znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 236/03-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 17.   decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. P., CSc., bytom N. Z., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného súdu v Nových Zámkoch č.   k.   15   Cb   75/03-124   z   24.   septembra   2003,   uznesením   Okresného   súdu   v Nových Zámkoch č. k. 15 Cb 75/03-136 z 1. októbra 2003 a uzneseniami Okresného súdu v Nových Zámkoch vyhlásenými v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 75/03 na ústnom pojednávaní 1. októbra 2003 o jeho návrhu na spojenie vecí a vzájomných návrhoch a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2003 doručená sťažnosť Ing. M. P., CSc., bytom N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) uznesením   Okresného   súdu   v Nových   Zámkoch   (   ďalej   len   „okresný   súd“   )   č.   k. 15 Cb 75/03-124 z 24. septembra 2003, uznesením okresného súdu č. k. 15 Cb 75/03-136 z 1. októbra 2003 a uzneseniami okresného súdu vyhlásenými v konaní vedenom pod sp. zn. 15   Cb   75/03   na   ústnom   pojednávaní   1.   októbra   2003   o jeho   návrhu   na   spojenie   vecí a vzájomných   návrhoch   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenia“).   Okrem   vyslovenia   porušenia označených práv sťažovateľ žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že pod sp. zn. 15 Cb 75/03 sa na okresnom súde 1. augusta 2002 začalo občianske súdne konanie, v ktorom sťažovateľ ako odporca podal vzájomné návrhy z 3. septembra a 1. októbra 2003 a návrh z 30. septembra 2003 na spojenie vecí, o ktorých okresný súd rozhodol napadnutými uzneseniami tak,

že jeho vzájomný návrh z 3. septembra 2003 o zaplatenie 17 631 Sk s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie,

že jeho návrh na spojenie vecí z 30. septembra 2003 okresný súd na pojednávaní 1. októbra 2003 zamietol,

že jeho vzájomný návrh z 1. októbra 2003 o vydanie pobočkovej telefónnej ústredne alebo o zaplatenie 18 000 Sk s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie.

Podľa   sťažovateľa   boli   napadnuté   uznesenia   „vydané   nie   zákonom   ustanoveným postupom   a zároveň   spôsobujú   zbytočné   prieťahy   v konaní“.   Vytýkal   okresnému   súdu najmä, že „vylúčil oba vzájomné návrhy sťažovateľa na samostatné konanie neberúc zreteľ na to, že k tomu nie sú splnené zákonom predpokladané podmienky, čím postupoval nie v súlade   so   zákonom.   Dôvod,   že   pri   prejednávaní   vzájomného   návrhu   žalovaného   – sťažovateľa bude potrebné vykonať rozsiahlejšie dokazovanie v súvislosti s preukázaním odôvodnenosti   v ňom   uplatnených   nárokov,   nemá   oporu   v zákone   a nie   je   zákonom ustanoveným predpokladom na vylúčenie vzájomných návrhov na samostatné konanie. (...) Sťažovateľ sa v súlade s jeho dispozičným procesným právom rozhodol, že pre uplatnenie svojho práva voči žalobcovi nepodá samostatné návrhy na začatie konania, ale ich uplatní v už prebiehajúcom konaní pred Okresným súdom Nové Zámky, ktoré sa vedie pod sp. zn. 15 Cb 75/03“. V súvislosti so zamietnutím jeho návrhu na spojenie vecí sťažovateľ namietal rozpor so zákonom, „lebo v zápisnici o pojednávaní sa síce udáva, že bolo odôvodnené, ale odôvodnenie v skutočnosti chýba. Toto uznesenie je preto neurčité a nezrozumiteľné a pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné (v tomto prípade Ústavným súdom, lebo iné právne prostriedky nie sú prípustné)“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   (…)   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy vyplýva, že ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 44/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu, ktorými tento vylúčil vzájomné návrhy sťažovateľa na samostatné konanie, resp. jeho návrh na spojenie vecí zamietol.

Ústavný súd konštatuje, že v čase, keď došlo k vydaniu napadnutých uznesení, sa občianske   súdne   konanie   nachádzalo   ešte   len   v štádiu   dokazovania   v rámci   výkonu právomoci okresného súdu konať o veci, ktorej sa žaloba týka, teda v štádiu konania, keď ešte nebolo vydané žiadne rozhodnutie vo veci samej, resp. keď ešte môže vo veci konať na základe   príslušného   opravného   prostriedku   odvolací   (dovolací)   súd.   Táto   skutočnosť vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   ustanovený   v čl.   127   ods.   1   ústavy   zásadne   bráni ingerencii ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov a neumožňuje mu v súčasnosti   posúdiť,   či   toto   občianske   súdne   konanie   ako   celok   zodpovedá   garanciám spravodlivého konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako sa toho v sťažnosti domáhal sťažovateľ (napr. I. ÚS 52/03). V tomto smere bola predmetná sťažnosť podaná predčasne.

Okrem   toho   ústavný   súd   uvádza,   že na   skúmanie   prípustnosti   návrhu   na začatie súdneho   konania   vrátane   vzájomného   návrhu   podaného   odporcom   v   konaní,   jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí (podmienok) je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o ňom   ustanovuje   príslušný   procesný kódex. V kontexte danej veci ústavný súd nemal právomoc v tomto konaní preskúmať ani postup, ani napadnuté uznesenia okresného súdu, ktorými boli vylúčené vzájomné návrhy sťažovateľa na samostatné konanie, resp. bolo nevyhovené jeho návrhu na spojenie vecí na spoločné   konanie,   pretože   ide   o otázky,   ktorých   posúdenie   zásadne   patrí   do   právomoci všeobecného súdu, a nie ústavného súdu (napr. I. ÚS 74/02, I. ÚS 162/02).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v obsahu   predmetnej   sťažnosti   sťažovateľa   nie   sú uvedené žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo porušenie práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   práva   na   prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote, podľa cit. ustanovení ústavy a Dohovoru.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2003