znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 236/05-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   I.   F.,   bytom   T.,   zastúpenej   ustanoveným   advokátom JUDr. T. S., T., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 163/98 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   163/98 p o r u š i l základné právo I. F., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 163/98 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. I. F. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   I.   F.   v sume   2   651   Sk   (slovom   dvetisícšesťstopäťdesiatjeden slovenských korún) na účet ustanoveného advokáta JUDr. T. S.

5. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 2 651   Sk   (slovom   dvetisícšesťstopäťdesiatjeden   slovenských   korún)   na   účet   Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 26. októbra 2005 č. k. I. ÚS 236/05-12 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť I. F., bytom T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej vyššie citovaným uznesením jej ustanoveným advokátom JUDr. T. S., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a porušenia   práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 163/98.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 10. augusta 1998 okresnému súdu návrh na začatie konania vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej   len   „BSM“)   po   rozvode   manželstva.   Okresný   súd   do   dňa   podania   sťažnosti ústavnému   súdu   vo   veci   nerozhodol   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   viackrát   urgovala pokračovanie v konaní a podala sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní aj Ministerstvu spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Postup   okresného   súdu   považuje   sťažovateľka   za porušenie ňou označených základných práv.

3.   Sťažovateľka   okrem   vyslovenia   porušenia   základných   práv   podľa   označených článkov ústavy a dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov žiadala priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom z 22. februára 2006 písomne vyjadril   okresný   súd   (Spr   1959/05).   Právny   zástupca   sťažovateľky   nevyužil   možnosť k uvedenému vyjadreniu zaujať stanovisko.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených dokladov, z písomných vyjadrení účastníkov konania   a spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   17   C   163/98   ústavný   súd   zistil   nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

A.

Sťažovateľka 10. augusta 1998 podala okresnému súdu „Návrh na začatie konania o vysporiadanie BSM“ po rozvode manželstva (rozsudkom z 25. mája 1998) proti   M. F., bytom T. (ďalej len „odporca“).

Okresný   súd   26.   novembra   1998   zaslal   odporcovi   návrh   na   vyjadrenie,   ktorého predloženie pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty urgoval 10. februára 1999.

Odporca   16.   marca   1999   predložil   okresnému   súdu   vyjadrenie   spolu s plnomocenstvom pre advokátku JUDr. A. V.

Okresný súd 4. augusta 1999 zaslal vyjadrenie odporcu sťažovateľke, aby k nemu v lehote   10   dní   zaujala   stanovisko   (stanovisko   bolo   19.   augusta   1999   predložené   súdu a 3. novembra 1999 zaslané odporcovi na vyjadrenie).

Sťažovateľka 10. januára 2000 urgovala vytýčenie termínu pojednávania.Okresný súd 18. januára 2000 stanovil termín pojednávania na 15. február 2000.Na pojednávaní konanom 15. februára 2000 (za prítomnosti sťažovateľky, odporcu a jeho právnej zástupkyne) boli vypočutí účastníci. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom znaleckého ocenenia bytu.

Okresný súd uznesením zo 16. februára 2000 ustanovil znalca Ing. Ľ. K. na ocenenie predmetného   bytu   a súčasne   uložil   účastníkom   zložiť   zálohu   na   znalecké   dokazovanie (záloha   bola   zložená   16.,   resp.   17.   marca   2000,   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 27. marca 2000).

Sťažovateľka   5.   mája 2000   urgovala na súde   vykonanie znaleckého dokazovania a „skoré vytýčenie termínu pojednávania“.

Okresný súd 22. mája 2000 vyzval znalca, aby v lehote 5 dní prevzal súdny spis sp. zn. 17 C 163/98 na vykonanie znaleckého dokazovania. Znalec prevzal (a aj vrátil) súdny spis 7. júna 2000. Žiadal spis doplniť o kópiu z katastrálnej mapy.

Okresný   súd   15.   júna   2000   vyzval   sťažovateľku   na   predloženie   (v   lehote   5 dní) znalcom požadované kópie snímky z katastrálnej mapy.

Kópia snímky (spolu s ďalšími bytu sa týkajúcimi písomnosťami) bola 21. júna 2000 predložená okresnému súdu.

