treba považovať napadnuté rozhodnutie za zjavne neodôvodnené. Sťažovateľ napokon poukázal na potrebu zohľadniť štandardy základného práva podľa čl. 6 dohovoru a v tejto súvislosti vedome namieta iba porušenie procesného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy. Nenamieta teda zároveň porušenie materiálneho práva na informácie podľa čl. 26 ústavy. Je to z toho dôvodu, že ani najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí neposudzoval otázku, či má   sťažovateľ   právo   na   konkrétne   informácie,   ktoré   si   žiadal   od   žalovaného. V napadnutom rozhodnutí sa riešila principiálna a závažná otázka výkladu ustanovení § 2 zákona o slobode informácií, a to konkrétne otázka, v akom rozsahu je žalovaný povinný sprístupňovať informácie na základe zákona o slobode informácií. Sťažovateľ si je vedomý skutočnosti, že jeho prípadný úspech v konaní o žalobe proti žalovanému by neznamenal, že sťažovateľovi musia byť sprístupnené všetky informácie, ktoré od žalovaného požadoval vo svojej žiadosti. Najvyšší súd by sa totiž v ratio decidendi rozsudku mal vysloviť iba k výkladu ustanovení § 2 zákona o slobode informácií. Sťažovateľ považuje za kľúčové, aby sa ústavný súd vyslovil k závažnej a principiálnej otázke výkladu ustanovení § 2 zákona o slobode informácií, lebo jeho rozhodnutie v tejto veci môže výrazne ovplyvniť úroveň práva na informácie, a s tým spojenú úroveň transparentnosti verejného života v Slovenskej republike. Podľa   názoru sťažovateľa od rozhodnutia ústavného súdu v tejto veci závisí, či budú   právnické   osoby   zriadené   zákonom,   ktoré   zároveň   rozhodujú   o právach   osôb v oblasti   verejnej   správy,   sprístupňovať   iba   informácie   o svojej   rozhodovacej   činnosti v oblasti verejnej správy, alebo budú sprístupňovať napríklad aj informácie o hospodárení s verejnými financiami a ďalšie dôležité informácie, ktorých prístupnosť je pre občanov vo verejnom   záujme a v záujme posilnenia demokratického zriadenia a verejnej kontroly v Slovenskej republike.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nasledovný nález:„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom Sž-o-KS 193/03 z 24. septembra 2004 porušil základné právo JUDr. J. F. podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Sž-o-KS 193/03 z 24. septembra 2004 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   právnemu   zástupcovi sťažovateľa trovy právneho zastúpenia.“

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 11. augusta 2006 doručeného ústavnému súdu 25. augusta 2006 vyplýva, že predseda najvyššieho súdu nesúhlasí so stanoviskom a záverom sťažovateľa.

Napadnutým   rozhodnutím   najvyšší   súd   zmenil   rozsudok   krajského   súdu č. k. 19 S 351/2002-39 z 26. apríla 2003 tak, že zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. V prieskumnom konaní bola riešená otázka, či žalovaný bol povinný poskytnúť informácie sťažovateľovi podľa zákona o slobode informácií. Najvyšší súd dospel k názoru, že žalovaný je povinnou osobou podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií,   pretože   mu   bola   zverená   právomoc   rozhodovať o   právach a povinnostiach   fyzických   alebo   právnických   osôb   v   oblasti   verejnej   správy na úseku   nemocenského   poistenia,   nemocenského zabezpečenia   a   dôchodkového zabezpečenia. Žalovaný bol preto povinný v zmysle § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií sprístupniť informácie iba v rozsahu svojej rozhodovacej činnosti na zverenom úseku správy. Sťažovateľ však požadoval informácie súvisiace s prevádzkou a personálno-organizačnou činnosťou žalovaného. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť považuje najvyšší súd tvrdenia sťažovateľa za nedôvodné a neopodstatnené. Konaním a rozhodnutím najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, a teda neboli porušené princípy spravodlivého procesu.   Zaujatie   právneho   názoru   súdom,   ktorý   je   odlišný   od   právneho   názoru sťažovateľa, neznamená porušenie práva na spravodlivý proces a spravodlivé rozhodnutie tak,   ako   to   tvrdí   sťažovateľ. Sťažovateľ   namietal   porušenie   a   ukrátenie   svojich subjektívnych   práv v   prieskumnom   súdnom   konaní.   Jeho   tvrdeniami   sa   zaoberal   tak krajský súd, ako aj najvyšší súd a vo veci rozhodol. Podľa názoru najvyššieho súdu teda nie je   daná   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   pretože nie sú splnené   ustanovené   podmienky   pre   toto   konanie.   Z tohto   dôvodu   predseda najvyššieho súdu navrhuje, aby bola sťažnosť zamietnutá.

