znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 235/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 14119/2012 a sp. zn. Rvp 14120/2012 vo veci namietaného porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uzneseniami Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   sp.   zn.   11   Er   76/2006   z 20.   februára   2012 a sp. zn. 11 Er 1298/2003 z 20. februára 2012, a porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uzneseniami Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn.   2   CoE   288/2012   z 31.   júla   2012 a sp. zn. 1 CoE 256/2012 z 30. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp14119/2012 a sp.   zn.   Rvp   14120/2012   s p   á   j   a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené pod sp. zn. Rvp 14119/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 4. decembra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 14119/2012 a sp. zn. Rvp 14120/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a tiež   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Er 76/2006 z 20. februára 2012 a sp. zn. 11 Er 1298/2003 z 20. februára 2012 a porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uzneseniami Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   CoE   288/2012 z 31. júla 2012 a sp. zn. 1 CoE 256/2012 z 30. mája 2012.

2.   Sťažovateľka   sa   v rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá inter   alia poskytovaním   úverov   z vlastných   zdrojov.   V rámci   zmluvných   vzťahov   založených zmluvami   o úvere   sťažovateľka   pristúpila   po   dohode   s dlžníkmi   k spísaniu   notárskych zápisníc,   ktoré   obsahovali   okrem   iných   náležitostí   súhlas   povinných   osôb   s ich vykonateľnosťou. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená   domáhať   sa   splatenia   pohľadávok   aj   s príslušenstvom   prostredníctvom   exekúcií na podklade exekučných titulov (notárske zápisnice). Prvostupňový súd poveril súdneho exekútora   vykonaním   exekúcií,   avšak   v priebehu   ich   vykonávania   následne   exekúcie napadnutými   uzneseniami   zastavil.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   boli   napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.

3. V sťažnostiach sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach   a napadnutými   uzneseniami   boli   porušené „...   1)   právo   na   súdnu   ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy...; 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a slobôd...;   3)   právo   vlastniť   majetok zaručené   čl.   20   ods.   1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl.   1 Protokolu   č.   1   k Dohovoru;   5)všeobecný   zákaz   diskriminácie   ustanovený   čl.   12   ods.   2 Ústavy; 6) zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

4.   V úvodných   častiach   sťažností   sťažovateľka   predovšetkým   namieta   porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona povinné učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) sťažovateľka predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo pravdou,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   bolo   vydané   skôr,   ako   bolo   citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na   argumentácii   a legitimite   námietky   oprávneného   to   nič   nemení,   pretože   podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné súdy porušili právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu,   ale   aj   právo na spravodlivé   súdne konanie   tým,   že   nerešpektovali   jeho   právo   na   to,   aby   sa   jeho   právna   vec   pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade   tvorí   výklad   práva   EÚ   obsiahnutý   v rozsudku   Súdneho   dvora   súčasť   právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08)“.

V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka namieta, že „... súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v smernici   Rady   93/13/EHS   a nijako   nezdôvodnil prečo   považuje   za   neprijateľnú   podmienku   v zmluve   o úvere   práve   splnomocnenie,   ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu,   teda   aby   v jeho   mene   uznal   dlh   do   výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Tvrdíme, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 čl. 47 Charty základných práv EÚ... S poukazom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu, ako aj s poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme za to,   že   všeobecný   súd   mal   na   základe   §   109   ods.   1   písm.   c)   OSP   a čl.   267   zmluvy o fungovaní EÚ rozhodnúť tak, že: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky...“.

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   sťažovateľka v ďalších   častiach   sťažností   najmä uviedla,   že „Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému   komplexnému   rozhodovaniu   o veci   s tým,   že   výsledkom   takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do   situácie   ako   by   bol   exekučný   titul   zrušený.   Je   dôležité   pripomenúť,   že   k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

5.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   aj   postupom   krajského   súdu   v napadnutých konaniach   a napadnutými   uzneseniami   boli   porušené „...   1)   právo   na   súdnu   ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy...; 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a slobôd...;   3)   právo   vlastniť   majetok zaručené   čl.   20   ods.   1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl.   1 Protokolu   č.   1   k Dohovoru“. Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   odôvodňuje   namietané porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd „a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru...“.

6.   Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresného súdu, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1   dodatkového protokolu postupom a uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   v súlade   s   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“).

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o   spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 14119/2012 a sp. zn. Rvp 14120/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd   uplatniac   citované   právne   normy   tak,   ako   to   je   uvedené   v bode   1   výroku   tohto uznesenia.

III.

9.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   sťažností   vedených pod sp. zn. Rvp 14119/2012   a sp.   zn.   Rvp   14120/2012   týkajúcich   sa   v záhlaví   tohto rozhodnutia citovaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná   s jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období, v ktorých atakovala právne závery všeobecných   súdov   a ktoré   skončili   odmietnutím   sťažností   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   z dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na   ich   prerokovanie (v častiach   týkajúcich   sa   rozhodnutí   okresných   súdov),   resp.   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu tak na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať   prípustnosť   exekúcie   z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu   (notárskej zápisnice),   ako   aj   na   ostatné   skutkové   okolnosti,   ktoré   boli   podstatné   pre   závery všeobecných súdov, a námietky sťažovateľky týkajúce sa postupu a záverov všeobecných súdov v týchto exekučných konaniach.

S prihliadnutím   na   totožnosť   tak   osoby   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   použitej právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných súdov,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   sťažovateľkinu   znalosť   dôvodov odmietnutia   sťažností   v obdobných   prípadoch   a ustálený   právny   názor   ústavného   súdu na danú   právnu   problematiku   v závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto ústavný súd plne   stotožňuje   s dôvodmi   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr. sp. zn. IV. ÚS 91/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 142/2013 z 8. marca 2013, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013 či mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 506/2013 z 29. októbra   2013   alebo   sp.   zn.   II.   ÚS   342/2013   z 19.   júna   2013),   ktoré   skončili odmietnutím   rovnakých,   resp.   podobných   sťažností   sťažovateľky   z dôvodov   tam uvedených.

Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku   čoho   pristúpil   k odmietnutiu   týchto   sťažností   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   ich   prerokovanie   (v   častiach týkajúcich   sa   uznesení   okresných   súdov),   resp.   z dôvodu   ich   zjavnej   neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa uznesení krajských súdov).

10. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014