Znalec bol 19. júla 2000 vyzvaný na prevzatie súdneho spisu (spis prevzal 27. júla 2000).Znalec 17. augusta 2000 predložil okresnému súdu znalecký posudok č. 63/2000.Znalecký posudok a uznesenie o znalečnom bolo doručené účastníkom 19. septembra 2000.

Sťažovateľka 25. septembra 2000 písomne oznámila okresnému súdu: „súhlasím so znaleckým posudkom aj odmenou znalečného.“

Sťažovateľka 12. októbra 2000, 18. októbra 2000 a 20. novembra 2000 urgovala „včasné vytýčenie termínu pojednávania“.

Okresný súd 15. decembra 2000 stanovil termín pojednávania na 16. január 2001. Predvolanie   bolo   doručené   účastníkom   20.,   resp.   21.   decembra   2000   a znalcovi 22. decembra 2000.

Na pojednávaní konanom 16. januára 2001 (za prítomnosti sťažovateľky, odporcu a jeho   právnej   zástupkyne)   boli   vypočutí   účastníci   k predmetu   sporu   a ku   znaleckému posudku.

Pojednávanie bolo odročené na 20. február 2001 s tým, že znalec doplní posudok o aktuálnu trhovú cenu bytu, odporca (a aj sťažovateľka) predložila potvrdenie o svojich majetkových   a zárobkových   pomeroch.   Okresný   súd   na   Okresnom   úrade   v T.,   odbore sociálnych   vecí,   zistí   stav   vyplácania   sociálnych   dávok   sťažovateľke   (sťažovateľka predložila požadované 22. januára 2001, znalec 13. februára 2001 oznámil, že na určenie trhovej   ceny   bytu   je   potrebné   vypracovať nový   znalecký   posudok,   okresný   úrad   podal informáciu 19. februára 2001).

Pojednávanie   konané   20.   februára   2001   (prítomná   len   sťažovateľka,   odporca ospravedlnený) bolo odročené na neurčito za účelom vykonania doplňujúceho znaleckého dokazovania.

Okresný súd uznesením z 20. februára 2001 nariadil znalecké dokazovanie na určenie trhovej ceny predmetného bytu.

Uznesením   z uvedeného   dňa   ustanovil   H.   C.   na   znalecké   ocenenie   bytového zariadenia, nábytku a svietidiel (menovaná 4. mája 2001 oznámila, že už znaleckú činnosť nevykonáva).

Ďalším uznesením z uvedeného dňa okresný súd ustanovil Ing. M. M. na znalecké ocenenie spotrebnej elektroniky patriacej do BSM.

Okresný   súd   26.   apríla   2001   požiadal   sporiteľňu   (...),   (ďalej   len   „sporiteľňa“), o oznámenie,   kto   poukazoval   jednotlivé   čiastky   úhrady   pôžičky   na   ním   označený   účel (sporiteľňa vrátila 7. mája 2001 dopyt späť ako nedostatočne identifikujúci vec).

Okresný súd 23. mája 2001 ustanovil L. Š. na znalecké overenie bytového zariadenia a bytových doplnkov.

Znalec Ing. Ľ. K. predložil 23. mája 2001 „odborný posudok evidovaný pod č. 52/01, spracovaný k znaleckému posudku č. 63/2000“.

Okresný súd 19. júna 2001 opätovne vyzval sporiteľňu na podanie vyššie uvedenej informácie (informácia bola 12. júla 2001 doručená okresnému súdu).

Okresný súd 8. augusta 2001 stanovil výšku znalečného pre Ing. Ľ. K.Sťažovateľka 5. septembra 2001 žiadala nariadiť „znalecké dokazovanie hnuteľných vecí“ a urgovala vytýčenie termínu pojednávania.

Znalec   L.   Š.   29.   novembra   2001   predložil   okresnému   súdu   znalecký   posudok č. 16/01.

Sťažovateľka   20.   marca   2002   žiadala   o „nariadenie   znalca   z odboru   spotrebnej elektroniky“.

Znalec Ing. M. M., 17. júna 2002 oznámil okresnému súdu, že nemôže vykonať znalecké dokazovanie, lebo aj napriek viacerým urgenciám „do dnešného dňa neobdržal spis“.Pokynom z 27. januára 2003 bolo uložené súdnej kancelárii zaslať znalcovi súdny spis.Okresný súd 5. februára 2003 priznal L. Š. znalečné.Okresný súd 20. augusta 2003 zaslal znalcovi Ing. M. M., súdny spis sp. zn. 17 C 163/98.

