znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 235/2015-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   novembra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti

,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Mariánom   Gelenekym, Advokátska   kancelária,   Garbiarska   20,   Stará   Ľubovňa,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 10/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 697/1996) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 10/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 697/1996) p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bardejov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   10/2011 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bardejov p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bardejov j e   p o v i n n ý   uhradiť a ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v sume 375,86 € (slovom tristosedemdesiatpäť eur   a osemdesiatšesť   centov),   na   účet   ich   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   Mariána Gelenekyho, Advokátska kancelária, Garbiarska 20, Stará Ľubovňa, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. I. ÚS 235/2015 z 20. mája 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“; spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 C 10/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 697/1996; ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   20.   augusta   1996   žalobcovia a ⬛⬛⬛⬛ podali proti sťažovateľom žalobu o náhradu škody s príslušenstvom z titulu poškodenia rodinného domu. Sťažovatelia ďalej podrobne opisujú priebeh konania pred okresným súdom, z ktorého vyplýva, že okresný súd už rozsudkom z 23. apríla 1997 žalobu žalobcov zamietol, ale Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozhodnutím sp.   zn.   4   Co   426/1997   z   24.   novembra   1997   zrušil   napadnutý   rozsudok   a   vec   vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Následne aj druhým rozsudkom okresného súdu zo 7. novembra 2001 bola žaloba žalobcov zamietnutá, ale krajský súd opätovne uznesením č. k. 4 Co 121/02-159 z 15. apríla 2002 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd v priebehu konania nariadil aj znalecké dokazovanie,   ktoré   však   bolo   zdĺhavé,   a tiež   s časovým   odstupom   nariaďoval   aj pojednávania. Na pojednávaní 16. novembra 2010 žalobcovia doručili   okresnému súdu čiastočné späťvzatie žaloby, a to vo výške 3 319,39 €, v tejto časti súd konanie aj zastavil a vec   v   prevyšujúcej   časti   vylúčil   na   samostatné   konanie,   v   ktorom   mal   rozhodovať aj o trovách konania. Predmetná vec bola zapísaná v registri pod sp. zn. 4 C 10/2011.

3. Posledné pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 14. októbra 2013, bolo odročené na neurčito s tým, že okresný súd do konania priberie ďalšieho znalca na vypracovanie znaleckého posudku. Znalecké dokazovanie však okresný súd nariadil až 18. júla 2014. Vzhľadom na to, že znalecký posudok nebol vypracovaný v stanovenej lehote, sťažovatelia podali   29.   januára   2015   predsedníčke   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní. Z odpovede   okresného   súdu   sa   sťažovatelia   dozvedeli,   že   žalobkyňa   v 2.   rade   svojím podaním doručeným okresnému súdu 2. septembra 2014 vzniesla námietku zaujatosti voči znalkyni. Uznesením z 26. februára 2015 okresný súd vyslovil, že znalkyňa

nie je vylúčená z vykonania znaleckého úkonu. Dosiaľ predmetné znalecké dokazovanie nebolo vykonané a znalecký posudok im nebol doručený.

4.   Okresný   súd   bol   v konaní   viackrát   nečinný   niekoľko   mesiacov,   a keďže   vec od roku 1996 až dosiaľ nie je právoplatne skončená, sťažovatelia tvrdia, že bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

5.   Žiadosť   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume   15 000   €   pre   každého sťažovatelia odôvodňujú tým, že „právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádzajú t. j. od roku 1996... spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu, a to nielen nim, ale aj   celej   rodine,   ktorí   sú   z   tohto   konania   psychickí   deprimovaní.   Ich   ujma   spočíva najmä v tom, že sa dlhodobé nachádzajú v stave právnej neistoty a aj keď samotný nárok od samotného počiatku považujeme za neopodstatnený a nedôvodný, pričom Okresný súd... predmetnú žalobu už dvakrát zamietol, avšak v dôsledku rozhodnutia Krajského súdu... došlo k zrušeniu predmetných rozhodnutí a pri priznaní čo i len čiastočnej náhrady škody žalobcom na ktorí podľa rozhodnutia odvolacieho súdu majú mať nárok, s prihliadnutím na uplatňované úroky z omeškania a trovy konania, tieto už vysoko môžu prevýšiť samotný nárok vyplývajúci z predmetu konania. Tento neistý právny stav naďalej trvá a na druhej strane   sme   tohto   názoru,   že   práve   žalobcovia   svojim   obštrukciami   spôsobuje   umelo predlžovanie súdneho sporu, zrejme sledujúc tento zámer.“.

6. Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú ústavnému súdu, aby vo veci vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa v I. rade upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 7C 697/96 a 4C 10/2011 porušené bolo...

2. Základné právo sťažovateľky v II. rade upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konám vedenom pod sp. zn. 7C 697/96 a 4C 10/2011 porušené bolo...

3. Okresnému súdu v Bardejove sa prikazuje, aby vo veci sp. zn. 4C 10/2011 konal bez zbytočných prieťahov...

4. Sťažovateľovi v I. rade priznáva finančné zadosťučinenie 15.000,- Eur...

5. Sťažovateľke v II. rade priznáva finančné zadosťučinenie 15.000,- Eur...

6. Sťažovateľovi v I. a II. rade priznáva trovy konania/právneho zastúpenia k rukám ich právneho zástupcu vo výške 625,80 Eur...“

7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 20. októbra 2015 písomne vyjadril okresný   súd   prostredníctvom   svojej   predsedníčky   podaniami   sp.   zn.   1SprO   941/2015 z 5. októbra 2015 a 20. októbra 2015, v ktorých predsedníčka okrem podrobnej chronológie procesných úkonov okresného súdu a účastníkov napadnutého konania uviedla:

„Čo sa týka sťažovateľmi namietanej nečinnosti tunajšieho súdu, k tomu udávam, že akceptujem   tvrdenia   sťažovateľov   vo   vzťahu   k   jednotlivým   procesným   úkonom vykonaných Okresným súdom Bardejov v predmetnej veci a že v nimi uvádzaných časových úsekoch došlo ku konaniu súdu po dlhšom časovom období a teda, že došlo k určitým prieťahom zo strany súdu. Je však potrebné uviesť, že určité zdržanie pri vybavovaní tejto veci   bolo   zapríčinené   predovšetkým   opakovanými   personálnymi   zmenami   a   enormným pracovným zaťažením konajúcich zákonných sudcov. Poukazujem aj na to, že Okresný súd Bardejov   bol   dlhodobo   ovplyvňovaný   veľkou   fluktuáciou   sudcov   (začala   v   roku   2005) a s tým spojenou častou personálnou zmenou, keď len v období posledných 7 rokov z výkonu odišlo 9 sudcov (starobný dôchodok, preloženie na iný súd vrátane na súd vyššieho stupňa, nástup   na   materskú   dovolenku),   avšak   na   Okresný   súd   Bardejov   prišlo   do   výkonu len 6 sudcov) a takto sa nevybavené veci po odchodzích sudcoch neustále prerozdeľovali medzi sudcov vo výkone, ktorým sa tým navyšovali počty nevybavených vecí, pričom sa im neustále navyšoval aj nový nápad. Nemožno opomenúť   aj to,   že v danom prípade ide o skutkovo zložitejšiu a náročnejšiu vec a poznamenávam, že súd úkony vo veci nevykonáva iba   nariadením   pojednávania   a   samotným   pojednávaním,   ale   tiež   inou   činnosťou, napr. zhromažďovaním dôkazov, študovaním spisového materiálu a pod. Keďže vec bola často prideľovaná novým sudcom, je nutné prihliadať aj na potrebu nového zákonného sudcu   naštudovať   vec   po   skutkovej   a   právnej   stránke,   čo   je   nesporné   aj   vzhľadom na množstvo   vecí   v   súdnych   oddeleniach,   časovo   náročné.   Okrem   toho   celková   dĺžka konania bola ovplyvnená aj správaním účastníkov konania, keď na základe ich návrhov boli pojednávania bez prejednania veci samej opakovane odročované, keď bez ich prítomnosti nemohla   byť   vec   v nariadených   pojednávaniach   meritórne   prejednaná   a   prípadne aj rozhodnutá.“