Z repliky sťažovateľa z 20. septembra 2006 doručenej ústavnému súdu 22. septembra 2006 vyplýva, že sťažovateľ trvá na svojich stanoviskách.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadnu novú skutočnosť, ku ktorej by bolo potrebné zaujať stanovisko, lebo iba zopakoval právny názor, ktorý je obsiahnutý už v napadnutom rozhodnutí. Vo svojom vyjadrení uviedol, že zaujatie právneho názoru súdom, ktorý   je   odlišný   od   právneho   názoru   sťažovateľa,   neznamená   porušenie   práva na spravodlivý proces, ďalej uviedol, že keďže tvrdeniami sťažovateľa sa zaoberal tak krajský súd, ako aj najvyšší súd, ktorý vo veci rozhodol, nie je daná právomoc ústavného súdu   na konanie podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy. V skutočnosti   sťažovateľ vôbec netvrdí, že právo na spravodlivý proces bolo porušené len preto, že najvyšší súd zaujal právny názor odlišný od jeho právneho názoru. Dôvody, prečo bolo rozsudkom porušené právo na spravodlivý proces, sú uvedené v sťažnosti a v jej doplnení. Ďalej je potrebné uviesť, že   skutočnosť,   že   sa   tvrdeniami   sťažovateľa   zaoberal   krajský   súd   a najvyšší   súd, neznamená, že by bola vylúčená právomoc ústavného súdu. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu môže tento preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ústavný súd môže   nahradiť   napadnutý   právny   názor   najvyššieho   súdu   v   prípade,   ak   by   ten   bol „svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný“ (napr. I. ÚS 17/06). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ústavne súladný výklad právnych noriem. Podľa ústavného súdu každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, pričom k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná právna norma (napr. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 77/02). Podľa uznávanej doktríny týkajúcej sa prieskumu ústavnosti rozhodnutí všeobecných súdov je posudzovanie ústavnosti   výkladu   právnej   normy akousi quasi kontrolou   ústavnosti právnych   noriem, resp. normatívnych právnych aktov. Podľa doktríny to znamená, že „dle tohto hlediska nutno posuzovat ústavnost rozhodnutí orgánu veřejné moci v konkrétním případě tak, že výsledek   posuzované   interpretace   a   aplikace   je   myslený   v   podobě   obecné normy“ (Holländer,   P.:   Ústavněprávní   argumentace,   Linde   Praha,   s.   r.   o,   str.   68).   Podľa ďalšieho názoru doktríny základné právo je súdnym rozhodnutím porušené vtedy, ak je súdne rozhodnutie založené na právnom názore, ktorý (keby bol obsiahnutý vo všeobecnej právnej norme)   by   bol   dôvodom   na   zrušenie   ustanovenia   ako   protiústavného   (napr. Wedam Lukic, D.: The Iimits of the review of decisions of ordinary courts in constitutional complaint   proceedings   before   the Constitutional   Court   of   Slovenia.   Príspevok   na konferencii   „The   limits   of   constitutional review   of   ordinary   courťs   decisions   in constitutional complaint proceeding,   Brno, 14. – 15. november 2005). Inými slovami, „...ústavní stížnost je úspěšná, když napadený soudní výrok vyvolá právní následek, který obyčejný   zákonodárce   nesměl   vydat   jako   normu“   (Schumann,   E.: Verfassungs   -   und Menschenrechtsbeschwerde gegen richterliche Entscheidungen, Berlín 1963, str. 207, In Šimíček,   V.: Imperatív ústavně konformné interpretace a aplikace právních předpisů, Právník,   č.   12,   1999,   str.   1083).   Tento   princíp   je   v   doktríne nazývaný   aj   ako „Schumannova veta“. Spôsob výkladu právnej normy v konkrétnom prípade je teda ústavne súladný vtedy, ak ani jeho zovšeobecnenie do podoby všeobecne uplatňovaného pravidla (ktoré by bolo súčasťou všeobecne formulovanej právnej normy) a následné uplatňovanie by neviedlo   v iných   situáciách,   resp.   okolnostiach   k   porušeniu   základných   práv. Uplatňovanie   tohto   princípu   pri   posudzovaní   ústavnosti   výkladu   právnej   normy zabezpečuje, aby ústavný súd ako ústavne súladný „neschválil“ spôsob výkladu právnej normy, použitie ktorého by v iných   okolnostiach   viedlo   k   porušeniu   základných   práv. Tento princíp vyplýva aj zo skutočnosti, že právny poriadok pozostáva z právnych noriem, ktoré sú všeobecné - t. j. všeobecne vymedzujú skutkovú podstatu (nemôžu riešiť určitý konkrétny   prípad)   a ich   adresátmi   je   množina   subjektov   vymedzená   určitými všeobecnými znakmi (napr. Knapp, V.: Teórie práva, C. H. Beck, Praha 1995, str. 149-151). Keďže význam právnej normy musí byť vo všetkých konkrétnych prípadoch rovnaký (právna norma nemôže v jednom konkrétnom prípade znamenať niečo iné ako v inom konkrétnom   prípade),   spôsob   výkladu   musí   byť   rovnaký   pri   všetkých   situáciách spadajúcich do skutkovej podstaty, aj pri všetkých adresátoch právnej normy. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy je potrebné každú právnu normu vykladať v súlade s ústavou. Ústavne súladným   výkladom právnej   normy   teda   nemôže   byť taký   výklad,   ktorý   v   konkrétnej situácii alebo pri aplikácii na konkrétneho adresáta právnej normy síce nespôsobuje účinky odporujúce ústavnej úprave základných práv, ale pri aplikácii na inú situáciu alebo iných adresátov   právnej   normy   sú účinky   tohto   výkladu   protiústavné.   