Znalec Ing. M. M., predložil 7. októbra 2003 okresnému súdu znalecký posudok č. 31/2003   (posudok   bol   doručený   účastníkom   21.   až   23.   októbra   2003   na   vyjadrenie v lehote 10 dní).

Okresný súd 1. decembra 2003 stanovil znalcovi Ing. M. M., znalečné.Okresný   súd   uznesením   z 10.   decembra   2003   odstránil   nezrovnalosti   v zúčtovaní znalečného pre Ing. Ľ. K. a L. Š. zistené kontrolou krajského súdu z 27. novembra 2003.Okresný   súd   16.   februára   2004   stanovil   termín   pojednávania   na   22.   apríl   2004 (predvolanie doručené účastníkom a právnej zástupkyni od 25. februára do 1. marca 2004).Tento termín bol 29. marca 2004 zmenený na 13. máj 2004 (účastníci boli o zmene písomne informovaní 1. a 5. apríla 2004).

Sťažovateľka 31. marca 2004 nahliadla do súdneho spisu.Na   pojednávaní   konanom   13.   mája   2004   (za   prítomnosti   sťažovateľky,   odporcu a jeho právnej zástupkyne) boli vypočutí účastníci. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že sa účastníci v lehote 30 dní vyjadria k znaleckému posudku Ing. Ľ. K. z 21. mája 2001.Sťažovateľka   vo   vyjadrení   z 31.   mája   2004   nesúhlasila   s výškou   ceny   bytu stanovenej znalcom.

Okresný   súd   18.   februára   2005   stanovil   termín   pojednávania   na   10.   máj   2005 (predvolanie doručil účastníkom 6. až 12. apríla 2005).

Toto pojednávanie bolo pre chorobu zákonnej sudkyne odročené na 7. jún 2005, čo na pojednávaní prítomní účastníci vzali na vedomie (o odročení bola právna zástupkyňa odporcu písomne informovaná 26. mája 2005).

Pojednávanie   konané   7.   júna   2005   (za   prítomnosti   sťažovateľky,   odporcu   a jeho právnej   zástupkyne)   bolo   po   výsluchu   účastníkov   odročené   na   neurčito   za   účelom vypracovania kontrolného znaleckého posudku na určenie reálnej ceny bytu ku dňu rozvodu manželstva (k 26. júnu 1998).

Na č. l. 181 je odpoveď podpredsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 2494/05 zo 4. júla   2005   na   sťažovateľkinu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podanú   Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Sťažnosť považuje „za čiastočne dôvodnú“.

Okresný súd uznesením z 20. októbra 2005 ustanovil Ing. E. N. na znalecké ocenenie predmetného bytu k 26. júnu 1998 (stanovenie všeobecnej hodnoty a zistenie trhovej ceny). Súdny spis bol doručený znalkyni 2. decembra 2005.

Okresný súd 26. januára 2006 urgoval u znalkyne predloženie znaleckého posudku.Znalkyňa 8. februára 2006 predložila súdu znalecký posudok č. 002/2006.Okresný súd 23. februára 2006 určil výšku znalečného a zaslal znalecký posudok účastníkom na vyjadrenie.

Súdny   spis   sp.   zn.   17   C   163/98   bol   1.   marca   2006   predložený   ústavnému   súdu na nahliadnutie.

B.

K sťažnosti   bola   pripojená   odpoveď   predsedníčky   okresného   súdu sp. zn. Spr 2494/05 zo 4. júla 2005 na sťažovateľkinu sťažnosť na prieťahy v konaní vo veci sp. zn. 17 C 163/98 z 12. mája 2005 adresovanú Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a odstúpenú na priame vybavenie predsedníčke okresného súdu 9. júna 2005, v ktorej uviedla: „(...) Je faktom, že predmetná vec napadla na tunajší súd v r. 1998, vo veci však koná sudkyňa priebežne s ohľadom na ďalšie veľké množstvo starých reštančných vecí. Vašu   sťažnosť   považujem   za   čiastočne   dôvodnú,   postup   konania   vo   veci   budem naďalej sledovať v pravidelných intervaloch až do jej úplného ukončenia.“

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   163/98   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení z 22. februára 2006 podala prehľad úkonov súdu od nápadu veci a uviedla: „(...) Ako je vidieť z chronológie úkonov vo veci vykonaných, bolo vo veci konané priebežne, prieťahy vo veci nenastali, sudca konal vo veci s ohľadom na ďalšie množstvo vybavovaných vecí, konanie sa predĺžilo do určitej miery v súvislosti so znaleckým dokazovaním, resp. ustanovením náhradného znalca vo veci. (...)“

3. Právny zástupca sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu nezaujal stanovisko.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie týkajúce sa vyporiadania BSM, ktoré sa začalo 10. augusta 1998 a dosiaľ (ani   po vyše siedmich rokoch) nebolo na súde prvého stupňa meritórne rozhodnuté.