8. Sťažovatelia sa v stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu okresného súdu vyjadrili podaním z 27. októbra 2015, v ktorom uviedli: „Na   podanom   návrhu   v   celom   rozsahu   trváme.   Zo   samotného   vyjadrenia predsedníčky Okresného súdu v Bardejove vyplýva tá skutočnosť, že na strane súdu boli časté personálne zmeny, v dôsledku čoho došlo k častej zmene sudcov, ktorí predmetnú vec prejednávali.   Táto   skutočnosť   však   nemôže   ísť   na   ťarchu   navrhovateľov.   Zo   strany navrhovateľov   aj   z   vyjadrenia   predsedníčky   Okresného   súdu   Bardejov   vyplýva,   že   iba v dvoch prípadoch za celé obdobie došlo k odročeniu pojednávania na žiadosť žalovaných v predmetnej   veci,   čo   je   vzhľadom   na   dĺžku   konania   pochopiteľné   a   ospravedlniteľné. Teda konanie ⬛⬛⬛⬛ ani ⬛⬛⬛⬛ nezapríčinili   prieťahy v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Bardejov   pod   sp.   zn.   7C/697/1996   resp.   sp.   zn. 4C/10/2011.“

9.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

10.   Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností,   vyjadrení účastníkov   konania   a   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   10/2011   (pôvodne   sp.   zn. 7 C 697/1996) zistil tieto podstatné úkony okresného súdu a účastníkov konania:

Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   samej   rozsudkom   už   na   prvom   pojednávaní z 23. apríla 1997 tak, že žalobu žalobcov zamietol. Krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil rozhodnutím č. k. 4 Co 426/97-47 z 24. novembra 1997 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie 20. februára 1998.

Dňa 28. apríla 1999 bol do konania na posúdenie odborných otázok týkajúcich sa predmetu sporu pribratý znalec ( ⬛⬛⬛⬛ ), ktorý požiadal o zrušenie jeho pribratia do konania podaním z 18. mája 1999, pretože nemal odbornú špecializáciu na oceňovanie nehnuteľností.

Pojednávania určené v roku 2000:

-   31.   mája   –   zrušené   na   základe   žiadosti   sťažovateľov   a ich   právneho   zástupcu (kolízia s iným pojednávaním na krajskom súde),

- 11. júla  odročené z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania a ich právnych zástupcov,

- 13. septembra – odročené na základe žiadosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu z dôvodu kolízie s iným pojednávaním.

Dňa 5. októbra 2000 sa uskutočnilo relevantné pojednávanie po zrušení rozsudku okresného   súdu   z roku   1997,   ktoré   bolo   po   výsluchu   účastníkov   konania   odročené na neurčito na účel vypočutia navrhovaných svedkov.

Pojednávania určené v roku 2001:

- 21. marca  odročené z dôvodu neprítomnosti predvolaných svedkov,

-   31.   mája, 25.   júla,   13.   septembra   –   odročené   vždy   z   dôvodu   neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupcov.

Dňa   7.   novembra   2001   okresný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   výsluchom účastníkov konania a svedkov rozhodol vo veci samej druhým rozsudkom tak, že žalobu opäť zamietol, ale odvolací súd opätovne uznesením č. k. 4 Co 121/02-159 z 15. apríla 2002 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie 22. mája 2002.

V roku   2002   okresný   súd   3.   októbra   2002   do   konania   pribral   znalca   z   odboru stavebníctva, odvetvia stavebných prác a oceňovania stavebných prác na vypracovanie znaleckého posudku, ktorý mu znalec predložil 16. októbra 2003. Dňa   27.   mája   2004   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   po   vypočutí   účastníkov konania   odročené   na   neurčito   na   účel   vypočutia   znalca   k   doplneniu   jeho   znaleckého posudku. Pojednávanie určené na 29. október 2004 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti právnej   zástupkyne   žalobcov,   pričom   žalobca   v   1.   rade   trval   na   jej   prítomnosti na pojednávaní.