Takýto   výklad   je neprípustný   a   ústavne   nesúladný. Opačný   prístup   by   viedol   k   úplnej   právnej   neistote ohľadom objektívneho významu právnych   noriem   a k svojvôli pri výklade a aplikácii právnych noriem zo strany orgánov verejnej moci. Aplikovanie už spomínaného princípu ústavným   súdom   teda   zabezpečuje   konzistentnosť   a   právnu   istotu   pri   uplatňovaní základných ústavných práv orgánmi verejnej moci. Aj v tomto prípade je daná situácia, keď aplikácia právneho záveru (výkladu) najvyššieho súdu vysloveného v napadnutom rozhodnutí aj na iné situácie a iných adresátov tej istej právnej normy má účinky zjavne nezlučiteľné s ústavnou   úpravou   základných   práv.   Adresátom   príslušnej   právnej   normy (§ 2 zákona o slobode informácií) je totiž nielen žalovaný, ale aj vyššie územné celky, rozpočtové   a príspevkové   organizácie   a   iné   verejnoprávne   inštitúcie   zriadené   zákonom (ktoré sú rovnako právnickými osobami). V dôsledku výkladu najvyššieho súdu by mali tieto právnické osoby povinnosť poskytovať informácie iba o rozhodovaní o právach osôb v oblastiach   verejne   správy,   avšak   vôbec   nie   o nakladaní   s verejnými   prostriedkami, majetkom štátu, životnom prostredí alebo o ich inej činnosti. Ešte závažnejšie dôsledky by nastali   v prípade   povinných   osôb   podľa   §   2   ods.   2   zákona   o slobode   informácií rozhodujúcich   v oblasti   verejnej   správy   iba   o poskytnutí   alebo   neposkytnutí   informácií podľa zákona o slobode informácií (napr. rozpočtové a príspevkové organizácie, ktoré inak nerozhodujú o iných právach osôb v oblasti verejnej správy). Výklad najvyššieho súdu by v tomto   prípade   viedol   k tomu,   že   tieto   právnické   osoby   by   boli   povinné   informovať výlučne   iba   o vydávaní   rozhodnutí   podľa   zákona   o slobode   informácií   a žiadne   iné informácie by poskytovať nemuseli. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach potvrdil, že z čl. 26 ústavy vyplýva každému právo na prístup k informáciám v držbe štátnych orgánov a orgánov verejnej moci. Ak si niekto uplatní svoje právo na informácie, orgán verejnej moci je povinný strpieť prístup ku konkrétnym k informáciám, teda inými slovami, informáciu mu   musí   sprístupniť.   Podľa   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn. II. ÚS 10/99   „Ústava   SR prostredníctvom   práva   na   informácie   vytvára   tri   skupiny   informácií.   Prvú   predstavujú informácie,   ktoré   štátne   orgány   a   orgány územnej   samosprávy   musia   predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené   osoby   uplatnia   svoje   právo   na   informácie.   Tretiu   skupinu   informácií   tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. (...) Predmetom práva na informácie môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu čl. 26 ods. 4 Ústavy SR“. V čl. 45 ústavy je osobitne   zdôraznené   právo   každého   na   včasné   a   úplné informácie   o   stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Vykonaním ústavného práva na prístup k informáciám podľa čl. 26 ústavy a práva na prístup k včasným a úplným informáciám o stave životného prostredia podľa čl. 45 ústavy je zákon o slobode informácií. Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy možno právo na informácie obmedziť, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné   na   ochranu   práv   a   slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu, verejného   poriadku, ochranu   verejného   zdravia   a mravnosti.   Zamedzením   prístupu k   informáciám   o nakladaní   s   verejnými   prostriedkami   a o životnom   prostredí,   napr.   zo   strany orgánov verejnej moci (vyšších územných celkov) sa nesleduje žiadny legitímny cieľ stanovený v čl. 26 ods. 4 ústavy. Paušálne zamedzenie prístupu k informáciám o nakladaní s verejnými prostriedkami a k informáciám o životnom prostredí nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné ani na ochranu práv a slobôd iných, ani pre bezpečnosť štátu alebo verejného poriadku a ani na ochranu verejného zdravia a mravnosti. Výklad zákona znamenajúci zamedzenie prístupu k informáciám o životnom prostredí by navyše bol aj v rozpore s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky - t. j. s Dohovorom o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 43/2006 Z. z. (v Slovenskej republike nadobudol platnosť 5. marca 2006 ako medzinárodná zmluva podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, ktorá má prednosť pred zákonmi), a so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES o prístupe verejnosti k informáciám o životnom   prostredí. Z uvedeného   vyplýva,   že   výklad   zákona   o slobode   informácií najvyšším   súdom obsiahnutý   v napadnutom   rozhodnutí   je   ústavne   nesúladný   a jeho účinky sú nezlučiteľné s ústavnou úpravou základných práv.