4.2.   Ústavný   súd je toho názoru, že uvedená   dĺžka konania v posudzovanej veci nebola   závislá   od   jej   právnej   zložitosti.   Taktiež   faktická   zložitosť   veci   (najmä   nutnosť znalecky   vyčísliť   hodnotu   vecí   patriacich   do   BSM)   nebola   rozhodujúcou   okolnosťou majúcou výlučný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. (pozri chronologický prehľad úkonov súdu uvedený pod bodom A v II. časti odôvodnenia).

4.3.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená v jej neprospech pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

4.4. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane akcentovania významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v obdobiach

- od 16. marca 1999 (vyjadrenie odporcu) do 18. januára 2000 (stanovenie termínu pojednávania), t. j. desať mesiacov (keď okresný súd vykonal jediný úkon – zaslal sťažovateľke vyjadrenie odporcu k návrhu),

- od   29.   novembra   2001   (predloženie   znaleckého   posudku   znalcom   L.   Š.)   do

20. augusta   2003 (zaslanie súdneho spisu   znalcovi),   t. j. vyše dvadsať mesiacov, počas ktorých okresný súd ustanovil konkrétnych znalcov, zaslal dopyt sporiteľni a rozhodol o znalečnom),

- od 31. mája 2004 (vyjadrenie sťažovateľky k znaleckému posudku) do 18. februára 2005 (stanovenie termínu ďalšieho pojednávania), t. j. vyše osem mesiacov,

- od   7.   júna   2005   (pojednávanie,   na   ktorom   bolo   rozhodnuté   o vypracovaní kontrolného znaleckého posudku) do 2. decembra 2005 (doručenie súdneho spisu znalkyni Ing. E. N.), t. j. takmer deväť mesiacov, počas ktorých okresný súd vykonal jediný procesný úkon, ktorým 20. októbra 2005 ustanovil znalkyňu,keď   okresný   súd   v dobe   trvajúcej   spolu   vyše   47   mesiacov   (takmer   štyri   roky)   bol bezdôvodne nečinný, resp. bez zákonných dôvodov nevykonal relevantné úkony smerujúce k rozhodnutiu   v merite   veci   (postup   okresného   súdu   v predmetnej   veci   charakterizuje napr. aj skutočnosť, že znalecký posudok Ing. Ľ. K., ktorý bol doručený okresnému súdu 23. mája 2001, bol zasielaný účastníkom konania až po pojednávaní konanom 13. mája 2004, na ktorom im bolo uložené vyjadriť sa k tomuto posudku v lehote 30 dní).

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch,   ktoré   mali   byť objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

4.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1. Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk z dôvodu „(...) že súd právoplatne nerozhodol vo veci od roku 1998, t. j. viac ako 7 rokov od podania môjho návrhu a počas dlhých období je v predmetnej veci nečinný, mi fakticky upiera tieto moje základné práva garantované ako ústavou, tak i medzinárodnou zmluvou. (...)“

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   (najmä   na   jej   predmet   a význam   pre účastníkov   konania)   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len   konštatovanie   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde. Keďže   „ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne uvedených v tomto zákone“ (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), ústavný súd priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v ňou požadovanej výške, t. j. v sume 20 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   ustanoveným advokátom.   Advokát   vykonal   jeden   úkon   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania (sťažovateľka predložila ústavnému súdu upravenú sťažnosť už 17. októbra 2005, t. j. pred ustanovením jej právneho zástupcu uznesením z 26. októbra 2005). Odmena za jeden úkon právnych služieb vykonaný v roku 2005 (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právneho zástupcu na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii   ústavného   súdu uhradiť   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   trovy   právneho   zastúpenia,   tak   ako   to   je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 5.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006