Pojednávanie   15.   februára   2005   bolo   po   vypočutí   znalca   odročené   na   neurčito na účely vykonania kontrolného dokazovania a 11. októbra 2005 z dôvodu neprítomnosti žalobcov a predvolaného svedka.

Pojednávanie   26.   júna   2007   bolo   odročené   pre   žiadosť   právneho   zástupcu sťažovateľov z dôvodu čerpania jeho dovolenky na 2. október 2007 (účastníci neprevzali zásielky), neskôr   po   zmene   zákonnej   sudkyne   na   17.   október   2007   a po   ospravedlnení sťažovateľov až na 31. október 2007. Toto pojednávanie a nasledujúce 19. novembra 2007 bolo   pre   neprítomnosť   účastníkov   konania,   ich   zástupcov   (bez   ich   ospravedlnenia), ako aj svedka odročené na 17. december 2007. Na uvedené pojednávanie sa účastníci tiež nedostavili,   žalobca   v 1.   rade   neúčasť   zo   zdravotných   dôvodov   písomne   ospravedlnil, preto bolo pojednávanie odročené na 17. január 2008.

Toto pojednávanie bolo odročené na 7. február 2008 z dôvodu ohláseného náhleho ochorenia žalobcu v 1. rade, pričom z dôvodu hospodárnosti konania žalovaní svoju neúčasť písomne ospravedlnili. Po vypočutí znalca a účastníkov konania, ktorí trvali na kontrolnom znaleckom   dokazovaní,   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito,   pričom   účastníkom konania   bola   uložená   povinnosť   v   určenej   lehote   súdu   oznámiť   mená   a   adresy   pobytu svedkov, ktorých navrhli vo veci vypočuť. Dňa 8. apríla 2008 sťažovatelia podali námietku premlčania uplatneného nároku a 2. júna 2008 sa k nej žalobcovia vyjadrili. Pojednávanie 21. augusta 2008 okresný súd odročil na 1. október 2008 z dôvodu ospravedlnenia sa účastníkov a žiadosti sťažovateľov o odročenie pojednávania z dôvodu čerpania dovolenky ich   právneho   zástupcu.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   26.   október   2008   a potom na 19. november 2008 aj z dôvodu neprítomnosti predvolaných svedkov. Dňa 13. novembra 2008 bola okresnému súdu doručená žiadosť právneho zástupcu sťažovateľov o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s iným rokovaním na Úrade vlády Slovenskej republiky. Pojednávanie   19.   novembra   2008   bolo   odročené   z   dôvodu   práceneschopnosti   zákonnej sudkyne.

V roku   2009   pojednávanie   určené   na   21.   júl   2009   bolo   z   dôvodu   neprítomnosti účastníkov   konania   a   ich   zástupcov   odročené   na   14.   december   2009,   ktoré   bolo   tiež odročené   na   základe   žiadosti   žalobcu   v   1.   rade,   ktorý   ospravedlnil   svoju   neúčasť na pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti, a následne aj právneho zástupcu sťažovateľov, ktorý z dôvodu hospodárnosti konania tiež navrhol toto pojednávanie odročiť.

Právny zástupca sťažovateľov žiadal tiež odročiť v roku 2010 pojednávania určené na 30.   apríl   a   20.   júl   (pre   kolíziu   s iným   pojednávaním)   a   16.   novembra   2010   bolo pojednávanie za prítomnosti žalobcu v 1. rade, právnej zástupkyne žalobcov a právneho zástupcu sťažovateľov po vypočutí žalobcu v 1. rade a po oznámení návrhov na vykonanie dokazovania   odročené   na   24.   január   2011.   Uznesením   č.   k.   7   C   697/1996-317 z 13. decembra 2010 okresný súd konanie v zmysle § 96 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v časti nároku žalobcov na zaplatenie sumy 3 319,39 € s prísl. z titulu ušlého zisku zastavil (právoplatné 21. januára 2011) a v prevyšujúcej časti vec o náhradu škody vylúčil na samostatné konanie (právoplatné 5. januára 2011).