Sťažovateľ napokon vyčísľuje trovy právneho zastúpenia, a to tak, že za 2 úkony právnej   služby (prevzatie   a   príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s   klientom, vypracovanie sťažnosti) vykonané v roku 2004 požaduje dvakrát po 4 534 Sk. Ďalej žiada režijný paušál, a to dvakrát po 136 Sk. Celkom požaduje sumu 9 340 Sk.

II.

Z rozhodnutia žalovaného sp. zn. 042-603-1722/2002 z 25. februára 2002 vyplýva, že nevyhovel žiadosti sťažovateľa o poskytnutie celého radu informácií, a to s poukazom na ustanovenie   §   2   ods.   1   a 2   zákona   o slobode   informácií,   keďže   žalovaný   je   povinný poskytnúť informácie iba v rozsahu svojej rozhodovacej činnosti.

Z rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   19   S 351/02-39   z 28.   apríla   2003   vyplýva, že rozhodnutie   žalovaného   sp.   zn.   042-603-1722/2002/Odv.   zo   14.   marca   2002 a rozhodnutie žalovaného sp. zn. 042-603-1722/2002 z 25. februára 2002 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu z textu ustanovenia § 2 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií vyplýva, že aplikovať súčasne obe ustanovenia na tú istú osobu nie   je   možné.   Prekáža   tomu   nielen   účel   zákona   o slobode   informácií,   ktorý   má   slúžiť na možnosť   kontroly   verejnosti   predovšetkým   o nakladaní   s verejnými   prostriedkami, v ktorej oblasti by došlo k jeho značnému zúženiu, ale aj spôsob rozdelenia právnických osôb do rozdielnych skupín, pretože je nesporné, že štát môže zákonom delegovať svoju právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach aj na tie právnické osoby, ktoré právomoc rozhodovať nemajú danú vo svojom štatúte, a preto im musí byť zverená zákonom. Obe rozhodnutia žalovaného boli vydané v rozpore so zákonom, keď vec posúdili po právnej stránke nesprávne.

Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že rozsudok krajského súdu č. k. 19 S 351/02-39 z 28. apríla 2003 bol zmenený tak, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Podľa názoru najvyššieho   súdu   pre   rozlíšenie   povinných   osôb   uvedených   v   §   2   ods.   1   a 2   zákona o slobode informácií nie je podstatné, či boli zriadené zákonom, alebo vznikli inak, ale to, či majú zákonom zverenú právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. Je potrebné súhlasiť s názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je možné aplikovať na tú istú právnickú osobu súčasne ods. 1 a ods. 2 § 2 zákona o slobode informácií. Žalovaný teda nemôže byť povinnou osobu podľa § 2 ods. 1 a zároveň   podľa   ods.   2   zákona   o slobode   informácií.   Napriek   tomu   však   nebol   daný zákonný   dôvod   na zrušenie   rozhodnutia   žalovaného   a vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie. Žalovaný   odmietol   poskytnúť   žiadané   informácie   a   žiadosti   sťažovateľa   nevyhovel dôvodne.   Ako   povinná   osoba   podľa   § 2   ods.   1   zákona   o slobode   informácií   totiž   musí sprístupniť   informácie   iba   v rozsahu   svojej   rozhodovacej   činnosti   na   zverenom   úseku verejnej   správy.   Sťažovateľom   žiadané   informácie   však   nesúviseli   s rozhodovacou činnosťou žalovaného.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 88/2005 z 25. januára 2006 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S 191/2004-33 z 15. decembra 2004. Rozsudok sa týka inej žiadosti sťažovateľa o poskytnutie informácií od   žalovaného.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   žalovaný   okrem   toho,   že   spĺňa   rozsah osobnej pôsobnosti podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií ako právnická osoba, ktorej   zákon   zveril   právomoc   rozhodovať   o právach   a povinnostiach   fyzických   alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, spĺňa aj osobnú pôsobnosť určenú poľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií, pretože je právnickou osobou zriadenou zákonom ako verejnoprávna inštitúcia. Rozsah osobnej pôsobnosti podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií   neobmedzuje   okruh   povinného   poskytovania   informácií   iba   na   rozsah rozhodovacej   činnosti.   Legálne   definície   povinných   osôb   uvedené   v ustanoveniach   §   2 ods. 1, 2 a 3 zákona o slobode informácií sú na sebe navzájom nezávislé, a preto ak povinná osoba napĺňa pojmové znaky viacerých z nich, podlieha právnemu režimu najširšej, ktorú spĺňa, pričom legálna definícia s užším rozsahom je fakticky konzumovaná širšou.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej a tretej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím   boli   porušené   práva   alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánov   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   §   1   zákona o slobode   informácií   tento   zákon   upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. Poznámka č. 1 k tomuto ustanoveniu odkazuje na čl. 26, čl. 45 a čl. 34 ústavy, ako aj na čl. 17, čl. 25 a čl. 35 Listiny základných práv a slobôd.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií v znení účinnom do 1. januára 2006 osobami   povinnými   podľa   tohto   zákona   sprístupňovať   informácie   (ďalej   len   „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií v znení účinnom do 1. januára 2006 povinnými osobami sú ďalej právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom alebo obcou podľa osobitného zákona.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o slobode informácií v súčasnom znení povinnými osobami sú ďalej aj právnické osoby založené povinnými osobami podľa ods. 1 a 2, ktoré hospodária s verejnými financiami alebo nakladajú s majetkom štátu alebo majetkom obcí.

Podľa § 2 ods. 4 zákona o slobode informácií v súčasnom znení osobitný zákon môže ustanoviť povinnosť sprístupňovať informácie aj inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe.

„Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade   s ústavou   a medzinárodnými   dohovormi   a druhý   výklad   je   s nimi   v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4)“ (PL. ÚS 15/98).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného sa súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

1. Podľa názoru sťažovateľa výklad ustanovenia § 2 zákona o slobode informácií, ktorý v súvislostí so žalovaným ako povinným subjektom zaujal najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí, treba považovať za ústavne nekonformný, a preto arbitrárny.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým uviesť, že z ustanovenia čl. 26 ods. 1 a 2   ústavy   možno   vyvodiť   ústavné   právo   každého   slobodne   vyhľadávať,   prijímať a rozširovať informácie.

Vyhľadávanie   informácií   je   vlastne   zisťovaním,   či   v oblasti   záujmu   toho,   kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Nejde teda ešte o samotné   informácie,   ale   o informáciu   o informácií.   Prijímanie   informácií   je   získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako   aj   pre   potrebu   iných   spracovaná.   Získanie   informácie   sa   môže   uskutočňovať   tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu   zvukové,   obrazové,   ako   aj   zvukovo-obrazové   záznamy,   ale   aj   akýmkoľvek   iným spôsobom. Rozširovaním informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom (I. ÚS 57/00).

Ústavné právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie nie je ratione personae obmedzené, lebo patrí každému, teda akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe.

Z ustanovenia čl. 26 ods. 5 ústavy vyplýva ústavná povinnosť poskytovať informácie každému. Táto povinnosť je ratione personae obmedzená, lebo nezaväzuje každého, ale iba orgány   verejnej   moci   v súvislosti   s ich   činnosťou.   Iné   subjekty   (ktoré   netvoria   súčasť orgánov   verejnej   moci)   ústavne   zakotvenú   povinnosť   poskytovať   informácie   každému nemajú. To samozrejme neznamená, že by im, resp. niektorým z nich nemohla byť takáto povinnosť uložená napr. zákonom alebo na základe zákona (čl. 13 ods. 1 ústavy).

Za orgány verejnej moci treba považovať jednak orgány štátnej moci a jednak orgány verejnej správy.