V roku 2011 pojednávanie 16. marca 2011 bez účasti účastníkov a ich právnych zástupcov   (sťažovatelia   a ich   právny   zástupca   sa   neospravedlnili)   okresný   súd   odročil na 10. jún 2011, ktoré bolo zrušené, a nový termín pojednávania bol nariadený na 6. október 2011. Aj toto pojednávanie z dôvodu ospravedlnenia sa žalobcu v 1. rade zo zdravotných dôvodov bolo odročené na 8. december 2011, ktoré však okresný súd po výsluchu žalobcu v 1. rade a právnych zástupcov účastníkov odročil na 1. február 2012 na účely výsluchu účastníkmi navrhnutých svedkov a vyžiadania si súvisiaceho spisu od Obvodného úradu v Bardejove. Pojednávanie 1. februára 2012 okresný súd po výsluchu účastníkov konania a ich právnych zástupcov, ako aj svedka odročil na neurčito na účely vykonania výsluchu ďalších navrhovaných svedkov dožiadanými okresnými súdmi v Košiciach.

Dňa 18. marca 2013 žalobca v 1. rade ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní so žiadosťou o jeho odročenie, právny zástupca a sťažovatelia sa neospravedlnili (prevzali predvolania), a preto ho okresný súd odročil na 29. apríl 2013, toto pojednávanie bolo po výsluchu účastníkov a svedka odročené na 24. jún 2013 na účely predvolania ďalšieho svedka a vyžiadania si potrebného listinného dôkazu zo Štátneho archívu v Bardejove. Pojednávanie bolo odročené z dôvodu čerpania dovolenky zákonným sudcom a nový termín pojednávania   bol   nariadený   na   16.   júl   2013.   Po   výsluchu   svedkov   bolo   uvedené pojednávanie odročené na 14. október 2013 na zabezpečenie súvisiacich listinných dôkazov. Po   vykonanom   dokazovaní   bolo   uvedené   pojednávanie   odročené   na   neurčito   na   účely pribratia znalca do konania na vypracovanie znaleckého posudku.

Uznesením   z 18.   júla   2014   bola   do   konania   ustanovená   znalkyňa   z   odboru stavebníctva   odvetvia   pozemné   stavby,   odhad   nehnuteľností,   odhad   stavebných   prác (pozri bod 3), ktorej bol spis predložený až 19. mája 2015, pretože medzitým žalobkyňa v 2. rade vzniesla voči osobe znalkyni námietku zaujatosti 2. septembra 2014, o ktorej bolo rozhodnuté 26. februára 2015 tak, že ustanovená znalkyňa nie je vylúčená z vykonávania znaleckého   úkonu.   Znalkyňa   znalecký   posudok   doručila   okresnému   súdu   až 8. septembra 2015 a uznesením z 5. októbra 2015 okresný súd rozhodol o znalečnom.

III.

11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd. Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1... Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva   alebo   slobody   porušil,   vo   veci   konal. Podľa čl. 127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné zadosťučinenie.

12. Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

14. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil   na   súd   so   žiadosťou   o   jeho   rozhodnutie.   Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové   pojednávanie.   Ak   bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa podľa § 226 OSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

15. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s Európskym súdom pre ľudské práva ústavný súd prihliada pritom   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

15.1 Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   zaplatenie   peňažnej   čiastky   3   319   € s príslušenstvom   z titulu   náhrady   škody,   pretože   v časti   nároku   žalobcov   z titulu uplatňovania ušlého zisku bolo konanie právoplatne zastavené už v roku 2011. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj kontrolného znaleckého dokazovania v tomto prípade možno napadnuté konanie považovať po skutkovej stránke za zložitejšie, ako   to   uviedol   aj   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti,   pretože   bolo   potrebné vypočuť   aj   viacerých   svedkov.   Samotnú   skutkovú   zložitosť   však   nemožno   dávať do súvislosti s pretrvávajúcou neefektívnou činnosťou okresného súdu. Po právnej stránke pritom ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

15.2 Správanie sťažovateľov ako účastníkov súdneho konania je druhým kritériom pri posudzovaní,   či   v napadnutom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd sa čiastočne zhoduje s vyjadrením odporcu, že sťažovatelia a ich právny zástupca sa mali pričiniť na zbytočných prieťahoch (pozri jeho vyjadrenie v bode 7). Sťažovatelia, resp. ich právny zástupca, sa viackrát nezúčastnili na určených pojednávaniach (nie iba dvakrát ako uvádzajú, pozn.), ospravedlniac (v prevažnej väčšine prípadov),   ale   i neospravedlniac   svoju   neúčasť   (pozri   bod   10),   čo možno   v celkovom kontexte prebiehajúceho súdneho sporu považovať aj za právne významnú okolnosť, t. j. za takú, v dôsledku ktorej došlo k podstatnému predĺženiu prebiehajúceho súdneho konania (toto sa vedie viac ako 19 rokov, pozn.). Právny zástupca sťažovateľov sa tiež nezúčastnil výsluchu svedkov, ktorých navrhol vypočuť žalobca v 1. rade dožiadaným súdom (25. mája 2012, 26.   mája   2012   a 6.   novembra   2012),   aj keď mu   boli   upovedomenia   o výsluchu svedkov riadne a včas v predstihu doručené (č. l. 70, č. l. 86, č. l. 102, č. l. 113, č. l. 131 v spise sp. zn. 4 C 10/2011), hoci to je iba jeho právo, ktoré nevyužil, a nie jeho povinnosť (§ 122   ods.   2   OSP),   a ani   na   začiatku   konania   bez   ospravedlnenia   na   pojednávaní   na odvolacom   súde   24.   novembra   1997   (č.   l.   46   pôvodného   spisu   vedeného   pod   sp.   zn. 7 C 697/1996). Sťažovateľka sa navyše (bez ohľadu na to, že je právne zastúpená) doteraz nezúčastnila   ani   jediného   pojednávania   (žije   v mieste   sídla   okresného   súdu)   a vo   veci nebola ani vypočutá, hoci bola na tieto pojednávania aj predvolávaná. Tieto skutočnosti ústavný súd zobral tiež do úvahy a zohľadnil ich pri priznaní konkrétnej sumy finančného zadosťučinenia.

15.3   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   v súlade so svojou   predchádzajúcou   štandardnou   judikatúrou   predovšetkým   konštatuje, že z ústavnoprávneho   hľadiska   je   neakceptovateľné,   že   predmetné   konanie   nebolo právoplatne skončené, hoci prebieha na okresnom súde od 20. augusta 1996. Podľa názoru ústavného súdu konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len   na   základe   jeho   posúdenia   ako   celku   považovať   za   nezlučiteľné   s imperatívom ustanoveným   v čl.   48   ods.   2   ústavy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   3/09,   III.   ÚS   170/2010, III. ÚS 21/2014). Vzhľadom na uvedené ústavný súd nevymedzoval prípadné konkrétne úseky jeho nečinnosti a ani obdobia, keď sa spis nachádzal na krajskom súde, ale poukázal iba na relevantné dôvody neefektívnosti postupu okresného súdu, ktoré vyplývajú napr. aj z posledného uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Co 121/02 z 15. apríla 2002 (ktorým opakovane zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie), keď uviedol „že nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesením zo dňa 24. 11. 1997, č. k. 4 Co 426/97-47 a nezisťoval výšku škody, ktorá vznikla žalobcom v zmysle dohody zo dňa 27. 1. 1996 (z porušenia zmluvy) a vo veci nenariadil znalecké dokazovanie...“ (č.   l.   161   v spise). Konanie   sa   ďalej   vyznačovalo   aj   značnou nehospodárnosťou,   pretože   okresný   spolu   nariadil   až   44   termínov   pojednávaní,   ale   tie prevažne odročoval (aj na neurčito) najmä pre neprítomnosť účastníkov a ich právnych zástupcov (pozri bod 10). Obdobne pribral do konania viac znalcov a vykonal niekoľko výsluchov účastníkov, svedkov (aj dožiadanými súdmi) a podobne, ale dosiaľ vo veci samej ešte nevydal také prvostupňové rozhodnutie, ktorým by bolo celé konanie o predmete sporu (náhrade   škody)   právoplatne   skončené,   čo   je   z ústavného   hľadiska   neakceptovateľné. Vec mal okresný súd sledovať už dávno ako reštančnú s osobitným režimom a pozornosťou. Okresný súd bol nedôsledný aj v tom, že v priebehu konania nevyužil poriadkové opatrenia podľa   §   53   ods.   1   OSP   v prípade,   keď   účastníci   konania   (aj   sťažovatelia   a ich   právny zástupca, resp. protistrana v spore) neospravedlnili svoju neúčasť (pozri bod 10 a roky 2007 a 2011),   čím   sa   konanie   zbytočne   predlžovalo,   teda   si   nezvolil   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa obrátili na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