Orgánmi   štátnej   moci   sú   Národná   rada   Slovenskej   republiky   (ako   orgán zákonodarnej   moci),   prezident   Slovenskej   republiky   a   vláda   Slovenskej   republiky   (ako orgány výkonnej moci), ústavný súd, všeobecné súdy a Súdna rada Slovenskej republiky (ako orgány súdnej moci).

Orgánmi   verejnej   správy   sú   jednak   orgány   všeobecnej   a špecializovanej   štátnej správy (ústredné, resp. s celoštátnou pôsobnosťou a regionálne), ďalej vyššie územné celky a obce   ako   orgány   územnej   a obecnej   samosprávy   a napokon   aj   iné   subjekty,   ktoré vykonávajú niektoré právomoci verejnej správy.

Tak ako ústavné právo každého vyhľadávať a šíriť informácie, aj ústavná povinnosť orgánov   verejnej   moci   poskytovať   každému   informácie   o svojej   činnosti   môžu   byť obmedzené len zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu   práv   a slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 2 ústavy). Pri takomto obmedzovaní základného práva treba prihliadať na to, aby zákonné obmedzenia základného práva platili rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Ďalej pri obmedzovaní základného   práva   sa   má   dbať na   jeho   podstatu   a zmysel,   pričom   obmedzenie   sa   môže použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy).

Z hľadiska skúmanej problematiky je pre orgány verejnej moci príznačné najmä to, že náplňou ich činnosti je realizácia práv a povinností verejnej moci. Ďalej je dôležité, že pri tejto činnosti hospodária s verejnými financiami alebo nakladajú s majetkom štátu, alebo majetkom   obcí.   Napokon   je   príznačné,   že   orgány   verejnej   moci   sú   spravidla   kreované zákonmi,   resp.   na   základe   zákonov,   ktoré   patria   do   oblasti   verejného   práva.   Skôr   len výnimočne sú tieto orgány kreované podľa súkromného práva.

V ústave   vymedzená   povinnosť   orgánov   verejnej   moci   poskytovať   informácie o svojej činnosti je premietnutá do ustanovenia § 2 zákona o slobode informácií, keďže v tomto   ustanovení   sa   definujú   povinné   osoby,   teda   osoby   povinné   sprístupňovať informácie. V § 2 ods. 1 (v znení účinnom do 1. januára 2006) uvedené štátne orgány, obce a právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb   v oblasti   verejnej   správy,   treba považovať za orgány verejnej moci. V § 2 ods. 2 (v znení účinnom do 1. januára 2006) zákona o slobode informácií uvedené právnické osoby zriadené zákonom môžu byť tiež orgánmi   verejnej   moci,   pokiaľ   majú   právomoc   rozhodovať   o právach   a povinnostiach fyzických   alebo   právnických   osôb.   V rovnakom   ustanovení   uvedené   právnické   osoby zriadené štátnym orgánom alebo obcou podľa osobitného zákona spravidla orgánmi verejnej moci   nie   sú.   Ide   totiž   o rozpočtové   a príspevkové   organizácie.   Napokon   v   §   2   ods. 3 (v súčasnom   znení)   zákona   o slobode   informácií   uvedené   právnické   osoby   založené povinnými osobami podľa ods. 1 a 2 taktiež spravidla nie sú orgánmi verejnej moci.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že hoci ústavnú povinnosť poskytovať informácie o svojej činnosti majú v zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy iba orgány verejnej moci, zákonom o slobode informácií bol okruh povinných subjektov rozšírený aj o také subjekty, ktoré za orgány verejnej moci považovať nemožno.

Ďalej treba konštatovať, že všetky   povinné osoby vyplývajúce z ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona o slobode informácií majú v zásade ratione materiae plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti. Jedinou výnimkou sú právnické osoby a fyzické osoby, ktorým   zákon   zveruje   právomoc   rozhodovať   o právach   a povinnostiach   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   v oblasti   verejnej   správy   podľa   §   2   ods.   1   zákona   o slobode informácií,   pretože   rozsah   informačnej   povinnosti   týchto   subjektov   je   ratione   materiae vymedzený tak, že sa týka iba ich rozhodovacej činnosti, nie teda celej činnosti.

Podstatou sporu medzi účastníkmi konania je ústavne relevantné vymedzenie, resp. definovanie   právnických   a fyzických   osôb   uvedených   v   §   2   ods.   1   zákona   o slobode informácií, ktorých informačná povinnosť je obmedzená.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba vychádzať predovšetkým   z charakteristických znakov, ktoré sú príznačné pre orgány verejnej moci. Ako to už bolo uvedené, ide o náplň ich činnosti, hospodárenie s verejnými financiami, resp. nakladanie s majetkom štátu alebo obce a príslušnosť do oblasti verejného alebo súkromného práva.