17. V tejto súvislosti ústavný súd neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že nebolo možné konať v tejto veci bez prieťahov v dôsledku nedostatočného personálneho obsadenia súdu   a častej   zmeny   sudcov,   pretože   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Námietka personálnych komplikácií nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

18.   Ústavný   súd   tiež   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho   konania.   Aj   neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 380/08 a I. ÚS 158/2010).

19. S ohľadom   na všetky   už   uvedené   závery   nemožno   doterajšiu   dobu   konania vedeného   pred   okresným   súdom   považovať   za ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu k základnému   právu   sťažovateľov   zaručenému   čl. 48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   preto dospel k záveru, že uvedené základné právo sťažovateľov bolo porušené (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

20. Keďže ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby konal bez zbytočných prieťahov, ako to požadovali v bode 6, pretože vec nie je ešte právoplatne skončená (bod 2 výroku).

IV.

21. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

22.   Sťažovatelia   sa   domáhali   priznania   finančného   zadosťučinenia   každý   v   sume 15 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti (pozri bod 5).

23. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

24.   Vzhľadom   na   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   namietaného   konania,   ktorá je z ústavného   hľadiska   zjavne   neakceptovateľná,   keďže   nemožno   od   sťažovateľov spravodlivo   žiadať,   aby   čakali   na právoplatný   výsledok   konania   takú   neprimerane   dlhú dobu, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti a okolnosti danej veci vyhodnotené v bode 15.1 až 15.3, a zohľadnenie toho, čo je ešte v hre (náhrada škody vyčíslená v znaleckom posudku doručenom okresnému súdu v septembri 2015), ústavný súd považuje priznanie sumy 3 000 € každému z nich za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

25. Ústavný súd preto nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia žiadali priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným   súdom   priznanú   sumu.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v tejto   časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

26.   Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o   ústavnom súde rozhodol o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s ich   právnym zastupovaním   advokátom JUDr.   Mariánom   Gelenekym,   Advokátska   kancelária, Garbiarska 20, Stará Ľubovňa. Sťažovatelia si uplatnili úhradu trov konania spolu v sume 625,80 €, ktorá pozostávala aj z uplatnenej dane z pridanej hodnoty, pretože advokát mal byť jej platcom, ale potvrdenie o tom ústavnému súdu k sťažnosti nepripojil. Ústavný súd zo spisu sp. zn. III. ÚS 339/05 zistil, že právny zástupca sťažovateľov je platcom DPH od 11. mája 2004.

27.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   pri   dvoch úkonoch právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti v roku 2015) z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839,83 €. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2015 patrí advokátovi odmena 139,83 € (po znížení o 50 % to spolu za dvoch sťažovateľov činí 279,66 €) a k tomu režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov) za 2 úkony pri každom sťažovateľovi v sume po 8,39 €, teda spolu 33,56 €, čo celkovo predstavuje sumu 313,22 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Keďže právny zástupca sťažovateľa je aj platcom DPH, uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % (62,64 €) podľa § 18 ods. 3 uvedenej vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia boli priznané teda v celkovej sume 375,86 €.

28.   Priznanú   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   okresný   súd   povinný   uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   (§   56   ods.   5   zákona o ústavnom súde) tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

29.   Pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou   vo výroku   tohto   nálezu   treba rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti   tomuto   rozhodnutiu   nemožno   podať   opravný   prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej   zmluvy,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná,   vznikne   Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 18. novembra 2015