Z uvedeného pohľadu štátne orgány, obce (§ 2 ods. 1 zákona o slobode informácií) a právnické osoby zriadené zákonom (§ 2 ods. 2 zákona o slobode informácií) sa vyznačujú spravidla všetkými tromi už uvedenými charakteristickými znakmi. Realizujú totiž práva a povinnosti verejnej moci, hospodária s verejnými financiami,resp. nakladajú s majetkom štátu alebo obcí a boli kreované zákonmi, resp. na základe zákonov, ktoré patria do oblasti verejného práva.

Právnické osoby zriadené štátnym orgánom alebo obcou podľa osobitného zákona (§ 2 ods. 2 zákona o slobode informácií) spĺňajú spravidla dva charakteristické znaky, lebo hospodária   s verejnými   financiami,   resp.   nakladajú   s majetkom   štátu   alebo   obcí   a boli kreované   na   základe   zákonov,   ktoré   patria   do   oblasti   verejného   práva.   Tieto   subjekty spravidla nerealizujú práva a povinnosti verejnej moci.

Právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými v ods. 1 a 2 (§ 2 ods. 3 zákona   o slobode   informácií)   spĺňajú   spravidla   jeden   charakteristický   znak.   Hospodária totiž s verejnými financiami, resp. nakladajú s majetkom štátu a obcí, keďže sú zriadené s majetkovou účasťou povinných osôb podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií. Práva a povinnosti orgánov verejnej moci nerealizujú a spravidla sú kreované na základe zákonov patriacich do oblasti súkromného práva (napr. obchodné spoločnosti vytvorené podľa Obchodného zákonníka).

Z dosiaľ uvedenej analýzy možno dospieť k záveru, že plná informačná povinnosť voči každému je z hľadiska čl. 26 ods. 4 ústavy namieste buď vtedy, keď ide o subjekt, ktorý hospodári s verejnými financiami, resp. nakladá s majetkom štátu alebo obcí, alebo vtedy, ak ide o subjekt, ktorý bol kreovaný zákonom alebo na základe zákona, ktorý patrí do oblasti verejného práva. V týchto prípadoch je daný verejný záujem na plnej informačnej povinnosti, ktorý potláča do úzadia prípadný záujem týchto subjektov na ochrane ich práv a slobôd. Ochrana práv a slobôd subjektu, ktorý má informačnú povinnosť, by totiž inak mohla byť legitímnym dôvodom na obmedzenie práva každého na informácie podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. Hospodárenie s verejnými financiami a štátnym, resp. obecným majetkom zakladá verejný záujem na transparentnosti fungovania takéhoto subjektu kvôli možnosti verejnej kontroly   zo strany občanov a posilneniu dôvery   občanov v zákonné nakladanie s verejnými   prostriedkami   a majetkom.   Napokon   je   podstatné,   že   takýto   subjekt   nebol kreovaný na uplatňovanie súkromných záujmov, ale na realizáciu verejných záujmov.

V prípade takého subjektu, ktorý realizuje niektoré práva a povinnosti verejnej moci, avšak pritom nehospodári s verejnými financiami, resp. nenakladá s majetkom štátu alebo obcí   a patrí   do   oblasti   súkromného   práva,   je   z ústavnoprávneho   hľadiska   potrebné prihliadnuť pri určení rozsahu informačnej povinnosti takéhoto subjektu na ochranu jeho práv a slobôd v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy. U subjektov súkromného práva, ktoré nemajú k dispozícii verejné financie, resp. štátny, či obecný majetok, hoci realizujú časť právomocí orgánov verejnej moci,   je dôvodné ich informačnú povinnosť obmedziť na rozsah ich rozhodovacej činnosti. Takéto subjekty totiž, pokiaľ nerozhodujú v oblasti verejnej správy, nemajú všeobecnú informačnú povinnosť. Práve naopak, majú právo skutočnosti týkajúce sa ich činnosti   utajovať a informácie sú   povinné poskytovať iba v presne vymedzených prípadoch stanovených osobitnými zákonmi.  

Uvedené   obmedzenie   práva   na   informácie   zodpovedá   všetkým   kritériám obmedzovania základného práva vyplývajúcim z čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy.

Na základe uvedenej analýzy možno konštatovať, že najvyšší   súd pri   definovaní rozsahu   informačnej   povinnosti   žalovaného vykladal   ustanovenie   §   2   zákona   o slobode informácií   iba   metódou   jazykového   výkladu.   Výklad tohto   ustanovenia   z hľadiska   jeho ústavnej konformnosti nevykonal.

2. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého najvyšší súd nijakým spôsobom neodôvodnil, prečo povinný subjekt, ktorý spĺňa zákonné znaky dvoch skupín povinných   subjektov   s rozdielnym   rozsahom   povinnosti   informovať,   nie   je   povinný poskytnúť   informácie   v širšom   rozsahu.   Sťažovateľ   výslovne   zdôrazňuje,   že   nenamieta porušenie samotného ústavného práva na informácie, ale namieta porušenie práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd rozhodol arbitrárne, že nie je možné aplikovať na tú istú právnickú osobu súčasne odsek 1 a odsek 2 § 2zákona o slobode informácií. Najvyšší súd taktiež nijak nezdôvodnil, prečo sa odchýlil od svojho predchádzajúceho rozhodnutia.

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nie   je   dostatočne   odôvodnené.   Bolo   povinnosťou najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   aby   sa   náležite   vyrovnal   s argumentáciou sťažovateľa. Najvyšší súd však na túto skutočnosť v odôvodnení svojho rozhodnutia bez akéhokoľvek   zdôvodnenia   nebral   zreteľ   a svoju   argumentáciu   oprel   výlučne   o tvrdenie, že nie je možné aplikovať na tú istú právnickú osobu súčasne odsek 1 a odsek 2 § 2 zákona o slobode informácií.

Pretože   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn.   Sž-o-KS   193/03 z 24. septembra 2004 takéto závery neobsahovalo (najvyšší súd sa uvedeným problémom v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal), možno konštatovať, že najvyšší súd sa v okolnostiach prípadu dostatočne neriadil ustanoveniami § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a v nadväznosti na to uzavrieť, že uvedený rozsudok nemá   dostatočné   a objektívne   odôvodnenie,   ktoré   je   podstatnou   náležitosťou   každého súdneho rozhodnutia.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   vyžaduje,   aby   sa   súd   jasným,   právne korektným   a zrozumiteľným   spôsobom   vyrovnal   so   všetkými   skutkovými   a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa.

Najvyšší   súd   neuviedol,   či   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   napríklad z interpretácie lex specialis, či z účelu rozdelenia jednotlivých skupín povinných subjektov. Najvyšší   súd   taktiež   neuviedol,   ako   sa   vysporiadal   s   povinnosťou   ústavne   konformne interpretovať   dotknuté   ustanovenia,   resp.   povinnosťou   rozhodovať   v prospech   ľudských práv.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 88/2005 z 25. januára 2005, ktorým najvyšší súd za podobného skutkového i právneho stavu rozhodol v merite veci tým spôsobom, že legálne definície povinných osôb uvedené v ustanoveniach § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona o slobode informácií sú na sebe navzájom nezávislé, a preto ak povinná osoba napĺňa pojmové znaky viacerých z nich, podlieha právnemu režimu najširšej, ktorú spĺňa, pričom legálna definícia s užším rozsahom je fakticky konzumovaná širšou.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej   istoty   [(čl. 1   ods. l   ústavy), napr.   PL. ÚS 36/95], ktorého   neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (mutatis mutandis I. ÚS 87/93,   PL. ÚS 16/95   a II. ÚS 80/99), teda   to,   že   obdobné   situácie   musia   byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).

So   zreteľom   na   označené   rozsudky   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom   ako   prv   v prípade   skutkovo   i právne   obdobných   veciach   bez   toho,   aby v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   argumenty,   pre   ktoré   bola   v danej   veci sťažovateľovmu   právu   poskytnutá   odlišná   ochrana, než v   iných   označených   konaniach. Argumentácia   najvyššieho   súdu   pritom   musí   byť   spoľahlivým   vodidlom   pre   obdobné situácie   aj   v budúcnosti. Okrem   porušenia   zásady   právnej   istoty   najvyšší   súd   zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Za   takéhoto   stavu   účastník   konania   nemôže   pri   podobných   sporoch   súvisiacich s poskytovaním informácií v obdobných prípadoch v budúcnosti predvídať, akým spôsobom bude najvyšší súd rozhodovať.

3. Ústavný súd berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na konštatované porušenie označeného základného práva v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-KS 193/03 z 24. septembra 2004a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   priznal   úspešnému   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia advokátkou,   a to   za   prevzatie   a prípravu   zastupovania   a podanie   sťažnosti   v roku   2004. Za tieto úkony priznal dvakrát po 4 534 Sk. Ďalej priznal aj režijný paušál dvakrát po 136 Sk. Celková suma trov právneho zastúpenia, ktorú je najvyšší súd povinný uhradiť, je 9 340 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2007